znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 291/09-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. S. a R. S., obaja bytom S., zastúpených advokátom JUDr. L. U., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v   Nitre   v   konaní   vedenom   pod   ČVS:   KÚV-92/OVVK-NR-1999 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S. a R. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2009 doručená sťažnosť J. S. a R. S., obaja bytom S. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Nitre (ďalej len „krajské riaditeľstvo“) v konaní vedenom pod ČVS: KÚV-92/OVVK-NR-1999.

Zo sťažnosti okrem iného vyplýva, že «Sťažovatelia sú fyzické osoby, rodičia neb. Ing.   Z.   S.(...),   ktorý   zomrel   dňa   9.   9.   1999   v   dôsledku   rozsiahlych   a   ťažkých   zranení, spôsobených úmyselným trestným činom vraždy. V súvislosti s vraždou Poškodeného, teda blízkej osoby, sa Sťažovatelia stali taktiež obeťou trestného činu, keďže im týmto činom boli spôsobené   škodlivé   následky,   majúce   povahu   najmä   psychickej   škody,   emocionálneho utrpenia   ako   aj   porušenia   základných   ľudských   práv   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

V   uvedenej   veci   bolo   neodkladným   a   neopakovateľným   úkonom   začaté   trestné stíhanie, v rámci ktorého sú Sťažovatelia v zmysle § 46 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok(...)   poškodenými stranami,   teda subjektmi trestného konania s prislúchajúcimi procesnými právami, prostredníctvom ktorých môžu vykonávať vplyv na priebeh trestného konania.

Sťažnosť   sa   týka   porušenia   práva   Sťažovateľov   na   inú   právnu   ochranu(...)   a   to postupom (najmä nečinnosťou) orgánov činných v trestnom konaní vo veci vyšetrovania vyššie uvedeného trestného činu vraždy, v prvom rade príslušníkov Krajského riaditeľstva policajného zboru v Nitre, pričom došlo aj k porušeniu základného práva Sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2) Ústavy. K porušeniu práva dochádzalo sústavnou pasivitou vyšetrovateľov vo veci, opakovaným - podľa nášho názoru bezdôvodným prerušovaním trestného konania, pričom táto sťažnosť sa týka najmä Uznesenia o prerušení konania zo dňa 29. 4. 2009, vydaného Porušovateľom. (...)

Dňa   9.   9.   1999   bolo   vykonaním   neodkladného   úkonu   -   obhliadky   miesta   činu

-vyšetrovateľom Krajského úradu vyšetrovania v Nitre začaté trestné stíhanie za trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, ods.2 písm. b) Trestného zákona(...), vedené pod sp. zn. ČSV: KÚV-92/OVEK-99(...)

Vyšetrovanie predmetného trestného činu sa v počiatku vykonávalo relatívne aktívne. Boli uskutočnené početné výsluchy svedkov aj poškodených, vykonaná ohliadka miesta činu s   následnou   kriminalistickou   expertízou   zaistených   stôp,   bolo   vykonaných   niekoľko zaisťovacích úkonov, boli predložené rôzne dokumenty a znalecké posudky, dokonca vo veci bola označená a zadržaná osoba podozrivá z predmetného trestného činu(...)

Orgány činné v trestnom konaní mali teda v počiatočnom štádiu najviac informácií a údajov, ktoré mali viesť k objasneniu veci, k označeniu páchateľa a k vzneseniu obvinenia. Vo veci však nikdy nebolo vznesené obvinenie voči konkrétnej osobe, napriek tomu, že na základe výpovedí svedkov boli označené podozrivé osoby(...)

Všetky   uvedené   skutočnosti   sú   od   začiatku   vyšetrovania   známe   a   mohli   byť „vodítkom“ pre smer vyšetrovania. Orgány činné v trestnom konaní evidovali niekoľko možných motívov vraždy zo strany manželky poškodeného a jeho druha(...)

Za uplynulých desať rokov sa však predmetná záležitosť bezdôvodne posúva rôznym vyšetrovateľom   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v   Nitre,   ktorí,   vychádzajúc   z predloženého spisu vec sústavne odkladali, bez vykonania ďalších vyšetrovacích úkonov. S   odôvodnením,   že   v   priebehu   vyšetrovania   sa   nepodarilo   zistiť   skutočnosti oprávňujúce viesť trestné stíhanie voči určitej osobe, bolo trestné stíhanie vyšetrovateľom (resp.   niekoľkými   vyšetrovateľmi)   niekoľkokrát   prerušené.   Týmto   sa   stáva   zistenie skutočného páchateľa   čoraz   menej   reálnym,   keďže   hmotné dôkazy je   možné zabezpečiť s odstupom času len veľmi ťažko. Je navodený neprijateľný stav dlhodobej právnej neistoty, ktorý sa dotýka v prvom rade Sťažovateľov, ale vzhľadom na vážnosť trestného činu aj spoločnosť. (...)

Vzhľadom na priebeh vyšetrovania, najmä na konanie ako aj nečinnosť jednotlivých vyšetrovateľov máme za to, že je tu dôvodné podozrenie z úmyselných prieťahov v konaní a podpory trestnej činnosti zo strany orgánov činných v trestnom konaní. Častá a zrejme bezdôvodná výmena vyšetrovateľov zbytočne zmarila efektívnosť konania, pričom, čo sa týka osoby jednotlivých vyšetrovateľov a ich vplyv na vyšetrovanie, tieto sú prinajmenšom podozrivé. (...)

Sťažovatelia sa v zmysle § 46 Trestného poriadku kvalifikujú za poškodených, keďže im trestným činom bola spôsobená morálna a psychická škoda, a došlo k porušeniu ich základných ľudských práv na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného   života.   V   zmysle   Trestného   poriadku   sú   teda   subjektmi   trestného   konania s prislúchajúcimi procesnými právami, prostredníctvom ktorých môžu vykonávať vplyv na priebeh trestného konania. (...)

Využívajúc   svoje   ústavné   právo   na   inú   právnu   ochranu,   sa   Sťažovatelia   obrátili nespočetnými listami a žiadosťami na príslušné orgány činné v trestnom konaní - najmä na Krajské   riaditeľstvo   policajného   zboru   v   Nitre,   ako   aj   na   Ministerstvo   vnútra   SR,   či prezidenta SR a to s odôvodnenými obavami o neefektívnosť a bezvýznamnosť oneskorenej činnosti orgánov činných v trestnom konaní.

Zo   strany   Sťažovateľov   bol   podaný   aj   podnet   na   prešetrenie   zákonnosti   postupu vyšetrovateľov Krajského riaditeľstva PZ v Nitre(...)

Krajské riaditeľstvo síce vydalo uznesenie o začatí trestného stíhania v roku 1999, avšak do dnešného dňa nebolo vznesené obvinenie voči konkrétnej osobe, napriek tomu, že išlo o podozrenie zo spáchania relatívne ľahko preukázateľného a zdokumentovateľného trestného činu a známa bola aj osoba podozrivého/ podozrivých.

Vyšetrovatelia mali dostatok času i pri výrazných prieťahoch v predchádzajúcom období na to, aby konali v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku.

Svojou nečinnosťou však zmarili základný účel Trestného poriadku v zmysle § 1 ods. 1 Trestného poriadku, teda aby „(...) trestné činy boli náležité zistené a ich páchatelia podľa   zákona   spravodlivo   potrestaní(...)“.   Svojim   prístupom   v   predmetnej   záležitosti poskytujú páchateľovi (-om) trestného činu ochranu a beztrestnosť, čo je proti základným záujmom celej spoločnosti.

Všetky   uvedené   a   niektoré   ďalšie   ustanovenia   Trestného   poriadku   boli   porušené nesankcionovateľnou   nečinnosťou   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   a   zakladajú porušenie ústavného práva na inú právnu ochranu, ako aj právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2) Ústavy.»

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1)   Krajské   riaditeľstvo   policajného   zboru   v   Nitre   svojim   postupom   -   najmä nečinnosťou svojich príslušníkov porušuje základné právo Sťažovateľov v zmysle čl. 48 ods. 2) Ústavy na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

2) Prikazuje sa porušovateľovi, Krajskému riaditeľstvu policajného zboru v Nitre, aby   zrušil   Uznesenie   o   prerušení   konania   zo   dňa   29.   4.   2009   a   vo   veci   bez   ďalších prieťahov   aktívne   konal,   vyhľadával   ďalšie   dôkazy,   využil   všetky   dostupné   zákonné prostriedky na vyšetrenie a objasnenie veci, na zistenie páchateľov, resp. na definitívne ukončenie veci.

3) V zmysle § 56 ods. 4) sa priznáva sťažovateľom J. S. a manželke R. S. finančné zadosťučinenie, ako vyjadrenie ich morálneho práva na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú sťažovatelia utrpeli z dôvodu nečinnosti orgánov. Táto náhrada je v rozsahu 1,- EUR. Zároveň žiadame, aby v zmysle § 36 ods. 2) zákona o Ústavnom súde Ústavný súd Slovenskej republiky uložil Porušovateľovi náhradu trov tohto konania Sťažovateľom, ktoré vyčíslime do troch dní odo dňa rozhodnutia vo veci samej.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05).

V prvom rade je potrebné pripomenúť, že ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti, a text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia, ktoré nemôže doplniť petit (III. ÚS 235/05). Vzhľadom na túto skutočnosť sa ústavný súd zaoberal možným porušením základného   práva   sťažovateľov   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského riaditeľstva v konaní vedenom pod ČVS: KÚV-92/OVVK-NR-1999.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Účelom,   podstatou   a   zmyslom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Ťažiskovým pojmom a komponentom tohto základného práva je to, že jeho ochrana sa uplatňuje vo veci účastníka,   v   jeho   záležitosti.   Súčasne   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   uplatnenie   tohto základného práva je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej prerokovanie a rozhodnutie je zahrnuté do účelu procesného poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci pri prerokovaní veci účastníka (napr. I. ÚS 18/06).

V   súlade   s   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj   „ESĽP“) uplatnenie   nároku   na   náhradu   škody   poškodeným   v   rámci   trestného   konania   treba považovať za začatie konania podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Akonáhle   poškodený   uplatní   svoj   nárok   na   náhradu   škody   v   trestnom   konaní,   je   to prekážkou, aby si náhradu škody paralelne uplatnil aj v občianskoprávnom konaní. Preto konanie a rozhodovanie o nároku na náhradu škody v rámci trestného konania vo vzťahu k poškodenému   spadá   pod   ochranu   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd [ďalej len „dohovor“ (napr. I. ÚS 18/06, IV. ÚS 44/06)].

Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí Krumpel a Krumpelová v. Slovensko z 5. júla 2005 (sp. zn. 56195/00) uviedol, že poškodené osoby uplatňujúce si nárok na náhradu škody v trestnom konaní majú nárok profitovať zo záruk čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože   takéto   konanie možno   považovať za   rozhodujúce   pre   určenie   ich   „občianskych práv“.   Je   potrebné   poznamenať,   že   ESĽP   sa   v   danom   prípade   z   hľadiska   porušenia základných práv sťažovateľov zaoberal ich trestnou vecou, v rámci ktorej nebolo len začaté trestné stíhanie, ale došlo aj ku vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe (napr. III. ÚS 189/06, III. ÚS 324/05).

Z uvedeného vyplýva, že domáhanie sa ochrany práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda rovnako základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poškodeným v rámci trestného konania je podmienené tým, aby bol uplatnený nárok na náhradu škody v trestnom konaní, ktoré   možno   za   určitých   podmienok   považovať za   konanie   vo   veci   poškodeného   (jeho záležitosti). Podľa § 46 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   poškodený,   ktorý   má   podľa   zákona   proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu. Podľa judikatúry všeobecných súdov, ako aj zo znenia § 46 ods. 3 Trestného poriadku je jednou zo základných podmienok na vyslovenie povinnosti nahradiť škodu, aby poškodený svoj nárok uplatnil voči určitej osobe – obžalovanému. Z uvedeného vyplýva, že vo veci poškodeného sa konanie začína uplatnením si nároku na náhradu škody voči určitej osobe, ktorej určitosť je vyjadrená najskôr vznesením obvinenia.

Vo   vzťahu   k   postupu   krajského   riaditeľstva   namietajú   sťažovatelia   celý   rad skutočností zakladajúcich podľa ich názoru zbytočné prieťahy. V tejto súvislosti upriamuje ústavný súd pozornosť na svoju doterajšiu judikatúru, z ktorej treba vyvodiť, že sťažovatelia ako   poškodení   v   trestnom   konaní   vedenom   vo   veci   bez   vznesenia   obvinenia   (proti konkrétnej osobe) sa nemôžu domáhať vyslovenia porušenia základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 212/07, II. ÚS 212/07,   III.   ÚS109/06).   Až   vznesenie   obvinenia   je   teda   tým   momentom,   ktorý   dáva poškodenému   v   trestnom   konaní   možnosť   uplatňovať   si   ochranu   proti   konkrétnemu možnému pôvodcovi svojho poškodenia, a teda z nej robí „vec“, na prerokovanie ktorej bez zbytočných prieťahov má nárok v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Základné   právo   poškodeného   v   trestnom   konaní   na   prerokovanie   jeho   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   preto   uplatniteľné   až po   vznesení obvinenia voči konkrétnej osobe (napr. III. ÚS 109/06, I. ÚS 18/06).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   v   konaní   krajského   riaditeľstva   vedeného   pod ČVS: KÚV-92/OVVK-NR-1999 dosiaľ obvinenie konkrétnej osobe v zmysle zákonných ustanovení   príslušného   procesného   predpisu   –   Trestného   poriadku   –   vznesené   nebolo. Ústavný súd pritom nie je oprávnený vyhodnocovať, či   v   danom   trestnom   konaní   boli v postačujúcom   rozsahu   zistené   skutočnosti,   na   podklade   ktorých   by   bol   dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, a teda či už malo, alebo nemalo byť vydané uznesenie o vznesení obvinenia. Túto právomoc majú iba orgány činné v trestnom konaní.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   už   citovanú   judikatúru,   z   ktorej   treba   vyvodiť,   že sťažovatelia ako poškodení v trestnom konaní vedenom vo veci bez vznesenia obvinenia sa nemôžu   domáhať   vyslovenia   porušenia   základného   práva   na   konanie   bez   zbytočných prieťahov,   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd nemohol vyhovieť ani žiadosti sťažovateľov prikázať krajskému riaditeľstvu zrušiť uznesenie z 29. apríla 2009, ktorým bolo prerušené trestné stíhanie. Prichádzalo by to (za splnenia ďalších zákonom požadovaných podmienok) do úvahy iba v prípade, ak by bol sťažovateľ úspešný pri namietaní svojich základných práv alebo slobôd (napr. čl. 46 ods. 1 ústavy) v súvislosti s týmto rozhodnutím, resp. v súvislosti s konaním, ktoré mu bezprostredne predchádzalo a porušenie týchto práv je v rozhodnutí premietnuté,   nie   však   na   základe   namietania   postupu   orgánu   verejnej   moci   vo   vzťahu k zbytočným   prieťahom   vo   veci   ako   celku,   čo   je   prípad   sťažovateľov.   Inými   slovami, k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy) môže dôjsť iba postupom, nie rozhodnutím orgánu verejnej moci, preto ani prípadné vyslovenie porušenia   základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov nemôže vyvolať zrušenie rozhodnutia, aj ak by sa toto rozhodnutie navonok javilo ako príčina, ktorá má za následok vznik zbytočných prieťahov v konaní.

Nad   rámec   ústavný   súd   poznamenáva,   že   posúdenie   správnosti,   t. j.   zákonnosti (a teda   aj   dôvodnosti)   vydaného   rozhodnutia   o   prerušení   trestného   stíhania,   patrí predovšetkým   do   právomoci   príslušnej   prokuratúry   (resp.   prokurátora),   ktorá   vykonáva dozor   nad   dodržiavaním   zákonnosti   v   prípravnom   konaní.   Až   po   vyčerpaní   všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov sťažovateľom, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   by   mohlo byť následne   rozhodnutie predmetom skúmania pred ústavným súdom.

Okrem uvedeného treba dodať, že podľa zistenia ústavného súdu je trestné stíhanie vedené   krajským   riaditeľstvom   pod   ČVS:   KÚV-92/OVVK-NR-1997   naďalej   prerušené uznesením z 29. apríla 2009. Z dôvodu prerušenia napadnutého konania z 29. apríla 2009, ak nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania, nemôžu sa v prerušovanom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým k naplneniu účelu označeného základného práva, tak ako to už bolo uvedené. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu, tak ako to je v danom prípade, neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. II. ÚS 3/00, III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03). Naviac sťažovatelia proti uvedenému uzneseniu   sťažnosť   nepodali.   Z   tohto   dôvodu   sa   javí,   že   sťažnosť   sťažovateľov   je neprípustná aj pre nevyčerpanie všetkých opravných alebo iných právnych prostriedkov nápravy, ktoré im zákon na ochranu ich základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie   ktorých   sú   sťažovatelia   oprávnení   podľa   osobitných   predpisov,   v   ich   prípade Trestný poriadok.

Pretože sťažnosť sťažovateľov bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ich ďalších návrhoch, t. j. o prikázaní krajskému riaditeľstvu konať bez zbytočných prieťahov a o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia, ktoré je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2009