znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 29/2013-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. H. B., zastúpenej advokátom JUDr. Branislavom Bognerom, Advokátska kancelária, Vajanského 8, Trenčín, vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 9/2000 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský   súd   v Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   T   9/2000   p o r u š i l základné právo JUDr. H. B., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. JUDr. H. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom päťsto eur),   ktoré j e   Krajský   súd   v Žiline   p o v i n n ý   vyplatiť   jej   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

3. JUDr. H. B.   p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 329,49 € (slovom tristodvadsaťdeväť eur a štyridsaťdeväť centov), ktorú j e Krajský súd v Žiline p o v i n n ý vyplatiť   na   účet   jej   advokáta   JUDr.   Branislava   Bognera,   Advokátska   kancelária, Vajanského 8, Trenčín, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 29/2013-9   z 24.   januára   2013   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. H. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“ alebo „súd“) v konaní o priznanie odmeny a   náhrady   hotových   výdavkov vedenom   pod   sp.   zn.   3   T   9/2000   (ďalej   aj   „napadnuté konanie“).

1.1 Z obsahu sťažnosti vyplynulo najmä, že: „(...) Opatrením Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 17. 8. 1999 3Tp 780/99 bola som ustanovená za obhajkyňu J. D.(...) v trestnej veci pre trestný čin podľa § 8 ods. 1 k § 234 ods.1, 2 písm. a), b) ods. 3 Trestného zákona.

V   predmetnej   veci som vykonala   17   úkonov.   Vzhľadom   k tomu,   že obvinený bol vo väzbe   a   pojednávanie   vo   veci   sa   konalo   v   Žiline,   6   x   som   cestovala   na   výsluchy do Leopoldova a jedenkrát do Žiliny.

Listom zo dňa 2. 11. 2001 mi advokát JUDr. B.(...) oznámil, že prevzal zastúpenie obžalovaného J. D. na základe plnej moci a preto som toho istého dňa požiadala Krajský súd v Žiline o zrušenie ustanovenia obhajcu.

Na Krajskom súde v Žiline bola vec právoplatne skončená dňom 12. 10. 2006. Po   právoplatnom   skončení   veci   predložila   som   Krajskému   súdu   v   Žiline   dňa 29. 1. 2008 vyúčtovanie trov obhajoby podľa vyhlášky 240/1990 o odmenách a náhradách advokátov.

Dňa 16. 7. 2008 som urgovala vybavenie môjho podania zo dňa 29. 1. 2008. Dňa 22. 7. 2008 mi Krajský súd v Žiline oznámil, že vec bola dňa 17. 12. 2007 predložená Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie o sťažnostiach odsúdených.

Dňa 28. 1. 2009 som požiadala Krajský súd v Žiline o informáciu o tom, v akom štádiu sa vec nachádza.

Dňa 2. 2. 2009 Krajský súd oznámil, že spis sa z Najvyššieho súdu SR nevrátil, s tým, že po vrátení spisu bude o mojom vyúčtovaní trov advokátskeho zastúpenia rozhodnuté. Dňa 27. 10. 2009 som opakovane žiadala Krajský súd v Žiline, v akom štádiu sa vec nachádza.

Dňa 3. 11. 2009 mi Krajský súd v Žiline oznámil, že vec sa ešte z Najvyššieho súdu SR nevrátila.

Dňa 16. 11. 2010 som opakovane žiadala o informáciu o stave konania. Dňa 19. 11. 2010 mi Krajský súd v Žiline oznámil, že trestný spis bol dňa 26. 7. 2010 pod sp. zn. Spr 396/2010 predložený Ministerstvu spravodlivosti SR a z toho dôvodu mi nemôžu poskytnúť žiadne ďalšie informácie.

Dňa   28.   2.   2011   som   opakovane   žiadala,   aby   Krajský   súd   v   Žiline   rozhodol o uplatnených trovách konania.

Dňa 7. 3. 2011 mi Krajský súd v Žiline oznámil, že spis bol opakovane predkladaný Najvyššiemu   súdu   SR   alebo   Ministerstvu   spravodlivosti   SR   z   dôvodu   podania   žiadosti o milosť.

Dňa   13.   12.   2011   predložila   som   predsedovi   Krajského   súdu   v   Žiline   sťažnosť na prieťahy v konaní, s tým, že bolo porušené moje ústavné právo na konanie veci bez zbytočných prieťahov a požiadala som ho, aby vykonal také opatrenia, aby k porušovaniu môjho práva neprichádzalo.

Dňa 9. 1. 2012 mi predseda Krajského súdu v Žiline oznámil, že v čase, keď som uplatnila trovy obhajoby bol spis na Najvyššom súde SR v Bratislave a Krajskému súdu v Žiline   bol   vrátený   dňa   13.   1.   2010   a   dňa   1.   2.   2010   bol   predložený   Ministerstvu spravodlivosti   a   vrátený   Krajskému   súdu   v   Žiline   dňa   16.   2.   2010.   Od   17.   2.   2010 do 25. 7. 2010 sa spis nachádzal u vyššej súdnej úradníčky na vybavenie porozsudkovej agendy.   Následne   dňa   26.   7.   2010   bol   spis   zaslaný   na   Ministerstvo   spravodlivosti a do 9. 1. 2012 nebol Krajskému súdu v Žiline vrátený.

Predseda Krajského súdu v Žiline sa mi za prieťahy v konaní ospravedlnil s tým, že vykonal opatrenia, aby po vrátení spisu Krajského súdu v Žiline 3T 9/2000 bolo prioritne rozhodnuté o mojom návrhu na priznanie trov advokátskeho zastúpenia v predmetnej veci. Napriek tomu, že od stanoviska predsedu Krajského súdu v Žiline už plynuli ďalšie štyri mesiace, do dnešného dňa Krajský súd v Žiline o mojom nároku nerozhodol. (...) Z horeuvedených skutočností vyplýva, že Krajský súd v Žiline - v čase od 29. 1. 2008 do   13. 1. 2010   nekonal   vo   veci   z   toho   dôvodu,   že   vec   bola   na   Najvyššom   súde   SR na rozhodnutie o sťažnostiach odsúdených a odvolanie obžalovaného.

Dňa 13. 1. 2010 sa spis vrátil z Najvyššieho súdu SR a Krajský súd v Žiline mal možnosť o mojom návrhu rozhodnúť. Napriek tomu o mojom návrhu nerozhodol a spis znovu dňa 1. 2. 2010 predložil Ministerstvu spravodlivosti.

- v čase od 14. 1. 2010 do 26. 7. 2010 súd vo veci nekonal a svojou nečinnosťou spôsobil prieťahy v konaní, ktoré trvajú do dnešného dňa, t. j. 868 dní.

Na vysvetlenie udávam, že v období od 17. 2. 2010 do 25. 7. 2010 sa spis nachádzal u vyššej   súdnej   úradníčky   na   vybavovanie   porozsudkovej   agendy.   Súd   o   mojom   návrhu nerozhodol a dňa 26. 7. 2010 zaslal spis znovu Ministerstvu spravodlivosti SR.

Súčasné   prieťahy   zdôvodňuje   krajský   súd   tým,   že   Ministerstvo   spravodlivosti   SR zaslalo spis priamo Okresnému súdu Piešťany.

Bez ohľadu na opakované zasielanie spisu zn. 3T 9/2000 z Krajského súdu Žilina na Ministerstvo spravodlivosti SR, som toho názoru, že Krajský súd v Žiline svojim konaním porušil ustanovenie § 6 Obč. súd. por. (...)

Právo   na   poskytnutie   súdnej   ochrany   bez   zbytočných   prieťahov   garantuje   aj ustanovenie čl. 48 ods.2 ústavného zákona(...)

Právo na vybavenie veci bez zbytočných prieťahov je základným právom chráneným aj ustanovením čl. 48 Ústavy SR, ako aj článku 6 Dohovoru (...)

Z rozhodnutí Ústavného súdu SR, ktoré boli zverejnené, vyplýva aj to, že

a) základným kritériom pre hodnotenie prieťahov je aj zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje.

V danom konkrétnom prípade sa vôbec nejedná o vec zložitú, pretože rozhodnutie o vyúčtovaných   trovách   advokátskeho   zastúpenia   je   jednou   z   najmenej   komplikovaných vecí, s ktorými sa súd v trestnej veci zaoberá (rozhodnutie zväčša vypracovávajú vyšší súdni úradníci). Príčinou prieťahov v konaní v tomto konkrétnom prípade je žiaľ zlá organizácia práce.

b) sudca má povinnosť organizovať si prácu tak, aby boli ústavné práva občanov realizované.

Zo stanoviska predsedu Krajského súdu v Žiline jednoznačne vyplýva, že krajský súd mal   dostatok   času   na   to,   aby   o   mojom   návrhu   rozhodol.   Napriek   tomu   bez   vydania rozhodnutia   odoslal   spis   bez   vydania   rozhodnutia   na   NS   SR   a   tým   spôsobil   prieťahy v konaní.

Nedostatky v organizácii a činnosti súdnej moci nemôžu ísť na ťarchu tých, o ktorých právach a povinnostiach má súd rozhodovať.

Vzhľadom k tomu, že od doručenia listu predsedu krajského súdu uplynulo už ďalších takmer 5 mesiacov t. j. spolu 133 dní, ale krajský súd o mojom nároku do dnešného dňa nerozhodol, som toho názoru, že bolo porušené moje ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Svoju sťažnosť na Ústavný súd SR podávam z toho dôvodu, že o ochrane mnou označeného základného práva nerozhoduje iný súd.

Pri   uplatňovaní   ochrany   môjho   základného   práva   som   využila   všetky   právne prostriedky, ktoré mi právne predpisy na jeho ochranu poskytujú, žiaľ nápravu sa mi do dnešného dňa nepodarilo zabezpečiť. (...)

Navrhujem preto, aby Ústavný súd SR(...) v konaní vo veci samej vyhovel mojej sťažnosti.

Od Ústavného súdu SR požadujem aj priznanie finančného zadosťučinenia sumou 500,- EUR.

Takto   uplatnenú   sumu   finančného   zadosťučinenia   odôvodňujem   tým,   že   právna neistota, v ktorej sa nachádzam - od podania návrhu uplynulo už 1583 dní, mi spôsobila materiálnu i nemateriálnu ujmu.

Materiálna   ujma   spočíva   v   tom,   že   Krajský   súd   v   Žiline   mi   do   dnešného   dňa nepriznal   a nezaplatil trovy   obhajoby v celkovej výške 22.341,90   Sk   t.   j.   741,62   EUR, napriek tomu, že sa jedná o právne úkony, ktoré si odo mňa objednal štát na základe opatrenia   Okresného   súdu   v   Trenčíne   3Tp   780/99   tým,   že   ma   ustanovil   za   obhajcu. Od objednávky štátu uplynulo už 12 rokov.

V danej veci som v čase od 8. 9. 1999 do 3. 10. 2001 vykonala 17 úkonov právnej pomoci, z toho v siedmich prípadoch som okrem času, ktorý som strávila pri výsluchoch s obvineným, písaním podaní, účasťou na pojednávaní som bola nútená vynaložiť aj svoje vlastné finančné prostriedky na to, aby som zakúpila naftu do svojho osobného automobilu, ktorý som musela použiť na prepravu do Leopoldova alebo do Žiliny. Tým, že som bola nútená použiť vlastné finančné prostriedky na zakúpenie pohonných hmôt som de facto poskytovala pôžičku štátu na úhradu nákladov konania.

Nemateriálna ujma spočíva aj v tom, že ak by mi súd priznal istinu v primeranej lehote,   vznikla   by   mi   podľa   zákona   možnosť   v   prípade,   že   by   mi   nebola   pohľadávka uhradená požadovať od štátu úroky z omeškania, ktoré predstavujú dvojnásobok diskontnej sadzby určenej NBS.

Tým,   že   súd   nevydal   rozhodnutie,   posunul   aj   moju   zákonnú   možnosť   požadovať od štátu   ako od dlžníka nielen istinu,   ale aj úroky z omeškania.   Ak by mi štát priznal a následne   zaplatil   za   poskytnuté   právne   úkony   prislúchajúcu   odmenu,   mohla   by   som peniaze uložiť napríklad na termínovaný účet a získať úroky, ale hlavne by konečne vytvoril predpoklad pre to, aby mi súd po 12 rokoch zaplatil odmenu za vykonanú prácu.

Moja nemateriálna ujma spočíva v tom, že musím venovať sústavne čas tomu, aby som   sledovala   a   opakovane   urgovala   súd   na   vydanie   rozhodnutia,   písala   a   posielala zásielky, teda, aby som predmetnej veci venovala ďalší čas, ktorý mi nikto nezaplatí a ktorý by som pri mojej profesii mohla využiť úplne inak.

Pretože   Krajský   súd   v   Žiline   v   konaní   3T   9/2000   porušil   moje   ústavné   právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   som   toho   názoru,   že   moja   požiadavka na priznanie finančného zadosťučinenia je oprávnená.

Ďalej   žiadam,   aby   mi   Ústavný   súd   SR   priznal   náhradu   trov   konania   právneho zastúpenia sumou 323,50 EUR (2 úkony á 127,16 EUR - 254,32 EUR + 2 x paušál 7,63 EUR - 15,26 EUR, spolu 269,58 EUR + DPH 53,92 EUR).

Na základe vyššie uvedeného navrhujem, aby Ústavný súd SR prijal tento nález

1. Základné právo JUDr. H. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v Žiline   v   konaní vedenom pod sp. zn. 3T/9/2000 porušené bolo.

2. Krajskému súdu v Žiline sa prikazuje, aby v konaní pod sp. zn. 3T/9/2000 konal bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. H. B. súd priznáva finančné zadosťučinenie 500,- EUR, ktoré je Krajský súd v Žiline povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatností nálezu.

4.   Kancelárii   Ústavného   súdu   SR   sa   ukladá   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia JUDr.   H.   B.   sumou   323,50   EUR   na   účet   jej   právneho   zástupcu   JUDr. Branislava Bognera(...) do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   krajský   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou,   prípisom   sp.   zn.   Spr   183/2013 z 8. marca   2013   a   právny   zástupca   sťažovateľky   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu krajského súdu z 20. marca 2013.

2.1 Predsedníčka krajského súdu sa k predmetnej veci vyjadrila takto:„(...) Opatrením sudcu Okresného súdu Trenčín sp. zn. Tp/780/1999 zo 17. 8. 1999 bola obž. J. D. ustanovená za obhajkyňu JUDr. H. B.

Rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.   zn.   3179/2000 zo 17.   2.   2004 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR v Bratislave sp. zn. 6To/15/2004 z 12. 10. 2006 bol obž. J. D. uznaný za vinného z trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. a, b), ods. 3 Tr. zákona účinného do 1. 1. 2006 a odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov so zaradením pre výkon trestu do III. nápravno-výchovnej skupiny.

Ustanovená obhajkyňa JUDr. H. B. požiadala návrhom, doručeným KS v Žiline dňa 6. 2. 2008, o priznanie odmeny a náhrady hotových výdavkov vo výške 22.341,90 Sk. Uznesením KS v Žiline sp. zn. 3T/9/2000 z 8. 6. 2012 obhajkyni JUDr. H. B. bola podľa   §   553   ods.   2,   ods.   5   Tr.   por.,   účinného   do   1.   1.   2006,   priznaná   v súvislosti so zastupovaním ods. J. D. odmena a náhrada hotových výdavkov v celkovej sume 650,97 Eur (19.608,90 Sk), rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 19. 6. 2012. Na základe vyššie citovaného   uznesenia   bola   z výdavkového   účtu   KS   v Žiline   dňa   12.   7.   2012   vyplatená odmena advokátke JUDr. H. B. vo výške 650,97 Eur.

V   súvislosti   so   sťažnosťou   JUDr.   H.   B.   je   namieste   pripustiť   objektívne   príčiny, na základe ktorých o jej návrhu zo 6. 2. 2008 na priznanie odmeny a náhrady hotových výdavkov   vo   veci   vedenej   na   KS   v   Žiline   pod   sp.   zn.   3T/9/2000   bolo   rozhodnuté   až 8. 6. 2012. Vzhľadom k tomu, že v súčasnej dobe sa predmetný spis nachádza na Okresnom súde Trenčín - ide o trestné konanie obžalovaného, ktorý bol vo veci vedenej na KS v Žiline pod sp. zn. 3T/9/2000 v prípravnom konaní vylúčený na samostatné konanie, je možné pri zdôvodňovaní   objektívnych   príčin   včasnosti   nevyplatenia   odmeny   vychádzať   len z materiálov, ktoré má krajský súd k dispozícii, a z ktorých sa dá zistiť nasledovné. Po právoplatnom skončení veci, vedenej na KS v Žiline pod sp. zn. 3T/9/2000, bola vo   veci   vykonávaná   porozsudková   agenda,   vo   veci   boli   vykonávané   úkony   v   súvislosti s podaným   dovolaním   obž.   K.   a   spis   musel   byť   s   dovolaním   prednostne   predložený Najvyššiemu súdu SR. Spis KS v Žiline sp. zn. 3T/9/2000 sa nachádzal od 17. 12. 2007 na Najvyššom súde SR   Bratislava na rozhodnutie o sťažnostiach ods.   Ž.,   Ž.,   I.   a D.   proti rozhodnutiu krajského súdu o započítaní väzby a o dovolaní obž. K. Spis bol KS v Žiline vrátený až dňa 13. 1. 2010. Opätovne bol predmetný spis sp. zn. 3T/9/2000 predložený dňa 1. 2. 2010 na Ministerstvo spravodlivosti SR so žiadosťou ods. Ž. o milosť a vrátený KS v Žiline 16. 2. 2010. V období od 17. 2. 2010 do 25. 7. 2010 sa spis nachádzal u vyššej súdnej úradníčky na vybavenie porozsudkovej agendy, ktorá vzhľadom na rozsah spisového materiálu   bola   náročná   (vzhľadom   k   tomu,   že   spis   sa   momentálne   nenachádza   na   KS v Žiline, nie je možné ani zistiť, aké konkrétne úkony boli v tomto období vo veci vykonané). Následne dňa 26. 7. 2010 bol spis pod Spr 3967/2010 zaslaný Ministerstvu spravodlivosti SR Bratislava na základe podnetu na podanie dovolania ods. Ing. I., ktorý bol KS v Žiline vrátený   v   máji   2012.   Následne   bolo   dňa   8. 6. 2012   rozhodnuté   o   odmene   obhajkyne JUDr. H. B. (uznesenie KS v Žiline sp. zn. 3T/9/2000 z 8. 6. 2012).

V predmetnej trestnej veci, vedenej na KS v Žiline pod sp. zn. 3T/9/2000, spis bol opakovane predkladaný, či už Najvyššiemu súdu SR, Ministerstvu spravodlivosti SR, ako už bolo   vyššie   uvedené,   naviac,   predmetný   spis   žiadali   iné   súdy,   konkrétne   Okresný   súd Piešťany, ktorý rozhodoval o žiadosti odsúdených Mgr. Ž. (sp. zn. 2Pp/37/2011), P. (sp. zn. 2Pp/55/2011)   a Ž.   (sp.   zn.   2Pp/111/2011)   o   podmienečné   prepustenie   z výkonu   trestu odňatia slobody. Napriek urgenciám KS v Žiline spis bol vrátený krajskému súdu až v máji 2012. Následne dňa 15. 6. 2012 bol spis prioritne zapožičaný Okresnému súdu Trenčín k sp. zn. 2T/184/2011 a 2T/7/2009 - vylúčená trestná vec obž. K., kde sa spis nachádza doteraz. Podľa našich informácií Krajský súd v Trenčíne dňa 14. 1. 2013 zrušil rozsudok v trestnej veci obž. K. a vec vrátil Okresnému súdu Trenčín na ďalšie konanie., termín pojednávania na Okresnom súde Trenčín je určený na 15. 3. 2013.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, spis Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3T/9/2000 Vám v súčasnej dobe zapožičať nemôžeme, nakoľko sa nachádza na Okresnom súde Trenčín a je pripojený k spisu vedenom na tomto súde pod sp. zn. 2T/184/2011.

Zároveň Vám oznamujem, že vo veci sťažnosti sťažovateľky JUDr. H. B. netrváme na ústnom pojednávaní Ústavného súdu SR.“

2.2   Právny   zástupca   sťažovateľky   v reakcii   na   uvedené   vyjadrenie   predsedníčky krajského súdu zaujal toto stručné stanovisko:

„(...)   Vzhľadom   k   tomu,   že   Krajský   súd   v   Žiline   v   podstate   potvrdzuje   prieťahy v konaní namietané mojou klientkou, nepredkladám Ústavnému SR k vyjadreniu Krajského súdu v Žiline žiadne námietky.

Súčasne oznamujem Ústavnému súdu Slovenskej republiky, že netrvám na tom, aby sa v predmetnej veci konalo ústne pojednávanie.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

4. Pokiaľ ide o chronológiu úkonov krajského súdu v napadnutom konaní, ktoré popísala   sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti,   uvedených   v   bode   1.1   tohto   nálezu,   možno konštatovať,   že   túto   chronológiu   úkonov   ani   predsedníčka   krajského   súdu   nijako nespochybnila,   a pretože   ústavnému   súdu   počas   takmer   jedného   roka   nemohol   byť predložený   opakovane žiadaný   súvisiaci   spis   krajského   súdu,   ústavný súd   pri   posúdení predmetu napadnutého konania vychádzal z písomných vyjadrení účastníkov konania, ktoré nie sú rozporné.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka namieta, že postupom krajského súdu v konaní „o návrhu na priznanie trov   advokátskeho   zastúpenia“ vedenom   pod   sp.   zn.   3   T   9/2000   došlo   k porušeniu   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.  

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza osoba domáhajúca sa   rozhodnutia   štátneho orgánu   (napr. II. ÚS 26/95).

Ústavný súd vo svojej judikatúre taktiež stanovil a opakovane potvrdil kritériá pre posúdenie,   či   určitému   právu   prislúcha   právna   ochrana   pred   zbytočnými   prieťahmi v rozhodovacom procese o tomto práve, pričom napr. vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 74/97 konštatoval, že „Právo na prerokovanie svojej veci bez zbytočných prieťahov je v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR formulované ako bezpodmienečné, resp. bezvýnimočné. Vzťahuje sa na všetky subjektívne práva a z jeho dodržiavania nie je umožnená žiadna výnimka.“. Právo sťažovateľky   ako   obhajkyne,   ktorá   bola   obvinenému   ustanovená,   je   nepochybne   podľa § 553 ods. 2 Trestného poriadku subjektívne právo: „voči štátu nárok na odmenu a náhradu podľa tarify určenej osobitným predpisom, ak zákon neustanovuje inak“.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaného   konania   nebola   a ani   nemohla   byť   závislá   od   právnej   alebo   skutkovej zložitosti veci, keďže o predmetných nárokoch advokátov v súlade s § 553 ods. 5 Trestného poriadku spravidla rozhodujú vyšší súdni úradníci. Napokon ani predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení nepoukázala na skutkovú alebo právnu zložitosť predmetnej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na   jej   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným   prieťahom,   teda   neprimeraná   dĺžka   napadnutého   konania   nebola   vyvolaná správaním sťažovateľky.

3. Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   krajského   súdu   v predmetnej   veci a konštatuje,   že   rozhodovanie   o návrhu   sťažovateľky   ako   ustanovenej   obhajkyne na priznanie odmeny a náhrady hotových výdavkov trvalo krajskému súdu od 6. augusta 2008 do 8. júna 2012, teda 3 roky a 10 mesiacov.  

Uvedená   nečinnosť   krajského   súdu   nie   je ničím   ospravedlniteľná,   pretože   v tejto jednoduchej záležitosti súd dlhodobo nevykonal v podstate žiadne úkony napriek tomu, že predmetný spis sa napr. v období od 17. februára 2010 do 25. júla 2010 nachádzal u vyššej súdnej úradníčky na vybavovanie porozsudkovej agendy. Krajský súd teda takmer štyri roky nevykonal v podstate žiadne úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej   sa   sťažovateľka   ako   navrhovateľka   v predmetnej   veci   počas   súdneho   konania nachádzala, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K uvedenej nečinnosti, a teda k zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale v dôsledku postupu súdu, napriek tomu, že ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. I keď   nie   všetky   nástroje   na   vyriešenie   tzv.   objektívnych   okolností   sa   nachádzajú v dispozičnej   sfére   vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na tzv. objektívne okolnosti (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom na to, že uznesením krajského súdu sp. zn. 3 T 9/2000 z 8. júna 2012 bolo   návrhu   sťažovateľky   vyhovené,   neprichádzalo   do   úvahy   v okolnostiach   danej   veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka požadovala priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 € aj   s odôvodnením,   že „právna   neistota,   v   ktorej   sa   nachádzam   -   od   podania   návrhu uplynulo už 1583 dní, mi spôsobila materiálnu i nemateriálnu ujmu. (...)

Moja nemateriálna ujma spočíva v tom, že musím venovať sústavne čas tomu, aby som   sledovala   a   opakovane   urgovala   súd   na   vydanie   rozhodnutia,   písala   a   posielala zásielky, teda, aby som predmetnej veci venovala ďalší čas, ktorý mi nikto nezaplatí a ktorý by som pri mojej profesii mohla využiť úplne inak.“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky, ako aj povahu veci považuje za primerané vo výške 500 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti zo 4. júna 2012). Za dva úkony vykonané v roku 2012 patrí odmena v sume dvakrát po 127,16 € a režijný paušál   dvakrát   po   7,63   €   (v   zmysle   §   1   ods.   3   a   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov),   preto   trovy   právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú sumu 269,58 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 20 % DPH, teda sumu 59,91 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkove sumu 329,49 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2014