znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 29/2010-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   novembra   2010 v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a Lajosa Mészárosa   prerokoval   prijatú   sťažnosť   A.   S.,   B.,   Mgr.   Z.   H.,   B.,   a   Ing.   J.   S.,   B., zastúpených advokátom JUDr. I. T., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 20 C 156/2000 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 156/2000   p o r u š i l základné právo A. S., Mgr. Z. H. a Ing. J. S., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. A. S., Mgr. Z. H. a Ing. J. S.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie každému v sume po 3 500 € (slovom tritisícpäťsto eur), ktoré j e   Okresný súd Košice II p o v i n n ý   vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. A. S., Mgr. Z. H. a Ing. J. S. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume   1   069,25   €   (slovom   tisícšesťdesiatdeväť   eur   a dvadsaťpäť   centov),   ktorú j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť na účet ich právneho zástupcu JUDr. I. T., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 29/2010-11   z 28. januára   2010   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. S., B. (ďalej aj „sťažovateľka v prvom rade“), Mgr. Z. H., B. (ďalej aj „sťažovateľka v druhom rade“), a   Ing. J. S., B. (ďalej aj „sťažovateľ   v treťom   rade“   alebo   spolu   aj   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   II (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 156/2000 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplynulo, že «Návrh na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a vrátenie plnenia   zo   zrušenej   zmluvy   bol   podaný   na   vtedajšom   Obvodnom   súde   Košice   I dňa 19. 5. 1995 (teda   pred   viac   ako   štrnástimi   rokmi),   pričom   mu   pôvodne   bola   priradená spisová   značka   30   C   866/95.   Sťažovatelia   boli   navrhovateľmi   (žalobcami),   odporcami (žalovanými) boli Ing. V. K., Ing. R. K., Ing. J. K., pričom neskôr do konania vstúpil aj vedľajší   účastník   na   strane   žalovaného   –   J.   B.   Toto   konanie   bolo   uznesením   zo   dňa 15. 7. 1999 ukončené voči Ing. J. K. a ostatná časť bola vylúčená na samostatné konanie pod   sp.   zn.   20C   156/2000   na   Okresnom   súde   Košice   II.   Pod   touto   spisovou   značkou prebieha konanie doteraz.

Žalobcovia   sa   žalobou   domáhali   určenia,   že:   kúpno-predajná   zmluva,   uzavretá medzi jej účastníkmi dňa 8. 12. 1992, registrovaná Štátnym notárstvom K. dňa 9. 12. 1992 pod č. R I 1758/92 je neplatná. (...)

V predmetných konaniach (30C 866/95, 20C 156/2000) sa s väčšími či menšími časovými odstupmi uskutočnilo niekoľko pojednávaní. Hoci porušovateľ(...) nakoniec na pojednávaní   dňa   12.   5.   2009   vo   veci   meritórne   rozhodol,   urobil   tak   podľa   názoru sťažovateľov   skôr   pod   ťarchou   veku   súdneho   spisu   ako   pod   ťarchou   preukázaných skutočností. Keďže konajúci súd návrh sťažovateľov po 14 rokoch zamietol, sťažovatelia po oboznámení sa s rozsudkom Okresného súdu Košice II, sp. zn. 20C 156/2000-122 zo dňa 12. 5.   2009,   sú   rozhodnutí   podať   proti   tomuto   rozsudku   v zákonom   stanovenej   lehote odvolanie na príslušný súd. Z uvedeného dôvodu nie je dané rozhodnutie stále právoplatné, čím nebol voči účastníkom konania odstránený stav právnej neistoty. (...)

Sťažovateľka,   A. S.,   sa listom zo dňa 12.   5.   2009 obrátila na predsedu súdu so sťažnosťou na prieťahy v súdnom konaní. Ako nakoniec vysvitlo, na pojednávaní po podaní sťažnosti na prieťahy v konaní (ktoré sa konalo v rovnaký deň, t. j. 12. 5. 2009) konajúci súd   prvý   krát   vo   veci   meritórne   rozhodol.   Zo   strany   sťažovateľky   však   s   ohľadom   na doterajší dlhoročný postup nebolo možné očakávať, že práve na danom pojednávaní súd rozhodne a aj z toho dôvodu podávala predmetnú sťažnosť. S ohľadom na skutočnosť, že v daný deň súd rozhodol, považoval predseda Okresného súdu Košice II podanú sťažnosť za neodôvodnenú.   Stanovisko   predsedu   súdu,   kde   uvádza   „...   nie   je   teda   zrejmé,   k   akým prieťahom má v konaní dochádzať, keď vo veci bolo rozhodnuté...“ s ohľadom na vek spisu (návrh bol podaný v roku 1995, po vylúčení časti veci na samostatné konanie sa v konaní pod novou spisovou značkou pokračuje od roku 2000) ponecháme na posúdenie Ústavnému súdu Slovenskej republiky, no máme za to, že prieťahy v danej veci sú viac ako evidentné a nič na tom nemení ani predmetné neprávoplatné súdne rozhodnutie, ktoré samo o sebe stav právnej neistoty neodstraňuje. (...)

Máme za to, že pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľky o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy. Máme za to, že predmetná vec nebola fakticky ani právne tak náročná, aby sa s ňou museli súdy zaoberať 14 rokov, kým prvý krát dospeli k meritórnemu rozhodnutiu, ktoré však, podľa názoru sťažovateľov, nie je správne, spravodlivé ani zákonné a preto proti nemu podali odvolanie. Podľa názoru sťažovateľov ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov.

Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom,   ktoré   ústavný   súd   štandardne zohľadňuje pri rozhodovaní, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Máme za to, že sťažovatelia svojím konaním nezapríčinili 14 ročné prieťahy v súdnom konaní.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   ktoré   ústavný   súd   používa   pri   zisťovaní,   či   došlo k porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   alebo   nie,   je   postup   samotného porušovateľa. Máme za to, že v danej veci porušovateľ nepostupoval v súlade s ustanovením § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. (...)

Postupom   (či   skôr   nečinnosťou)   porušovateľa   počas   celého   konania,   no predovšetkým v rokoch 1995 až 2006 pri uplatňovaní ústavných práv sťažovateľov zákonom predvídaným postupom bola sťažovateľom spôsobená značná právna neistota spočívajúca v nedôvere v dostatočné zabezpečenie demokratických inštitútov právneho štátu, ktorých garantom by mala byť práve súdna moc. Tá sa prejavuje v tom, že hoci sťažovatelia majú ústavou   garantované   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   postupom konajúceho súdu im bolo toto ústavné právo de facto odňaté.

Keďže   porušenie   základných   práv   nemožno   napraviť   obnovením   stavu   pred   ich porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie, ako aj zákaz ústavného súdu pokračovať   v   porušovaní   základných   práv   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu považovať za dostatočnú a účinnú nápravu, sťažovatelia požadujú, aby im Ústavný súd Slovenskej republiky priznal primerané finančné zadosťučinenie.

Výšku   primeraného   zadosťučinenia,   ktorá   by   dokázala   aspoň   trochu   zmierniť frustráciu   sťažovateľov   z   postupu   porušovateľa,   ktorým   sa   podľa   názoru   sťažovateľa potláčajú   princípy   demokratického   a   právneho   štátu,   je   ťažké   stanoviť.   Poukazujúc   na závažnosť   prípadu   a   spôsobu   porušenia   práv   sťažovateľa,   spočívajúceho   predovšetkým v bezprecedentnom trvaní jednoduchého konania v dĺžke 14 rokov, pričom konanie stále nie je právoplatne ukončené, požadujú sťažovatelia primerané finančné zadosťučinenie v sume 33.000,-EUR pre každého z nich. (...)».

Vzhľadom na uvedené relevantné skutočnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľov, A. S., Mrg. Z. H. a Ing. J. S., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní pod sp. zn. 20C 156/2000 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 20C 156/2000 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   Sťažovateľom,   A.   S.,   Mgr.   Z.   H.   a   Ing.   J.   S.,   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie, a to každému z nich v sume 33.000,-EUR (slovom: Tridsaťtritisíc euro), ktoré im je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažovateľom, A. S., Mgr. Z. H. a Ing. J. S., priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť na   účet   ich   právneho   zástupcu   JUDr.   I.   T.,   advokáta,   a   to   do   pätnástich   dní   od právoplatnosti tohto nálezu. (...)“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedom,   listom   sp.   zn.   1SprV/74/2010 z 12. februára 2010 a právny zástupca sťažovateľov stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 8. marca 2010.

2.1   Predseda   okresného   súdu   uviedol   chronológiu   úkonov   vykonaných   súdom v danej veci a dodal tieto relevantné skutočnosti:

«(...) S poukazom na § 53 ods. 1 Zákona o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov som toho názoru, že predmetná sťažnosť zo strany Mgr. Z. H. a Ing. J. S. nie je prípustná, nakoľko sťažovatelia nevyčerpali všetky prostriedky, ktoré im zákon na ochranu ich práv účinne poskytuje.

Z ustanovenia § 63 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. v platnom znení totiž vyplýva, že sťažnosti,   ktoré   môže   podať   účastník   konania   podľa   §   62   ods.   1   citovaného   zákona, vybavuje predseda príslušného súdu, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Menovanými sťažovateľmi ale takáto sťažnosť podaná nebola.

K obsahu samotného spisu uvádzam: Je pravdou, že konanie bolo pôvodne vedené pod sp. zn. 30C 866/95. Toto bolo ukončené uznesením o zastavení konania proti žalovanej v 3. rade a žaloba voči žalovaným v 1. a 2. rade bola vylúčená na samostatné konanie. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 14. 1. 2000.

Vo februári 2006 bol určený termín pojednávania na deň 24. 4. 2006. Na tomto pojednávaní   právny   zástupca   žalobkyne   v   1.   rade   uviedol,   že   žalovaný   v   1.   rade   je pravdepodobne   nebohý,   avšak   presnou   informáciou   o   tejto   skutočnosti   nedisponujú. Na základe uvedeného žiadal konajúci sudca od príslušného miestneho úradu úmrtný list, ktorý bol súdu doručený dňa 25. 5. 2006.

Uznesením zo dňa 16. 10. 2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť 12. 12. 2006, bolo rozhodnuté o zmene petitu. V deň vydania uznesenia boli zároveň žalobcovia vyzvaní na zdôvodnenie svojho žalobného návrhu a označenie dôkazov na preukázanie svojich tvrdení. Na uvedenú výzvu nereagovali žalobcovia (oznámili len súdu, aby sa obracal výlučne na ich právneho zástupcu), ani ich právny zástupca (výzvy im boli doručené v mesiacoch október až december 2006).

V   septembri   2007   bolo   určené   pojednávanie   na   deň   13.   11.   2007.   Tohto pojednávania sa nezúčastnil ani jeden žalobca ani žalovaný. Hoci uvedené pojednávanie sa malo konať o 9.30 hod., právny zástupca žalobcov (v súčasnosti sťažovateľov) poslal súdu faxové   ospravedlnenie   v   uvedený   deň   o   16,35   hod.   z   dôvodu   práceneschopnosti,   ktorú žiadnym spôsobom nezdokladoval.

Vzhľadom na vyššie uvedené bolo konanie uznesením zo dňa 13. 11. 2007 prerušené v súlade s ust. § 110 O. s. p.

Dňa 30. 1. 2008 podal právny zástupca žalobcov návrh na pokračovanie v danom konaní. Bezprostredne po tomto oznámení bol dňa 6. 2. 2008 určený termín pojednávania na deň 10. 6. 2008. Z dôvodu neúčasti žalovaného v 2. rade bolo pojednávanie odročené na 25. 11. 2008.   Jediný,   kto   sa   uvedeného   pojednávania   zúčastnil,   bol   právny   zástupca žalobcov. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom rozhodnutia o zmene petitu žaloby.

V januári 2009 bolo určené pojednávanie na 10. 3. 2009, ktorého sa nezúčastnil ani jeden   zo   žalobcov,   ktorí   boli   v   uvedený   deň   podľa   ich   právneho   zástupcu   chorí   (bez zdokladovania ich práceneschopnosti). Pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na 12. 5. 2009,   kedy   bolo   vo   veci   rozhodnuté.   Tohto   pojednávania   sa   opäť   nezúčastnili žalobcovia v 2. a 3. rade. (...)

Dňa(...) 18. 9. 2009 bol spis predložený na rozhodnutie odvolaciemu Krajskému súdu v Košiciach, na ktorom sa nachádza doposiaľ.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti som teda toho názoru, že sťažnosť zo strany sťažovateľov   v   2.   a   3.   rade   nie   je   prípustná,   keďže   nepodali   sťažnosť   štátnej   správe tunajšieho súdu.

Pokiaľ   ide   o   žalobkyňu   v   1.   rade,   len   ťažko   možno   uveriť   tvrdeniu,   že   sťažnosť adresovaná   Krajskému   súdu   v   Košiciach,   ktorá   bola   podaná   na   pošte   Košice   2   dňa 12. 5. 2009, bola odoslaná pred uvedeným pojednávaním, ktoré sa konalo dňa 12. 5. 2009 o 9.00 hod. Bolo by logické vyčkať na „výsledok“ tohto pojednávania a až v prípade, že by bolo bezdôvodne odročené, takúto sťažnosť podať.

Keďže   ústavnému   súdu   podaná   sťažnosť   sa   týka   v   značnej   miere   spôsobu rozhodnutia   (nesúhlas   so   zamietnutím   žaloby),   je   skôr   pravdepodobné,   že   sťažnosť   na prieťahy v danom konaní bola podaná žalobkyňou v 1. rade po ukončení pojednávania a rozhodnutí veci v jej neprospech.

K obsahu samotného spisu považujem za potrebné uviesť, že je síce pravdou, že súd v danej veci v období rokov 2000 až 2005 nekonal, od februára 2006 však konal priebežne, pričom to boli práve sťažovatelia, ktorí neboli žiadnym spôsobom súčinnostní. Keďže celé roky trvajúceho súdneho sporu žili v právnej neistote, bol predpoklad, že po doručení výzvy v októbri 2006, na túto budú bezodkladne reagovať a preukážu relevantným spôsobom žalobou uplatnený nárok. Žalobkyňa v 1. rade však ostala úplne nečinnou a žalobcovia v 2. a 3. rade odkázali súd na svojho právneho zástupcu, pričom žalobkyňa v 2. rade poukázala na svoju nedostatočnú kompetentnosť v danej veci.

Ani následne žalobcovia neprejavili veľký záujem o ukončenie daného sporu, keď sa nezúčastňovali vytýčených pojednávaní; žalobcovia v 2. a 3. rade sa dokonca nezúčastnili ani jediného. Súd dokonca využil zákonnú možnosť a z dôvodu neúčasti na pojednávam konanie prerušil.

Je preto až zarážajúce, že sťažovatelia pociťujú frustráciu z postupu súdu, ale svoje správanie vo vzťahu k danému konaniu považujú za adekvátne.

Je   skutočne   nepochopiteľné,   že   sťažovatelia   počas   obdobia   nečinnosti   súdu   sa nedožadovali nápravy u štátnej správy súdu, ale žalobkyňa v 1. rade tak urobila až presne v deň vyhlásenia rozsudku, pričom jej muselo byť zrejmé, že v danom období v konaní k žiadnym prieťahom nedochádza.

Do pozornosti ústavnému súdu dávam i tú skutočnosť, že žalobcovia v 2. a 3. rade sa proti rozsudku zo dňa 12. 5. 2009 neodvolali, z čoho plynie jednoznačný záver, že tento akceptovali a s výsledkom rozhodnutia prvostupňového súdu súhlasia. Za tejto situácie je u týchto dvoch sťažovateľov stav právnej neistoty odstránený.

Pri rozhodnutí ústavného súdu navrhujem zohľadniť i mnou uvádzané skutočnosti týkajúce   sa   predovšetkým   správania   samotných   sťažovateľov,   ktoré   v   ústavnému   súdu adresovanej sťažnosti zrejme opomenuli uviesť. Vzhľadom na úplnú pasivitu žalobcov v 2. a 3.   rade   (nepodanie   sťažnosti   štátnej   správe   súdu,   nereagovanie   na   výzvu,   ktorou   by preukázali oprávnenosť svojho nároku, neúčasť ani na jedinom z vytýčených pojednávaní, nepodanie   odvolania   proti   rozsudku),   navrhujem   nepriznať   ani   jednému   z   nich   žiadne finančné zadosťučinenie.

Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho. (...)»

2.2   Právny   zástupca   sťažovateľov   v reakcii   na   uvedené   vyjadrenie   predsedu okresného súdu zaujal toto stanovisko:

«(...) 1. Nestotožňujeme sa so záverom porušovateľa, že sťažovatelia v 2. a 3. rade nevyčerpali   všetky   prostriedky,   ktoré   im   zákon   na   ochranu   ich   práv   účinne   poskytuje. Sťažovatelia boli žalobcami v jednom konaní, pričom výrok rozhodnutia v danom konaní sa vždy týka ich práv spoločne a nerozdielne. Podanie sťažnosti predsedovi súdu sťažovateľmi v 2. a 3. rade by na konaní súdu (porušovateľa) nič nezmenilo, tak ako nič nezmenila ani sťažnosť   sťažovateľky   v   1.   rade.   Ba   čo   viac,   sťažovateľka   v   1.   rade   je   obviňovaná z účelovosti podania sťažnosti. Máme za to, že v danom prípade sú dané dôvody hodné osobitného   zreteľa   podľa   §   53   ods.   2   zákona   NR   SR   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov(...)

2. Vo svojom vyjadrení porušovateľ de facto uznal, že od podania žaloby až do roku 2006 sa vo veci samej v podstate nekonalo. Vylúčenie veci na samostatné konanie po smrti žalovanej v 3. rade možno hodnotiť iba ako alibizmus súdu ako sa účelovo zbaviť 5 rokov starej veci a „premaľovať“ ju na vec novú, na vec, ktorá sa akoby začala iba v roku 2000. Porušovateľ sa snaží zľahčovať svoju nečinnosť v rokoch 2000 až 2006(...) a poukazuje na to, že sťažovatelia, ktorí boli právne zastúpení, sa pojednávaní nezúčastňovali.

3.   Porušovateľ   účelovo   argumentuje   práceneschopnosťou   právneho   zástupcu žalobcov,   ktorý   sa   dňa   13.   11.   2007   zo   zdravotných   dôvodov   nemohol   zúčastniť pojednávania. Súd v danom čase akceptoval dôvody ospravedlnenia právneho zástupcu a nepožadoval   za   potrebné   preukázať   túto   práceneschopnosť.   Právny   zástupca   dáva   do pozornosti ústavného súdu, že, pokiaľ je táto skutočnosť natoľko závažná a dôležitá pre rozhodnutie, na výzvu zdokladuje svoju práceneschopnosť z daného obdobia. Čo sa týka práceneschopnosti žalobcov na pojednávaní dňa 10. 03. 2009, porušovateľ takisto nežiadal preukázať ich práceneschopnosť, pričom poukazujeme na tú skutočnosť, že sťažovatelia boli zastúpení a vo veci sa mohlo konať aj bez ich prítomnosti.

4. Máme za to, že posudzovanie dôvodov podania ústavnej sťažnosti porušovateľovi neprináleží. Sťažovatelia mali právo podať vo veci opravný prostriedok a tak aj urobili. Práve naopak, ak by porušovateľ riadne a bez zbytočných prieťahov vo veci konal, mohla byť právna vec žalobcov právoplatne skončená už dávno, napr. aj v roku 2000 a nebol by nastal   právny   stav,   že   prvé   meritórne   rozhodnutie   vo   veci   samej bolo vynesené po   14 rokoch. Tento samotný fakt preukazuje priam neuveriteľné prieťahy v súdnom konaní.

5.   Zo   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   stav   právnej   neistoty   je odstránený až právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej. Tento stav právnej neistoty nebol doteraz vo vzťahu k žiadnej účastníkovi konania odstránený a preto nemožno akceptovať názor porušovateľa, že nepodaním opravného prostriedku došlo u sťažovateľov v 2. a 3. rade k odstráneniu stavu právnej neistoty.

6.   Postupom   (či   skôr   nečinnosťou)   porušovateľa   počas   celého   konania,   no predovšetkým v rokoch 1995 až 2006 pri uplatňovaní ústavných práv sťažovateľov zákonom predvídaným postupom bola sťažovateľom spôsobená značná právna neistota spočívajúca v nedôvere v dostatočné zabezpečenie demokratických inštitútov právneho štátu, ktorých garantom by mala byť práve súdna moc. Tá sa prejavuje v tom, že hoci sťažovatelia majú ústavou   garantované   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   postupom konajúceho súdu im bolo toto ústavné právo de facto odňaté. Keďže porušenie základných práv   nemožno   napraviť   obnovením   stavu   pred   ich   porušením   a   výrok   ústavného   súdu deklarujúci   toto   porušenie,   ako   aj   zákaz   ústavného   súdu   pokračovať   v   porušovaní základných   práv   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, sťažovatelia požadujú, aby im Ústavný súd Slovenskej republiky priznal primerané finančné zadosťučinenie. Výšku primeraného zadosťučinenia, ktorá by dokázala aspoň trochu zmierniť frustráciu sťažovateľov z postupu porušovateľa, ktorým sa podľa názoru sťažovateľa potláčajú princípy demokratického a právneho štátu, je ťažké stanoviť. Poukazujúc na závažnosť prípadu a spôsobu porušenia práv sťažovateľa, spočívajúceho predovšetkým v bezprecedentnom trvaní jednoduchého konania v dĺžke 14 rokov, pričom konanie   stále   nie   je   právoplatne   ukončené,   požadujú   sťažovatelia   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 33.000,- EUR pre každého z nich.

7. Vzhľadom na vyššie uvedené, nakoľko v danej veci nedošlo k žiadnym zmenám, trváme   na   podanej   sťažnosti   v   celom   rozsahu   a   navrhujeme,   aby   ústavný   súd(...) sťažovateľom(...)   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným súdom vo výške 1.080,75 EUR (...)»

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu (ktorý   bol doručený ústavnému súdu 8. novembra   2010)   ústavný   súd   zistil   tento   priebeh   a stav   konania   vedeného   okresným súdom pod sp. zn. 20 C 156/2000 (predtým na Obvodnom súde Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 866/95):

Dňa   19.   mája   1995   podali   vd.   A.   S.   (sťažovateľka   v prvom   rade),   mal.   Z.   S. (sťažovateľka   v druhom   rade)   a mal. J. S. (sťažovateľ v treťom   rade),   všetci   bytom B., na bývalom Obvodnom súde Košice I žalobný návrh „na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a vrátenie plnenia zo zrušenej zmluvy“ proti Ing. V. K., K. (ďalej aj „odporca v prvom rade“),   Ing.   R.   K.,   K.   (ďalej   aj   „odporca   v druhom   rade“),   a Ing.   J.   K.,   K.   (ďalej   aj „odporkyňa   v treťom   rade“,   spolu   aj   „odporcovia“).   Vec   bola   zaevidovaná   pod   sp.   zn. 12 C 410/95.

Dňa 18. októbra 1995 nadobudlo právoplatnosť uznesenie Obvodného súdu Košice I, ktorým vyslovil svoju miestnu nepríslušnosť.

Dňa   26.   októbra   1995   bol   spis   doručený   Obvodnému   súdu   Košice   II   na   ďalšie konanie a rozhodnutie. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 30 C 866/95.

Dňa 3.   novembra 1995 Obvodný   súd Košice   II   požiadal   Obvodný   súd   Košice   I o zaslanie súvisiaceho spisu.

Dňa 10. novembra 1995 bolo Obvodnému súdu Košice II oznámené, že žiadaný spis sa nachádza na odvolacom súde.

Dňa 29. februára 1996 Obvodný súd Košice II vyzval sťažovateľku v prvom rade na predloženie rovnopisu návrhu a ďalších dôkazov.

Dňa 9. apríla 1996 sťažovateľka v prvom rade písomne reagovala na uvedenú výzvu, pričom upravila aj petit žalobného návrhu.

Dňa 17. apríla 1996 sťažovateľka v prvom rade doručila súdu „písomnú výpoveď“, a to „aj z dôvodu urýchlenia pojednávania“.

Dňa 24. mája 1996 sťažovateľka v prvom rade doložila do spisu „Ďalšie doklady k žalobe a žiadosť o predvedenie svedka“.

Dňa 22. júla 1996 sťažovateľka v prvom rade zaslala Obvodnému súdu Košice II svoj „doplnok k písomnej výpovedi“.

Dňa 14. decembra 1996 Obvodný súd Košice II ustanovil pre v tom čase maloletých sťažovateľov kolíznu opatrovníčku.

Dňa 20. augusta 1996 sťažovateľka v prvom rade navrhla vypočutie svedka.Dňa 23. augusta 1996 Obvodný súd Košice II vyzval sťažovateľov, aby zaplatili súdny poplatok za podaný návrh.

Dňa 26. augusta 1996 sťažovatelia uhradili súdny poplatok v sume 500 Sk.Dňa 1. októbra 1996 sťažovateľka v prvom rade podala odvolanie proti uzneseniu, ktorým boli sťažovatelia zaviazaní uhradiť súdny poplatok nad sumu 500 Sk.

Dňa 30. októbra 1996 Obvodný súd Košice II vyzval odporcov, aby sa písomne vyjadrili k návrhu.

Dňa   26.   novembra   1996   sťažovateľka   v prvom   rade   svojím   podaním   požiadala „o zmenu súdu“ z dôvodu straty „dôvery voči uvedenému súdu“.

Dňa 29. novembra 1996 sa odporcovia vyjadrili k žalobnému návrhu.Dňa 4. marca 1998 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 25. marec 1998.Dňa 23. marca 1998 sťažovateľka zaujala písomné stanovisko k veci.Dňa   24.   marca   1998   sťažovateľka   v prvom   rade   ospravedlnila   svoju   neúčasť   na nariadenom pojednávaní „z finančných dôvodov“.

Dňa 25. marca 1998 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito. Na pojednávaní bolo oznámené, že odporkyňa v treťom rade v roku 1997 zomrela.Dňa 3. septembra 1998 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 21. september 1998.Dňa 18. septembra 1998 sťažovateľka v prvom rade ospravedlnila svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní aj pre momentálnu „zlú finančnú situáciu“.

Dňa 21. septembra 1998 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito   s tým,   že   sťažovateľka   v prvom   rade   bude   vyzvaná,   aby   predložila   súdu   opis žaloby   na   účely   jej   doručenia   vedľajšiemu   účastníkovi   J.   B.,   K.   (ďalej   len   „vedľajší účastník“), ktorého súd pripustil do konania.

Dňa 28. mája 1999 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 16. jún 1999.Dňa 16. júna 1999 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom súd uznesením č. k.   30   C   866/95-87   konanie   proti   odporkyni   v treťom   rade   zastavil   a žalobu   proti odporcovi v prvom rade a odporcovi v druhom rade spolu s vedľajším účastníkom vylúčil na samostatné konanie. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 14. januára 2000.Dňa 1. marca 2000 bola vylúčená vec na okresnom súde zaevidovaná pod sp. zn. 20 C 156/00.

Dňa   14.   decembra   2005   súd   zisťoval   pobyt   sťažovateľov   v Registri   obyvateľov Slovenskej republiky (ďalej aj „register obyvateľov“).

Dňa 16. januára 2006 register obyvateľov reagoval na dožiadanie súdu.Dňa 24. februára 2006 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 24. apríl 2006.Dňa 24. apríla 2006 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito, najmä na účely získania informácií o údajnom úmrtí odporcu v prvom rade.Dňa 5. mája 2006 súd požiadal M. č. K. (ďalej aj „m. č.“) o poskytnutie informácie o úmrtí odporcu v prvom rade.

Dňa 25. mája 2006 m. č. oznámila okresnému súdu, že odporca v prvom rade zomrel v januári 2002, pričom súdu zaslala aj úmrtný list.

Dňa 16. októbra 2006 súd uznesením č. k. 20 C 156/2000-20 pripustil zmenu petitu žalobného   návrhu.   Uvedeného   dňa   súd   tiež   vyzval   sťažovateľov,   aby „zdôvodnili   svoj žalobný návrh a predložili príp. označili dôkazy“.  

Dňa 28. novembra 2006 sťažovateľ v treťom rade oznámil súdu, že ho v danej veci právne zastupuje JUDr. M. H.

Dňa 15. decembra 2006 sťažovateľka v druhom rade oznámila súdu, že ju v danej veci právne zastupuje taktiež JUDr. M. H.

Dňa 22. decembra 2006 súd vyzval JUDr. M. H., aby oznámil, či v predmetnej veci zastupuje sťažovateľov v druhom a treťom rade.

Dňa 27. februára 2007 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 13. november 2007.Dňa 18. októbra 2007 sťažovateľka v prvom rade splnomocnila advokáta JUDr. I. T., právnym zastupovaním v danej veci.

Dňa 13. novembra 2007 JUDr. M. H. ospravedlnil svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní zo zdravotných dôvodov a pojednávanie navrhol odročiť.

Dňa 13. novembra 2007 bolo pojednávanie odročené na neurčito pre neprítomnosť účastníkov konania, pričom súd konanie uznesením č. k. 20 C 156/2000-37 prerušil „s tým, že sa zistí v D kancelárii spis po nebohom Ing. V. K.(...) tak, aby sa zistil okruh dedičov“.   Dňa 14. novembra 2007 aj právny zástupca sťažovateľky v prvom rade ospravedlnil svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní zo zdravotných dôvodov.

Dňa   5.   decembra   2007   súd   opakovane   vyzval   JUDr.   M.   H.,   aby   oznámil,   či v predmetnej veci zastupuje sťažovateľov v druhom a treťom rade. Okresný súd rovnako vyzval   sťažovateľov   v druhom   a treťom   rade,   aby   oznámili   súdu,   či   ich   JUDr.   M.   H. v predmetnej veci zastupuje.

Dňa 10. januára 2008 súd zisťoval pobyt niektorých účastníkov konania.Dňa   30.   januára   2008   sťažovatelia   v druhom   a treťom   rade   predložili   súdu splnomocnenie pre advokáta JUDr. I. T., na právne zastupovanie v danej veci, ktorý podal návrh na pokračovanie v napadnutom danom konaní.

Dňa 5. februára 2008 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 10. jún 2008.Dňa 10. júna 2008 bolo pojednávanie odročené na 25. november 2008 s tým, že sa bude zisťovať pobyt neprítomného odporcu v druhom rade.

Dňa 16. júna 2008 a 11. augusta 2008 súd zisťoval pobyt odporcu v druhom rade.Dňa 19. novembra 2008 právny zástupca sťažovateľov podal súdu „Zdôvodnenie žaloby na výzvu súdu“.

Dňa   25.   novembra   2008   odporca   v druhom   rade   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na nariadenom pojednávaní z dôvodu, že si zvolil právneho zástupcu.

Dňa 25. novembra 2008 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito na účely „rozhodnutia o zmene petitu žaloby“.

Dňa   2.   decembra   2008   právna   zástupkyňa   odporcu   v druhom   rade   JUDr.   H.   K. založila do spisu plnú moc.

Dňa 8. januára 2009 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 10. marec 2009.Dňa 9. januára 2009 súd požiadal o pripojenie súvisiacich spisov.Dňa 21. januára 2009 súd uznesením č. k. 20 C 156/2000-64 nepripustil zmenu petitu žalobného návrhu.

Dňa 10. marca 2009 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 12. máj 2009 na účely ďalšieho dokazovania.

Dňa 12. marca 2009 okresný súd požiadal K. ú. K. (ďalej len „k. n.“) o zaslanie súvisiacich listinných dôkazov.

Dňa 27. apríla 2009 k. n. doručil súdu požadované listiny.Dňa 12. mája 2009 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súd rozsudkom č. k. 20 C 156/2000-122 žalobu v celom rozsahu zamietol.

Dňa 30. júna 2009 sťažovateľka v prvom rade podala odvolanie proti uvedenému rozsudku   a zároveň   navrhla,   aby   bola   oslobodená   od   platenia   súdnych   poplatkov   za odvolanie. V rovnaký deň súd vyzval sťažovateľku v prvom rade, aby zdokladovala svoju žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa   29.   júla   2009   sa   odporca   v druhom   rade   vyjadril   k odvolaniu   sťažovateľky v prvom rade.

Dňa 6. augusta 2009 sťažovateľka v prvom rade reagovala na ostatnú výzvu súdu.Dňa 7. augusta 2009 okresný súd uznesením č.   k. 20 C 156/2000-150 nepriznal sťažovateľke v prvom rade oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 24. augusta 2009 sťažovateľka v prvom rade podala odvolanie proti uvedenému uzneseniu.

Dňa   18.   septembra   2009   bol   spis   predložený   Krajskému   súdu   v Košiciach,   aby rozhodol   o odvolaní   sťažovateľky   v prvom   rade   proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k. 20 C 156/2000-122.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 156/2000 (predtým na Obvodnom súde Košice II v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   30   C   866/95)   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že predmet tohto konania pred ústavným súdom bol už vymedzený uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 29/2010-11 z 28. januára 2010, ktorým bola prijatá sťažnosť na ďalšie konanie, pričom ústavnému súdu bolo známe už pri prijatí veci na ďalšie konanie, že sťažnosť predsedovi okresného súdu podal iba jeden zo   sťažovateľov,   a to   matka   ďalších   dvoch   sťažovateľov.   Ústavný   súd   však   nemohol odmietnuť prijatie ústavnej sťažnosti najmä preto, že viac ako 14-ročné trvanie napadnutého konania (v čase prijatia sťažnosti na ďalšie konanie) nemohol posúdiť inak, ako dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.  

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Ústavný   súd   posúdil   predovšetkým   kritérium   zložitosť   veci   a   konštatuje,   že rozhodovanie v danej veci môže predstavovať určitý stupeň faktickej zložitosti súvisiaci napr.   s úmrtím   viacerých   účastníkov   konania.   Doterajší   neobyčajne   zdĺhavý   priebeh napadnutého   konania   však   ústavný   nemôže   pripísať   na   vrub   faktickej   alebo   právnej zložitosti prerokovávanej veci.  

2.   Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľov,   treba   konštatovať,   že   na   celkovej   dĺžke konania mali určitý svoj podiel aj sťažovatelia, napr. tým, že na okresný súd sa obrátili s návrhom na začatie konania, ktorý mal z právneho hľadiska nedostatky (o ktorých svedčí aj   skutočnosť,   že   svoj   žalobný   návrh   museli   opakovane   upresňovať,   napr.   podaním z 9. apríla 1996), pričom kvôli odstraňovaniu týchto nedostatkov nemohol okresný súd vždy plynulo postupovať. V tejto súvislosti už ústavný súd konštatoval, že požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa všetky zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti (pozri I. ÚS 41/02). A fortiori mohol ústavný súd na túto okolnosť prihliadnuť v danej veci aj vzhľadom na to, že sťažovatelia boli v danej veci v podstate v každom štádiu napadnutého konania kvalifikovane právne zastúpení. Okrem uvedeného sťažovateľka v druhom rade a sťažovateľ v treťom rade, resp. ich právny zástupca JUDr. M. H.   nebol   vždy   so   súdom   súčinnostný.   Naopak,   menovaný   právny   zástupca   od 22. decembra 2006 až do 30. januára 2008 vôbec nespolupracoval so súdom; opakovane nereagoval   na   výzvy   súdu   a nezúčastnil   sa   ani   na   nariadenom   pojednávaní.   Treba   tiež prisvedčiť predsedovi okresného súdu, že sťažovateľka v prvom rade sa zúčastnila iba na troch   z deviatich   pojednávaní,   ktoré   boli   v napadnutom   konaní   nariadené,   pričom sťažovatelia v druhom a treťom rade sa ani raz nezúčastnili na nariadených pojednávaniach a ani   nepožiadali   o ich   výsluch   dožiadaným   súdom.   Pojednávania   pritom   museli   byť odročované aj pre neúčasť právnych zástupcov sťažovateľov. Avšak v danom prípade, aj keď značný podiel sťažovateľov, resp. ich právneho zástupcu na vzniknutých prieťahoch, podľa   názoru   ústavného   súdu   neospravedlňuje   neúmerne   dlhé,   viac   ako   pätnásť   rokov trvajúce   konanie   okresného   súdu.   Na   uvedené   negatívne   správanie   sťažovateľov   však ústavný   súd   nemohol   neprihliadnuť   pri   úvahe   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu a predovšetkým poukazuje na to, že konanie v danej veci (od postúpenia spisu   26.   októbra   1995 až   do   meritórneho   rozhodnutia   12.   mája   2009)   trvá   14   rokov a 6 mesiacov, a to iba na okresnom súde. Táto dĺžka napadnutého konania je sama osebe celkom zjavne neprimeraná.

Ústavný   súd však   konštatuje,   že okresný   súd   bol   v   danej   veci   bez akýchkoľvek dôvodov opakovane dlhodobo nečinný, najmä v období od 29. novembra 1996 do 4. marca 1998   (pätnásť   mesiacov),   od   21.   septembra   1998   do   28.   mája   1999   (osem   mesiacov) a od 1. marca 2000 do 14. decembra 2005 (šesťdesiatdeväť mesiacov). Okresný súd teda počas   najmenej   7   rokov   a   8   mesiacov   vo   veci   nevykonal   žiadny   úkon   smerujúci k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovatelia   počas   napadnutého   konania nachádzali, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobia dlhodobej nečinnosti okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných   dôvodov   treba   považovať   za   zbytočné   prieťahy   v konaní,   ktoré   sú z ústavnoprávneho   aspektu   neospravedlniteľné   a   netolerovateľné,   keďže   svojimi dôsledkami   môžu   nadobudnúť   charakter   odopretia   spravodlivosti (denegatio   iustitiae). Ústava pritom v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote.

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľov   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom na to, že 12. mája 2009 bol v danej veci vyhlásený rozsudok č. k. 20 C 156/2000-122, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia požadovali priznať primerané finančné zadosťučinenie každému v sume po 33 000 €, „ktorá by dokázala aspoň trochu zmierniť frustráciu sťažovateľov z postupu porušovateľa, ktorým sa podľa názoru sťažovateľa potláčajú princípy demokratického a právneho   štátu(...)   Poukazujúc   na   závažnosť   prípadu   a   spôsobu   porušenia   práv sťažovateľa, spočívajúceho predovšetkým v bezprecedentnom trvaní jednoduchého konania v dĺžke 14 rokov(...)“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľom   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľov,   najmä   na neobyčajne dlhú dobu napadnutého konania a neobyčajne dlhú dobu nečinnosti okresného súdu v napadnutej veci považuje za primerané každému sťažovateľovi v sume po 3 500 €. Ústavný súd pritom prihliadol aj na nesúčinnostné správanie sťažovateľov (ich právneho zástupcu) v napadnutom konaní.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 18. júna 2009, spísanie ústavnej sťažnosti   z 20. júna   2009   a písomné   stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu   z 8. marca 2010). Za dva úkony vykonané v roku 2009 patrí odmena v sume dvakrát po 115,90 € a režijný paušál dvakrát po 6,95 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2010 prislúcha odmena v sume   120,23 €   a režijný   paušál   7,21   €,   preto   trovy   právneho   zastúpenia   pre   jedného sťažovateľa predstavujú sumu 373,14 €. Základná sadzba tarifnej   odmeny bola znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 299,51 € v prípade jedného sťažovateľa. V prípade troch sťažovateľov tvorí náhrada trov   právnej   služby   advokátom   sumu   898,53   €   v zmysle   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb v znení neskorších predpisov. K uvedenej sume bolo treba   pripočítať   19   %   DPH,   teda   sumu   170,72   €,   t. j.   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľov predstavujú celkovú sumu 1 069,25 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľov rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2010