znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 29/2014-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a Lajosa   Mészárosa (sudca   spravodajca) predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   S.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr. Miroslavou Čapkovou, Advokátska kancelária, Námestie sv. Anny 21, Trenčín, vo veci namietaného porušenia čl. 19 ods. 2, čl. 20, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 17 Co 433/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   faxom 26. novembra   2013   a   poštou   28.   novembra   2013   doručená   sťažnosť   I.   S.   (ďalej   len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 19 ods. 2, čl. 20, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským   súdom   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   17   Co   433/2013. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 26. novembra 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že spoločnosť Mercedes-Benz Financial Services Slovakia, s. r. o. (ďalej len „žalobkyňa“), podala Okresnému súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) žalobu o neúčinnosť darovacej zmluvy, v ktorej sa domáhala určenia neúčinnosti darovacej zmluvy uzavretej medzi darcom V. H. (ďalej len „dlžník“) a sťažovateľkou, predmetom ktorej bol spoluvlastnícky podiel vo výške 2/3 k presne špecifikovaným nehnuteľnostiam. Žalobkyňa spolu so žalobou požiadala aj o nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by bolo sťažovateľke zakázané akýmkoľvek spôsobom nakladať so sporným spoluvlastníckym podielom. Uznesením okresného súdu sp. zn. 12 C 232/2011 z 2. novembra 2011 (v spojení s   opravným   uznesením   zo   6.   decembra   2011   a   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 19 Co 88/2012, 19 Co 89/2012-583 z 12. apríla 2012, pozn.) bolo návrhu žalobkyne na nariadenie predbežného opatrenia vyhovené.

Návrhom z 19. júna 2012 sťažovateľka požiadala okresný súd o čiastočné zrušenie predbežného opatrenia z dôvodu, že ním dochádza k zásahu do jej vlastníckych práv nad nevyhnutnú mieru. Okresný súd návrhu vyhovel a vo vzťahu k jednej z parciel predbežné opatrenie zrušil. Na základe odvolania žalobkyne krajský súd uznesenie okresného súdu zmenil a návrh na zrušenie časti predbežného opatrenia zamietol.

Sťažovateľka 25. februára 2013 opätovne požiadala okresný súd o čiastočné zrušenie predbežného   opatrenia,   pričom   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   12   C   232/2011-931 zo 6. júna 2013   bolo   predbežné   opatrenie   v   časti   týkajúcej   sa   jednej   z   parciel   zrušené. Napokon uznesením krajského súdu č. k. 17 Co 433/2013-1171 z 11. septembra 2013 bolo uznesenie okresného súdu zmenené a návrh na čiastočné zrušenie predbežného opatrenia bol zamietnutý.

Sťažovateľka   v   poslednom   návrhu   na   čiastočné   zrušenie   predbežného   opatrenia poukázala na to, že zákaz dispozície s vecami má svoje ústavné a zákonné limity, ktoré musia   byť   rešpektované   aj   pri   nariaďovaní   predbežného   opatrenia.   Preto   je   potrebné venovať   zvýšenú   pozornosť   tomu,   aby   zákazom   nenakladania   s   vecami   alebo   právami nedochádzalo k zásahu do vlastníckych práv nad nevyhnutnú mieru, k obmedzeniu, ba až k znemožneniu podnikania alebo inej zárobkovej činnosti a k neodôvodnenému zásahu do súkromia   a   rodinného   života.   Podstatu   nezákonnosti   a   protiústavnosti   nariadeného predbežného   opatrenia   vidí   sťažovateľka   v   tom,   že   účinky   nariadeného   predbežného opatrenia   priamo   vplývajú   na   možnosť   sťažovateľky   disponovať   s   majetkom   veľkého rozsahu, ktorého sa predbežné opatrenie priamo netýka. Má tým na mysli dom. V danej súvislosti   neobstojí   názor,   podľa   ktorého   nariadené   predbežné   opatrenie   sťažovateľku neobmedzuje   pri   nakladaní   s   rodinným   domom,   pretože   tento   rodinný   dom   leží   práve na parcele, ktorej sa predbežné opatrenie týka. S tým súvisí aj skutočnosť, že v danom prípade zákaz scudzenia   parcely, ktorý   z predbežného opatrenia vyplýva, nemôže plniť sledovaný   zabezpečovací   účel,   pretože   pozemok   je   za   tejto   situácie   v   rámci   exekúcie nepredajný, a teda zákazu nakladať s ním chýba opodstatnenie. Ďalej je podstatné, že musí existovať   určitá   proporcionalita   medzi   výškou   zabezpečovaného   nároku   a   hodnotou majetku,   dispozícia   s   ktorým   má   byť   predbežným   opatrením   obmedzená.   Táto proporcionalita   však   nie   je   dodržaná   pri   porovnaní   veľkosti   vymáhanej   pohľadávky s hodnotou   dotknutej   nehnuteľnosti.   Významné   je   ďalej   to,   že   nútené   obmedzenie dispozície   predbežným   opatrením   nesmie   mať   taký   rozsah,   ktorého   dôsledkom   je obmedzenie dispozície s celým majetkom, resp. v takej miere, ktorá by mohla vyústiť do zablokovania   všetkých   podnikateľských   alebo   iných   činností.   Predbežné   opatrenie   teda nesmie mať také účinky, ktoré by anticipovali účinky konkurzu. V dôsledku nariadeného predbežného   opatrenia   (v   súvislosti   so   skutočnosťami,   ktoré   sťažovateľka   konkrétne uvádza) sťažovateľka nie je spôsobilá splniť niektoré svoje platné zmluvné záväzky, ktoré konkrétne a podrobne uvádza.

Arbitrárnosť uznesenia krajského súdu vidí sťažovateľka inter alia aj v tom, že sa tento v rámci svojho uznesenia žiadnym spôsobom nevysporiadal s námietkou, podľa ktorej ešte   pred   obmedzením   jej   dispozičného   práva   predbežným   opatrením   vstúpila   do zmluvného   vzťahu,   v   rámci   ktorého   uzatvorila   aj   zmluvu   o   zriadení   záložného   práva k domu   ležiacemu   na   dotknutej   parcele,   pričom   jej   preto   hrozí   vznik   škody   veľkého rozsahu.   Krajský   súd   iba   jednoducho   a   arbitrárne   konštatoval,   že   nedošlo   k   zmene skutkových okolností oproti stavu existujúcemu v čase nariadenia predbežného opatrenia a že   jedinou   zmenou   je   podrobnejšia   znalosť   okolností   týkajúcich   sa   záložného   práva a dôsledkov toho, že nevzniklo. Z uvedeného podľa krajského súdu vyplýva, že dôvody, pre ktoré   bolo   predbežné   opatrenie   nariadené,   nepominuli   a   stále   existujú.   Navrhované čiastočné zrušenie predbežného opatrenia za súčasnej existencie dôvodov jeho nariadenia by podľa   názoru   krajského   súdu   znamenalo   neprípustnú   revíziu   pôvodne   vydaného rozhodnutia, hoci podľa zistenia krajského súdu dôvody, pre ktoré bolo predbežné opatrenie nariadené, nepominuli.

Podľa názoru sťažovateľky skutočnosť, že pred doručením uznesenia o nariadení predbežného opatrenia vstúpila do zmluvného vzťahu s treťou osobu, je podstatnou zmenou skutkových okolností oproti stavu v čase nariadenia predbežného opatrenia, pričom bolo povinnosťou   krajského   súdu   sa   s   touto   novou   okolnosťou   vysporiadať.   Preukázanie skutočnosti,   že   v   čase   doručenia   uznesenia   o   nariadení   predbežného   opatrenia   už   bolo naložené s dotknutou parcelou, je teda zmenou skutkových okolností, ktorá odôvodňuje čiastočné zrušenie predbežného opatrenia.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy   a   dohovoru,   zrušil   uznesenie   krajského   súdu   č.   k. 17 Co 433/2013-1171 z 11. septembra 2013 a vec vrátil na ďalšie konanie. Domáha sa tiež finančného zadosťučinenia vo výške 20 000 €, ako aj náhrady trov právneho zastúpenia advokátkou vo výške 331,12 €.

II.

Z   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   17   Co   433/2013-1171   z   11.   septembra   2013 vyplýva,   že   ním   bolo   zmenené   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   12   C   232/2011-931 zo 6. júna 2013 tak, že návrh sťažovateľky na čiastočné zrušenie predbežného opatrenia bol zamietnutý. Uznesenie sa stalo právoplatným 26. septembra 2013. Podľa názoru krajského súdu   dôvodom   nariadenia   predbežného   opatrenia   bolo   zachovanie   možnosti   žalobkyne uspokojiť sa   v prípade úspechu vo veci   samej z toho, o   čom   žalobkyňa tvrdí,   že ušlo z majetku   dlžníka   do   vlastníctva   sťažovateľky.   Bezprostredne   hroziacu   ujmu   žalobkyne odôvodňujúcu   nariadenie   predbežného   opatrenia   videli   súdy   v   prebiehajúcej   dispozícii sťažovateľky   s   nehnuteľnosťami,   a   to   v   zriadení   záložného   práva   navrhnutého k zavkladovaniu. Súdy rozhodujúce o nariadení predbežného opatrenia nemali o uvedenom záložnom   práve   bližšie   skutkové   zistenia.   Až   z   neskôr   doloženého   rozhodnutia   Správy katastra Trenčín z 15. decembra 2011 bolo zrejmé, že išlo o záložné právo v prospech zmluvného   partnera   sťažovateľky,   ktorého   nezavkladovanie   má   následky   uvádzané sťažovateľkou, teda odstúpenie jej zmluvného partnera od úverovej zmluvy a splatnosť poskytnutého   úveru.   Jedinou   zmenou   skutkových   zistení   oproti   stavu   v   čase   nariadenia predbežného   opatrenia   je podrobnejšia   znalosť   okolností   týkajúcich   sa   záložného práva a dôsledkov toho, že nevzniklo. Je však zrejmé, že sťažovateľka má naďalej záujem, aby záložné právo na jednom z pozemkov dotknutých predbežným opatrením vzniklo. Snaha sťažovateľky   o   vznik   záložného   práva   bola   pritom   jedným   z   dôvodov   nariadenia predbežného opatrenia. Z toho jednoznačne vyplýva, že dôvody, pre ktoré bolo predbežné opatrenie   nariadené,   nepominuli   a   stále   existujú.   Navrhované   čiastočné   zrušenie nariadeného   predbežného   opatrenia   za   súčasnej   existencie   dôvodov   jeho   nariadenia   by znamenalo neprípustnú revíziu pôvodne vydaného rozhodnutia. Krajský súd však nezistil, že   by pominuli dôvody,   pre   ktoré   bolo predbežné   opatrenie   nariadené,   a   preto   nevidel dôvod, aby bolo čo i len čiastočne zrušené. Preto uznesenie okresného súdu zmenil tak, že návrh sťažovateľky na čiastočné zrušenie predbežného opatrenia zamietol.  

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Jadrom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   podľa   ktorého   nariadené   predbežné opatrenie   sa   vo   vzťahu   k   dotknutej   parcele   nejaví   ako   potrebné,   zmysluplné,   funkčné a proporcionálne. Naopak, sťažovateľku poškodzuje neprimeraným spôsobom. Skutočnosť, že tesne pred nariadením predbežného opatrenia s dotknutou parcelou disponovala (túto založila v prospech svojho obchodného partnera), treba považovať za zmenu skutkových okolností oproti stavu existujúcemu v čase nariadenia predbežného opatrenia.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že podstata sťažnostnej argumentácie sťažovateľky spočíva v názore, že predbežné opatrenie (minimálne v rozsahu dotknutej parcely) vôbec nemalo byť nariadené. Tejto téze je venovaná podstatná časť 22- stránkového   podania.   Je   už   na   prvý   pohľad   zrejmé,   že   takto   postavená   argumentácia nezodpovedá skutkovej podstate ustanovenia § 77 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého predbežné opatrenie súd zruší, ak pominú dôvody, pre ktoré bolo nariadené. Argumentácia   sťažovateľky   by   bola   prípadne   skôr   spôsobilá   na   revíziu   uznesenia o nariadení predbežného opatrenia, nie teda na zrušenie predbežného opatrenia.

Sťažovateľka sa argumentáciou krajského súdu zaoberá v rozsahu asi polovice strany a vyslovuje v reakcii na právny názor krajského súdu presvedčenie o tom, že za zmenu skutkových   okolností   treba   považovať   to,   že   pred   doručením   uznesenia   o   nariadení predbežného opatrenia už disponovala s dotknutou parcelou. Na základe tohto tvrdenia je sťažovateľka toho názoru, že podmienky ustanovenia § 77 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku boli splnené.

Právny názor sťažovateľky nie je možné akceptovať.

Ak má byť pravdou, že pred doručením uznesenia o nariadení predbežného opatrenia došlo zo strany sťažovateľky k majetkovej dispozícii s dotknutou parcelou, potom mala sťažovateľka túto skutočnosť namietať v odvolacom konaní. Ústavnému súdu nie je známe, aký bol obsah odvolania sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu č. k. 12 C 232/2011-497   z   2.   novembra   2011   v   spojení   s   opravným   uznesením   č.   k.   12   C   232/2011-525 zo 6. decembra   2012   o   nariadení   predbežného   opatrenia,   ale   ani   prípadná   argumentácia krajského súdu v rámci uznesenia č. k. 19 Co 88/2012, 19 Co 89/2012-583 z 12. apríla 2012, ktorým nariadenie predbežného opatrenia potvrdil. Sťažovateľka uvedené písomnosti (odvolanie,   uznesenie   krajského   súdu)   ústavnému   súdu   nepredložila,   ba   dokonca zo sťažnosti vôbec nevyplýva, že proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 12 C 232/2011 z 2. novembra 2011 o nariadení predbežného opatrenia podala odvolanie. Tým menej je zo sťažnosti zistiteľné, ako a z akých dôvodov krajský súd o odvolaní rozhodol. Skutočnosť, že   proti   nariadeniu   predbežného   opatrenia   sa   sťažovateľka   odvolala,   zistil   ústavný   súd z odôvodnenia uznesenia krajského súdu č. k. 17 Co 433/2013-1171 z 11. septembra 2013.

Možno   zhrnúť,   že   tvrdenie   sťažovateľky,   podľa   ktorého   vstúpila   do   zmluvného vzťahu s treťou osobou pred doručením uznesenia o nariadení predbežného opatrenia, čo má byť podľa   nej podstatnou   zmenou   skutkových   okolností   oproti   stavu   v čase   nariadenia predbežného opatrenia, je neakceptovateľné. Keďže išlo o skutkovú okolnosť, ktorá sa stala pred doručením uznesenia o nariadení predbežného opatrenia, je samozrejmé, že takúto námietku   bolo   treba   uplatniť   v   rámci   odvolacieho   konania   týkajúceho   sa   nariadenia predbežného opatrenia. Ak sťažovateľka túto námietku v odvolacom konaní uplatnila, avšak námietka nebola krajským súdom akceptovaná, potom sa mala ďalej brániť proti nariadeniu predbežného opatrenia v konaní vedenom ústavným súdom podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Absenciu   takéhoto   postupu   nemožno   následne   zhojiť   postupom   podľa   §   77   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku, ako na to správne poukazuje aj krajský súd.

V závere treba konštatovať, že uznesenie krajského súdu nejaví známky arbitrárnosti či   zjavnej neodôvodnenosti.   Skutočnosť,   že sťažovateľka   sa   so   závermi krajského súdu nestotožňuje, nezakladá sama osebe porušenie označených práv.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014