znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 29/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2012 predbežne prerokoval   sťažnosť   dr.   A.   M.,   K.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   J. D.,   P., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 47 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky v konaniach   vedených   Okresným   súdom   Prešov   pod   sp.   zn.   10   C   215/2010,   Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 12 Co 26/2011 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Cdo 162/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť dr. A. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. decembra 2011 osobne do podateľne doručená sťažnosť dr. A. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 47 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaniach vedených Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 C 215/2010, Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 12 Co 26/2011 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Cdo 162/2011.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ 2. novembra 2010 podal okresnému súdu návrh na predbežné opatrenie vo veci porušenia autorských práv v súvislosti s knihou, ktorú z poverenia Obecného úradu v J. (ďalej len „obecný úrad“) na základe zmluvy o dielo uzatvorenej so starostom napísal pri príležitosti 750. výročia prvej písomnej zmienky o obci. Bez súhlasu sťažovateľa došlo k tomu, že z diela, ktoré sťažovateľ ako autor napísal, bolo vypustených 80 strán dôležitého textu a dokumentačného materiálu. Takouto cenzúrou sa dielo zredukovalo na 304 strán. Okrem toho sa vsunuli do diela údaje, ktoré tam sťažovateľ nedal. Takto znehodnotenú verziu knihy sa rozhodol bývalý starosta obce M. K. (ďalej len „bývalý starosta“) vydať tesne pred komunálnymi voľbami vyhlásenými na 27. november 2010 so zámerom využiť ju vo vlastný prospech v predvolebnej   kampani.   Sťažovateľ   sa   podaním   uvedeného   návrhu   usiloval   zabrániť distribúcii diela ešte v čase, keď sa výtlačky nachádzali v tlačiarni.  

Uznesením okresného súdu č. k. 10 C 215/2010-51 z 9. marca 2011 bol návrh na nariadenie   predbežného   opatrenia   zamietnutý.   Potom,   ako   sťažovateľ   návrh   doplnil podaniami z 5. novembra 2010, 10. novembra 2010, 18. novembra 2010, 25. novembra 2010,   30.   novembra   2010   a   11.   februára   2011,   ho   okresný   súd   vyzval,   aby   spresnil označenie odporcu, resp. ujasnil, kto je odporcom. Sťažovateľ za odporcu označil bývalého starostu. Návrh na nariadenie predbežného opatrenia odôvodnil porušením ustanovenia § 56 ods. 1 písm. a), b), c) a e) zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) v znení neskorších predpisov tým, že bývalý starosta nechal   vytlačiť   dielo   bez   toho,   aby   tam   sťažovateľ   figuroval   ako   autor,   vsunul   tam neúplných 10 strán a 1 zoznam mien. Podľa názoru okresného súdu v danom prípade nie je možné   zaviazať   bývalého   starostu   na stiahnutie   z   obehu   a   na   zničenie   (zošrotovanie) neoprávnene vytlačenej knihy, resp. na vydanie rovnakého počtu sťažovateľom ako autorom odsúhlaseného diela. Bývalý starosta totiž nie je vo veci vecne pasívne legitimovaný, keďže nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, resp. záväzku, splnenia ktorého sa sťažovateľ domáha. Ďalej je podstatné, že sťažovateľ v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia neuviedol, čoho sa vlastne mieni domáhať vo veci samej.

Uznesením krajského súdu č. k. 12 Co 26/2011-59 z 12. apríla 2011 bolo uznesenie okresného súdu č. k. 10 C 215/2010-51 z 9. marca 2011 potvrdené. Podľa názoru krajského súdu   sťažovateľ   neosvedčil   potrebu   nariadenia   predbežného   opatrenia   vo   vzťahu   voči bývalému starostovi. Bolo totiž preukázané, že došlo k uzavretiu zmluvy o dielo medzi Obcou J. a sťažovateľom, ktorá sa týkala napísania knihy k 750. výročiu prvej písomnej zmienky   o   obci   J.   Za   obec   vystupoval   bývalý   starosta,   ktorý   v   čase   uzavretia   zmluvy zastával ešte funkciu starostu a ktorý je v konaní označený ako odporca (teda proti nemu smeruje návrh na vydanie predbežného opatrenia). Bývalý starosta však už v súčasnosti obec J. nezastupuje, a preto nie je ani osvedčená potreba dočasnej úpravy pomerov medzi sťažovateľom a bývalým starostom.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 162/2011 z 29. septembra 2011 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 12 Co 26/2011 z 12. apríla 2011. Sťažovateľ v dovolaní uviedol, že postupom krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v dôsledku nedodržania zákonných lehôt na rozhodnutie o   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   ako   aj   v   dôsledku   nesprávneho   právneho posúdenia   veci.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   plynutie   zákonnej   lehoty   na   nariadenie predbežného   opatrenia   sa   nespája   s   akýmkoľvek   návrhom   na   nariadenie   predbežného opatrenia,   ale   len   s   takým   návrhom,   ktorý   spĺňa   podmienky   príslušných   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Ak súd vyzve žalobcu na odstránenie nedostatkov návrhu, nemôže   súdu   až do   obdobia,   kým   žalobca   tieto   nedostatky   neodstráni,   vôbec   vzniknúť povinnosť rozhodnúť v lehote 30 dní (II. ÚS 123/02). Z podrobného prehľadu jednotlivých úkonov v konaní vyplýva, že okresný súd a krajský súd rozhodli v zákonom ustanovenej lehote.   Aj   v   prípade,   že   by   všeobecný   súd   v   zákonom   ustanovenej   lehote   o   návrhu na vydanie   predbežného   opatrenia   nerozhodol,   nemá   toto   pochybenie   za   následok   vadu v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Pokiaľ ide o namietané nesprávne právne   posúdenie   veci,   toto   samo   osebe   prípustnosť   dovolania nezakladá   (nemá   základ vo vade konania v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku).

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy   v   konaniach   vedených   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 10 C 215/2010, krajským súdom pod sp. zn. 12 Co 26/2011 a najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Cdo 162/2011 s tým, aby boli rozhodnutia všeobecných súdov zrušené a vo veci bolo urýchlene rozhodnuté.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 10 C 215/2011, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná len subsidiárne, teda iba vtedy, keď o ochrane týchto práv nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného súdu bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný   prostriedok,   a   preto   právomoc   poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu voči okresnému súdu mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba dodať, že sťažovateľ právo podať odvolanie aj využil.

Odlišná je situácia vo vzťahu ku konaniam vedeným krajským súdom pod sp. zn. 12 Co 26/2011 a najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Cdo 162/2011. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uznesenia   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu dostatočným a presvedčivým spôsobom odpovedajú na odvolacie, resp. dovolacie námietky sťažovateľa. Tieto uznesenia v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Okresný   súd   a   krajský   súd   založili   svoje   uznesenia   na   právnom   názore,   podľa ktorého   sťažovateľom   označený   odporca   (bývalý   starosta)   nie   je   vecne   pasívne legitimovaný, teda nie je nositeľom tých hmotnoprávnych povinností, splnenia ktorých sa od neho sťažovateľ v konaní domáha. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluvu o dielo uzavrel sťažovateľ s Obcou J., z pohľadu ústavného súdu sa javí ako vecne pasívne legitimovaný subjekt Obec J. Tú teda mal sťažovateľ správne označiť ako odporkyňu v konaní, a pokiaľ tak neurobil, právom bol jeho návrh zamietnutý.

Najvyšší súd veľmi podrobným a presvedčivým spôsobom zdôvodnil, prečo nedošlo k prieťahom pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľa, resp. k nedodržaniu zákonnej 30-dňovej lehoty na rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2012