znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 291/06-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   14. decembra   2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti I. M., Ď., zastúpenej advokátom JUDr. Š. B., Ž., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 1030/97, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 1030/97   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Žilina   p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 4 C 1030/97 konal bez zbytočných prieťahov.

3. I. M. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   70 000 Sk   (slovom sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Žilina   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina   j e   p o v i n n ý   uhradiť I. M. trovy právneho zastúpenia v sume 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Š. B., Ž., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. II. ÚS 291/06   zo   14. septembra 2006   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie sťažnosť   I.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 1030/97.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 12. novembra 1997 okresnému súdu návrh,   ktorým   sa   domáhala   vypratania   nehnuteľnosti   a zdržania   sa   zásahov   do   jej vlastníctva.

Sťažovateľka   uviedla,   že   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   napriek opakovaným   sťažnostiam   (z   23. apríla 2001,   zo   4. júna 2003   a   z   19. januára   2004) adresovaným   predsedovi   okresného   súdu   nebolo   konanie   v jej   právnej   veci   dosiaľ právoplatne skončené.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo   na prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a súčasne   žiadala,   aby   jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 400 000 Sk.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. 1 SprS 408/06   doručeným   ústavnému   súdu   13. novembra 2006,   ku   ktorému   je pripojené vyjadrenie vo veci v súčasnosti konajúcej zákonnej sudkyne a chronológia dosiaľ uskutočnených úkonov.

Uvedené vyjadrenie okresného   súdu   ani pripojené   prílohy neobsahujú vo   vzťahu k napadnutému konaniu žiadne relevantné argumenty, na základe ktorých by bolo možné posúdiť námietku existencie zbytočných prieťahov v konaní z pohľadu okresného súdu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 4 C 1030/97 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 12. novembra 1997   sťažovateľka   podala   okresnému   súdu   návrh,   ktorým sa domáhala vypratania nehnuteľnosti a zdržania sa zásahov do jej vlastníctva,

- prípisom   z   13. novembra 1997   okresný   súd   vyzval   odporcov   na   vyjadrenie k návrhu,

- pojednávanie uskutočnené 15. januára 1998 okresný súd odročil na 4. február 1998 za účelom výsluchu účastníkov konania,

- pojednávanie uskutočnené 4. februára 1998 okresný súd odročil na 25. marec 1998 za   účelom   výsluchu   účastníkov   a ďalšieho   doplnenia   dokazovania   potrebného pre rozhodnutie vo veci,

- prípisom   z 27. februára 1998   okresný   súd   urgoval   oznámenie   požadovaných skutočností potrebných pre rozhodnutie vo veci u právnej zástupkyne sťažovateľky,

- na   pojednávaní   uskutočnenom   25. marca 1998   okresný   súd   vyhlásil   rozsudok, ktorým návrh sťažovateľky v celom rozsahu zamietol (písomné vyhotovenie rozsudku bolo právnym zástupkyniam účastníkov doručené 12. júna 1998 a 15. júna 1998),

- 26. júna 1998   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   proti   prvostupňovému rozsudku,

- uznesením z 13. júla 1998 okresný súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie,

- po   zaplatení   súdneho   poplatku   bol   20. augusta 1998   spis   spolu   s odvolaním predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“),

- na pojednávaní uskutočnenom 25. novembra 1998 krajský súd uznesením sp. zn. 7 Co 1609/98 zrušil rozsudok okresného súdu a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (písomné vyhotovenie uznesenia bolo okresnému súdu doručené 21. mája 1999),

- prípisom z 24. mája 1999 okresný súd vyzval Okresný úrad, odbor katastrálny Ž., aby v lehote 30 dní predložil „... pozemnoknižnú i platnú mapu“ dotknutých pozemkov,

- 20. septembra 1999   bola   predmetná   právna   vec   pridelená   na   prerokovanie a rozhodnutie novej zákonnej sudkyni,

- 8. novembra 2000 bola právna vec sťažovateľky s účinnosťou od 27. októbra 2000 opätovne pridelená na prerokovanie a rozhodnutie ďalšej zákonnej sudkyni,

- prípisom z 12. októbra 2005 okresný súd vyzval sťažovateľku, aby v lehote 10 dní predložila návrhy na doplnenie dokazovania,

- v mesiaci   jún   2006   okresný   súd   pripojil   k spisu   osvedčenie   o dedičstve po medzičasom   zomrelých   odporcoch   a následne   prípisom   z 12. júla 2006   vyzval   ich právnych nástupcov, aby sa v lehote 10 dní vyjadrili k pôvodným návrhom,

- 4. septembra 2006   okresný   súd   nariadil   pojednávanie na   20. október 2006,   ktoré sa uskutočnilo s tým, že okresný súd nariadil na 20. november 2006 ohliadku na mieste samom.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru, vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom   konania   vedeného   okresným   súdom   je   rozhodovanie   o   nároku sťažovateľky na vypratanie nehnuteľnosti a zdržania sa zásahov do vlastníctva. Tento typ konania patrí do   štandardnej rozhodovacej agendy prvostupňových súdov,   a preto nejde o právne   zložitú   vec.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z doterajšieho   priebehu   napadnutého konania nezistil ani žiadne skutočnosti, ktoré by svedčili o mimoriadnej faktickej zložitosti veci, na čo sa napokon neodvolával ani okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti.

2. Čo sa týka ďalšieho kritéria, použitím ktorého ústavný súd posudzoval existenciu zbytočných   prieťahov   v napadnutom   konaní   (správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky súdneho konania), ústavný súd nezistil takú závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ťarchu sťažovateľky pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon   ústavný   súd   z hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom konaní.

Priebeh   preskúmavaného   konania   bol   podľa   názoru   ústavného   súdu   poznačený nesústredenosťou no najmä nečinnosťou okresného súdu. V počiatočnom štádiu konania síce okresný súd v pomerne krátkom čase od jeho začatia vo veci meritórne rozhodol, a to rozsudkom   vyhláseným   na pojednávaní   uskutočnenom   25. marca 1998,   ktorým   návrh sťažovateľky zamietol, no tento rozsudok bol v odvolacom konaní uznesením krajského súdu   sp. zn.   7 Co 1609/98   z   25. novembra 1998   zrušený   a   vec   bola   vrátená   na   ďalšie konanie a nové rozhodnutie okresnému súdu.

O   nesústredenosti   okresného   súdu   v   konaní   svedčí   odôvodnenie   zrušujúceho rozhodnutia   krajského   súdu,   v ktorom   sa   okrem   iného   uvádza: „Nakoľko   okresný   súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a v dôsledku ktorého nevykonal vo veci ani   potrebné   dokazovanie,   potrebné   pre   rozhodnutie,   neostávalo   odvolaciemu   súdu, než jeho   rozhodnutie   zrušiť,   vec   mu   vrátiť   na   ďalšie   konanie   a nové   rozhodnutie (§ 221 ods. 1a O. s. p.).“

Ústavný   súd   zistil,   že   vyhodnocované   konanie   je   poznačené   aj   rozsiahlou nečinnosťou   okresného   súdu.   Od   24. mája 1999   (výzva   okresného   súdu   adresovaná Okresnému   úradu,   odbor   katastrálny   Ž.)   do   12. októbra 2005   (výzva   okresného   súdu sťažovateľke   na   predloženie   návrhu   na doplnenie   dokazovania)   okresný   súd bez relevantného dôvodu vo veci nekonal takmer 6 a pol roka. Túto nečinnosť v žiadnom prípade   nie   je   možné   ospravedlniť   tým,   že v uvedenom   období   bola   vec   opakovane pridelená na prerokovanie a rozhodnutie dvom novým zákonným sudkyniam.

Ústavný   súd   hodnotiac   doterajší   priebeh   konania   napokon   v   súlade s predchádzajúcou judikatúrou konštatuje, že z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľné, aby právna neistota sťažovateľky v napadnutom konaní nebola odstránená ani po viac ako deviatich rokoch od jeho začatia (napr. m. m. IV. ÚS 160/03, IV. ÚS 260/04).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záver, že doterajším postupom, ale najmä   nečinnosťou   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4 C 1030/97,   došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu,   aby   vo   veci   konal bez zbytočných   prieťahov   a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 400 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 4 C 1030/97, ktorá, ako už bolo uvedené, predstavuje viac ako 9 rokov, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 70 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   Š.   B. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd   pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11   ods. 2   a   § 14   ods. 1   písm. a)   a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 2 730 Sk (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 164 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 5 788 Sk. Ústavný súd vo zvyšnej časti návrhu týkajúceho sa trov konania nevyhovel.

Právne   úkony „porada   s klientom   a Vyjadrenie   k vyjadreniu   Okresného   súdu“ uvedené v špecifikácii trov právneho zastúpenia ústavný súd nevyhodnotil vzhľadom na ich obsah (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako podania relevantné pre rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu za ne nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2006