znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 29/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senátezloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ktorou namieta porušeniesvojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp.zn. 5 T 50/08 a jeho uznesením z 5. marca 2014 a postupom Krajského súdu v Bratislave vkonaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 44/2014 a jeho uznesením z 23. apríla 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2014doručená žiadosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej   len   „sťažovateľ“),   o ustanovenie   advokáta   na   spísanie   sťažnostinamietajúcej porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava I(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 50/08 (vo veci samej) a jehouznesením   z   5.   marca   2014   (ďalej   len   „napadnuté   uznesenie   okresného   súdu“),   akoaj postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenompod sp.   zn.   3   Tos   44/2014   a   jeho   uznesením   z   23.   apríla   2014   (ďalej   len   „napadnutéuznesenie   krajského   súdu“).   Následne   sťažovateľ   2.   júla   2014   doručil   ústavnému   súdusťažnosť, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3ústavy v spojení s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a tiež základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy,ako aj práva na prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru oochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom okresnéhosúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 50/08 a napadnutým uznesením okresného súdu apostupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 44/2014 a napadnutýmuznesením krajského súdu.

Zo   žiadosti   o ustanovenie   advokáta   možno   vyvodiť,   že   podľa   sťažovateľak namietanému porušeniu ním označených základných práv podľa ústavy malo dôjsť jednakneprimerane dlhým rozhodovaním všeobecných súdov v jeho trestnej veci (vo veci samej),ako aj v súvislosti s ich rozhodovaním o jeho opätovnom vzatí do väzby.

Následne bolo 2. júla 2014 ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľa, v ktoromnamieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   obhajobu   napadnutými   uzneseniamiokresného   súdu   a krajského   súdu   v súvislosti   s ich   rozhodovaním   o   opätovnom   vzatísťažovateľa do väzby, pričom poukazuje, že pri jeho výsluchu uskutočnenom okresnýmsúdom 5. marca 2014 nebol prítomný jeho obhajca. Sťažovateľ zároveň opakovane namietaneprimerane   dlhý   postup   všeobecných   súdov   pri   rozhodovaní   o jeho   opätovnom   vzatído väzby, čo je podľa jeho názoru v rozpore s požiadavkou na prednostné a urýchlenérozhodovanie vo väzobných veciach.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislavepodal   28.   apríla   2008   okresnému   súdu   proti   sťažovateľovi   obžalobu   pre   zločin   lúpežespolupáchateľstvom   podľa   §   20   k   §   188   ods.   1   a   2   písm.   b)   a   c)   Trestného   zákona(bod 1 obžaloby) v jednočinnom súbehu s obzvlášť závažným zločinom vraždy podľa § 145ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona, pre zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovaniaso   zbraňami   podľa   §   294   ods.   1   a   2   Trestného   zákona   (bod   3   obžaloby)   a pre   zločinfalšovania   a pozmeňovania   verejnej   listiny,   úradnej   pečate,   úradnej   uzávery,   úradnéhoznaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 Trestného zákona (bod 4 obžaloby).

V   predmetnej   trestnej   veci   bol   sťažovateľ   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.0 Tp 409/2007   z   10.   septembra   2007   (teda   ešte   v   prípravnom   konaní,   pred   podanímobžaloby, pozn.) vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku s tým,že väzba začala plynúť od 6. septembra 2007.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T 50/208 zo 7. septembra 2011 v spojenís rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   1   To   167/2011   z   8.   februára   2012   bol   sťažovateľprávoplatne   uznaný   za   vinného   za   skutky   uvedené   v bodoch   3   a   4   obžaloby   (zločinnedovoleného   ozbrojovania   a   obchodovania   so   zbraňami   a   zločin   falšovaniaa pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnejznačky) a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 6 mesiacov.

Čo sa týka skutku uvedeného v bode 1 obžaloby právne kvalifikovaného ako zločinlúpeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 188 ods. 1 a 2 písm. b) a c) Trestného zákonav jednočinnom   súbehu   s   obzvlášť   závažným   zločinom   vraždy   podľa   §   145   ods.   1   a   2písm. c) Trestného zákona, krajský súd označeným rozsudkom výrok o vine zrušil a vecvrátil okresnému súdu, aby ju znovu prerokoval a rozhodol.

Sťažovateľ k 6. marcu 2014 vykonal trest odňatia slobody uložený mu rozsudkomokresného súdu sp. zn. 5 T 50/208 zo 7. septembra 2011 v spojení s rozsudkom krajskéhosúdu sp. zn. 1 To 167/2011 z 8. februára 2012.

V čase   od   nástupu   sťažovateľa   do   výkonu   trestu   odňatia   slobody   okresný   súdpokračoval v prerokúvaní jeho najzávažnejšej trestnej činnosti uvedenej v bode 1 obžaloby,pričom rozsudkom sp. zn. 5 T 50/2008 z 3. júna 2013 ho uznal za vinného zo spáchaniazločinu lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 188 ods. 1 a 2 písm. b) a c) Trestnéhozákona v jednočinnom súbehu s obzvlášť závažným zločinom vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2písm. c) Trestného zákona, za čo mu uložil trest odňatia slobody vo výmere 24 rokov.Označený rozsudok okresného súdu však krajský súd v rámci odvolacieho konania svojímrozhodnutím z 12. februára 2014 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na opätovné konaniea rozhodnutie.

Z   dôvodu,   že   sťažovateľovi   6.   marca   2014   končil   výkon   trestu   odňatia   slobodyuložený mu rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T 50/208 zo 7. septembra 2011 v spojenís rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 To 167/2011 z 8. februára 2012, rozhodoval okresnýsúd o opätovnom vzatí sťažovateľa do väzby v zmysle ustanovenia § 71 ods. 2 písm. d)Trestného poriadku.

Okresný súd na neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn. 5 T 50/08 z 5. marca 2014opätovne   vzal   sťažovateľa   do   väzby   podľa   §   71   ods.   2   písm.   d)   Trestného   poriadkuz dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, pričom v odôvodnenínapadnutého uznesenia okrem iného uviedol:

«Obžalovaný na neverejnom zasadnutí k veci uviedol, že samozrejme nechce byť vzatý do väzby, nie jeho vinou ale vinou súdu bolo rozhodnutie dva krát vrátené, preto požaduje, aby rozhodovanie o väzbe bolo vedené tak, aby boli garantované moje práva v zmysle článku 17, 46, 48.

Preskúmaním spisového materiálu súd dospel k záveru, že dôvody väzby u obžal. podľa § 71 ods. 1 písm. a/, c/ Tr. por. trvajú i naďalej. Obžalovaný je dôvodne podozrivý zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. e/ Tr. zák. v jednočinnom súbehu so zločinom lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 188 ods. 1, 2 písm. a/, c/ Tr. zák.

U obžal. je i naďalej odôvodnená obava,   že v prípade prepustenia na slobodu by sa mohol skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu alebo výkonu trestu, keďže v prípade uznania viny mu hrozí uloženie vysokého trestu (pri § 145 ods. 2 Tr. zák. je trestná sadzba 20 až 25 rokov odňatia slobody alebo trestom odňatia slobody na doživotie), čím je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. Taktiež je odôvodnená obava, že v prípade prepustenia na slobodu by v trestnej činnosti mohol on pokračovať a tak si zadovažovať zdroj ďalších finančných príjmov, nakoľko nie je nikde zamestnaný a nemá žiadny trvalý zdroj príjmov, čím je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že na obžalovaného bol vydaný európsky zatýkací rozkaz   v   Maďarskej   republike   pre   trestný   čin   ozbrojenej   lúpeže,   pričom   eventuálnym prepustením z väzby v tejto prejedávanej veci by bol vydaný do Maďarka, nakoľko KS Bratislava   pod   č.   k.   4   Ntc   2/2009   zo   dňa   03.   07.   2009   rozhodol   o   vykonaní   tohto zatýkacieho rozkazu vydaného Župným súdom vo Veszpréme, MR s odkladom a stal by sa tak absolútne nedosiahnuteľný pre súdy Slovenskej republiky.

V tejto súvislosti súd poukazuje i na odôvodnenie uznesenia o zamietnutí žiadosti obžalovaného   o   prepustenie   z   väzby   zo   dňa   15.   03.   2011   č.   k.   5   T   50/08   v   spojení z rozhodnutím KS Bratislava, ktorý sa stotožnil z dôvodmi väzby uvedenými v uznesení OS Bratislava I.

Podľa § 76a Tr. por. účinného od 20. 03. 2009: „Ak sa vedie trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody na 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie, ktoré nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov skončiť do uplynutia celkovej lehoty väzby v trestnom konaní a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo   podstatne   sťažené   dosiahnutie   účelu   trestného   konania,   môže   súd   rozhodnúť o predĺžení celkovej lehoty väzby alebo o opätovnom vzatí do väzby podľa § 71 ods. 2 písm. d/ Tr. por. v trestnom konaní na nevyhnutnú dobu, a to aj opakovane. Celková lehota väzby v trestnom konaní spolu s jej predĺžením podľa predchádzajúcej vety však nesmie presiahnuť šesťdesiat mesiacov“.

Táto podmienka je splnená, nakoľko k dnešnému väzba u obžalovaného trvá celkovo 5 mesiacov a 28 dní (výkon väzby bol prerušený počas výkonu trestu odňatia slobody, do ktorého sa mu započítala časť výkonu väzby ktorú vykonával do nástupu trestu odňatia slobody).

Podľa § 567e - Prechodné ustanovenie k § 76a: „Ustanovenie § 76a sa použije aj na lehotu väzby, ktorá začala plynúť pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona vrátane lehoty väzby v konaní pred súdom podľa § 78 ods. 1 v znení účinnom do 31. januára 2009, nepoužije sa však v prípade, ak by sa mala predĺžiť lehota väzby v prípravnom konaní.“.

Z uvedenej citácie zákona teda vyplýva jednoznačný záver, že lehota trvania väzby podľa tohto ustanovenia sa už nedelí na dobu väzby v prípravnom konaní a dobu trvania väzby v konaní pred súdom, ale ide o celkovú dobu trvania väzby, ktorá nesmie presiahnuť šesťdesiat mesiacov.»

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorejrozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 44/2014 z 23. apríla 2014 tak, že sťažnosťsťažovateľa zamietol a jeho väzbu nenahradil uložením dohľadu probačného a mediačnéhoúradníka. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:„... Okresný súd pri prejednávaní tejto závažnej trestnej činnosti spôsobil neúmerne dlhé prieťahy. Týmito prieťahmi spôsobil to, že obžalovaný uložený trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 6 mesiacov vykonal skôr, ako súd rozhodol o jeho najprísnejšej trestnej činnosti, pre ktorú bol aj pôvodne vzatý do väzby. Obžalovanému do tohto trestu bola nesprávne započítaná väzba, lebo dôvody väzby boli skutkovo viazané na najprísnejšiu trestnú činnosť ohľadne ktorej ešte nebolo právoplatne rozhodnuté. Nejde však o trest, ktorý vykonal v inej veci tak, ak to uviedol vo výroku napadnutého uznesenia okresný súd ale o trest v tejto veci.

Nezodpovedá skutočnosti, že obžalovaný vykonal väzbou iba 5 mesiacov a 28 dní. Obžalovaný vykonal v tejto veci väzbu v trvaní 4 roky, 5 mesiacov a 2 dni.

K námietkam obžalovaného o tom, že nebola dodržaná 5 dňová lehota na prípravu verejného zasadnutie je potrebné uviesť, že pri rozhodovaní o väzbe okresný súd postupoval v zmysle ustanovenia § 72 ods. 2 Tr. por., podľa ktorého sa pred rozhodnutím o väzbe musí obvinený (v tomto prípade obžalovaný) vypočuť, o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Znamená to, že verejné zasadnutie ku ktorému sa viaže 5 dňová lehota na prípravu sa nekoná. Po preskúmaní dôvodov pre ktoré obžalovaný bol opätovne vzatý do väzby v zmysle uvedeného   ustanovenia   §   71   ods.   1   písm.   a/,   písm.   c/   Tr.   por.   sťažnostný   súd   dospel k záveru, že aj v danom štádiu konania je obžalovaný dôvodne stíhaný pre skutok, ktorý má znaky trestného činu a z dôkazov, ktoré boli ohľadne tohto skutku zabezpečené vyplýva podozrenie, že tento skutok spáchal obžalovaný.

Aj podľa krajského súdu existujú konkrétne skutočnosti, z ktorých vyplýva dôvodná obava, že obžalovaný by mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu alebo vysokému trestu, ktorý mu hrozí a tiež obava z pokračovania v trestnej činnosti.

Tieto konkrétne skutočnosti vyplývajú z osoby obžalovaného, ktorý je trestne stíhaný za obzvlášť závažný trestný čin, za ktorý mu hrozí vysoký trest a navyše je za obdobný čin stíhaný aj v Maďarskej republike, do ktorej má byť na základe európskeho zatykacieho rozkazu   vydaný   a   to   po   ukončení   trestu   v   predmetnej   veci.   Doposiaľ   nemal   súd   také poznatky, že by európsky zatýkací rozkaz bol zrušený.“

V ďalšej   časti   napadnutého   uznesenia   sa   krajský   súd   zaoberal   aj   bez   žiadostiobvineného či iných osôb možnosťou nahradiť väzbu sťažovateľa dohľadom probačnéhoa mediačného úradníka, pričom dospel k záveru, že v prípade sťažovateľa je vylúčené, abyv tomto štádiu konania k takémuto rozhodnutiu došlo.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súdo nej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy SR a podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru o ochrane ľudských práv porušené bolo.

2. Uznesenie krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 44/2014 zo dňa 23. 4. 2014 sa zrušuje. Ústavný súd prikazuje krajskému súdu v Bratislave, aby sťažovateľa neodkladne prepustil z väzby na slobodu.

3.   Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania,   ktoré   je   povinný vyplatiť   Krajský   súd   v   Bratislave   a   Okresný   súd   Bratislava   I   v   lehote   2   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

4. Ústavný súd prihliadnuc na okolnosti prípadu a ich ujmu priznáva sťažovateľovi primerané finančné odškodnenie vo výške 5.000 €.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súduSlovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhomna začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosťústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanostipetitom (návrhom na rozhodnutie), teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy),v ktorej   sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§ 20ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavnýmsúdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môžeústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vovzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   topredovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   advokátom   (m. m. II. ÚS 19/05,III. ÚS 2/05). Tvrdenia o porušení iných práv, resp. iným orgánom verejnej moci, ktorésťažovateľ uvádza len v odôvodnení sťažnosti, t. j. mimo petitu, ústavný vo svojej ustálenejjudikatúre považuje len za súčasť jeho argumentácie (m. m. III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   v posudzovanej   veci   sťažovateľ   nie   je   zastúpenýkvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom), ústavný súd, vychádzajúc z materiálnehoprístupu k ochrane ústavnosti, kvalifikoval sťažnosť sťažovateľa nad rámec ním navrhnutéhopetitu,   a to   v rozsahu,   ktorý   je   uvedený   v záhlaví   tohto   uznesenia,   a to   tak   v súvislostis rozhodovaním   okresného   súdu   a krajského   súdu   o opätovnom   vzatí   do   väzby,   ako   ajv súvislosti s rozhodovaním o veci samej.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   lenpre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosťna prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, máprávo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnostipozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci v primeranej   lehote   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu v napadnutom konaní v súvislosti s rozhodovaním vo veci samej

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný   súd   štandardne   (napr.   IV.   ÚS 153/03,   IV.   ÚS 278/04,   III.   ÚS   401/08)považuje   za   účinný   prostriedok   nápravy   slúžiaci   na   ochranu   základného   právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sťažnosť   podľa   §   62   ods.   1   a   nasl.zákona č. 757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) adresovanú predsedovi príslušného súdu.Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konanípotvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“), ktorý voviacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov austanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods.1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o súdoch]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64ods. 1 ustanovuje, že účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobenéprieťahy v konaní. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanoveniaorgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je   povinný na   účel   zistenia   stavu   veci prešetriť všetkyskutočnosti.

Účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   predsedovipríslušného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní je podľa konštantnej judikatúry ústavnéhosúdu poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinenýporušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov(napr. I. ÚS 21/99,   IV.   ÚS   153/03,   I.   ÚS   33/05,   III.   ÚS   401/08).   Ústavný   súd   pretoo sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná ibaza predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označený právny prostriedok nápravy,ktorý   mal   k   dispozícii   podľa   §   62   ods.   1   zákona   o   súdoch,   alebo   ak   sa preukáže,   žesťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2zákona o ústavnom súde).

Vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákonsťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorýchpoužitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je teda jedným z atribútov prípustnostisťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnejochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

K sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo dôjsťneprimerane   dlhým   trestným   konaním   pred   okresným   súdom,   ústavný   súd   uvádza,   žesťažovateľ v priebehu napadnutého konania neuplatnil postup podľa § 62 ods. 1 zákonao súdoch, t. j. nepodal sťažnosť predsedovi okresného súdu, ktorou by namietal porušovaniesvojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom túto námietku uplatnilprvýkrát až v konaní pred ústavným súdom. Zároveň ústavný súd konštatuje, že sťažovateľv súvislosti s tým, že nepodal sťažnosť podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch, neuviedol a aninepreukázal také dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by zakladali dôvod na postupústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd poukazuje taktiež na skutočnosť, že sťažovateľ v priebehu napadnutéhokonania nevyužil možnosť uplatniť postup podľa § 55 Trestného poriadku.

Podľa   §   55   ods.   3   Trestného   poriadku   ak   je   dôvodný   predpoklad,   že   došlok prieťahom v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu konania a rozhodnutiaalebo k prieťahom vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia, ktorákoľvek zo strán môže podaťprostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd, aby určil primeranúlehotu na uskutočnenie namietaného úkonu; ak sa nepostupuje podľa odseku 4, súd musíbez meškania túto sťažnosť pre nečinnosť zaslať spolu so spisom a svojím stanoviskoma so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu.

Podľa § 55 ods. 4 Trestného poriadku ak súd urobí úkony trestného konania uvedenév sťažnosti pre nečinnosť do pätnástich pracovných dní po jej obdržaní a informuje o tomsťažovateľa, hľadí sa na takúto sťažnosť pre nečinnosť ako na vzatú späť, ak tento sťažovateľv priebehu piatich pracovných dní od doručenia oznámenia nevyhlási, že na svojej sťažnostipre nečinnosť trvá. O tom ho treba poučiť.

Podľa § 55 ods. 5 Trestného poriadku o sťažnosti pre nečinnosť uvedenej v odseku 3musí rozhodnúť senát nadriadeného súdu do piatich pracovných dní od prevzatia veci. Ak

a) zo strany súdu nedošlo k prieťahom, sťažnosť pre nečinnosť sa zamietne,

b) je sťažnosť pre nečinnosť opodstatnená, nadriadený súd určí primeranú   lehotuna uskutočnenie namietaného úkonu.

Ústavný súd zároveň konštatuje, že v posudzovanom prípade neboli sťažovateľom anitvrdené, ani preukázané také dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by v zmysle § 53 ods.2   zákona   o ústavnom   súde   umožňovali,   aby   ústavný   súd   túto   časť   sťažnosti   meritórnepreskúmal aj napriek nevyužitiu právnych prostriedkov nápravy podľa § 62 a nasl. zákonao súdoch, resp. § 55 Trestného poriadku. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Nad rámec už uvedeného ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že okresný súdna hlavnom pojednávaní konanom 18. júla 2014 rozhodol o zvyšnej časti obžaloby tak, žesťažovateľa uznal za vinného zo spáchania zločinu lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 20k § 188 ods. 1 a 2 písm. b) a c) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona, za čo mu uložil súhrnnýtrest odňatia slobody v trvaní 13 rokov a ochranný dohľad na 2 roky, pričom zároveň podľa§   42   ods.   2   Trestného   zákona   zrušil   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   5 T 50/08zo 7. septembra   2011   v   spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   1   To   67/2011z 8. februára   2012   vo   výroku   o   treste.   Z uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   konaniesťažovateľa   uvedené   v   bode   1   obžaloby   právne   kvalifikoval   ako   zločin   lúpežeso spôsobením   smrti, a nie ako pôvodne kvalifikovaný   obzvlášť závažný zločin vraždypodľa § 145 ods. 1 a 2 písm. e) Trestného zákona. Označený rozsudok okresného súdunadobudol právoplatnosť 14. augusta 2014 a sťažovateľ v súčasnosti vykonáva trest uloženýmu týmto rozsudkom.

Z odsudzujúceho rozsudku okresného súdu možno vyvodiť, že pri určovaní druhutrestu   a jeho   výmery   okresný   súd   zvážil   všetky   okolnosti   prípadu,   závažnosť   konania,priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako i dobu, ktorá uplynula od spáchania skutku.Podľa § 188 ods. 3 písm. a) Trestného zákona odňatím slobody na desať rokov ažpätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a spôsobí ním ťažkúujmu na zdraví alebo smrť.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, možno konštatovať, že celkovú dĺžku konania(podľa sťažovateľa neprimeranú) okresný súd zohľadnil miernejšou výmerou trestu odňatiaslobody,   a   teda   prípadnú   ujmu   spôsobenú   sťažovateľovi   namietanou   dĺžkou   trestnéhokonania vo svojej podstate kompenzoval formou pre sťažovateľa priaznivejším trestom.Uvedené skutočnosti podľa názoru ústavného súdu zakladajú dôvod na odmietnutie tejtočasti sťažnosti aj ako zjavne neopodstatnenej.

2. K namietanému porušeniu základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy v spojení s porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 50/08 a jeho uznesením z 5. marca 2014 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 44/2014 a jeho uznesením z 23. apríla 2014

Sťažovateľ   namieta   neprípustný   zásah   do   svojho   základného   práva   na   obhajobuv spojení s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu, ktorý mal spočívaťv   tom,   že   pri   jeho   výsluchu   vykonanom   pred   rozhodovaním   o jeho   opätovnom   vzatído väzby uskutočnenom okresným súdom 5. marca 2014 nebol prítomný jeho obhajca, a tonapriek   tomu,   že   v jeho   prípade   išlo   o nutnú   obhajobu,   pričom   ani   krajský   súdv sťažnostnom konaní tento nedostatok v súvislosti s rozhodovaním o jeho sťažnosti protinapadnutému uzneseniu okresného súdu neodstránil.

2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy v spojení   s porušením   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 50/08 a jeho uznesením z 5. marca 2014

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jejprerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ako ajpostupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, sťažnosť (čo aj urobil), o ktorej bol oprávnenýa povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o   sťažnostisťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto tútočasť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákon o ústavnom súde z dôvodu nedostatkusvojej právomoci.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy v spojení s porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 44/2014 a jeho

uznesením z 23. apríla 2014

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavneneopodstatnená.   V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavneneopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiežnapr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

V záujme   objektívneho   posúdenia   tejto   časti   sťažnosti   v rámci   jej   predbežnéhoprerokovania   si   ústavný   súd   v zmysle   §   31   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyžiadalod okresného súdu spis sp. zn. 5 T 50/08, z ktorého zistil, že sťažovateľov obhajca skutočnenebol na neverejnom zasadnutí okresného súdu uskutočnenom 5. marca 2014 (a teda anipri výsluchu sťažovateľa) prítomný. Zo spisu však zároveň vyplýva, že obhajca sťažovateľabol okresným súdom o konaní neverejného zasadnutia riadne upovedomený. Ústavný súdtiež zistil, že napadnuté uznesenie okresného súdu bolo obhajcovi sťažovateľa doručené31. marca 2014.

Podľa § 37 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku po vznesení obvinenia musí maťobvinený obhajcu už v prípravnom konaní, ak je vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobodyalebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave.

Podľa   §   72   ods.   2   štvrtej   a   piatej   vety   Trestného   poriadku   o   sťažnosti   protirozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadenýsúd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu savhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.

V posudzovanom   prípade   neprichádza   do   úvahy   záver   o porušení   citovanéhoustanovenia § 37 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, keďže sťažovateľ nepochybne malv relevantnom   čase   ustanoveného   obhajcu,   ktorý   bol   navyše   o neverejnom   zasadnutíokresného súdu riadne upovedomený, a to tak, aby sa ho mohol zúčastniť. Zo zápisniceo neverejnom zasadnutí z 5. marca 2014 navyše vyplýva, že sťažovateľ neprítomnosť svojhoobhajcu nenamietal.

Neprítomnosť   svojho   obhajcu   sťažovateľ   namietal   až   v   písomnom   vyhotovenísťažnosti proti väzbe doručenej okresnému súdu 11. marca 2014. Krajský súd vo vzťahuk tejto námietke v napadnutom uznesení poukázal na už citované znenie piatej vety § 72ods. 2 Trestného poriadku a na tomto základe odobril postup okresného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti tejto častisťažnosti   dospel   k záveru,   že   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   je   z hľadiskasťažovateľom   uplatnenej   námietky   z ústavného   hľadiska   akceptovateľné   a udržateľné,a preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 50/08 a postupom krajského súdu v konaní   vedenom pod sp. zn. 3 Tos 44/2014   v   súvislosti   s   požiadavkou   na   urýchlené   a prednostné   rozhodovanie o opätovnom vzatí do väzby

Podľa § 2 ods. 6 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činnév trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovaťprednostne a urýchlene.

Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľa smerujúcimi proti neprimeranedlhému rozhodovaniu okresného súdu a krajského súdu o jeho opätovnom vzatí do väzbypoukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   v ktorej   zdôrazňuje,   že   pri   rozhodovanívo väzobných veciach, o ktorých sú všeobecné súdy povinné rozhodovať prednostne, sajednotlivé lehoty posudzujú podľa všetkých konkrétnych okolností posudzovaného prípadu,pričom   spravidla   lehoty   rátané   na   mesiace   sú   príliš   dlhé   a nevyhovujú   požiadavkámvyvoditeľným   z práva   na   prednostné   a urýchlené   rozhodovanie   vo   väzobnýchveciach garantovaným   tak   čl.   17   ods.   1,   2   a 5   ústavy,   ako   aj   čl.   5   ods.   4   dohovoru(m. m. III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že požiadavke,aby   súd   bezodkladne   rozhodol   o zákonnosti   väzby   v zmysle   čl. 5 ods. 4   dohovoru,nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidlanemôže   zodpovedať   lehota   konania   presahujúca   na   jednom   stupni   súdu   dobu   jednéhomesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (m. m. III. ÚS 126/05, IV. ÚS 181/07).

Z vyžiadanej   spisovej   dokumentácie   ústavný   súd   zistil,   že   rozhodovanieo opätovnom vzatí sťažovateľa prebiehalo takto:

Dňa 5. marca 2014 okresný súd napadnutým uznesením rozhodol na neverejnomzasadnutí o opätovnom vzatí sťažovateľa do väzby, pričom sťažovateľ hneď po vyhláseníuznesenia podal sťažnosť a zároveň vzniesol námietku zaujatosti všetkých sudcov okresnéhosúdu vrátane vo veci rozhodujúceho predsedu senátu.

Dňa   9.   marca   2014   sa   predseda   senátu   vyjadril   k   námietke   zaujatosti   podanejsťažovateľom.

Dňa 11. marca 2014 zaslal predseda senátu uznesenie o opätovnom vzatí do väzbyemailom (č. l. 2437 – poznámka kancelárie – „sudca zaslal uznesenie e mailom 11. 3. 2014 spis som našla na stole asistentky 21. 3. 2014“).

Dňa 11. marca 2014 bolo okresnému súdu doručené písomné odôvodnenie sťažnostiproti opätovnému vzatiu do väzby vypracované sťažovateľom a dňa 12. marca 2014 ajpísomné odôvodnenie vznesenej námietky zaujatosti proti predsedovi senátu.

Dňa 19. marca 2014 sťažovateľ doručil okresnému súdu doplnenie svojej sťažnostiproti napadnutému uzneseniu okresného súdu z 11. marca 2014.

Napadnuté uznesenie okresného súdu o opätovnom vzatí sťažovateľa do väzby bolo21. marca 2014 expedované a následne doručené stranám konania v období od 24. marca2014 (ústav na výkon väzby) do 31. marca 2014 (obhajca sťažovateľa).

Dňa 14. apríla 2014 okresný súd predložil sťažnosť sťažovateľa, ako aj námietkuzaujatosti na rozhodnutie krajskému súdu.

Krajský súd 23. apríla 2014 rozhodol o námietke zaujatosti o 9.45 h a následneo 10.00 h aj o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o opätovnom vzatído väzby.

Spis   aj   s vyhotoveným   uznesením   krajského   súdu   bol   okresnému   súdu   vrátený30. apríla   2014,   ktorý   už   2.   mája   2014   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   doručilsťažovateľovi.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že celkovo konanie a rozhodovanie o opätovnomvzatí sťažovateľa do väzby na oboch stupňoch trvalo necelé dva mesiace (bez troch dní),pričom konanie pred okresným súdom trvalo 1 mesiac a 9 dní a zvyšok (teda 16 dní)prebiehalo pred krajským súdom (od predloženia spisu okresným súdom 14. apríla 2014do vrátenia spisu okresnému súdu 30. apríla 2014 po rozhodnutí o sťažnosti a námietkezaujatosti).

Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k postupu krajského súdu je sťažnosť celkomzjavne   neopodstatnená.   Krajský   súd   totiž   rozhodol   o sťažnosti   sťažovateľa   protinapadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   a tiež   o sťažovateľom   vznesenej   námietkezaujatosti prednostne a urýchlene, a preto ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol podľa §25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   v posudzovanej   veci   z ústavného   hľadiskaakceptovateľná a udržateľná aj dĺžka konania pred okresným súdom. Ústavný súd v tejtosúvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že k predĺženiu tohto konania objektívne došlo ajtým, že sťažovateľ na neverejnom zasadnutí 5. marca 2014 podal aj námietku zaujatosti protivšetkým sudcom okresného súdu, ku ktorej sa musel vyjadriť predseda senátu a následne ajvšetci   ďalší   sudcovia   okresného   súdu.   Ústavný   súd   tiež   zistil,   že   okresný   súd   sav relevantnom čase musel vysporiadať tiež so žiadosťou Okresného súdu Piešťany z 3. apríla2014   o zapožičanie   spisu,   na   ktorú   reagoval   9.   apríla   2014.   Dňa   14.   apríla   2014   bolasťažnosť predložená na rozhodnutie o sťažnosti krajskému súdu. Z uvedeného vyplýva, žeokresný súd rozhodoval o opätovnom vzatí sťažovateľa do väzby v zásade plynulo, aj keďjeho postup nebol optimálny. Eventuálne nedostatky v postupe okresného súdu však zjavnenedosahujú takú intenzitu, na základe ktorých by ústavný súd po prípadnom prijatí tejtočasti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o porušení sťažovateľomoznačených práv podľa ústavy a dohovoru. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmisťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2015