SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 29/2015-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senátezloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ktorou namieta porušeniesvojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp.zn. 5 T 50/08 a jeho uznesením z 5. marca 2014 a postupom Krajského súdu v Bratislave vkonaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 44/2014 a jeho uznesením z 23. apríla 2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2014doručená žiadosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľ“), o ustanovenie advokáta na spísanie sťažnostinamietajúcej porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava I(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 50/08 (vo veci samej) a jehouznesením z 5. marca 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“), akoaj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 3 Tos 44/2014 a jeho uznesením z 23. apríla 2014 (ďalej len „napadnutéuznesenie krajského súdu“). Následne sťažovateľ 2. júla 2014 doručil ústavnému súdusťažnosť, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3ústavy v spojení s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a tiež základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy,ako aj práva na prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru oochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom okresnéhosúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 50/08 a napadnutým uznesením okresného súdu apostupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 44/2014 a napadnutýmuznesením krajského súdu.
Zo žiadosti o ustanovenie advokáta možno vyvodiť, že podľa sťažovateľak namietanému porušeniu ním označených základných práv podľa ústavy malo dôjsť jednakneprimerane dlhým rozhodovaním všeobecných súdov v jeho trestnej veci (vo veci samej),ako aj v súvislosti s ich rozhodovaním o jeho opätovnom vzatí do väzby.
Následne bolo 2. júla 2014 ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľa, v ktoromnamieta porušenie svojho základného práva na obhajobu napadnutými uzneseniamiokresného súdu a krajského súdu v súvislosti s ich rozhodovaním o opätovnom vzatísťažovateľa do väzby, pričom poukazuje, že pri jeho výsluchu uskutočnenom okresnýmsúdom 5. marca 2014 nebol prítomný jeho obhajca. Sťažovateľ zároveň opakovane namietaneprimerane dlhý postup všeobecných súdov pri rozhodovaní o jeho opätovnom vzatído väzby, čo je podľa jeho názoru v rozpore s požiadavkou na prednostné a urýchlenérozhodovanie vo väzobných veciach.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislavepodal 28. apríla 2008 okresnému súdu proti sťažovateľovi obžalobu pre zločin lúpežespolupáchateľstvom podľa § 20 k § 188 ods. 1 a 2 písm. b) a c) Trestného zákona(bod 1 obžaloby) v jednočinnom súbehu s obzvlášť závažným zločinom vraždy podľa § 145ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona, pre zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovaniaso zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 2 Trestného zákona (bod 3 obžaloby) a pre zločinfalšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradnéhoznaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 Trestného zákona (bod 4 obžaloby).
V predmetnej trestnej veci bol sťažovateľ uznesením okresného súdu sp. zn.0 Tp 409/2007 z 10. septembra 2007 (teda ešte v prípravnom konaní, pred podanímobžaloby, pozn.) vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku s tým,že väzba začala plynúť od 6. septembra 2007.
Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T 50/208 zo 7. septembra 2011 v spojenís rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 To 167/2011 z 8. februára 2012 bol sťažovateľprávoplatne uznaný za vinného za skutky uvedené v bodoch 3 a 4 obžaloby (zločinnedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami a zločin falšovaniaa pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnejznačky) a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 6 mesiacov.
Čo sa týka skutku uvedeného v bode 1 obžaloby právne kvalifikovaného ako zločinlúpeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 188 ods. 1 a 2 písm. b) a c) Trestného zákonav jednočinnom súbehu s obzvlášť závažným zločinom vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2písm. c) Trestného zákona, krajský súd označeným rozsudkom výrok o vine zrušil a vecvrátil okresnému súdu, aby ju znovu prerokoval a rozhodol.
Sťažovateľ k 6. marcu 2014 vykonal trest odňatia slobody uložený mu rozsudkomokresného súdu sp. zn. 5 T 50/208 zo 7. septembra 2011 v spojení s rozsudkom krajskéhosúdu sp. zn. 1 To 167/2011 z 8. februára 2012.
V čase od nástupu sťažovateľa do výkonu trestu odňatia slobody okresný súdpokračoval v prerokúvaní jeho najzávažnejšej trestnej činnosti uvedenej v bode 1 obžaloby,pričom rozsudkom sp. zn. 5 T 50/2008 z 3. júna 2013 ho uznal za vinného zo spáchaniazločinu lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 188 ods. 1 a 2 písm. b) a c) Trestnéhozákona v jednočinnom súbehu s obzvlášť závažným zločinom vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2písm. c) Trestného zákona, za čo mu uložil trest odňatia slobody vo výmere 24 rokov.Označený rozsudok okresného súdu však krajský súd v rámci odvolacieho konania svojímrozhodnutím z 12. februára 2014 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na opätovné konaniea rozhodnutie.
Z dôvodu, že sťažovateľovi 6. marca 2014 končil výkon trestu odňatia slobodyuložený mu rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T 50/208 zo 7. septembra 2011 v spojenís rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 To 167/2011 z 8. februára 2012, rozhodoval okresnýsúd o opätovnom vzatí sťažovateľa do väzby v zmysle ustanovenia § 71 ods. 2 písm. d)Trestného poriadku.
Okresný súd na neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn. 5 T 50/08 z 5. marca 2014opätovne vzal sťažovateľa do väzby podľa § 71 ods. 2 písm. d) Trestného poriadkuz dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, pričom v odôvodnenínapadnutého uznesenia okrem iného uviedol:
«Obžalovaný na neverejnom zasadnutí k veci uviedol, že samozrejme nechce byť vzatý do väzby, nie jeho vinou ale vinou súdu bolo rozhodnutie dva krát vrátené, preto požaduje, aby rozhodovanie o väzbe bolo vedené tak, aby boli garantované moje práva v zmysle článku 17, 46, 48.
Preskúmaním spisového materiálu súd dospel k záveru, že dôvody väzby u obžal. podľa § 71 ods. 1 písm. a/, c/ Tr. por. trvajú i naďalej. Obžalovaný je dôvodne podozrivý zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. e/ Tr. zák. v jednočinnom súbehu so zločinom lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 188 ods. 1, 2 písm. a/, c/ Tr. zák.
U obžal. je i naďalej odôvodnená obava, že v prípade prepustenia na slobodu by sa mohol skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu alebo výkonu trestu, keďže v prípade uznania viny mu hrozí uloženie vysokého trestu (pri § 145 ods. 2 Tr. zák. je trestná sadzba 20 až 25 rokov odňatia slobody alebo trestom odňatia slobody na doživotie), čím je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. Taktiež je odôvodnená obava, že v prípade prepustenia na slobodu by v trestnej činnosti mohol on pokračovať a tak si zadovažovať zdroj ďalších finančných príjmov, nakoľko nie je nikde zamestnaný a nemá žiadny trvalý zdroj príjmov, čím je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že na obžalovaného bol vydaný európsky zatýkací rozkaz v Maďarskej republike pre trestný čin ozbrojenej lúpeže, pričom eventuálnym prepustením z väzby v tejto prejedávanej veci by bol vydaný do Maďarka, nakoľko KS Bratislava pod č. k. 4 Ntc 2/2009 zo dňa 03. 07. 2009 rozhodol o vykonaní tohto zatýkacieho rozkazu vydaného Župným súdom vo Veszpréme, MR s odkladom a stal by sa tak absolútne nedosiahnuteľný pre súdy Slovenskej republiky.
V tejto súvislosti súd poukazuje i na odôvodnenie uznesenia o zamietnutí žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby zo dňa 15. 03. 2011 č. k. 5 T 50/08 v spojení z rozhodnutím KS Bratislava, ktorý sa stotožnil z dôvodmi väzby uvedenými v uznesení OS Bratislava I.
Podľa § 76a Tr. por. účinného od 20. 03. 2009: „Ak sa vedie trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody na 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie, ktoré nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov skončiť do uplynutia celkovej lehoty väzby v trestnom konaní a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, môže súd rozhodnúť o predĺžení celkovej lehoty väzby alebo o opätovnom vzatí do väzby podľa § 71 ods. 2 písm. d/ Tr. por. v trestnom konaní na nevyhnutnú dobu, a to aj opakovane. Celková lehota väzby v trestnom konaní spolu s jej predĺžením podľa predchádzajúcej vety však nesmie presiahnuť šesťdesiat mesiacov“.
Táto podmienka je splnená, nakoľko k dnešnému väzba u obžalovaného trvá celkovo 5 mesiacov a 28 dní (výkon väzby bol prerušený počas výkonu trestu odňatia slobody, do ktorého sa mu započítala časť výkonu väzby ktorú vykonával do nástupu trestu odňatia slobody).
Podľa § 567e - Prechodné ustanovenie k § 76a: „Ustanovenie § 76a sa použije aj na lehotu väzby, ktorá začala plynúť pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona vrátane lehoty väzby v konaní pred súdom podľa § 78 ods. 1 v znení účinnom do 31. januára 2009, nepoužije sa však v prípade, ak by sa mala predĺžiť lehota väzby v prípravnom konaní.“.
Z uvedenej citácie zákona teda vyplýva jednoznačný záver, že lehota trvania väzby podľa tohto ustanovenia sa už nedelí na dobu väzby v prípravnom konaní a dobu trvania väzby v konaní pred súdom, ale ide o celkovú dobu trvania väzby, ktorá nesmie presiahnuť šesťdesiat mesiacov.»
Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorejrozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 44/2014 z 23. apríla 2014 tak, že sťažnosťsťažovateľa zamietol a jeho väzbu nenahradil uložením dohľadu probačného a mediačnéhoúradníka. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:„... Okresný súd pri prejednávaní tejto závažnej trestnej činnosti spôsobil neúmerne dlhé prieťahy. Týmito prieťahmi spôsobil to, že obžalovaný uložený trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 6 mesiacov vykonal skôr, ako súd rozhodol o jeho najprísnejšej trestnej činnosti, pre ktorú bol aj pôvodne vzatý do väzby. Obžalovanému do tohto trestu bola nesprávne započítaná väzba, lebo dôvody väzby boli skutkovo viazané na najprísnejšiu trestnú činnosť ohľadne ktorej ešte nebolo právoplatne rozhodnuté. Nejde však o trest, ktorý vykonal v inej veci tak, ak to uviedol vo výroku napadnutého uznesenia okresný súd ale o trest v tejto veci.
Nezodpovedá skutočnosti, že obžalovaný vykonal väzbou iba 5 mesiacov a 28 dní. Obžalovaný vykonal v tejto veci väzbu v trvaní 4 roky, 5 mesiacov a 2 dni.
K námietkam obžalovaného o tom, že nebola dodržaná 5 dňová lehota na prípravu verejného zasadnutie je potrebné uviesť, že pri rozhodovaní o väzbe okresný súd postupoval v zmysle ustanovenia § 72 ods. 2 Tr. por., podľa ktorého sa pred rozhodnutím o väzbe musí obvinený (v tomto prípade obžalovaný) vypočuť, o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Znamená to, že verejné zasadnutie ku ktorému sa viaže 5 dňová lehota na prípravu sa nekoná. Po preskúmaní dôvodov pre ktoré obžalovaný bol opätovne vzatý do väzby v zmysle uvedeného ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por. sťažnostný súd dospel k záveru, že aj v danom štádiu konania je obžalovaný dôvodne stíhaný pre skutok, ktorý má znaky trestného činu a z dôkazov, ktoré boli ohľadne tohto skutku zabezpečené vyplýva podozrenie, že tento skutok spáchal obžalovaný.
Aj podľa krajského súdu existujú konkrétne skutočnosti, z ktorých vyplýva dôvodná obava, že obžalovaný by mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu alebo vysokému trestu, ktorý mu hrozí a tiež obava z pokračovania v trestnej činnosti.
Tieto konkrétne skutočnosti vyplývajú z osoby obžalovaného, ktorý je trestne stíhaný za obzvlášť závažný trestný čin, za ktorý mu hrozí vysoký trest a navyše je za obdobný čin stíhaný aj v Maďarskej republike, do ktorej má byť na základe európskeho zatykacieho rozkazu vydaný a to po ukončení trestu v predmetnej veci. Doposiaľ nemal súd také poznatky, že by európsky zatýkací rozkaz bol zrušený.“
V ďalšej časti napadnutého uznesenia sa krajský súd zaoberal aj bez žiadostiobvineného či iných osôb možnosťou nahradiť väzbu sťažovateľa dohľadom probačnéhoa mediačného úradníka, pričom dospel k záveru, že v prípade sťažovateľa je vylúčené, abyv tomto štádiu konania k takémuto rozhodnutiu došlo.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súdo nej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy SR a podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru o ochrane ľudských práv porušené bolo.
2. Uznesenie krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 44/2014 zo dňa 23. 4. 2014 sa zrušuje. Ústavný súd prikazuje krajskému súdu v Bratislave, aby sťažovateľa neodkladne prepustil z väzby na slobodu.
3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania, ktoré je povinný vyplatiť Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava I v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.
4. Ústavný súd prihliadnuc na okolnosti prípadu a ich ujmu priznáva sťažovateľovi primerané finančné odškodnenie vo výške 5.000 €.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanostipetitom (návrhom na rozhodnutie), teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy),v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavnýmsúdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môžeústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vovzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí topredovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,III. ÚS 2/05). Tvrdenia o porušení iných práv, resp. iným orgánom verejnej moci, ktorésťažovateľ uvádza len v odôvodnení sťažnosti, t. j. mimo petitu, ústavný vo svojej ustálenejjudikatúre považuje len za súčasť jeho argumentácie (m. m. III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).
Vzhľadom na skutočnosť, že v posudzovanej veci sťažovateľ nie je zastúpenýkvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom), ústavný súd, vychádzajúc z materiálnehoprístupu k ochrane ústavnosti, kvalifikoval sťažnosť sťažovateľa nad rámec ním navrhnutéhopetitu, a to v rozsahu, ktorý je uvedený v záhlaví tohto uznesenia, a to tak v súvislostis rozhodovaním okresného súdu a krajského súdu o opätovnom vzatí do väzby, ako ajv súvislosti s rozhodovaním o veci samej.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody lenpre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosťna prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, máprávo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnostipozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní v súvislosti s rozhodovaním vo veci samej
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd štandardne (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04, III. ÚS 401/08)považuje za účinný prostriedok nápravy slúžiaci na ochranu základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sťažnosť podľa § 62 ods. 1 a nasl.zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) adresovanú predsedovi príslušného súdu.Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konanípotvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“), ktorý voviacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov austanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods.1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o súdoch]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64ods. 1 ustanovuje, že účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobenéprieťahy v konaní. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanoveniaorgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetkyskutočnosti.
Účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať predsedovipríslušného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní je podľa konštantnej judikatúry ústavnéhosúdu poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinenýporušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov(napr. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05, III. ÚS 401/08). Ústavný súd pretoo sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná ibaza predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označený právny prostriedok nápravy,ktorý mal k dispozícii podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, žesťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2zákona o ústavnom súde).
Vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákonsťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorýchpoužitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je teda jedným z atribútov prípustnostisťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnejochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.
K sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo dôjsťneprimerane dlhým trestným konaním pred okresným súdom, ústavný súd uvádza, žesťažovateľ v priebehu napadnutého konania neuplatnil postup podľa § 62 ods. 1 zákonao súdoch, t. j. nepodal sťažnosť predsedovi okresného súdu, ktorou by namietal porušovaniesvojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom túto námietku uplatnilprvýkrát až v konaní pred ústavným súdom. Zároveň ústavný súd konštatuje, že sťažovateľv súvislosti s tým, že nepodal sťažnosť podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch, neuviedol a aninepreukázal také dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by zakladali dôvod na postupústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd poukazuje taktiež na skutočnosť, že sťažovateľ v priebehu napadnutéhokonania nevyužil možnosť uplatniť postup podľa § 55 Trestného poriadku.
Podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku ak je dôvodný predpoklad, že došlok prieťahom v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu konania a rozhodnutiaalebo k prieťahom vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia, ktorákoľvek zo strán môže podaťprostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd, aby určil primeranúlehotu na uskutočnenie namietaného úkonu; ak sa nepostupuje podľa odseku 4, súd musíbez meškania túto sťažnosť pre nečinnosť zaslať spolu so spisom a svojím stanoviskoma so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu.
Podľa § 55 ods. 4 Trestného poriadku ak súd urobí úkony trestného konania uvedenév sťažnosti pre nečinnosť do pätnástich pracovných dní po jej obdržaní a informuje o tomsťažovateľa, hľadí sa na takúto sťažnosť pre nečinnosť ako na vzatú späť, ak tento sťažovateľv priebehu piatich pracovných dní od doručenia oznámenia nevyhlási, že na svojej sťažnostipre nečinnosť trvá. O tom ho treba poučiť.
Podľa § 55 ods. 5 Trestného poriadku o sťažnosti pre nečinnosť uvedenej v odseku 3musí rozhodnúť senát nadriadeného súdu do piatich pracovných dní od prevzatia veci. Ak
a) zo strany súdu nedošlo k prieťahom, sťažnosť pre nečinnosť sa zamietne,
b) je sťažnosť pre nečinnosť opodstatnená, nadriadený súd určí primeranú lehotuna uskutočnenie namietaného úkonu.
Ústavný súd zároveň konštatuje, že v posudzovanom prípade neboli sťažovateľom anitvrdené, ani preukázané také dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by v zmysle § 53 ods.2 zákona o ústavnom súde umožňovali, aby ústavný súd túto časť sťažnosti meritórnepreskúmal aj napriek nevyužitiu právnych prostriedkov nápravy podľa § 62 a nasl. zákonao súdoch, resp. § 55 Trestného poriadku. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
Nad rámec už uvedeného ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že okresný súdna hlavnom pojednávaní konanom 18. júla 2014 rozhodol o zvyšnej časti obžaloby tak, žesťažovateľa uznal za vinného zo spáchania zločinu lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 20k § 188 ods. 1 a 2 písm. b) a c) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona, za čo mu uložil súhrnnýtrest odňatia slobody v trvaní 13 rokov a ochranný dohľad na 2 roky, pričom zároveň podľa§ 42 ods. 2 Trestného zákona zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 T 50/08zo 7. septembra 2011 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 To 67/2011z 8. februára 2012 vo výroku o treste. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd konaniesťažovateľa uvedené v bode 1 obžaloby právne kvalifikoval ako zločin lúpežeso spôsobením smrti, a nie ako pôvodne kvalifikovaný obzvlášť závažný zločin vraždypodľa § 145 ods. 1 a 2 písm. e) Trestného zákona. Označený rozsudok okresného súdunadobudol právoplatnosť 14. augusta 2014 a sťažovateľ v súčasnosti vykonáva trest uloženýmu týmto rozsudkom.
Z odsudzujúceho rozsudku okresného súdu možno vyvodiť, že pri určovaní druhutrestu a jeho výmery okresný súd zvážil všetky okolnosti prípadu, závažnosť konania,priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako i dobu, ktorá uplynula od spáchania skutku.Podľa § 188 ods. 3 písm. a) Trestného zákona odňatím slobody na desať rokov ažpätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a spôsobí ním ťažkúujmu na zdraví alebo smrť.
Vychádzajúc z uvedených skutočností, možno konštatovať, že celkovú dĺžku konania(podľa sťažovateľa neprimeranú) okresný súd zohľadnil miernejšou výmerou trestu odňatiaslobody, a teda prípadnú ujmu spôsobenú sťažovateľovi namietanou dĺžkou trestnéhokonania vo svojej podstate kompenzoval formou pre sťažovateľa priaznivejším trestom.Uvedené skutočnosti podľa názoru ústavného súdu zakladajú dôvod na odmietnutie tejtočasti sťažnosti aj ako zjavne neopodstatnenej.
2. K namietanému porušeniu základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy v spojení s porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 50/08 a jeho uznesením z 5. marca 2014 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 44/2014 a jeho uznesením z 23. apríla 2014
Sťažovateľ namieta neprípustný zásah do svojho základného práva na obhajobuv spojení s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu, ktorý mal spočívaťv tom, že pri jeho výsluchu vykonanom pred rozhodovaním o jeho opätovnom vzatído väzby uskutočnenom okresným súdom 5. marca 2014 nebol prítomný jeho obhajca, a tonapriek tomu, že v jeho prípade išlo o nutnú obhajobu, pričom ani krajský súdv sťažnostnom konaní tento nedostatok v súvislosti s rozhodovaním o jeho sťažnosti protinapadnutému uzneseniu okresného súdu neodstránil.
2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy v spojení s porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 50/08 a jeho uznesením z 5. marca 2014
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jejprerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ako ajpostupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, sťažnosť (čo aj urobil), o ktorej bol oprávnenýa povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnostisťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto tútočasť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákon o ústavnom súde z dôvodu nedostatkusvojej právomoci.
2.2 K namietanému porušeniu základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy v spojení s porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 44/2014 a jeho
uznesením z 23. apríla 2014
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavneneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiežnapr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
V záujme objektívneho posúdenia tejto časti sťažnosti v rámci jej predbežnéhoprerokovania si ústavný súd v zmysle § 31 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyžiadalod okresného súdu spis sp. zn. 5 T 50/08, z ktorého zistil, že sťažovateľov obhajca skutočnenebol na neverejnom zasadnutí okresného súdu uskutočnenom 5. marca 2014 (a teda anipri výsluchu sťažovateľa) prítomný. Zo spisu však zároveň vyplýva, že obhajca sťažovateľabol okresným súdom o konaní neverejného zasadnutia riadne upovedomený. Ústavný súdtiež zistil, že napadnuté uznesenie okresného súdu bolo obhajcovi sťažovateľa doručené31. marca 2014.
Podľa § 37 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku po vznesení obvinenia musí maťobvinený obhajcu už v prípravnom konaní, ak je vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobodyalebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave.
Podľa § 72 ods. 2 štvrtej a piatej vety Trestného poriadku o sťažnosti protirozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadenýsúd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu savhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.
V posudzovanom prípade neprichádza do úvahy záver o porušení citovanéhoustanovenia § 37 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, keďže sťažovateľ nepochybne malv relevantnom čase ustanoveného obhajcu, ktorý bol navyše o neverejnom zasadnutíokresného súdu riadne upovedomený, a to tak, aby sa ho mohol zúčastniť. Zo zápisniceo neverejnom zasadnutí z 5. marca 2014 navyše vyplýva, že sťažovateľ neprítomnosť svojhoobhajcu nenamietal.
Neprítomnosť svojho obhajcu sťažovateľ namietal až v písomnom vyhotovenísťažnosti proti väzbe doručenej okresnému súdu 11. marca 2014. Krajský súd vo vzťahuk tejto námietke v napadnutom uznesení poukázal na už citované znenie piatej vety § 72ods. 2 Trestného poriadku a na tomto základe odobril postup okresného súdu.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti tejto častisťažnosti dospel k záveru, že napadnuté uznesenie krajského súdu je z hľadiskasťažovateľom uplatnenej námietky z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné,a preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú.
3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 50/08 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 44/2014 v súvislosti s požiadavkou na urýchlené a prednostné rozhodovanie o opätovnom vzatí do väzby
Podľa § 2 ods. 6 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činnév trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovaťprednostne a urýchlene.
Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľa smerujúcimi proti neprimeranedlhému rozhodovaniu okresného súdu a krajského súdu o jeho opätovnom vzatí do väzbypoukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že pri rozhodovanívo väzobných veciach, o ktorých sú všeobecné súdy povinné rozhodovať prednostne, sajednotlivé lehoty posudzujú podľa všetkých konkrétnych okolností posudzovaného prípadu,pričom spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavkámvyvoditeľným z práva na prednostné a urýchlené rozhodovanie vo väzobnýchveciach garantovaným tak čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru(m. m. III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že požiadavke,aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru,nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidlanemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jednéhomesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (m. m. III. ÚS 126/05, IV. ÚS 181/07).
Z vyžiadanej spisovej dokumentácie ústavný súd zistil, že rozhodovanieo opätovnom vzatí sťažovateľa prebiehalo takto:
Dňa 5. marca 2014 okresný súd napadnutým uznesením rozhodol na neverejnomzasadnutí o opätovnom vzatí sťažovateľa do väzby, pričom sťažovateľ hneď po vyhláseníuznesenia podal sťažnosť a zároveň vzniesol námietku zaujatosti všetkých sudcov okresnéhosúdu vrátane vo veci rozhodujúceho predsedu senátu.
Dňa 9. marca 2014 sa predseda senátu vyjadril k námietke zaujatosti podanejsťažovateľom.
Dňa 11. marca 2014 zaslal predseda senátu uznesenie o opätovnom vzatí do väzbyemailom (č. l. 2437 – poznámka kancelárie – „sudca zaslal uznesenie e mailom 11. 3. 2014 spis som našla na stole asistentky 21. 3. 2014“).
Dňa 11. marca 2014 bolo okresnému súdu doručené písomné odôvodnenie sťažnostiproti opätovnému vzatiu do väzby vypracované sťažovateľom a dňa 12. marca 2014 ajpísomné odôvodnenie vznesenej námietky zaujatosti proti predsedovi senátu.
Dňa 19. marca 2014 sťažovateľ doručil okresnému súdu doplnenie svojej sťažnostiproti napadnutému uzneseniu okresného súdu z 11. marca 2014.
Napadnuté uznesenie okresného súdu o opätovnom vzatí sťažovateľa do väzby bolo21. marca 2014 expedované a následne doručené stranám konania v období od 24. marca2014 (ústav na výkon väzby) do 31. marca 2014 (obhajca sťažovateľa).
Dňa 14. apríla 2014 okresný súd predložil sťažnosť sťažovateľa, ako aj námietkuzaujatosti na rozhodnutie krajskému súdu.
Krajský súd 23. apríla 2014 rozhodol o námietke zaujatosti o 9.45 h a následneo 10.00 h aj o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o opätovnom vzatído väzby.
Spis aj s vyhotoveným uznesením krajského súdu bol okresnému súdu vrátený30. apríla 2014, ktorý už 2. mája 2014 napadnuté uznesenie krajského súdu doručilsťažovateľovi.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že celkovo konanie a rozhodovanie o opätovnomvzatí sťažovateľa do väzby na oboch stupňoch trvalo necelé dva mesiace (bez troch dní),pričom konanie pred okresným súdom trvalo 1 mesiac a 9 dní a zvyšok (teda 16 dní)prebiehalo pred krajským súdom (od predloženia spisu okresným súdom 14. apríla 2014do vrátenia spisu okresnému súdu 30. apríla 2014 po rozhodnutí o sťažnosti a námietkezaujatosti).
Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k postupu krajského súdu je sťažnosť celkomzjavne neopodstatnená. Krajský súd totiž rozhodol o sťažnosti sťažovateľa protinapadnutému uzneseniu okresného súdu a tiež o sťažovateľom vznesenej námietkezaujatosti prednostne a urýchlene, a preto ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol podľa §25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Podľa názoru ústavného súdu je v posudzovanej veci z ústavného hľadiskaakceptovateľná a udržateľná aj dĺžka konania pred okresným súdom. Ústavný súd v tejtosúvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že k predĺženiu tohto konania objektívne došlo ajtým, že sťažovateľ na neverejnom zasadnutí 5. marca 2014 podal aj námietku zaujatosti protivšetkým sudcom okresného súdu, ku ktorej sa musel vyjadriť predseda senátu a následne ajvšetci ďalší sudcovia okresného súdu. Ústavný súd tiež zistil, že okresný súd sav relevantnom čase musel vysporiadať tiež so žiadosťou Okresného súdu Piešťany z 3. apríla2014 o zapožičanie spisu, na ktorú reagoval 9. apríla 2014. Dňa 14. apríla 2014 bolasťažnosť predložená na rozhodnutie o sťažnosti krajskému súdu. Z uvedeného vyplýva, žeokresný súd rozhodoval o opätovnom vzatí sťažovateľa do väzby v zásade plynulo, aj keďjeho postup nebol optimálny. Eventuálne nedostatky v postupe okresného súdu však zjavnenedosahujú takú intenzitu, na základe ktorých by ústavný súd po prípadnom prijatí tejtočasti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o porušení sťažovateľomoznačených práv podľa ústavy a dohovoru. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmisťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2015