znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 290/2011-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. L., M., právne zastúpeného advokátkou JUDr. D. G., M., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v spojení   s čl.   1   ods.   1   a čl.   141   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Martin sp. zn. 7 C 52/06 z 11. marca 2010 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co 169/2010 z 27. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára 2011 doručená sťažnosť J. L., M. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 ústavy a s čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 52/06 z 11. marca 2010 a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 169/2010 z 27. októbra 2010.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   v konaní vedenom   okresným   súdom   pod sp. zn. 7 C 52/06 sa sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu domáha voči žalovanému (D. Ď.) určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním. Z dôvodu,   že v priebehu konania sa pobyt žalovaného stal neznámy, okresný súd mu uznesením zo 4. novembra 2008   ustanovil   kolízneho   opatrovníka   na   zastupovanie   v konaní,   ktorým   sa   stal   brat žalovaného (P. Ď.), ktorý v predmetnom konaní spolu s matkou žalovaného vystupujú aj ako vedľajší účastníci na strane žalovaného. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd uznesením sp. zn. 7 Co 33/09 z 30. októbra 2009 zrušil predmetné uznesenie okresného súdu   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   a rozhodnutie,   a to   z dôvodu,   že   podľa   názoru krajského súdu okresný súd okrem výsluchu vedľajších účastníkov inak nezisťoval, resp. neoveroval pobyt žalovaného. Po vrátení veci okresnému súdu okresný súd napádaným uznesením sp. zn. 7 C 52/06 z 11. marca 2010 opätovne ustanovil žalovanému kolízneho opatrovníka, a to opäť jeho brata, ktorý v konaní vystupuje aj ako vedľajší účastník na strane žalovaného. Na základe opätovného odvolania sťažovateľa krajský súd napádaným uznesením sp. zn. 7 Co 169/2010 z 27. októbra 2010 rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta, že tak okresný súd, ako aj krajský súd v danej veci viacnásobne pochybili, a to tým, že nebol dostatočne zisťovaný pobyt, resp. miesto pobytu žalovaného na to, aby bolo možné uzavrieť, že jeho pobyt nie je známy, a teda že boli splnené požiadavky stanovené Občianskym súdnym poriadkom na ustanovenie mu kolízneho opatrovníka, pričom podľa sťažovateľa tieto súdy vôbec v tomto smere neoverovali tvrdenia brata žalovaného uvedené na pojednávaní 27. marca 2008, že žalovaný   pracuje   v Českej   republike,   a tiež   v tomto   smere   nebola   dopytovaná   Sociálna poisťovňa ani napr. zdravotné poisťovne, prostredníctvom ktorých by podľa sťažovateľa bolo možné pobyt žalovaného zistiť. Sťažovateľ v sťažnosti tiež uviedol, že okresný súd v súvislosti   so   zisťovaním   miesta   pobytu   žalovaného síce   dopytoval   ústrednú   evidenciu väzňov, avšak iba v tom zmysle, či žalovaný nie je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, avšak okresný súd už nepožadoval informáciu, či žalovaný aj v minulosti nebol v týchto zariadeniach a „... prípadne akým spôsobom bol takýto výkon žalovaným ukončený (napr. mohol odísť do ústavu na výkon liečby rôzneho druhu)... Žalobca v tejto súvislosti uvádza, že náhodne obdržal informáciu o tom, že žalovaný skutočne bol vo výkone trestu odňatia slobody, avšak bez bližšieho určenia časového obdobia a miesta a spôsobu jeho ukončenia.“. Okrem   toho   podľa   sťažovateľa   napádané   súdy   vôbec   nezohľadnili nepravdivosť tvrdení brata žalovaného, ktorý mu bol napokon ustanovený za kolízneho opatrovníka a podľa tvrdenia ktorého sa žalovaný už viac ako tri roky, t. j. od roku 2005 v mieste svojho bydliska nezdržiava, pričom podľa sťažovateľa, už aj zo súdneho spisu vyplýva, že ešte v roku 2006 si žalovaný v mieste svojho bydliska osobne preberal poštové zásielky.

Sťažovateľ tiež v sťažnosti uviedol, že potom, ako prvé rozhodnutie okresného súdu v tejto   veci   bolo   zrušené   krajským   súdom   z dôvodu   nedostatočného   zisťovania   pobytu žalovaného s pokynom krajského súdu, na doplnenie dokazovania v tomto smere, napr. aj opätovným vypočutím vedľajšej účastníčky na strane žalovaného (jeho matky), okresný súd opätovne vo veci rozhodol uznesením, v odôvodnení ktorého síce uviedol, že postupoval v súlade   s uvedenými   pokynmi   krajského   súdu,   avšak   v skutočnosti   podľa   sťažovateľa zo spisu   nevyplýva, že by okresný   súd po   vrátení   veci   v tomto   smere skutočne aj ním deklarované   ďalšie   dokazovanie   vykonal.   Tento   nedostatok   okresného   súdu   podľa sťažovateľa nenapravil ani krajský súd, ktorý okresnému súdu tento nedostatok nevytkol a dokonca ho akceptoval. V tejto súvislosti sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:„Pri   nahliadnutí   do   spisu   7C/52/2006   dňa   08.   04.   2010,   vykonané   právnym zástupcom sťažovateľa, nebolo v spise nájdené, súdom deklarované, vykonanie opätovného výsluchu   vedľajšej   účastníčky   na   strane   žalovaného   -   Ing.   V.   Ď.   (!),   ako   sa   uvádza   v citovanom odôvodnení UZNESENIA Okresného súdu Martin 7 C 52/2006-179 z dňa 11. 03. 2010, ktoré už malo byť v súlade s predošlým zrušovacím Uznesením Krajského súdu v Žiline 7 Co/33/2009 z dňa 30. októbra 2009....

Pokiaľ má podľa znenia ust. § 79 ods. 1 O. s. p. účastník konania povinnosť v návrhu pravdivo   opísať   rozhodujúce   skutočnosti,   mala   by   byť   úplnou   samozrejmosťou   takáto povinnosť (t. j. povinnosť pravdivo opísať rozhodujúce skutočnosti) aj na strane súdu pri vydávaní jeho rozhodnutí....)

Tvrdenia prvostupňového súdu o obšírnom (?) vykonaní zisťovania sú len účelové, avšak bez skutkového základu vo vykonanom zisťovaní.“

Podľa sťažovateľa rozhodnutia obidvoch sťažnosťou napádaných súdov sú arbitrárne aj z dôvodu, že žalovanému bola za kolízneho opatrovníka ustanovená osoba, ktorá v tom istom súdnom konaní, pre účely ktorého bola ustanovená žalovanému za opatrovníka, už vystupovala   a aj   vystupuje   aj   v procesnom   postavení   vedľajšieho   účastníka   na   strane žalovaného, čo je podľa sťažovateľa právne sporné, pretože úlohou kolízneho opatrovníka je síce chrániť záujmy účastníka konania, ktorému bol za opatrovníka ustanovený (v danom prípade   žalovanému),   avšak   ak   je   takouto   osobou   súčasne   osoba,   ktorá   je   tiež   osobne zainteresovaná v tomto konaní, napr. ako vedľajší účastník konania, môže nastať situácia, že záujmy vedľajšieho účastníka konania sa dostanú do kolízie so záujmami účastníka konania, ktorému   bol   vedľajší   účastník   konania   súčasne   ustanovený   za   kolízneho   opatrovníka. V uvedených súvislostiach sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

„K osobe P. Ď., ako možného opatrovníka žalovaného, okrem toho, že medzi P. Ď., ako vedľajším účastníkom konania na strane žalovaného, a D. D., ako žalovaným, by mohla byt'   kolízia   uvádzam   ďalej   aj   to,   že   ak   by   úkony   P.   Ď.,   ako   vedľajšieho   účastníka, odporovali   úkonom   žalovaného,   má   súd   povinnosť   ich   posúdiť   po   uvážení   všetkých okolností - ust. § 93 ods. 3 O. s. p., čo by potom bolo objektívne nerealizovateľné, ak nie priamo v rozpore so zákonom.“

Skutočnosť, že okresný súd v súvislosti s pobytom žalovaného nedostatočne zisťoval naplnenie zákonných podmienok na ustanovenie mu kolízneho opatrovníka, ako aj to, že krajský súd tento stav akceptoval, nemôže byť podľa sťažovateľa kladená na jeho ťarchu, tak ako to učinil krajský súd, keď vo svojom rozhodnutí konštatoval, že „Žalobca nevie označiť   miesto   pobytu   žalovaného,   napriek   tomu   spochybňuje   potrebu   ustanoviť žalovanému   opatrovníka“,   pretože sťažovateľ   pri   podaní žaloby správne označil   miesto pobytu   žalovaného,   pričom   adresa   tohto   pobytu   bola   potvrdená   aj   výpisom   z ústrednej evidencie obyvateľov a napokon na tejto sťažovateľom uvedenej adrese si žalovaný určitú dobu   aj   osobne   preberal   zásielky,   takže   miesto   jeho   pobytu   sa   stalo   neznámym   až v priebehu súdneho konania. Vzhľadom na uvedené je teda podľa sťažovateľa nepravdivým tvrdenie krajského súdu, že je vinou sťažovateľa, keď nevie označiť správne miesto pobytu žalovaného.

Napokon sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta, že osoba, ktorá bola žalovanému z dôvodu jeho neznámeho pobytu ustanovená za kolízneho opatrovníka, sama nie je v Slovenskej republike prihlásená na trvalý pobyt. V tejto súvislosti sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„... sťažovateľ poukazuje na to, že v čase rozhodnutia súdu o jeho ustanovení do funkcie opatrovníka ani on sám nebol riadne prihlásený k trvalému pobytu v Slovenskej republike.

Jeho posledný trvalý pobyt bol zrušený dňa 04. 12. 2009 o čom žalobca predložil listinný dôkaz - príloha č. 2 odvolania žalobcu proti UZNESENIU Okresného súdu Martin 7 C 52/2006-179 z dňa 08. 04. 2010, a v súčasnosti je evidovaný len na adrese: T. (mesto T., ako také), nakoľko sám neprejavil ochotu a záujem prihlásiť sa k riadnemu trvalému pobytu a preto jeho posledný riadny trvalý pobyt na adrese... mu bol zrušený, kde sa v skutočnosti predtým fyzicky nezdržiaval už od roku 2002, t. i. cca spolu 7 rokov. Odvtedy teda, ako miesto trvalého pobytu, má P. Ď. len takéto: T., čo zo strany odvolacieho súdu zostalo taktiež bez povšimnutia.“

Všetky   uvedené   námietky   vedú   sťažovateľa   k záveru,   že   okresný   súd   uznesením sp. zn. 7 C 52/06 z 11. marca 2010, ako aj krajský súd uznesením sp. zn. 7 Co 169/2010 z 27.   októbra   2010   porušili   ním   označené   práva,   pričom   v tejto   súvislosti   sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

„Ustanoveniu opatrovníka účastníkovi konania, ktorého pobyt nie je známy (podľa znenia ustanovenia § 29 ods. 2 O. s. p.), musí predchádzať prešetrenie toho, či sú dané všetky podmienky pre takýto postup, či nie je namieste iné opatrenie. Účastníkovi, ktorý sa zdržuje   v   cudzine,   možno   ustanoviť   opatrovníka   len   vtedy,   ak   boli   vyčerpané   všetky možnosti na zistenie miesta pobytu účastníka. Účastníkovi občianskeho súdneho konania, ktorý sa zdržiava v cudzine, možno ustanoviť opatrovníka podľa ustanovenia § 29 ods. 2 O. s. p., len vtedy, keď opatrenia urobené na zistenie adresy zostali bezvýsledné.

Sud má pred ustanovením opatrovníka žalovaným - z dôvodu ich neznámeho pobytu, vyčerpať všetky možnosti zistenia, či ich pobyt je skutočne neznámy, t. i. podľa judikátu V 30/1974 má všetky možnosti zistenia, ohľadne neznámeho pobytu žalovaného, vyčerpať súd.... Ústavný   súd   SR   pravidelne   judikuje,   že   rozhodnutie   všeobecného   súdu   možno považovať za protiústavné, pokiaľ by boli právne závery výsledkom takej interpretácie a aplikácie právnych predpisov, ktoré sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami,   ktoré   vybočujú   z   medzí   ústavnosti,   sú   prejavom   svojvoľnej   interpretácie príslušného   ustanovenia   právneho   predpisu   alebo   interpretácie,   ktorá   je   v   extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, ako sa to stalo aj v prejednávanej veci, keď krajský súd pri posudzovaní hore uvedeného arbitrárne nahradil podmienky stanovené v zákone, v § 29 ods. 2 O. s. p. iným, svojim vlastným právnym názorom. Takéto skutkové a právne závery krajského súdu boli zjavne arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň mali za následok porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Postupom a Uznesením Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 7 Co/169/2010, zo dňa 27. októbra 2010 a Uznesením Okresného súdu Martin, sp. zn. 7 C/52/2006-179, zo dňa 11. marca 2010, základné právo J. L. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 141 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 7 Co/169/2010, zo dňa 27. októbra 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi J. L. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume, ako bude vyčíslené, ktoré je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť na účet advokátovi, JUDr. D. G., M., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 ústavy a s čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsť v príčinnej súvislosti s uznesením okresného súdu sp. zn. 7 C 52/06 z 11. marca 2010, ako aj v príčinnej súvislosti s uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Co 169/2010 z 27. októbra 2010.

1. K namietanému rozhodnutiu okresného súdu

V súvislosti   s namietaným   rozhodnutím   okresného   súdu   sp.   zn.   7   C   52/06 z 11. marca 2010 ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak...   nerozhoduje   iný   súd“),   ktorý   vyplýva   z citovaného   čl. 127   ods.   1   ústavy,   môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode porušenie, ktorých je namietané,   iba   vtedy,   ak   sa   ich   ochrany   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými   slovami,   pokiaľ   je   o ochrane sťažovateľom   označených   práv   alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným rozhodnutím okresného súdu sťažovateľ namieta   v konaní   pred   ústavným   súdom,   neposkytuje   iný   všeobecný   súd   na   základe sťažovateľovi   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   mal   možnosť   domáhať   sa   preskúmania napádaného   rozhodnutia   okresného   súdu   sp.   zn.   7   C   52/06   z 11.   marca   2010   využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré sťažovateľ napokon (ako to vyplýva aj zo sťažnosti) aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podaného odvolania sa krajský súd v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia musel vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ na adresu tohto rozhodnutia okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému rozhodnutiu krajského súdu

Ústavný   súd   v súvislosti   s napádaným   rozhodnutím   krajského   súdu   poukazuje v prvom   rade   na   skutočnosť,   že   ústavné   súdnictvo   a   právomoc   ústavného   súdu   sú vybudované predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť   nemožno   napraviť   iným   spôsobom,   teda   predovšetkým   procesnými prostriedkami   vyplývajúcimi   z   príslušných   procesných   noriem   (zákon   č.   99/1963   Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov).   Ide   o   jeden   zo   základných princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 7 Co 169/2010 z 27. októbra 2010 ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (3. februára 2011) podal dovolanie (3. januára 2011), o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) koná pod sp. zn. 1 Cdo 26/2011 a ku dňu podania ústavnej sťažnosti, ako ani ku dňu rozhodnutia ústavného súdi o tomto dovolaní ešte nerozhodol. Nezávisle na sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   v dovolacom   konaní   uplatnil   proti rozhodnutiu krajského súdu identické námietky, ako aj v konaní pred ústavným súdom. V okolnostiach   daného   prípadu   sťažovateľ   podaním   dovolania,   ako   aj   podaním   sťažnosti podľa   čl.   127   ods. 1   ústavy   vedome   vytvoril   stav,   keď   by   o   jeho   veci   mali   súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je   v   podmienkach   právneho   štátu rešpektujúceho   princíp   právnej   istoty   ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci (m. m. II. ÚS 492/2010, IV. ÚS 363/08, IV. ÚS 228/2010).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu   vo   veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   v   tejto   časti   ešte   pred   rozhodnutím   dovolacieho   súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (m. m. IV. ÚS 228/2010, IV. ÚS 311/2010).

V tejto súvislosti už ústavný súd judikoval (napr. I. ÚS 239/09, II. ÚS 492/2010, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy po rozhodnutí   o   dovolaní   bude   v   zásade   zachovaná   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému   rozhodnutiu   (krajského   súdu),   s výnimkou   prípadov,   keď   to   konkrétne okolnosti   veci   zjavne   vylučujú.   Nie   je   dôvodné,   aby   sťažovateľ   v   prípade,   ak   podal dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské   práva   z   12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a Zvolská   proti   Českej   republike, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body č. 51, 53, 54).

Ak   by   sa   ústavný   súd   vecne   zaoberal   sťažnosťou   sťažovateľa   pred   rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to viesť k neúmernému predĺženiu konania o sťažnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale ju vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok   a   rozhodnutie   o zrušení   napádaného rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2011