znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 29/2011-64

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   decembra   2012 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta   prerokoval   prijatú   sťažnosť   Mgr.   P.   R.,   P.,   zastúpeného   JUDr.   M.   K.,   P., na porušenie základného práva zaručeného v čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 13 ods. 2 a 4 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 858 z 1. júna 2010 a postupom, ktorý predchádzal jeho schváleniu, a takto

r o z h o d o l :

1. Súdna rada Slovenskej republiky svojím uznesením č. 858 z 1. júna 2010, ktorým konštatovala, že Mgr. P. R.nezískal „dostatočný počet hlasov na vymenovanie do funkcie sudcu“, p o r u š i l a jeho základné právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám zaručené v čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Uznesenie   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   858   z   1.   júna   2010,   ktorým konštatovala, že Mgr. P. R. nezískal „dostatočný počet hlasov na vymenovanie do funkcie sudcu“, z r u š u j e a vec v r a c i a Súdnej rade Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3.   Mgr.   P.   R. p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho zastúpenia   v sume   385,79   € (slovom   tristoosemdesiatpäť   eur   a   sedemdesiatdeväť   centov),   ktorú j e   Súdna   rada Slovenskej   republiky   prostredníctvom   Kancelárie   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky p o v i n n á vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. K., P., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 29/2011-18   z   27.   januára   2011   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. P. R., P. (ďalej len „sťažovateľ‘), v časti   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prístup   k   voleným   a   iným   verejným funkciám   zaručeného   v   čl.   30   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „ústava“) samostatne, ako aj v spojení s čl. 13 ods. 2 a 4 a čl. 2 ods. 2 ústavy „uznesením“ Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „súdna rada“) č. 858 z 1. júna 2010 a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal. V časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie práva podľa čl. 25   písm.   c)   Medzinárodného   paktu   o   občianskych   a politických   právach   (ďalej   len „medzinárodný pakt“) a práva na dobrú správu vecí verejných podľa čl. 41 ods. 1 a 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie, ústavný súd sťažnosť odmietol.

1.1 Podstatou veci je otázka obsahu práva na prístup k funkcii sudcu za rovnakých podmienok, ktorej nositeľom je uchádzač, ktorý uspel vo výberovom konaní na funkciu sudcu pred výberovou   komisiou, konkrétne problematika uplatnenia (obsahu a rozsahu) právomoci súdnej rady v rámci kreácie sudcov.

1.2   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   podaním   prihlášky   z   8.   apríla   2010   sa   sťažovateľ prihlásil do výberového konania na obsadenie dvoch voľných miest sudcu na Okresnom súde   Prešov   (ďalej   aj   „okresný   súd“),   ktoré   bolo   na   základe   rozhodnutia   ministerky spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerka   spravodlivosti“)   vyhlásené 25. marca 2010 predsedom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) na 27., 28. a 30.   apríl   2010.   Po   skončení   výberového   konania   bol   sťažovateľ   30.   apríla   2010 rozhodnutím   päťčlennej   výberovej   komisie   vyhlásený   za   úspešného   uchádzača vo výberovom konaní „na obsadenie 2 voľných miest sudcov na Okresnom súde Prešov“. Na základe výsledkov výberového konania sťažovateľ následne udelil unifikovaný súhlas so zverejnením svojich osobných údajov v súvislosti s vymenovaním do funkcie sudcu bez časového obmedzenia a s pridelením na okresný súd, podal čestné vyhlásenie, že sa proti jeho osobe nevedie žiadne trestné ani priestupkové konanie, a tiež udelil písomný súhlas s jeho pridelením ako sudcu na Okresný súd Prešov. Na základe uvedeného sa následne sťažovateľ na základe pozvánky od predsedu súdnej rady zúčastnil na 44. zasadnutí súdnej rady, ktoré sa konalo l. júna 2010, na ktorom členovia súdnej rady prerokovali a následne hlasovali o návrhu predsedníčky vlády Slovenskej republiky a ministerky spravodlivosti na vymenovanie úspešných uchádzačov výberových konaní do funkcií sudcov bez časového obmedzenia   a   ich   pridelenie   na   príslušné   okresné   súdy.   O   uvedenom   bode   programu hlasovalo   pri   jednotlivých   uchádzačoch   12   členov   súdnej   rady,   pričom   zo   zápisnice zo zasadnutia súdnej rady vyplýva, že v prípade sťažovateľa sa piati členovia z prítomných 12-tich členov súdnej rady hlasovania zdržali, dvaja členovia súdnej rady hlasovali za a päť členov súdnej rady hlasovalo proti jeho vymenovaniu do funkcie sudcu s jeho pridelením na okresný súd. Na základe uvedených výsledkov hlasovania členov súdnej rady vydala súdna rada uznesenie č. 858 z 1. júna 2010, v ktorom konštatovala, že sťažovateľ spolu s ďalšími dvoma uchádzačmi „nezískali dostatočný počet hlasov na vymenovanie do funkcie sudcu“.Podľa   sťažovateľa   súdna   rada   uvedeným   postupom   a   rozhodnutím   nekonala   v medziach pôsobnosti danej jej ústavou a spôsobom uvedeným zákonom, neodôvodnene ho diskriminovala a vo svojich dôsledkoch porušila jeho právo na prístup k verejnej funkcii, právo na spravodlivé rozhodnutie, právo na inú právnu ochranu pri porušení pozitívneho záväzku   štátu,   právo   na   dobrú   správu   vecí   verejných   a   všeobecne   právne   zásady vyplývajúce zo zásady právneho štátu.

1.3 Sťažovateľ vzhľadom na uvedené a s ohľadom na odmietnutie časti sťažnosti pri predbežnom prerokovaní sťažnosti žiadal, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľa na prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4, a to samostatne ako aj v spojení v spojení s čl. 13 ods. 2 a 4 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky... postupom pri navrhovaní sťažovateľa na vymenovanie za sudcu a uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 858 z 1. júna 2010 porušené bolo.

2. Uznesenie Súdnej rady Slovenskej republiky č. 858 z 1. júna 2010 zrušuje a vec vracia Súdnej rade Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000,- Eur, ktoré mu je Súdna rada Slovenskej republiky povinná vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Súdna rada Slovenskej republiky je povinná nahradiť sťažovateľovi trovy konania na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania – súdna rada listom sp. zn. 1 Ksr 56/2011 z 24. marca 2011 (uznesenie o schválení vyjadrenia   súdnou   radou   č.   1178   bolo   prijaté   22.   marca   2011)   a   právny   zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu súdnej rady listom z 15. augusta 2011.

2.1 Súdna rada vo svojom vyjadrení argumentovala predovšetkým povahou súdnej rady ako orgánu, jej charakterom a z nich vyplývajúcimi právomocami pri kreácii sudcov. Súdna rada uviedla, že bola zriadená ako orgán nezávislosti súdnictva, ktorý garantuje aj kvalitu rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Podľa názoru súdnej rady už z daného vyplýva, že jej kreačné právomoci smerom k súdnej moci musia obsahovať aj možnosť jej vlastnej úvahy, „aby bolo možné rozumne nakladať s kreáciou súdnej moci“. Preto súdna rada   nemôže   byť   považovaná   za   akéhosi   doručovateľa   návrhu   od   výberovej   komisie prezidentovi Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“), ako to podľa súdnej rady vyplýva z argumentácie sťažovateľa. Splnenie podmienok ustanovených v § 5 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“) je tak podľa nej len vstupnou bránou v kreačnom procese, kde ďalšími kreačnými inštanciami sú súdna rada (prerokovanie návrhu úspešného kandidáta z výberového konania a rozhodnutie o ňom a v prípade návrhu, ktorý získal potrebný počet hlasov, jeho predloženie prezidentovi) a prezident (menovanie kandidáta na sudcu). Súdna rada preto v kreačnom procese nehodnotí len splnenie podmienok § 5 zákona o sudcoch zo strany uchádzača úspešného vo výberovom konaní. Súdna rada argumentovala aj dôvodovou správou k novele ústavy ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z., podľa ktorej „zakotvené oprávnenie súdnej rady predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy na vymenovanie sudcu a odvolanie sudcu predstavuje jednu zo základných záruk odborného a politicky neovplyvneného výberu z radov potenciálnych uchádzačov o funkciu sudcu“.

Súdna   rada   vo   vyjadrení   ďalej   uviedla,   že   návrh   na   to,   aby   predložila   návrh   na vymenovanie   sťažovateľa   do   funkcie   sudcu   prezidentovi,   prerokovala   rovnako,   ako   iné návrhy tohto druhu a o takýchto návrhoch za rovnakých podmienok rozhodla. Podľa názoru súdnej rady nemôže byť neodôvodnenie návrhu, o ktorom hlasovala v tajom hlasovaní, porušením práva na prístup k funkcii sudcu za rovnakých podmienok, keďže sa domnieva, že obsahom tohto práva nie je ani právo funkciu sudcu získať, ani právo na odôvodnenie (nepriaznivého)   rozhodnutia   súdnej   rady   v   procese   kreácie   uchádzača   do   tejto   funkcie. Súdna rada pripomenula aj to, že právna úprava neukladá povinnosť súdnej rade odôvodniť rozhodnutie o vyššie vymedzenom návrhu.

Ďalej súdna rada poukázala aj na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 79/04, v zmysle ktorého uznesenie súdnej rady, ktoré je výsledkom   jej hlasovania ako orgánu verejnej moci, nemá mať charakter individuálneho právneho aktu, ale charakter právnej skutočnosti.

Na základe týchto argumentov sa súdna rada domnieva, že ústavné práva sťažovateľa neporušila. Súdna rada zároveň súhlasila s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

2.2 Právny zástupca   sťažovateľa vo svojom   stanovisku   k vyjadreniu   súdnej rady uviedol,   že   nepovažuje   jej   argumentáciu   za   dostačujúcu   a   reagujúcu   na   sťažovateľom predložené   argumenty.   Odkaz na povahu súdnej   rady   ako   orgánu   nie   je dostatočný   na odôvodnenie   záveru,   ktorý   súdna   rada   predostrela,   keďže   ani   jej   postavenie   jej   podľa sťažovateľa neumožňuje konať „absolútne nezávisle a svojvoľne“. Poukaz na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 79/04 a ani rozhodnutie samo podľa sťažovateľa nedávajú odpoveď na otázky jeho prípadu.

Podľa   sťažovateľa   súdna   rada   fakticky   stotožňuje   právo   na   prístup   k   verejným funkciám za rovnakých podmienok a právo uchádzať sa o funkcie za rovnakých podmienok, pričom v ústavnom zakotvení prvého z nich je podľa sťažovateľa zdôraznený materiálny aspekt práva a druhé by odkazovalo skôr na procesný aspekt. Z uvedeného dôvodu podľa názoru sťažovateľa favorizuje súdna rada procesnú stránku veci na úkor materiálnej stránky veci.Sťažovateľ   vo   vyjadrení   argumentuje   aj   špecifikáciou   práva   podľa   čl.   25 medzinárodného paktu v komentári k nemu, ktorý v zmysle rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 79/04 zakotvuje právo obdobné právu podľa čl. 30 ods. 4 ústavy a preto môže objasniť zmysel čl. 30 ods. 4 ústavy. Sťažovateľ poukazuje na to, že podmienky vzťahujúce sa   na   práva   podľa   čl.   25   medzinárodného   paktu   majú   byť   založené   na   rozumných a objektívnych   kritériách,   za   ktoré   sťažovateľ   v   predmetnej   veci   považuje   podmienky vymedzené   v   §   5   zákona   o   sudcoch.   Rovnako   sťažovateľ   poukazuje   na   princíp transparentnosti   procesov   v   prístupe   k   funkcii,   ktorý   je   zakotvený   v   komentári k medzinárodnému   paktu   a   zahŕňa in   concreto požiadavku   objektivizovateľnosti, rozumnosti,   zistiteľnosti   a   preskúmateľnosti   podmienok   prístupu   k   funkcii   a   naplnenie následku spojeného so splnením týchto podmienok.

V ďalšej časti argumentácie poukazuje sťažovateľ na to, že súdna rada nepreukázala, že sťažovateľ niektorú z podmienok na prístup k funkcii sudcu nesplnil, čo znamená, že aj s odkazom na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 75/01 porušila jeho základné právo podľa čl. 30 ods. 4 ústavy. Rozhodovanie súdnej rady a splnení podmienok za strany uchádzača o funkciu nie je podľa sťažovateľa ďalšou samostatnou podmienkou prístupu k funkcii, ale len krokom v procesnom postupe prístupu k funkcii.

Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   súdna   rada   o   návrhu   na   podanie   návrhu   na vymenovanie   uchádzača   za   sudcu   rozhoduje   ako   orgán   verejnej   moci,   nemá   širokú diskrečnú právomoc a musí pri rozhodovaní rešpektovať doktrinálne prípustné interpretačné postupy a zároveň záver musí byť rozumne odôvodnený tak, ako to vyžaduje aj rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 14/06. Sťažovateľ taktiež reaguje na konštatovanie súdnej rady o tom, že nemôže byť len doručovateľom návrhu od výberovej komisie prezidentovi tak, že konštatuje, že uvedené v sťažnosti netvrdí, keďže napáda „len“ kvalitu a povahu rozhodnutia súdnej rady. Sťažovateľ poukazuje na to, že široká diskrečná právomoc na výber kandidátov súdnou radou z dôvodovej správy k novele ústavy (ktorou argumentuje súdna rada) z nej žiadnou obvyklou metódou výkladu nevyplýva, keďže súdna rada nikdy nemala možnosť vyberať si z viacerých uchádzačov, resp. z istého množstva uchádzačov. Dôvodová   správa   podľa   sťažovateľa   hovorí   o   tom,   že   súdna   rada   má   byť   zárukou, dozerateľom nad výberom, nie „vyberateľom“ samotným.

Súdna rada od svojho vzniku získala podľa sťažovateľa kontrolu nad nepolitickým výberom kandidátov v kontraste s predošlou právnou úpravou výberu sudcov Národnou radou   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „národná   rada“).   Závery   teleologického   výkladu právomoci súdnej rady v rámci procesu výberu sudcov podľa sťažovateľa poukazujú na to, že vzhľadom na problémy predošlej úpravy (podozrenia z politického výberu sudcov) sa nová právna úprava má vykladať tak, že výber musí byť založený nie na vôli súdnej rady, ale „na objektívnych kritériách pri posudzovaní splnenia zákonných predpokladov“.

Vo vyjadrení sťažovateľ poukazuje aj na Odporúčania Rec. (94) 12 Výboru ministrov Rady Európy o nezávislosti, spôsobilosti a postavení sudcov, Princíp I bod 2 písm. c), ktoré znie: „Každé   rozhodnutie   týkajúce   sa   služobného   postupu   sudcov   sa   musí   opierať o objektívne kritéria.“ Rovnako poukazuje aj na relevantné ustanovenia Európskej charty štatútu sudcov prijatej v Štrasburgu 8. – 10. júla 1998, medziiným aj na bod 2.1, ktorý znie: „V súlade s pravidlami štátu týkajúcimi sa výberu a prijímania sudcov nezávislým orgánom alebo komisiou sa pri výbere kandidátov vychádza z ich schopnosti slobodne a nestranne posudzovať právne prípady, ktoré im budú pridelené a zo schopností aplikovať pri svojom rozhodovaní   zákon   a   rešpektovať   dôstojnosť   každej   osoby.   Štatút   vylučuje   zamietnutie kandidáta   len   z   dôvodu   pohlavia,   etnického   alebo   sociálneho   pôvodu   alebo   z   dôvodu filozofického   a   politického   presvedčenia   alebo   náboženskej   viery.“ Ďalej   vo   svojej argumentácii sťažovateľ odkazuje na ustanovenia Odporúčania CM/Rec (2010) 12 Výboru ministrov   členským   štátom   (prijatého   Výborom   ministrov   Rady   Európy   17.   novembra 2010), na Magnu Chartu sudcov (základné princípy), ktoré prijala Poradná rada Európskych sudcov, a na tzv. Bukureštskú rezolúciu prijatú 29. mája 2009 v Európskej sieti Súdnych rád (ENCJ), ktorej členom je i Súdna rada Slovenskej republiky. Všetky relevantné ustanovenia týchto dokumentov, hoci nie sú právne záväzné, poukazujú na požiadavky objektívnosti a transparentnosti a odôvodnenia rozhodovania súdnych rád pri kreácii sudcov a celkovo na potrebu objektívnosti a transparentnosti (teda aj podávania informácií) ich konania.

Sťažovateľ   ešte   uviedol,   že   (i)   vzhľadom   na   nižší   počet   členov   súdnej   rady prítomných   na   zasadnutí,   na   ktorom   sa   prerokúval   návrh   na   podanie   návrhu   na   jeho vymenovanie   do   funkcie   sudcu   prezidentovi,   a   (ii)   vzhľadom   na   to,   že   sa   s   ním   bez legitímnych dôvodov zaobchádzalo inak ako s inými kandidátmi, ktorí uspeli vo výberovom konaní   pred   výberovou   komisiou,   došlo   aj   k   porušeniu   zásady   zákazu   diskriminácie v zmysle čl. 12 ústavy. Sťažovateľ poukázal aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a na sekundárne právo Európskej únie, ktoré sa podľa jeho názoru na danú situáciu vzťahuje, a na antidiskriminačnú legislatívu v Slovenskej republike.

Na záver sťažovateľ poukázal na potrebu objektivity ako kritéria, ktoré na postup orgánov verejnej moci ustanovil ústavný súd v rozhodnutiach sp. zn. II. ÚS 143/02 a sp. zn. II. ÚS 9/00.

Sťažovateľ   zároveň   súhlasil,   aby   ústavný   súd   upustil   od   ústneho   pojednávania o prijatej sťažnosti.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prístup k voleným a iným verejným funkciám zaručeného v čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 2 a 4 a čl. 2 ods. 2 ústavy. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní ústavný súd nepovažuje za   nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre meritórne rozhodnutie vo veci.

III.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Predmetom námietok sťažovateľa v prerokúvanej veci je v podstate okolnosť, že súdna rada rozhodovala a rozhodla o otázke navrhnutia sťažovateľa na vymenovanie do funkcie   sudcu   hlasovaním   bez   toho,   aby   boli   zistiteľné   dôvody   takéhoto   rozhodnutia, resp. bez toho, aby svoje rozhodnutie objektívne odôvodnila nediskriminačným spôsobom a len zákonnými dôvodmi.

6. Článok 30 ods. 4 ústavy zaručuje každému občanovi právo na prístup k verejnej funkcii za rovnakých podmienok. Funkcia sudcu je podľa stálej judikatúry ústavného súdu takou verejnou funkciou, keďže ide priamo podľa ústavy o vykonávateľa jednej zo zložiek štátnej moci – moci súdnej (porov. napr. II. ÚS 258/03, III. ÚS 79/04).

Podstatou veci je tak fakticky zistenie, nález, toho, čo je obsahom práva kandidáta na funkciu sudcu na rovný prístup k verejným funkciám voči súdnej rade.

7.   Ústavný súd tu   rozhoduje,   či súdna   rada   porušila   právo   kandidáta   na sudcu na rovný prístup k verejným funkciám. K danému, len zdanlivo nad rámec veci, možno na úvod uviesť, že modernita, moderná spoločnosť a štát vytláčajú tradičné normatívne systémy, ako sú náboženstvo, morálka, tradícia či slušnosť smerom k štátom stanovenému právu.   Spory,   ktoré   sa   kedysi   riešili   komunitne   alebo   hodnotové   spory,   ktoré v monokultúrnych   spoločnostiach   ani   nejestvovali,   dnes   v   neutrálnom   štáte   často   riešia súdy. Z tohto dôvodu prebieha neutíchajúca diskusia o tzv. sudcokracii. Akokoľvek, moc sudcov už vôbec nemusí byť najmenej nebezpečná, ale zároveň je nenahraditeľná. Ústavný súd   už   uviedol,   že   ochrana   ľudských   práv   a   základných   slobôd   je   v   našom   ústavnom systéme v prvom rade úlohou súdov, a to tak všeobecných súdov, ako aj ústavného súdu. Osobitne   možno   ešte   zvýrazniť   povinnosť   všetkých   súdov   chrániť   jednotlivcov   pred zásahmi verejnej moci. Táto povinnosť súdov je základným komponentom právneho štátu rešpektujúceho a ctiaceho ľudské slobody. Vďaka svojim definičným znakom – nezávislosti a   viazanosti   právom   –   Ústavou   Slovenskej   republiky,   zákonmi   a   vybranými medzinárodnými zmluvami môže a musí súdna moc chrániť jednotlivcov pred excesmi verejnej moci (II. ÚS 111/08). V tomto kontexte je nutné vnímať náročnosť a zodpovednosť spojené s výberom sudcov súdnou radou (Holländer, P. Fantom justiční reformy a původní intence české procesualistiky. In: Šimíček, V. (ed.). Role nejvyšších soudů v evropských ústavních   systémech   –   čas   pro   změnu?   Brno:   Masarykova   universita,   Mezinárodní politologický ústav, 2007, s. 144 a nasl.; Holländer, P. Kolaps „soudcovského státu“: běží odpočítávání? In: Šimíček, V., Hloušek, V. (eds.). Dělba soudní moci v České republice. Brno:   Masarykova   universita,   Mezinárodní   politologický   ústav,   2004,   s.   16   a   nasl.; Procházka, R. Ľud a sudcovia v konštitučnej demokracii. Plzeň: Aleš Čeněk, 2011; Sobek, T. Právní myšlení – kritika moralismu. Praha – Plzeň: Ústav státu a práva a Aleš Čeněk, 2011).

7.1   Moderný   konštitucionalizmus   neustále   hľadá   odpovede   na   otázky   diskrécie ústavných   orgánov   pri   prijímaní   ústavných   aktov,   zvlášť pri   menovacích   právomociach (porov.   menovanie   generálneho   prokurátora   prezidentom   PL.   ÚS   4/2012,   menovanie viceguvernéra   NBS   PL.   ÚS   14/06,   rozsudok   českého   Nejvyššího   správního   soudu 4 Aps 3/2005,   rozhodnutie   poľského   ústavného   tribunálu   SK   37/08,   rozhodnutie maďarského ústavného súdu 48/1991 a 36/1992). Hľadá odpovede o ústavnoprávnej povahe aktov, či ide o tzv. vládne akty (III. ÚS 200/05), či ide o akty súdne preskúmateľné alebo nie, či ústavný orgán má povinnosť daný akt prijať, či má byť akt odôvodnený alebo nie, a aká je ústavnoprávna zodpovednosť pri (ne)vydaní takýchto aktov. Relatívne často počuť, že ústava zabudla na to či ono, tamto by malo byť v ústave upravené. Je si však potrebné uvedomiť,   že   vývoj   spoločnosti   a   ústavného   života   je   tak   pestrý,   že   uvedený   proces formovania našej ústavnosti sa nikdy neskončí.

V tomto rámci je nutné vnímať aj proces navrhovania kandidátov na sudcov súdnou radou. Súdna rada, tak ako je zakotvená v ústave a konkretizovaná v zákonnej úprave, nebola, zdá sa, čo sa týka jej povahy a postavenia a z nich vyplývajúcich charakteristík, teoreticky   precizovaná   alebo   dogmaticky   „ukotvená“,   a   preto   nie   je   ľahké   hľadať   jej ústavnoprávnu charakteristiku – už v minulosti ju ústavný súd označil za orgán sui generis (I. ÚS 62/06).

7.2   Samotná   okolnosť,   že   určitý   orgán   hlasuje,   a   to   dokonca   tajne,   nemôže   bez ďalšieho určovať, či jeho rozhodnutia majú alebo nemajú byť odôvodnené, a podobne sama osebe nemôže určovať rozsah dôvodov, na ktorých môže tento orgán prípadne založiť svoje rozhodnutie. Ústavné a zákonné medze oprávnení ustanovujúceho orgánu a jeho postavenie sú   určovateľom   spôsobu   jeho   rozhodovania   (porov.   I.   ÚS   5/03).   Aj   kvôli   tomu   je prerokovaná   problematika   náročnejšia,   keďže   súdna   rada   bola,   ako   už   ústavný   súd   už uviedol, vymedzená a zakotvená nie veľmi inštruktážne.

8.   Súdy   operujú   v   normatívnom   priestore   práva,   právneho   štátu   a   vo   faktickom priestore   demokracie   (porov.   Soeharno,   J.   The   Integrity   of   the   Judge.   A   Philosophical Inquiry, Ashgate, 2009, s. 20 a nasl.). Tak z práva samotného, ako aj z dôvery verejnosti čerpajú svoju legitimitu. Pri jednotlivých ústavných orgánoch sa prelína komponent vôle a komponent   racionálnosti.   Telesom,   kde   je   vôľový   prvok   najsilnejšie   zastúpený,   je parlament.   Na   druhej   strane   stojí   súdnictvo,   ktoré   čerpá   svoju   legitimitu   z   expertnosti, z poznania   práva,   z   čoho   vyplýva   nutnosť   svoje   rozhodnutia   podrobne   odôvodňovať. «„Rozum“ opírá   svoji legitimitu o přesvědčivost   důvodů, na nichž jsou postavena jeho rozhodnutí.   Na   druhou   stranu   „vůle“   se   většinou   podrobným   zdůvodňováním   svých rozhodnutí nezabývá. Považuje je za legitimní, poněvadž byla přijata zástupci zvolenými lidem. Proto ve sbírce zákonů nenalezneme důvody, pro které nakonec parlament schválil zákon,   zatímco   Ústavní   soud   vedle   svého   výroku   musí   zveřejňovat   jeho   podrobné odůvodnění.“» (Komárek, J. Vůle a rozum v politickém   systému. Respekt,   25.   október 2008; Procházka, R. Dobrá vôľa, spravodlivý rozum. Bratislava: Kalligram, 2005; Tuori, K. Ratio and Voluntas, Ashgate 2011). Možno tiež pripomenúť, že novelou ústavy č. 90/2001 Z. z. bol pri menovaní sudcov eliminovaný politický vôľový prvok voľbou národnou radou smerom   k   tradičnejšiemu   menovaniu   (nadstraníckym)   prezidentom   republiky   (tlač 643/II. volebné obdobie, s. 93 – 94).

9.   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   sa   zaoberal   prípadmi,   keď   laická   porota rozhodovala o závažných trestných činoch, pričom rozhodnutie nebolo odôvodnené. Podľa Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   to   samo   osebe   neznamená   porušenie   práva   na spravodlivý proces, ak z iných relevantných dokumentov, akými sú obžaloba, či otázky porote, možno extrahovať odôvodnenie odsudzujúceho rozsudku (Taxquet proti Belgicku, rozsudok   Veľkého   senátu,   16.   november   2010,   č.   926/05,   body   92   –   100;   Judge   proti Spojenému kráľovstvu, čiastočné rozhodnutie, 8. február 2011, č. 35863/10, body 35 – 39; Boučková, P. Rozsudek Velkého senátu ve věci Taxquet v. Belgie. Jurisprudence 1/2011, s. 70   a   nasl.).   Aj   ústavný   súd   rozhodol,   že   disciplinárne   rozhodnutia   sa   odôvodňujú (PL. ÚS 92/2011,   PL.   ÚS   97/07),   aj   keď   sa   prijímajú   tajným   hlasovaním,   ba   dokonca rozhodnutia   vlády   či   prezidenta   (PL.   ÚS   4/2012)   nemôžu   byť   z   tohto   pohľadu   úplne arbitrárne. Možno uzavrieť, že na jednej strane aj niektoré „vôľové“ orgány racionalizujú svoje rozhodnutia, a s miernou dávkou cynizmu možno uviesť, že na druhej strane niektoré výborne odôvodnené rozhodnutia ústavných súdov sú verejnosťou beztak považované za politické.

10.   Spôsob,   akým   ústavodarca   nakonfiguroval   personálne   kreovanie   a   obsadenie súdnej rady, vniesol do povahy súdnej rady prvok vôľový aj prvok rozumový, ba možno povedať, že súdna rada stojí na priesečníku týchto princípov [„Niekoľko členských štátov Európskej únie – s cieľom zabezpečiť nezávislosť súdnictva alebo z dôvodov zefektívnenia súdneho   manažmentu   a   súdnej   administrácie   –   založili   nezávislé   sprostredkujúce   či prechodné (org. intermediary, pozn.) inštitúcie umiestnené medzi súdnictvom a politicky zodpovednými administrátormi v samotnej vláde, či parlamente.“ In: Voermans, W., Albers, P. Councils for the Judiciary in EU Countries. CEPEJ, Rada Európy 2003].

10.1 Konfigurácia súdnej rady sa zreteľne prejavuje v neustálom hľadaní podoby (ne)odôvodňovania rozhodnutí súdnej rady. Ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 79/04 uviedol, že uznesenie súdnej rady ako výsledok hlasovania orgánu verejnej moci je právnou skutočnosťou verejného práva vo forme rozhodnutia adresovaného prezidentovi. Nejde o individuálny právny akt (ako výsledok činnosti príslušného orgánu, ktorým sa zakladajú, menia alebo rušia, prípadne autoritatívne zisťujú oprávnenia a povinnosti subjektov), ale o osobitný   druh   právneho   konania.   Výsledok   hlasovania týkajúci   sa   kreovania   verejných, resp. ústavných činiteľov (nielen rozhodnutie súdnej rady o predložení návrhu kandidáta na sudcu prezidentovi) sa neodôvodňuje, pričom za hlasovanie nemožno brať hlasujúceho na zodpovednosť.   Ústavná   a   zákonná   úprava   nepripúšťa   v   predmetných   súvislostiach   ani možnosť   odvolania   proti   rozhodnutiu.   Ústavný   súd   aj   v   ďalších   obdobných   veciach používal   tieto   východiská   (III.   ÚS   128/09;   porov.   tiež   Bobek.   M.   Volba   soudce mezinárodního soudu jako právní skutečnost? In: Jiné právo, 13. september 2009).

10.2 Na túto interpretáciu však reagoval zákonodarca. Podľa vládneho návrhu novely zákona o súdnej rade (tlač 59, V. volebné obdobie) § 6 ods. 6 in fine zákona mal znieť takto: „Každé uznesenie súdnej rady musí byť odôvodnené. Súdna rada je povinná odôvodňovať svoje   uznesenia   tak,   aby   boli   presvedčivé.   Písomné   vyhotovenie   uznesenia   súdnej   rady týkajúce sa práv a právom chránených záujmov sudcu obsahuje odôvodnenie, v ktorom súdna rada musí vysvetliť, akými úvahami sa riadila a ako vec právne posúdila.“ Poslanec vládnej koalície v II. čítaní navrhol pozmeniť znenie navrhovaného zákona tak, aby znel takto: „Z   každého   zasadnutia   súdnej   rady   sa   vyhotovuje   zvukový   záznam   a   zápisnica, z ktorej   musí   byť   okrem   účasti,   programu   zasadnutia   súdnej   rady   a   obsahu   prijatých uznesení zrejmý aj obsah, priebeh rokovania, vyjadrenia jednotlivých členov súdnej rady k prerokúvaným bodom programu a výsledok hlasovania o jednotlivých bodoch programu zasadnutia súdnej rady tak, aby zo zápisnice bolo zrejmé akými úvahami sa súdna rada riadila.“ Predkladateľ   pozmeňujúce   návrhu   odôvodnil   navrhovanú   zmenu   tak,   že s prihliadnutím   na   doterajšiu   diskusiu   k   problematike   odôvodňovania   rozhodnutí   súdnej rady, ako aj na výhrady k technickým možnostiam spracovania odôvodnení ku všetkým jej rozhodnutiam sa navrhuje namiesto toho zachytiť detailnejší priebeh rokovania súdnej rady vrátane vyjadrení členov súdnej rady k prerokúvaným otázkam, a to tak, aby zo zápisnice bolo zrejmé, akými úvahami sa súdna rada riadila pri rozhodovaní vo veciach patriacich do jej kompetencie. Takto bol aj návrh zákona schválený. Prezident však schválený návrh zákona vetoval a v rámci pripomienky k vrátenému zákonu navrhol, aby sa v § 6 ods. 10 sa vypustili   slová „vyjadrenia   jednotlivých   členov   súdnej   rady   k   prerokúvaným   bodom programu“ a   slová „tak,   aby   zo   zápisnice   bolo   zrejmé   akými   úvahami   sa   súdna   rada riadila“. Parlament tieto prezidentove námietky akceptoval a schválil zákon, tak (tlač 174) ako znie v aktuálne účinnom znení, teda v relevantných častiach takto:

„(10) Z každého zasadnutia súdnej rady sa vyhotovuje zvukový záznam a zápisnica, z ktorej musí byť okrem účasti, programu zasadnutia súdnej rady a obsahu prijatých uznesení zrejmý aj obsah, priebeh rokovania a výsledok hlasovania o jednotlivých bodoch programu zasadnutia súdnej rady.

(11) Predseda súdnej rady zabezpečí zverejnenie informácií o činnosti súdnej rady na   webovom   sídle   súdnej   rady.   Na   webovom   sídle   súdnej   rady   sa   zverejňuje   termín zasadnutia súdnej rady, návrh programu zasadnutia súdnej rady a materiály, o ktorých má podľa   návrhu   programu   zasadnutia   súdna   rada   rokovať,   a   to   najmenej   15   dní   pred termínom zasadnutia súdnej rady; materiály doplnené na rokovaní súdnej rady podľa § 6 ods. 2 sa zverejňujú v rovnakej lehote ako prijaté uznesenie súdnej rady. Na webovom sídle súdnej   rady   sa   ďalej   uverejní   prijaté   uznesenie   súdnej   rady,   zápisnica   z   hlasovania, zápisnica zo zasadnutia súdnej rady a zvukový záznam zo zasadnutia súdnej rady. Prijaté uznesenie súdnej rady sa uverejní do 24 hodín od jeho prijatia súdnou radou. Zápisnica z hlasovania, zápisnica zo zasadnutia súdnej rady a zvukový záznam zo zasadnutia súdnej rady sa uverejnia zároveň s prijatými uzneseniami súdnej rady.

(8)   Hlasovanie   súdnej   rady   je   vždy   verejné.   Člen   súdnej   rady,   ktorý   nesúhlasí s uznesením súdnej rady, má právo, aby sa jeho odlišné stanovisko pripojilo k rozhodnutiu súdnej rady; toto stanovisko sa zverejňuje rovnako ako uznesenie súdnej rady.“

Zákonodarca   tak   (nateraz)   našiel   rovnováhu   medzi   takpovediac   nezávislosťou   či autonómnosťou   súdnej   rady   na   jednej   strane   (čl.   141a   ústavy)   a   jej   zodpovednosťou, transparentnosťou   na   strane   druhej.   Ústavný   súd   v   danom   momente   nemá   dôvod spochybňovať   túto   rovnováhu   nastavenú   zákonodarcom   (porov.   tiež   II.   ÚS   269/09). Zo zodpovednosti,   presnejšie   „spočítateľnosti“   (accountability)   súdnej   rady   z   hľadiska objektívneho   ústavného   práva   vyplýva   (ako   implikácia)   subjektívne   právo   kandidáta uchádzať sa   za   rovných   podmienok   o   funkciu   sudcu   (porov.   Káčer,   M.   Múdrejší   proti väčšine. In: Procházka, R., Káčer, M. Exemplo ducti. Pocta k životnému jubileu Jozefa Prusáka. Trnava: Právnická fakulta Trnavskej univerzity, 2012, s. 74 a nasl.).

10.3 Ústavný súd,   samozrejme, vníma, že v čase voľby sťažovateľa bola právna úprava odlišná, právna úprava mlčala, čo sa týka spôsobu procedurálnej či inej justifikácie rozhodnutia o nevymenovaní kandidáta. Vzhľadom na to, že ústavný súd nemá k dispozícii dokumenty   či   informácie,   z   ktorých   by   bolo   možné   vnímať   uvedenú   procedúru,   teda nemožno rozvíjať z tohto pohľadu prípadné úvahy o preskúmateľnosti, a vzhľadom na to, že ústavný   súd   považuje   súčasnú   právnu   úpravu   za   minimálny   akceptovateľný   štandard nearbitrárnosti, rozhoduje o zrušení rozhodnutia súdnej rady, a tým umožňuje sťažovateľovi voľbu v súčasnom zákonnom režime. Z hľadiska (s)poznateľnosti dôvodov, ktoré nemusia mať   podobu   tradičného   odôvodnenia,   možno   pripomenúť   už   citované   rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Taxquet v. Belgicko, pričom za pozornosť stojí aj   skutočnosť,   ako   Veľký   senát   zmiernil   svoj   postoj   oproti   pôvodnému   senátnemu rozhodnutiu. Uvedený postup ústavný súd volí vnímajúc princíp minimalizácie zásahov do právomocí iných orgánov verejnej moci a vnímajúc vyvíjajúcu sa   tradíciu súdnej   rady. Taktiež vzhľadom na novú právnu úpravu neuvažoval o zjednocovaní právnych názorov podľa § 6 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd tiež vníma istý stavovský, korporatívny prvok   vo   veci,   avšak   na   druhej   strane   musí   dodať,   že   azda   rovnako   ako   starosť o sťažovateľovo subjektívne základné právo mu v danej veci záleží na ústavnej hodnote nezávislého súdnictva.

11. Ústavný súd už v minulosti smerom k súdnej rade vyslovil, že absencia úpravy postupu,   resp.   spôsobu   výkonu   jej   právomoci   neznamená,   že   neexistuje   implicitná požiadavka objektívnosti (z nej vyplýva aj požiadavka primeranej transparentnosti) postupu orgánov verejnej moci (II. ÚS 5/03; porov. Kühn, Z. Aplikace práva v složitých případech – k úloze právních principů v judikatuře. Praha: Karolinum, 2002, s. 202 a nasl. – Přenesení normotvorní   kompetence   na nižší   složku   právního   řádu:   mezera   v   zákoně   sui   generis). Ústavný súd už taktiež konštantne judikoval, že zákaz svojvôle, ktorý je s požiadavkou objektivity spojený ako jeho negácia, je jedným zo samozrejmých znakov materiálneho právneho štátu (porov. PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 12/05). To, že súdna rada pri výkone právomoci hlasuje tajne, neznamená, že nie je možné vyhovieť istým implicitným   požiadavkám   objektívnosti,   a   to   napríklad   vypočutím   kandidáta   na   sudcu, zverejnením   zápisnice   z   rokovania   súdnej   rady,   verejnosťou   zasadnutia,   zverejnením záznamu zo zasadnutia či (inou) justifikáciou.

Už sme si zvykli, že evolutívnym výkladom práva, uplatňovaním teórie tzv. živej ústavy (pozri napríklad interpretačné prizmy uplatňované Európskym súdom pre ľudské práva) dochádza k zmene právnych noriem bez zmeny právneho textu. V tomto prípade naopak, a preto možno ešte prekvapivejšie môžeme čiastočne hovoriť o situácii, keď sa zmenou textu právneho predpisu právo (právna norma) v podstate nezmení (porovnaj už opísanú   novelu   zákona   o   súdnej   rade).   Keď   zákonodarca   prijatím   novely   predpisu „zviditeľní“   a   vykoná   (priam   vybalansuje)   implicitnú   požiadavku,   v   našom   prípade požiadavku objektívnosti, právnu normu zmenou textu fakticky nemusí zaviesť, ale „iba“ precizovať.   Dané   súvisí   aj   s   existenciou   právnych   princípov,   ktoré   sa   pri   aplikácii   na konkrétne situácie často fakticky rozmieňajú na právne normy.

12. Ústavný súd bral do úvahy pri rozhodovaní (s vedomím, že ide o medzinárodné soft-law) aj odporúčania Konzultačnej rady európskych sudcov, konkrétne Stanovisko č. 10 (2007), ktoré odporúča vysvetlenie dôvodov personálnych rozhodnutí súdnych rád (časť IV, bod   39: „Niektoré   rozhodnutia   súdnej   rady   vo   vzťahu   k   manažmentu   a   administrácii súdneho   systému   a   taktiež   rozhodnutia   vzťahujúce   sa   na   menovanie,   prekladanie, povyšovanie, disciplinárne veci alebo odvolávanie z funkcie sudcu (ak má tieto právomoci) by mali obsahovať vysvetlenie svojich základov, malo by byť záväzné, ale zároveň (súdne) preskúmateľné. Skutočne, nezávislosť súdnej rady neznamená, že táto existuje mimo zákona a nevzťahuje sa na ňu súdny prieskum (org. supervision, pozn. ÚS).“ Konzultačná rada európskych   sudcov   smerom   k   fungovaniu   súdnych   rád   okrem   iného   odporúča,   že „c) niektoré rozhodnutia súdnej rady majú byť odôvodnené a majú byť záväzné a zároveň majú   byť   predmetom   súdneho   prieskumu   (org.   judicial   appeal,   pozn.   ÚS)   a   d)   ako esenciálny   prvok   dôvery   verejnosti   v   súdny   systém,   by   mala   súdna   rada   konať transparentne a mala by byť zodpovedná za svoje konanie, a to osobitne prostredníctvom pravidelných   správ,   v   ktorých   by   mali   byť   navrhované   spôsoby,   akými   sa   dá   zlepšiť fungovanie   súdneho   systému“. Vzhľadom   na   právomoci   súdnych   rád   Konzultačná   rada európskych sudcov odporúča, že „súdna rada by, pokiaľ je to možné, mala mať právomoc vo výbere, menovaní a funkčnom postupe sudcov; toto by malo byť vykonávané v absolútnej nezávislosti   od   zákonodarcu   alebo   exekutívy   a   zároveň   v   absolútnej   transparentnosti vzhľadom na kritéria výberu sudcov“.

13. V novom procese voľby bude k dispozícii zvukový záznam a zápisnica, z ktorej musí   byť   okrem   účasti,   programu   zasadnutia   súdnej   rady   a   obsahu   prijatých   uznesení zrejmý aj obsah, priebeh rokovania a výsledok hlasovania o jednotlivých bodoch programu zasadnutia súdnej rady. Ústavný súd verí, že súdna rada ustáli spôsob výberu kandidátov smerom k istej rozumnej štandardizácii, tak aby procedúra výberu sudov napĺňala rovnosť prístupu k verejným funkciám a aby z dostupných informácii kandidát aj verejnosť získali predstavu o kritériách na výber kandidátov. Ak boli v bode 7 tohto rozhodnutia spomínané iné normatívne systémy, ústavný súd nemôže neuviesť, že právomoci súdnej rady sú práve takého charakteru, ktoré vyžadujú prelínanie sa týchto normatívnych systémov s aplikáciu právnej úpravy (porov. Přibáň, J., Holländer, P. et al. Právo a dobro v ústavní demokracii. Praha: Slon, 2011).

14. Vzhľadom na už identifikovanú a popísanú povahu zásahu do ústavného práva sťažovateľa, s ohľadom na plnú sanovateľnosť porušenia tohto práva „novým“ procesom rozhodovania súdnej rady o návrhu na predloženie návrhu prezidentovi na vymenovanie sťažovateľa   do   funkcie   sudcu   ústavný   súd   sťažovateľovi   nepriznal   žiadne   primerané finančné zadosťučinenie, teda v tejto časti jeho sťažnosti nevyhovel.

15. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom.

Ústavný   súd   pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov.   Základná   sadzba   odmeny   za   úkon   právnej   služby uskutočnený v roku 2010 je 120,23 € a hodnota režijného paušálu je 7,21 €. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2011 je 123,50 € a hodnota režijného paušálu je 7,41 €.

S   poukazom   na   výsledok   konania   vznikol   sťažovateľovi   nárok   na   úhradu   trov konania   za   dva   úkony   právnej   služby   uskutočnené   v   roku   2010   (prevzatie   a   príprava zastúpenia 29. júla 2010 a podanie sťažnosti ústavnému súdu   z 31. júla 2010) v sume 254,88 € a za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2011 (vyjadrenie k stanovisku súdnej rady z 15. augusta 2011) v sume 130,91 €, takže sťažovateľovi vznikol nárok na úhradu trov konania v celkovej sume 385,79 €.

15. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2012