znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 290/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a   sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   H.,   zastúpenej   advokátkou JUDr. Barborou   Šrutekovou,   Advokátska   kancelária,   Hlavná 44,   Trnava,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cpr 1/2011, ako aj postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cpr 6/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra 2013 doručená sťažnosť P. H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cpr 1/2011, ako aj postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cpr 6/2012.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že: „Dňa 18. 10. 2011 podala sťažovateľka návrh na začatie konania na Okresný súd Trnava proti odporcovi RESTON s. r. o.(...) Sťažovateľka sa týmto návrhom domáhala práva na priznanie úhrady nákladov voči povinnému vo výške 30,- €.

Okresný   súd   Trnava   v   danej   veci,   sp.   zn.   19   Cpr/1/2011   v   tejto   veci   konal nasledovne.

Výzvou zo dňa 15. 3. 2012 zaslal sťažovateľke tlačivo na oslobodenie od súdnych poplatkov, ktoré sťažovateľka zaslala súdu dňa 2. 4. 2012.

Súd sťažovateľke nepriznal oslobodenie od platenia súdnych poplatkov uznesením zo dňa 11. 4. 2012.

Výzvou zo dňa 7. 6. 2012 vyzval súd sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku, tento sťažovateľka obratom uhradila.

Výzvou zo dňa 12. 7. 2012 súd vyzval sťažovateľku, aby do 10 dní predložila súdu rovnopis svojej žaloby spolu s prílohami.

Dňa 9. 8. 2012 súd vytýčil termín pojednávania na deň 9. 8. 2012, pričom následne bol tento termín dňa 21. 8. 2012 zrušený Upovedomením o zrušení termínu pojednávania a to z dôvodu, že toto pojednávanie sa nebude konať z dôvodu postúpenia veci Okresnému súdu   Bratislava   I.   O   postúpení   veci   bola   sťažovateľka   súčasne   upovedomená Upovedomením zo dňa 20. 8. 2012.

Postúpenie veci sťažovateľka namietala, avšak vec bola postúpená bez toho, že by o tejto námietke bola sťažovateľka akýmkoľvek spôsobom vyrozumená.

Z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   Okresný   súd   Trnava   najskôr   vôbec   od   podania návrhu, t. j. od 18. 10. 2011 až do marca 2012 nekonal vôbec.

Následne konal síce pribežne a napokon po vytýčení termínu pojednávania, vec 10 mesiacov po podaní návrhu postúpil Okresnému súdu Bratislava I.

Okresný   súd   Bratislava   I   pod   sp.   zn.   15   Cpr   6/2012   konal   nasledovne.   Spisový materiál bol postúpený dňa 19. 9. 2012.

Súd vykonal prvý úkon uznesením zo dňa 14. 3. 2013, ktorým vyzval sťažovateľku, aby odstránila vady svojho podania zo dňa 18. 10. 2011, pričom jednoznačne mala uviesť, koho v konaní žaluje, či právnickú osobu obchodnú spoločnosť RESTON s. r. o. alebo fyzickú osobu Ing. A. N.

Následne   po   odstránení   vytýkaných   vád   súd   vytýčil   termín   pojednávania   dňa 30. 7. 2013 na deň 28. 1. 2014.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Okresný súd Bratislava I vykonal od 19. 9. 2012 doposiaľ dva procesné úkony, vyzval na odstránenie vád a vytýčil termín pojednávania dňa 30. 7. 2013 o takmer pol roka a to na 28. 1. 2014.

Doposiaľ   teda   v   priebehu   dvoch   rokov   od   podania   návrhu   na   začatie   konania, nebolo vykonané ani jedno pojednávanie, nebolo vo veci rozhodnuté a to už vôbec nie právoplatne.

Zameriavajúc sa na tri základné kritériá pre posudzovanie otázky, či v konaní prišlo zbytočným prieťahom a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a to na:

- právnu a faktickú zložitosť veci,

- správanie účastníka konania a postup samotného súdu, sťažovateľka   uzatvára,   že   sa   nejedná   o   vec   ani   právne   a   ani   fakticky   zložitú, sťažovateľka ako navrhovateľka v tomto konaní v konaní reaguje na výzvy súdu obratom, nesťažuje a ani žiadnym spôsobom svojim správaním nekomplikuje činnosť súdu a napokon považuje postup súdu za neefektívny a v rozpore s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko ho svojím postupom porušuje. (...)

Sťažovateľka sa zároveň na nečinnosť súdu sťažovala nasledovne. Sťažnosťou zo dňa 2. 4. 2012 sa sťažovala na prieťahy v konaní vedenom Okresným súdom Trnava, pričom predsedníčka súdu sa k tejto sťažnosti vyjadrila Vyjadrením zo dňa 30. 4. 2012, ktorým prieťahy neuznáva. (...)

Sťažnosťou   zo   dňa   27.   12.   2012   sa   sťažovala   na   prieťahy   v   konaní   vedenom Okresným   súdom   Bratislava   I,   pričom   predsedníčka súdu sa k   tejto   sťažnosti   vyjadrila Oznámením zo dňa 25. 1. 2013, ktorým prieťahy neuznáva. (...)

Máme za to, že postupom Okresného súdu Trnava a Okresného súdu Bratislava I bolo porušené základné ľudské právo sťažovateľky v zmysle čl. 48 ods. 2 druhej hlavy siedmeho oddielu Ústavy Slovenskej republiky(...) a to právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, nakoľko súd v období od podania návrhu na začatie konania riadne nekonal a nekoná a preto nemohlo byť toto konanie ani doposiaľ právoplatne skončené. Poukazujeme na čl.   46   ods.   3   druhej   hlavy siedmeho oddielu Ústavy Slovenskej republiky(...) V danom prípade došlo a stále dochádza postupom Okresného súdu Trnava v predmetnej veci tým, že tento riadne nekoná na strane sťažovateľky k vzniku nemajetkovej ujmy, ktorú predbežne vyčísľuje na sumu vo výške 3.000 €. (...)

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky po predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti, túto uznesením prijal na ďalšie konanie a po vykonanom dokazovaní, aby vyslovil tento nález

1.   Základné   právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cpr 1/2011 a postupom Okresného súdu Bratislava I pod sp. zn. 15 Cpr 6/2012 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Bratislava I sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cpr 6/2012 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3.000 €,-(...), pričom Okresný súd Trnava je povinný zaplatiť z tejto sumy sumu vo výške 1.500,- € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a Okresným súd Bratislava I je povinný zaplatiť z tejto sumy sumu vo výške 1.500,- € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania v sume 275,94 € na účet jej právnej zástupkyne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. (...)“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cpr 1/2011, ako aj postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cpr 6/2012.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

1.   Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   jednou   z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS 120/02, I. ÚS 124/04). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začala vo vzťahu k Okresnému súdu Trnava plynúť dňom, keď sa sťažovateľka „dozvedela“ o zbytočných prieťahoch, teda o „inom   zásahu“ označeného   okresného   súdu.   Keďže   predmetná   vec   sťažovateľky   bola postúpená   Okresnému   súdu   Bratislava   I,   pričom   o „postúpení   veci   bola   sťažovateľka súčasne upovedomená Upovedomením zo dňa 20. 8. 2012“, ako to vyplýva zo samotnej ústavnej sťažnosti, sťažovateľka sa o namietaných zbytočných prieťahoch mohla dozvedieť najneskôr   v deň   doručenia   uvedeného   upovedomenia.   Pretože   predmetná   sťažnosť   bola podaná   na   poštovú   prepravu   v čase   (v októbri   2013),   keď   už   dávno   uplynula   lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa už nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok uvedených v sťažnosti.   Z uvedených dôvodov   bolo potrebné sťažnosť posúdiť vo vzťahu k Okresnému súdu Trnava ako návrh podaný oneskorene.

2. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).

Sťažovateľka   namietala   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   aj   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cpr 6/2012.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti a jej príloh, ústavný súd zistil, že na Okresnom súde Bratislava   I   sa   napadnuté   konanie   začalo   19.   septembra   2012,   keď   bol   spis   postúpený tomuto súdu. Okrem uvedeného ústavný súd tiež zistil, že 28. januára 2014 došlo medzi účastníkmi   konania   v predmetnej   veci   k uzavretiu   zmieru.   Napadnuté   konanie   pred Okresným súdom Bratislava I trvalo teda celkovo asi šestnásť mesiacov.

Ústavný   súd   predovšetkým   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02), podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Pojem   „zbytočné   prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým   materiálne.   S ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   judikoval,   že   ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01).

Postup Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cpr 6/2012 sa zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Okresnému súdu Bratislava I (opäť vychádzajúc   zo samotnej   sťažnosti)   možno   síce   vytýkať   obdobie   nečinnosti   od 19. septembra 2012 do 14. marca 2013 (šesť mesiacov), avšak toto obdobie nečinnosti – hoci   nebolo bezvýznamné –   ešte   nemožno   považovať za   porušenie   práva   sťažovateľky garantovaného v citovanom článku ústavy.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup Okresného súdu Bratislava I v napadnutom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikovať   ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2 ústavy, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2014