SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 290/2016-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňaspravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Rudolfom Žiklom,Tichá 18, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.38 C 239/2008 a jeho rozsudkom č. k. 38 C 239/2008-257 zo 17. októbra 2014 a rozsudkomKrajského súdu v Košiciach č. k. 5 Co 74/2015-294 z 11. augusta 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 38 C 239/2008 a jeho rozsudkom č. k. 38 C 239/2008-257 zo 17.októbra 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súduv Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 74/2015-294 z 11. augusta 2015 (ďalej len„rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 5. septembra 2008okresnému súdu žalobu o zaplatenie 248,76 € (7 494 Sk) istiny s príslušenstvom, ktorúokresný súd zaevidoval pod č. k. 19 Ro 2777/2008-59. Na základe odporu podanéhoodporcom 29. októbra 2008 okresný súd vyzval sťažovateľa na vyjadrenie. Sťažovateľ svojevyjadrenie zaslal okresnému súdu 19. novembra 2008. Okresný súd uznesením č. k.38 C 239/2008 rozhodol, že ide o drobný spor s možnosťou rozhodnúť bez nariadeniapojednávania, a následne vyzval sťažovateľa, aby sa k tomu v lehote 15 dní písomnevyjadril. Vzhľadom na to, že s tým sťažovateľ nesúhlasil, okresný súd ho vyzvalna zaplatenie súdneho poplatku, ktorý uhradil. V predmetnej veci okresný súd nariadilpojednávanie na 19. marec 2009, ktoré bolo odročené na 7. apríl 2009. Ďalšie pojednávaniaboli nariadené na 24. september 2009 a 11. január 2010. Dňa 11. januára 2010 okresný súdrozsudkom č. k. 38 C 239/2008-153 žalobný návrh sťažovateľa zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu č. k. 38 C 239/2008-153 z 11. januára 2010sťažovateľ podal 11. februára 2010 odvolanie. Okresný súd vyzval sťažovateľana zaplatenie súdneho poplatku, ktorý uhradil 5. marca 2010.

Keďže od podania odvolania uplynulo 24 mesiacov (a celkovo od podania žalobyz 5. septembra 2008 uplynulo 40 mesiacov), sťažovateľ podal 17. januára 2012 krajskémusúdu sťažnosť na prieťahy v konaní. Krajský súd prípisom zo 6. februára 2012 uznalprieťahy v predmetnom konaní a prisľúbil ukončenie odvolacieho konania v priebehu1. štvrťroka 2012. Sťažovateľ následne 2. marca 2012 podal ústavnému súdu sťažnosťpodľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre porušenie jeho základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednaniezáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd uznesenímč. k. III. ÚS 123/2012-9 z 28. marca 2012 sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú,pretože dĺžka odvolacieho konania (dva roky) nemala podľa ústavného súdu takú ústavnerelevantnú intenzitu, aby bolo možné konštatovať porušenie označených práv sťažovateľa.Podľa sťažovateľa však nešlo o„odvolacie konanie“, ale o nečinnosť zo strany krajskéhosúdu.

Krajský súd následne určil termín pojednávania na 4. október 2012 (čo predstavovalopodľa sťažovateľa už 33 mesiacov nečinnosti od podania odvolania a celkove 49 mesiacovod podania žaloby). Pojednávanie bolo pre neprítomnosť právneho zástupcu žalovanéhoodročené na 31. január 2013, keď krajský súd uznesením č. k. 4 Co 82/2010-201 rozsudokokresného súdu č. k. 38 C 239/2008-153 z 11. januára 2010 zrušil a vec vrátil okresnémusúdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ uvádza, že predmetná vec bola tak po 4 a pol rokuod podania žaloby vrátená späť na úplný začiatok. Okresný súd po vrátení veci nariadilpojednávanie až na 11. október 2013. Ďalšie termíny pojednávaní okresný súd určilna 29. január 2014 a 17. október 2014. Dňa 15. októbra 2014 sťažovateľ okresnému súdunavrholpripustiťzmenužalobyrozšírenímo príslušenstvok žalovanejsume,t. j. aby zaviazal žalovaného na zaplatenie 248,76 € spolu s úrokom z omeškania z tejtosumy vo výške 9,25 % ročne od 1. júla 2008 do zaplatenia. Na pojednávaní uskutočnenom17. októbra 2014 rozsudkom okresný súd pripustil zmenu návrhu sťažovateľa, žalobusťažovateľa zamietol a zároveň ho zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania v sume16,50 €, ako aj trovy právneho zastúpenia v sume 450,69 €. Proti rozsudku okresného súdusťažovateľ podal 4. decembra 2014 odvolanie. Krajský súd rozsudkom z 11. augusta 2015rozsudok okresného súdu potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania účastníkomnepriznal. Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť21. septembra 2015. Sťažovateľ uvádza, že celková dĺžka konania dosiahla 7 rokov,a to aj napriek tomu, že okresný súd predmetnú vec najskôr označil ako drobný spor.

Sťažovateľ namieta, že predmetné konanie o„drobnom spore“trvalo neprimeranedlho, čoho následkom je, že toto konanie možno podľa neho označiť ako nespravodlivésúdne konanie, čo je v rozpore s čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ uvádza, že„predmetom tohto súdneho sporu je vrátenie nesprávne vyúčtovaných zálohových platieb žalobcu za zúčtovacie obdobie roku 2007 žalovaným, spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛.. (ďalej len „žalovaný“, pozn.) na základe riadne uzavretej Zmluvy o výkone správy č. 36 − 1/2000 zo dňa 22. 5. 2000“. Okresný súd žalobuzamietol z dôvodu nedostatkuvecnej pasívnej legitimácie, pričom konštatoval neexistenciuzmluvného vzťahu medzi sťažovateľom a žalovaným z dôvodu absolútnej neplatnostizmluvy. Okresný súd podľa sťažovateľa vynaložil všetku snahu presvedčiť ho, že svojezálohové platby uskutočňoval na základe mandátnej zmluvy č. 36/99 z 28. decembra 1999medzi Spoločenstvom vlastníkov bytov ⬛⬛⬛⬛ a žalovaným, a odmietol prijaťskutočnosť, že medzi Spoločenstvom vlastníkov bytov ⬛⬛⬛⬛ a sťažovateľom dodnesneexistuje platne uzatvorená zmluva o spoločenstve (ďalej len „zmluva“). Zmluvu malpodľa sťažovateľa uzatvoriť vlastník domu s každým novým vlastníkom bytu a nebytovéhopriestoru v dome. Až takto uzavretá písomná zmluva je podľa sťažovateľa záväzná prevšetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. Túto faktickú skutočnosť malkonštatovať okresný súd aj v inom súdnom konaní (č. k. 17 C 855/97-64 zo 4. februára1998, s. 95 súdneho spisu sp. zn. 38 C 239/2008, pozn. sťažovateľa). Sťažovateľ nesúhlasís tvrdením okresného súdu, podľa ktorého chýbajúce dva jeho podpisy na písomnej zmluveo spoločenstve nie sú prekážkou toho, aby sťažovateľovi nevznikol zmluvný vzťah nazáklade tejto zmluvy, keďže o tom rozhodla väčšina, ani s tým, že aj mandátna zmluva jepre neho záväzná. Sťažovateľ zastáva názor, že on zálohové platby uhrádzal na základeriadne uzatvorenej a oboma stranami potvrdenej zmluvy o výkone správy č. 36 − 1/2000,uzatvorenej so žalovaným 22. mája 2000.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že v odvolaní zdôrazňoval, že v prípade bezdôvodnéhoobohatenia ide o objektívnu zodpovednosť podľa § 451 Občianskeho zákonníka,ku ktorému môže dôjsť aj plnením z neplatného právneho úkonu. Krajský súd v senáte ⬛⬛⬛⬛ sa v otázke bezdôvodného obohatenia stotožnil so sťažovateľom, rozsudokokresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Z pokynu krajského súdu vyplývalozodpovedanie otázky, komu sa plnilo, resp. komu patril účet, na ktorý sa plnilo zo stranysťažovateľa, teda kto skutočne získal bezdôvodné obohatenie.

Sťažovateľ namieta, že v ďalšom konaní bolo jednoznačne preukázané viacerýmilistinnými dôkazmi, že v žalovanom období účet, na ktorý plnil, patril žalovanémua Spoločenstvo vlastníkov bytov ⬛⬛⬛⬛ k tomuto účtu nemalo žiadny prístupa dispozičné právo. V konaní tiež bolo preukázané, že Spoločenstvo vlastníkov bytovmá svoj vlastný účet s dispozičným právom žalovaného až od 4. marca 2010(resp. 3. februára 2010, pozn.). To znamená, že zálohové plnenia na vlastný účetSpoločenstva vlastníkov bytov ⬛⬛⬛⬛ (s dispozičným právom žalovaného) začaliaž od tohto dátumu. Okresný súd podľa sťažovateľa ani neskúmal„osud peňazí, ktoré žalovaný vyúčtoval žalobcovi navyše a teda ani nezistil, kto sa na úkor žalobcu v konečnom dôsledku obohatil“. Sťažovateľ zastáva názor, že okresný súd nerešpektoval právny názorkrajského súdu v ďalšom konaní a porušil základné právo na spravodlivé prejednanie jehosúdnej veci podľa čl. 6 dohovoru, pretože zamietol žalobu uplatnením pravej retroaktivity.Sťažovateľ opäť podal odvolanie, v ktorom uviedol svoje výhrady a zároveň žiadal,keďže podľa neho šlo o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, aby„v prípade, že odvolací súd potvrdí rozsudok prvého stupňa, odvolací súd vysloví vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie zásadného významu“. Krajský súd v senáte s ⬛⬛⬛⬛ napadnutým rozsudkomrozsudok okresného súdu potvrdil, k námietke retroaktivity sa nevyjadril a možnosťdovolania zamietol.

Podľa sťažovateľa krajský súd potvrdil porušenie nielen jeho práva na spravodlivéprejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj jeho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a to tým, že zamietol ním požadovanú možnosťdovolania. Podľa sťažovateľa až Najvyšší súd Slovenskej republiky bol kompetentnýposúdiť, či pri sedemročnom skúmaní vecnej pasívnej legitimácie išlo o rozhodnutiezávažného významu alebo nie. K meritu veci sa podľa sťažovateľa okresný súd ani nedostalani po dvoch odvolacích konaniach a sedem rokov trvania tohto súdneho procesu.Domnieva sa, že ak by druhé odvolacie konanie viedol tiež senát ⬛⬛⬛⬛, dosiaholby omnoho lepší výsledok, teda nárok na vrátenie nielen žalovanej sumy, ale všetkého,čo žalovaný v zmysle neplatnej zmluvy dostal, tak ako to ustanovuje § 457 Občianskehozákonníka.

Podľa sťažovateľa postupom okresného súdu a krajského súdu a ich rozhodnutiamibolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje prijať sťažnosť po predbežnomprerokovaní na ďalšie konanie a vydať tento nález:

„1/ Základné právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 38 C 239/2008 Rozsudkom č. 38 C 239/2008-257 zo dňa 17. 10. 2014 Okresného súdu Košice I v spojení s Rozsudkom č. 5 Co 74/2015-294 zo dňa 11. 8. 2015 Krajského súdu v Košiciach porušené bolo. 2/ Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Rozsudkom č. 5 Co 74/2015-294 zo dňa 11.8.2015 porušené bolo.

3/ Rozsudok Krajského súdu č. 5 Co 74/2015-294 zo dňa 11.8.2015 ako aj Rozsudok Okresného súdu č. 38 C 239/2008-257 zo dňa 17. 10. 2014 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

4/ Porušitelia práva sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi (žalobcovi) trovy konania.

5/ Sťažovateľovi, ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 35 000 EUR, slovom tridsaťpäťtisíc EUR, ktoré sú mu porušitelia práva povinní vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní uznesením odmietnuť bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu a krajského súduv konaní vedenom pod sp. zn. 38 C 239/2008, práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu a základnéhopráva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu.Z obsahu sťažnosti vyplýva, že k porušeniu označených práv sťažovateľa došlo jednak tým,že predmetné konanie trvalo neprimerane dlho, a tiež tým, že tak okresný súd, ako ajkrajský súd nerozhodli podľa predstáv sťažovateľa. Krajský súd sa podľa sťažovateľadopustil porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru aj tým, že nepripustil dovolanie v predmetnej veci.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov...

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu a krajského súduv predmetnom konaní ústavný súd uvádza, že účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Z doterajšej judikatúry ústavného súduvyplýva, že ústavný súd ochranu tomuto základnému právu poskytuje len vtedy, ak bola naústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať(I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05, II. ÚS 175/2015). Ak v časedoručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniuoznačeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdomuž nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahuk základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2ústavy (m. m. I. ÚS 6/03).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie označenéhopráva v čase, keď konanie v predmetnej veci už bolo právoplatne skončené. Predmetnékonanie bolo právoplatne skončené 21. septembra 2015, pričom sťažnosť bola ústavnémusúdu doručená až 19. novembra 2015. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosťsťažovateľa v časti, v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy postupom okresného súdu a krajského súdu v označenom konaní, odmietol podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

2.1 Sťažovateľ v sťažnosti tiež namieta porušenie základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru rozsudkom okresného súdu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného súduna prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy konštantne uvádza,že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná ibavtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa priuplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániťnielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárnaa nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Proti rozsudku okresného súdu bol prípustný riadny opravný prostriedok (odvolanie),ktorý sťažovateľ riadne využil. Príslušným súdom na poskytnutie ochrany protinamietanému porušeniu označených práv bol v odvolacom konaní krajský súd. Vzhľadomna uvedené ústavný súd nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti, ktorá smerujeproti rozsudku okresného súdu, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2.2 Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovorurozsudkom krajského súdu.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a z jej príloh zistil, že predmetom sporu bolorozhodovanie o žalobe o zaplatenie sumy 248,76 € s príslušenstvom; po pripustení zmenyžaloby sa predmet sporu rozšíril aj o úroky z omeškania zo sumy 248,76 € vo výške 9,25 %ročne od 1. júla 2008 do zaplatenia. Okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol, a zároveň hozaviazal nahradiť žalovanému trovy konania v sume 16,50 € a trovy právneho zastúpeniav sume 450,69 €. Krajský súd na podklade sťažovateľom podaného odvolania rozsudokokresného súdu potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal.V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd k návrhu sťažovateľa na pripusteniedovolania uviedol, že v predmetnom spore riešená právna otázka nie je po právnej stránkeotázkou zásadného významu, pre ktorú by bolo potrebné pripustiť dovolanie.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na § 238 ods. 5 Občianskehosúdneho poriadku, z ktorého okrem iného vyplýva, že dovolanie ako mimoriadny opravnýprostriedok nie je prípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté právoplatné rozhodnutieneprevyšujúce trojnásobok minimálnej mzdy, t. j. táto skutočnosť predstavuje vo sférevšeobecného súdnictva zákonný dôvod na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnostivzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú (napr. IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 33/2010,IV. ÚS 717/2013). Ak potom Občiansky súdny poriadok vylučuje u bagateľných vecíprieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť,aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosťsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadochextrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základusporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne (IV. ÚS 431/2012).

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha ústavnej ochrany v konaní pred ústavným súdomvo vzťahu k zaplateniu pohľadávky s príslušenstvom, ktorej výška je zjavne bagateľná,teda ide o vec nižšej významnosti. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnomprerokovaní dospel k záveru, že vo veci sťažovateľa nie sú podľa jeho doterajšej judikatúrysplnené podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť v tejto časti odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už viackrát zdôraznil,že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces,ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takétorozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom (napr. IV. ÚS 340/04, II. ÚS 519/2012,II. ÚS 140/2013). Do práva na spravodlivý proces nepatrí ani právo účastníka konania,aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotenímdôkazov.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2016