znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 290/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,, zastúpenej advokátkou JUDr. Martou Huttovou, Bezekova 13, Bratislava, ktorounamieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôdrozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   sp.   zn.   23   C   128/2010   z 19.   júna   2013,rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   6   Co   471/2013,   6   Co   472/2013z 30. septembra   2013   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.5 Cdo 71/2014 zo 16. januára 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),zastúpenej advokátkou JUDr. Martou Huttovou, Bezekova 13, Bratislava, ktorou namietaporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresnýsúd“) sp. zn. 23 C 128/2010 z 19. júna 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresnéhosúdu“),   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.6 Co 471/2013,   6   Co   472/2013   z   30.   septembra   2013   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudokkrajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) sp. zn. 5 Cdo 71/2014 zo 16. januára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššiehosúdu“).

Zo   sťažnosti   a   z jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   bola   účastníčkoukonania   o rozvod   manželstva   a úpravu   práv   a povinností   rodičov   k maloletým   deťompo rozvode manželstva vedeného okresným súdom pod sp. zn. 23 C 128/2010 v procesnompostavení   odporkyne.   Okresný   súd   rozsudkom sp.   zn.   23   C   128/2010   z 19.   júna   2013manželstvo   účastníkov   konania   rozviedol,   maloleté   deti   zveril   do   osobnej   starostlivostinavrhovateľa, pričom tiež rozhodol, že zastupovať maloleté deti a spravovať ich majetokbudú obaja rodičia, zaviazal sťažovateľku na platenie výživného, upravil styk sťažovateľkys maloletými deťmi a uložil rodičom i maloletým deťom podrobiť sa odbornému poradenstvuv špecializovanom   zariadení.   Proti   jednotlivým   výrokom   napadnutého   rozsudku   (okremvýroku   o rozvode   manželstva)   okresného   súdu   sťažovateľka   aj navrhovateľ   podaliodvolanie.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Co 471/2013, 6 Co 472/2013 z 30. septembra 2013potvrdil výrok súdu prvého stupňa v časti zverenia maloletých detí do osobnej starostlivostinavrhovateľa   na   čas   po   rozvode   manželstva,   v časti   výživného   a v časti   úpravy   stykusťažovateľky s maloletými deťmi. Výrok, ktorým bolo uložené výchovné opatrenie obomúčastníkom konania i maloletým deťom, krajský súd zrušil.

Proti   potvrdzujúcemu   výroku   napadnutému   rozsudku   krajského   súdupodala sťažovateľka   dovolanie,   ktoré   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Cdo   71/2014zo 16. januára 2015 odmietol.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:„...Okresný a krajský súd vo veci výkonu rodičovských práv a povinností k mojim maloletým deťom na čas po rozvode manželstva nedostatočne zdôvodnil, prečo na čas po rozvode manželstva zveril moje maloleté deti do osobnej starostlivosti otca, ktorý je zavrhujúcim rodičom a deti trpia 2. stupňom syndrómu zavrhnutého rodiča. Nezdôvodnil, z akých   dôvodov   rešpektoval   zmanipulované   vyjadrenia   maloletých   detí,   ktoré   trpia syndrómom zavrhnutého rodiča, že chcú žiť a bývať so zavrhujúcim rodičom, ich otcom a so mnou sa ani nechcú stretávať. Ani jeden z týchto súdov vo svojich rozhodnutiach nezdôvodnil, z akých dôvodov nevykonal mnou navrhované kontrolné znalecké dokazovania ohľadne   psychického   stavu   otca   a   maloletých   detí,   keď   znalecké   posudky   vypracované ⬛⬛⬛⬛ a   Psychiatrickou   nemocnicou   Philippa   Pinela   v   Pezinku v rámci   prvostupňového   konania   boli   vzájomne   si   odporujúce.   Ani   jeden   zo   súdov nezdôvodnil, prečo neprihliadal k manipuláciám otca maloletých detí, ktorými ma pred deťmi znevažoval ako matku, že mi maloleté deti odmietal odovzdať k styku s úmyslom pretrhnúť akékoľvek väzby medzi mnou a deťmi. Krajský súd v Bratislave poznajúc situáciu ohľadne starostlivosti otca o deti, ktorá bola v čase vyhlásenia druhostupňového súdu v absolútnom   rozpore   s   §   24   ods.   4   Zákona   o   rodine,   podľa   §   214   ods.   1   písm.   c) Občianskeho súdneho poriadku z radšej nevytýčil termín pojednávania, aby si nemusel overiť   tento   skutkový   stav   veci   a   na   neverejnom   pojednávaní   potvrdil   rozporuplný, nedostatočne odôvodnený a tendenčný rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa zverenia maloletých detí do osobnej starostlivosti otca a v časti týkajúcej sa môjho styku s deťmi.

Okresný a krajský súd svoje rozhodnutia jasne a zrozumiteľne nezdôvodnili ani po skutkovej a ani po právnej stránke veci tak, ako to má na mysli ustanovenie § 24 ods. 4 Zákona o rodine a Dohovor o právach dieťaťa. Odôvodnenie oboch rozhodnutí je tým rozporuplné, vzájomne si skutkovo a aj právne protirečivé, čím obe rozhodnutia spôsobujú právnu neistotu. Takýmto postupom a rozhodnutiami oba súdy porušili moje právo na súdnu ochranu a nedôvodne zasiahli do môjho práva na starostlivosť o moje maloleté deti, bezdôvodne ma odlúčili od mojich maloletých detí, čo je v rozpore s čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a vyššie citovaných článkov Dohovoru o právach dieťaťa.“

Podľa názoru sťažovateľky „... krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu, ktoré bolo postihnuté vadou nepreskúmateľnosti pre jeho nedostatočné odôvodnenie. Takéto potvrdzujúce rozhodnutie krajského súdu sa následne stalo taktiež nesprávnym rozhodnutím vo veci samej.“.

Sťažovateľka ďalej uvádza: „... podaním z 20.septembra 2013 som vzniesla námietku zaujatosti voči sudkyni JUDr. Darine Kuchtovej, ktorá mala rozhodovať o mojom odvolaní v senáte Krajského súdu Bratislava 6 Co... Krajský súd v Bratislave vo svojom rozhodnutí uviedol, že k mojej námietke zaujatosti voči sudkyni JUDr. Darine Kuchtovej podľa § 14 ods. 3 a § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku neprihliadol, lebo mnou uvádzané okolnosti   nie   sú   dôvodom   na   jej   vylúčenie   z   predmetnej   veci,   a   preto   vec   nepredložil nadriadenému súdu na rozhodnutie...“ V nadväznosti na citované sťažovateľka konštatuje,že „... rozhodnutie krajského súdu bolo vydané v senáte za účasti sudkyne JUDr. Dariny Kuchtovej, ktorá bola vo veci predpojatá“.

Námietka   sťažovateľky   smeruje   aj   proti   postupu   krajského   súdu,   pričom   v tejto súvislosti uvádza: „V dovolaní som napadala, že krajský súd vo veci nenariadil podľa § 214 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku pojednávanie, hoci išlo o vec, ktorá si vyžadovala dôležitý verejný záujem.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavnýsúd nálezom takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli porušené rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV z 19. júna 2013 pod č. k. 23 C 128/2010-1092 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 30. septembra 2013 pod č. k. 6 Co 471/2013-1191, 6 Co 472/2013-1191 a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   16.   januára   2015 pod č. k. 5 Cdo 71/2014.

Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV z 19. júna 2013 pod č. k. 23 C 128/2010- 1092   v   spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   z   30.   septembra   2013 pod č. k. 6 Co 471/2013-1191, 6 Co 472/2013-1191 sa zrušujú v časti týkajúcej sa zverenia maloletých detí do osobnej starostlivosti navrhovateľa na čas po rozvode manželstva, v časti výživného a v časti   úpravy styku odporkyne s maloletými deťmi   a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie.

Okresný   súd   Bratislava   IV,   Krajský   súd   v   Bratislave   a   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky sú povinní sťažovateľke uhradiť trovy konania do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.ÚS 115/07).

Sťažovateľka   sťažnosťou   napáda   rozsudok   okresného   súdu   vo   výrokoch,   ktorýmirozhodol o úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom po rozvode manželstva.Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať protinapadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinnýrozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o   odvolaní   sťažovateľkyv danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časťsťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojejprávomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka tvrdí, že napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým odvolací súdpotvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   o úprave   práv   a povinností   rodičov   k maloletýmdeťom po rozvode manželstva a zrušil jeho výrok o uložení výchovného opatrenia, došlok porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.

V   nadväznosti   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   poukázaťna svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   vo   veciach   patriacich   do   právomocivšeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právnenázory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiuvo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aaplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak zústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   malo   za   následokporušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III.ÚS 180/02 atď.).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   opakovane   uvádza,   že   obsahomzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnémuprávu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť   (napr.   II.   ÚS   88/01,III. ÚS 362/04),   ako   aj   zabezpečiť   konkrétne   procesné   garancie   v   súdnom   konaní.K porušeniu   tohto   základného   práva   by   mohlo   dôjsť   predovšetkým   vtedy,   ak   by   bolakomukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannomsúde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osobyalebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vo   svojej   judikatúrezdôrazňuje,   že   čl.   6   ods.   1   dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   alenemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobnáodpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súdsplnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možnoposúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, abyna každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola danáodpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutierozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento   argument   (Ruiz   Torijac. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielskoz 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzskoz 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktorétoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Z už uvedeného (pozri najmä časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdeniasťažovateľky k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy apráva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť napadnutým rozsudkom krajského súdu,ktorým   bol   potvrdený   výrok   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu   v časti   zvereniamaloletých detí do osobnej starostlivosti navrhovateľa na čas po rozvode manželstva, v častivýživného   a v časti   úpravy   styku   sťažovateľky   s maloletými   deťmi   a tiež   zrušený   výroktýkajúci sa výchovného opatrenia.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd považoval za potrebné poukázaťna relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej sa okreminého uvádza:

«Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach, prejednal odvolanie bez nariadenie pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny s výnimkou výroku o uložení výchovného opatrenia. Odvolací   súd   sa   v   prvom   rade   zaoberal   námietkou   zaujatosti,   ktorú   odporkyňa uplatnila voči sudkyni odvolacieho súdu JUDr. Darine Kuchtovej podaním z 20. 9. 2013 (č. l. 1171). Odporkyňa odôvodnila námietku zaujatosti takto: „Ako dôvod predpojatosti sudkyne   JUDr.   Dariny   Kuchtovej   uvádzam   to,   že   rozhodovala   ako   členka   senátu   dňa 24. 10. 2012 v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 4 Co 40/2012 o výživnom na manželku. V tomto konaní ako členka senátu postupovala tak, že bolo zjavné, že obsah spisu nemala naštudovaný, akceptovala nedôstojné a neprofesionálne správanie predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, ktorá jej zabránila v kladení otázok môjmu bývalému manželovi ⬛⬛⬛⬛, ktoré sa týkali rozhodujúcich skutočností pre určenie môjho výživného ako jeho manželky. Sudkyňa JUDr. Darina Kuchtová sa teda podieľala na priaznivom odôvodnení rozsudku krajského súdu v prospech

,   ktoré   spočívalo   v   tom,   že   bez   znalosti   obsahu   spisu   a   bez   zodpovedania   ňou pripravených otázok sa stotožnila   s jeho odôvodnením,   že sa mi nepodarilo   preukázať disproporciu   v   životnej   úrovni   účastníkov,   ktorá   by   odôvodňovala   priznanie   môjho výživného   ako   manželky.   Takýto   názor   sudkyne   JUDr.   Dariny   Kuchtovej   zohráva v predmetnom konaní rozhodujúcu úlohu, pretože prvostupňový súd mi určil výživné na obe maloleté deti len vo výške 30 % zo sumy životného minima. To znamená, že moje príjmy a životná úroveň nebola a ani teraz nie je zrovnateľná s príjmom a   životnou   úrovňou navrhovateľa ⬛⬛⬛⬛. Preto mám obavu, či táto sudkyňa pri doterajšom názore o mojich príjmoch a o mojej životnej úrovni bude v predmetnej veci nestranne a vecne rozhodovať.“

Z toho je zrejmé, že odporkyňa námietku zaujatosti odôvodnila okolnosťami, ktoré spočívajú v postupe JUDr. Dariny Kuchtovej vo veci tunajšieho súdu sp. zn. 4 Co 40/2012. Takéto okolnosti nie sú dôvodom na vylúčenie JUDr. Dariny Kuchtovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci a preto odvolací súd na námietku zaujatosti neprihliadol a vec nepredložil nadriadenému súdu (§ 14 ods. 3, § 15a ods. 5 O. s. p.).»

Krajský   súd,   vychádzajúc   zo   skutkových   zistení   okresného   súdu,   formulovalv napadnutom rozsudku svoje právne závery takto:

„V prejednávanej veci súd prvého stupňa nariadil znalecké dokazovanie za účelom zistenia, ktorý z rodičov má lepšie predpoklady pre osobnú starostlivosť o maloleté deti a pre ich výchovu. Znalecký ústav Psychiatrická nemocnica Philippa Pinela v znaleckom posudku č. 22/2011 uviedol, že ani u jedného z rodičov nebola zistená duševná porucha, ktorá by bránila vo výchove a starostlivosti o deti. Z toho je zrejmé, že odvolacia námietka odporkyne,   že   navrhovateľ   trpí   paranoidnou   schizofréniou,   je   neopodstatnená.   Ďalej uvedený znalecký ústav v znaleckom posudku na základe psychiatrického vyšetrenia oboch účastníkov konania a oboch detí zaujal stanovisko, že deti majú výrazne lepší citový vzťah k navrhovateľovi, s ktorým žijú už viac ako 3 roky. V súčasnosti je u oboch detí matka - odporkyňa v pozícii odcudzeného (zavrhnutého) rodiča. Vzhľadom na to znalecký ústav odporučil ponechať maloleté deti v osobnej starostlivosti otca - navrhovateľa. V podstate k rovnakému záveru dospela i znalkyňa ⬛⬛⬛⬛ v znaleckom posudku č. 20/2012. V závere tohto posudku znalkyňa uviedla, že obe deti majú k matke odmietavý postoj (vo väčšej miere sa to prejavuje u maloletej ), obaja rodičia sú schopní deti vychovávať, ale v súčasnej dobe aj s ohľadom na prežívanie a názory detí sa javí byť ako vhodnejšou pre výchovu detí osoba ich otca.

Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa nemá pochybnosti o správnosti týchto znaleckých posudkov a o ich objektívnosti. Odporkyňa v odvolaní neuviedla žiadne také dôvody, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť uvedených znaleckých posudkov. Jej výhrady voči nim majú čisto subjektívny charakter. Inými slovami, odporkyňa spochybňuje správnosť   týchto   znaleckých   posudkov   z   dôvodu,   že   ich   závery   nie   sú   v   súlade   s   jej očakávaniami.

Odvolací súd poukazuje tiež na to, že pri rozhodnutí o zverené detí do osobnej starostlivosti jedného z rodičov treba zohľadniť aj názor samotných detí. V prejednávanej veci zo znaleckých posudkov a celkovo z obsahu spisu vyplýva, že obe deti chcú v súčasnosti zostať u otca, u ktorého sú už takmer 3 roky. Vzhľadom na ich vzťah k otcovi by v súčasnosti zmena výchovného prostredia a teda ich zverenie do osobnej starostlivosti matky nebola v ich záujme. V konaní neboli zistené žiadne nedostatky v starostlivosti otca o deti. Z toho vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny v časti, ktorou súd prvého stupňa obe deti zveril na čas po rozvode do osobnej starostlivosti otca - navrhovateľa. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok v tejto časti potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p. Odvolací súd zdôrazňuje, že nemá pochybnosti o tom, že aj odporkyňa je schopná riadne sa o deti postarať a vychovávať ich. Za súčasného stavu však - ako je to uvedené vyššie - by nebolo vhodné, aby boli deti zverené do jej osobnej starostlivosti. V prípade, ak sa v budúcnosti zmenia pomery a zverenie detí do osobnej starostlivosti odporkyne bude v ich záujme, odporkyňa bude môcť podať na súd návrh na zmenu zverenia.

Výživné na obe maloleté deti súd prvého stupňa určil v minimálnom rozsahu podľa § 62   ods.   3   Zák.   o   rodine,   keď   správne   prihliadol   na   nízky   zárobok   odporkyne   z   jej podnikateľskej   činnosti.   Výživné   v   tejto   výške   síce   nie   je   postačujúce   na   pokrytie odôvodnených   potrieb   detí,   ale   odvolací   súd   je   zhodne   so   súdom   prvého   stupňa   toho názoru, že vzhľadom na súčasné majetkové a zárobkové pomery odporkyne nebolo možné stanoviť vyššie výživné. V prípade zmeny pomerov na strane odporkyne bude v budúcnosti možné výživné zvýšiť. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p. aj výrok napadnutého rozsudku o výživnom.

Správny je aj výrok napadnutého rozsudku o úprave styku odporkyne s maloletými. Aj podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné dať odporkyni možnosť, aby sa mohla v čo najväčšej miere s oboma maloletými stretávať a aby tak postupne opätovne získala ich dôveru a náklonnosť. Je aj v záujme maloletých detí, aby sa s odporkyňou často stretávali a aby mali aj oni možnosť nadobudnúť k odporkyni taký vzťah, aký je normálny medzi deťmi a   matkou.   K   odvolacím   námietkam   odporkyne   treba   uviesť,   že   ak   by   navrhovateľ nerešpektoval jej právo stýkať sa s deťmi v určenom čase, odporkyňa by sa mohla tohto práva domáhať cestou výkonu rozhodnutia. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil podľa § 219   ods.   1   O.   s.   p.   aj   výrok   napadnutého   rozsudku   o   úprave   styku   odporkyne s maloletými.“

Vo   vzťahu   k výroku,   ktorým   krajský   súd   zrušil   výrok   rozsudku   okresného   súdu o nariadení   výchovného   opatrenia,   sa   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   odvolacieho súdu uvádza:

„Odporkyňa   na   pojednávaní   dňa   23.   1.   2013   navrhla,   aby   súd   prvého   stupňa nariadil výchovné opatrenie podľa § 37 Zák. o rodine spočívajúce v povinnosti podrobiť sa psychologickému   poradenstvu.   Súd   prvého   stupňa   uznesením   z   1.   2.   2013 č. k. 23 C 128/2010-931 tento návrh odporkyne vylúčil na samostatné konanie a táto vec sa vedie na súde prvého stupňa pod sp. zn. 13 P 45/2013. Nie je preto odvolaciemu súdu jasné, z akého dôvodu súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil výchovné opatrenie podľa § 37 ods. 2 písm. d/ Zák. o rodine. Okrem toho, tento výrok napadnutého rozsudku nie je správny aj z dôvodov, ktoré uviedol kolízny opatrovník detí   vo vyjadrení   k odvolaniu. Z týchto dôvodov odvolací súd zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. výrok napadnutého rozsudku, ktorým súd prvého stupňa uložil výchovné opatrenie podľa § 37 ods. 2 písm. d/ Zák. o rodine. O uložení výchovného opatrenia bude súd prvého stupňa konať vo veci sp. zn. 13 P 45/2013.“

Vychádzajúc   predovšetkým   z citovaného,   ústavný   súd   zastáva   názor,   žeargumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam zákona č. 36/2005 Z. z.o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktoréupravujú práva a povinnosti rodičov k maloletým deťom po rozvode manželstva a inštitútvýchovných   opatrení.   Závery   krajského   súdu   nemožno   považovať   ani   za   zjavneneodôvodnené,   ani   za   arbitrárne.   Ústavný   súd   rešpektuje,   že   je   primárnou   úlohouvšeobecného   súdu   vykladať   zákony   a   ďalšie   právne   predpisy,   pričom   právny   názorkrajského   súdu   a   jeho   závery   možno   v   posudzovanej   veci považovať   za   zrozumiteľné,logické a vyvážené, a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Na základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľaktorého základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruneznačí   právo   na úspech   v   konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom(III. ÚS 3/97,   II. ÚS 141/04),   dospel   pri   predbežnom   prerokovaní   k   záveru,   že   medzinapadnutým rozsudkom krajského súdu vo výroku týkajúcom sa úpravy práv a povinnostírodičov   k maloletým   deťom   po   rozvode   manželstva   a vo   výroku   o zrušení   výchovnéhoopatrenia a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieťk záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súduPrávo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, aksú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môžekonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnymsúdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujúustanovenia   §   236   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“).   V   rámcivšeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súduz § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedenév   písm.   a)   až   písm.   g)   tohto   zákonného   ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   protiuzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.

V tejto súvislosti ústavný súd, poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru, považujeza potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   splnené   podmienky   na   uskutočneniedovolacieho   konania,   patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j.najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústavemedzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie jealternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomocivšeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Z už uvedeného (pozri najmä časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdeniasťažovateľky k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru došlo odmietnutím jej dovolania najvyšším súdom. V súvislosti s týmtotvrdením sťažovateľky ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia napadnutéhouznesenia najvyššieho súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza:

«V danom prípade dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorým sa rozhodlo vo veci upravenej Zákonom o rodine (vo veci zverenia maloletých detí do osobnej starostlivosti, úpravy styku rodiča s dieťaťom a vyživovacej povinnosti k maloletým deťom). Nejde pritom o rozsudok v zmysle § 238 ods. 1, 2, 3 O. s. p. a ani o rozsudok   o   obmedzení   alebo   pozbavení   rodičovských   práv   a   povinností,   alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. Napadnutý rozsudok nevykazuje znaky rozsudku, proti ktorému je dovolanie prípustné, ale práve naopak, znaky rozsudku,   v   prípade   ktorého   je   prípustnosť   dovolania   výslovne   zákonom   vylúčená. Z uvedených dôvodov je zrejmé, že dovolanie nie je v predmetnej veci procesne prípustné; jeho prípustnosť je výslovne vylúčená ustanovením § 238 ods. 4 O. s. p. a o prípad výnimky z neprípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 238 ods. 4 O. s. p. v predmetnej veci nejde. S   prihliadnutím   na   ustanovenie   §   242   ods.   1,   veta   druhá   O.   s.   p,   ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.   s.   p.   (či   už   to   účastník   namieta   alebo   nie)   neobmedzil   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p... Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno ním napadnúť   aj   rozhodnutia,   proti   ktorým   je   inak   dovolanie   neprípustné   (viď   napríklad R 117/1999,   R   34/1995   a   tiež   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Odporkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ O. s. p. netvrdila a ich   existenciu   nezistil   ani   dovolací   súd.   Prípustnosť   jej   dovolania   preto   z   týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

Odporkyňa v dovolaní výslovne namietala, že v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., pretože rozhodnutia súdov nižších stupňov neboli dostatočne odôvodnené a odvolací súd sa nevysporiadal s jej argumentáciou...

Preskúmaním   veci   dovolací   súd   dospel   k   záveru,   že   rozhodnutia   súdov   nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení a preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné. Predovšetkým   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   zodpovedá   základnej   (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol   rozhodujúci   skutkový   stav   a   citoval   právne   predpisy,   ktoré   aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti navrhovateľa, úpravu styku odporkyne s deťmi a určenú   vyživovaciu   povinnosť   odporkyne   k   maloletým,   zrozumiteľne   a   v   potrebnom rozsahu vysvetlil. Z odôvodnenia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Odvolací   súd   v   odôvodnení   rozhodnutia   skonštatoval   správnosť   skutkových a právnych   záverov   súdu   prvého   stupňa   a   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia   prvostupňového   súdu   doplnil   ďalšie   dôvody,   pre   ktoré   toto   rozhodnutie potvrdil.   Odvolací   súd   sa   vysporiadal   aj   s   odvolacou   argumentáciou   odporkyne.   K námietke odporkyne o neodbornosti podaných znaleckých posudkov uviedol, že išlo len o jej subjektívny   názor   a   nevzhliadol   žiadne   dôvody,   ktoré   by   spochybnili   ich   správnosť a objektívnosť.   Skutočnosť,   že   týmto   námietkam   odporkyne   odvolací   súd   nevyhovel a nestotožnil   sa   s   nimi,   nemôže   mať   za   následok   nedostatok   v   odôvodnení   súdneho rozhodnutia. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je taktiež dostatočne zrejmé, z akých vykonaných dôkazov odvolací súd vychádzal a akými úvahami sa riadil pri posudzovaní výroku prvostupňového súdu o zverení detí do osobnej starostlivosti navrhovateľa. Odvolací súd zastával názor, že takéto riešenie je predovšetkým v záujme maloletých detí, na ktorých názor   bolo   potrebné   prihliadať.   Tiež   uviedol,   že   „vzhľadom   na   vzťah   detí   k   otcovi   by v súčasnosti zmena výchovného prostredia nebola v ich záujme“ (viď odsek 4 strana 5 napadnutého rozsudku) a súčasne zdôraznil, že nemá pochybnosti o tom, že odporkyňa je schopná sa o deti riadne postarať a vychovávať ich (viď odsek 5 strana 5 napadnutého rozsudku), pričom v prípade zmeny pomerov je možné zmeniť aj rozhodnutie súdu vo veci zverenia detí do starostlivosti otca. Uvedené časti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu sú priamou odpoveďou na otázku dovolateľky, z akých dôvodov nebolo možné deti zveriť   do   jej   osobnej   starostlivosti,   preto   je   aj   v   tejto   časti   odôvodnenie   rozhodnutia odvolacieho   súdu   dostatočné   a   preskúmateľné.   Nedostatočným   odôvodnením   nie   je postihnutý ani výrok odvolacieho súdu týkajúci sa úpravy styku odporkyne s maloletými deťmi. Skutočnosť, že navrhovateľ odporkyni bráni v realizácii tohto práva, predstavuje porušenie súdom určenej povinnosti, ktorú je možné zákonným spôsobom vymáhať cestou súdneho výkonu rozhodnutia (§ 272 a nasl. O. s. p.), nie je však dôvodom, pre ktorý by rozhodnutie   súdu   o   úprave   styku   rodiča   s   dieťaťom   bolo   nedostatočne   odôvodnené. Polemika   odporkyne   o   nesprávnosti   súdmi   vyslovených   právnych   záverov   pre nezohľadnenie   jej   argumentácie,   sama   o   sebe,   nie   je   presvedčivou   bázou   pre   tvrdenia o nedostatku odôvodnenia súdnych rozhodnutí, ich nepreskúmateľnosti. Ako už bolo vyššie spomenuté súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Prípustným dôvodom dovolania preto ani nemôže byť nesúhlas účastníka s výsledkom   sporu   v   jeho   neprospech.   Dovolací   súd   v   tejto   súvislosti   zdôrazňuje,   že dovolanie nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p.) a hmotnoprávnych vád (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať   správnosť   a   úplnosť   skutkových   zistení,   a   to   ani   v   súvislosti   s   právnym posúdením   veci,   nemôže   dovolací   súd   už   len   z   toho   dôvodu,   že   nie   je   oprávnený   bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého a druhého stupňa nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní   podľa   ustanovenia   §   243a   ods.   2,   in   fine   O.   s.   p.   (arg.   „dokazovanie   však nevykonáva“).»

Vo vzťahu k dovolacej námietke sťažovateľky, že jej bola odňatá možnosť konať predsúdom tým, že na prerokovanie odvolania podaného proti napadnutému rozsudku okresnéhosúdu odvolací súd nenariadil pojednávanie, najvyšší súd v napadnutom uznesení uvádza:„Z ustanovení § 214 ods. 1 a 2 O. s. p. vyplýva, že (len) v prípadoch uvedených v § 214 ods. 1 O. s. p. je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných prípadoch však môže rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom, či v prípadoch, na   ktoré   sa   nevzťahuje   ustanovenie   §   214   ods.   1   O.   s.   p.,   bude   nariadené   odvolacie pojednávanie, rozhoduje odvolací súd sám.

V danom prípade: a/ odvolací súd dospel k záveru, že netreba zopakovať alebo doplniť   dokazovanie,   b/   nejde   o   konanie   vo   veciach   porušenia   zásady   rovnakého zaobchádzania a c/ nariadenie odvolacieho pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

Odporkyňa   argumentovala   tým,   že   v   preskúmavanej   veci   povinnosť   nariadiť pojednávanie vyplývala z § 214 ods. 1 písm. c/ O. s. p., lebo predmetom konania je otázka úpravy   práv   a   povinností   rodičov   k   maloletým   deťom,   čo   je   zvýraznené   predovšetkým článkom 3 zákona o rodine. Táto potreba bola o to naliehavejšie, že u detí bol zistený 2. stupeň syndrómu zavrhnutého rodiča a tiež tým, že navrhovateľ viac ako 3 roky bráni odporkyni ako matke stretávať sa s deťmi.

Občiansky súdny poriadok nedefinuje, čo treba považovať za dôležitý verejný záujem. Posúdenie tejto otázky závisí vždy od individuálnych okolností prejednávanej veci a z nich vychádzajúcej   úvahy   súdu.   V zásade   ide   o   tie   prípady,   keď   sa   právna   vec   netýka   iba účastníkov konania, ale sa vzťahuje na širší okruh subjektov (rozhodnutie môže mať dopad aj na fyzické alebo právnické osoby, ktoré nie sú účastníkmi súdneho konania). Typicky ide o prípady vyvlastnenia súkromného majetku v prospech štátu, či spory majúce dosah na bezpečnosť, zdravie, životne prostredie, a iné záujmy týkajúce sa väčšieho počtu osôb. V   prejednávanej   veci   ide   o   konanie   vo   veci   úpravy   práv   a   povinností   rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode, ktorého výsledkom je rozhodnutie dotýkajúce sa síce dôležitých   záujmov   maloletých   detí,   ich   výchovy   a   výživy,   a   tomu   zodpovedajúcich rodičovských   práv   a   povinností,   nie   však   záujmov   verejných   v   takom   zmysle   ako   to predpokladá ustanovenie § 214 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (zrejme v znení do 31. decembra 2012). Rozhodnutie súdu o týchto otázkach sa v konečnom dôsledku dotýka len účastníkov konania a ich maloletých detí. Z tohto dôvodu nebol odvolací súd povinný nariadiť vo veci pojednávanie v zmysle § 214 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

Keďže   odvolací   súd   nedospel   k   záveru,   že   vo   veci   by   bolo   potrebné   nariadiť pojednávanie   ani   v   zmysle   §   214   ods.   2   O.   s.   p.,   dovolací   súd   konštatuje,   že   postup odvolacieho súdu zodpovedal § 214 O. s. p. a nemal za následok procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.“

Najvyšší   súd   sa   v napadnutom   uznesení   zaoberal   aj   námietkou   sťažovateľky,   žekonanie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. g) OSP, keďže vo veci rozhodovalzaujatý sudca, pričom v tejto súvislosti uviedol:

„Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach. (§ 14 ods. 3 O. s. p.)

Ak sa námietka zaujatosti týka len okolností ustanovených v § 14 ods. 3, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. (§ 15a ods. 5 O. s. p.)...

Odporkyňa v konaní namietala zaujatosť JUDr. Dariny Kuchtovej, členky senátu odvolacieho súdu; z podstaty jej argumentácie uvedenej v podaní z 20. septembra 2013 (námietka zaujatosti) vyplýva, že jej zaujatosť vyvodzovala iba z procesného postupu tejto sudkyne navyše v inom súdnom konaní (sp.zn. 4 Co 40/2012). Odporkyňa neuviedla, žiadne konkrétne objektívne okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť zaujatý postoj sudkyne v konaní.   Vzhľadom   k   tomu,   že   dôvodom   na   vylúčenie   sudcu   nie   sú   okolnosti,   ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach (§ 14 ods. 3 O. s. p.), odvolací súd postupoval správne, keď na námietku zaujatosti neprihliadol a vec nepredložil nadriadenému súdu.

So zreteľom na uvedené nie je ničím podložená argumentácia odporkyne obsiahnutá v dovolaní, podľa ktorej v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. g/ O. s. p. Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O. s. p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z ustanovenia § 238 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol procesne neprípustné dovolanie odporkyne podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

V nadväznosti na citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súdpripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie jepovinnosť   súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného   prostriedku   uvádzanésťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšiehopovažovať za porušenie ňou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy anipráva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, čizákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené.Takýto   postup   a rozhodnutie   dovolacieho   súdu   Občiansky   súdny   poriadok   výslovneumožňuje,   preto   použitý   spôsob   v   konkrétnom   prípade   nemohol   znamenať   odoprenieprístupu sťažovateľke k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Z citovaných častí napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd svoj záver,že   dovolanie   sťažovateľky   v   danom   prípade   nie   je   prípustné,   primeraným   spôsobomodôvodnil, pričom tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pripreskúmavaní napadnutého uznesenia nezistil   žiadnu   skutočnosť, ktorá   by signalizovalasvojvoľný   postup   dovolacieho   súdu   (v   medziach   posudzovanej   prípustnosti   dovolania,pozn.),   t.   j.   postup,   ktorý   by   nemal   oporu   v   zákone.   Z   odôvodnenia   napadnutéhorozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal a ajvysporiadal s dovolacími dôvodmi sťažovateľky a na tomto základe odmietol dovolanie akoneprípustné.

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahomzákladného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia ichporušenia   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Napadnuté   uznesenienajvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľnéa udržateľné, a preto sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   ústavný   súd   o   ďalších   návrhochsťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2015