znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 29/06-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. februára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť mal. D. K., podanú jeho zákonným zástupcom - jeho otcom Z.   K.,   vo   veci   porušenia   jeho   práva   podľa   čl.   3   a čl.   16   Dohovoru   o právach   dieťaťa v spojení s čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava V a Krajského súdu Bratislava a sťažnosť Z. K., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava   V a Krajského   súdu   Bratislava,   obaja   bytom   B.,   zastúpených   v konaní   pred Ústavným súdom Slovenskej republiky advokátom JUDr. J. H., B., a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť mal. D. K., a sťažnosť Z. K., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta 2005 doručená sťažnosť mal. D. K. (ďalej len „syn“ alebo „sťažovateľ 1“), podaná jeho zákonným zástupcom - otcom Z. K., vo veci porušenia jeho práva podľa čl. 3 a čl. 16 Dohovoru   o právach   dieťaťa   (ďalej   len   „Dohovor“)   v spojení   s čl.   19   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a sťažnosť   Z.   K.,   (ďalej   len   „otec“   alebo „sťažovateľ 2“), vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 4 ústavy postupom okresného súdu a krajského súdu, obaja bytom B., zastúpených v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. H., B..

Predmetom   sťažnosti   syna   je   porušenie   jeho   práva   podľa   čl.   3   ods.   1   a čl.   16 Dohovoru v spojení s čl. 19 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu a postupom krajského súdu.

Predmetom sťažnosti otca je porušenie jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 4 ústavy postupom okresného súdu a postupom krajského súdu.

Za porušenie svojich práv považuje sťažovateľ 2 skutočnosť, že jeho dcéra mal. Z. K., bola zverená po smrti svojej matky a jeho bývalej manželky V. K. do starostlivosti svojej nevlastnej sestry M. T., na základe rozsudku okresného súdu č. k. 17 P 30/01-400 z 2. marca 2004 v spojení s rozsudkom okresného súdu (doplňujúcim rozsudkom) z 8. apríla 2004 a v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 11 CoP 221/04-505, 11 CoP 222/04, 11 CoP 223/04 z 31. mája 2005 doručeným právnemu zástupcovi sťažovateľa 30. júna 2005 spolu s uznesením krajského súdu sp. zn. 11 CoP 221/04, 11 CoP 222/04, 11 CoP 223/04 z 19. júla   2005   doručeným   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   3.   augusta   2005   a on   bol zaviazaný prispievať na výživu maloletej Z. do rúk M. T. 1 300 Sk mesačne od 1. apríla 2003; syn bol zverený do výchovy otca.

Konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 17 P 30/01 začalo ex offo uznesením okresného   súdu   č.   k.   17   P   30/01-26   z 19.   marca   2001.   Toto   konanie bolo   právoplatne skončené 31. mája 2005. Z dôvodu právnej neistoty a pretrvávajúcich prieťahov v konaní podal sťažovateľ 2 dňa 18. novembra 2003 sťažnosť ústavnému súdu vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj vo veci porušenia jeho základného práva na starostlivosť o jeho deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a práva na to, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli podľa čl. 9 ods. 1 Dohovoru. Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   39/04-47   z 27.   apríla   2005   rozhodol   o porušení základného práva otca podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a prikázal   okresnému   súdu   konať   bez zbytočných prieťahov.

V súvislosti s namietaním porušenia základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy otec uvádza,   že   je biologickým   otcom   a zákonným zástupcom   svojej   mal.   dcéry,   ktorá   bola zverená do výchovy tretej osoby, čo považuje za neprípustné vzhľadom na to, že je právne spôsobilý na právne úkony, nebol pozbavený rodičovských práv ani mu neboli obmedzené a zároveň   je   spôsobilý   vychovávať   ďalšie   svoje   mal.   dieťa   -   syna,   ktoré   mu   bolo právoplatne zverené do jeho výchovy a starostlivosti. Je toho názoru, že jeho rodičovské práva mu neboli odňaté ani obmedzené, ale označenými rozhodnutiami bolo jeho dieťa proti jeho vôli od neho odlúčené. Domnieva sa, že týmto rozhodnutím chýba relevantné právne zdôvodnenie takého vážneho a zásadného rozhodnutia, akým je zverenie maloletého dieťaťa do výchovy tretej osoby. Je toho názoru, že po smrti matky prešli všetky rodičovské práva naňho ako na otca   detí,   ktorý   je spôsobilý   na ich   výchovu   a starostlivosť   a je jediným možným nositeľ týchto práv pre obidve deti.

Otec   namieta   postup   súdov,   ktoré   neskúmali   jeho   spôsobilosť   na   výchovu a starostlivosť jeho detí, ale skúmali spôsobilosť M. T.. Namieta tiež doplnenie dokazovania odvolacím   súdom   výsluchom   maloletej   Z.,   absenciu   záujmu   o to,   aby   dieťa   vyrastalo v rodinnom prostredí, čím podľa otca došlo k porušeniu práv podľa čl. 3 Dohovoru a čl. 16 Dohovoru v spojení s čl. 19 ods. 2 ústavy aj sťažovateľa 1.

Otec považuje rozhodnutia súdov za zásah do rodinného života, rodiny a domova, ktorý   je   chránený   čl.   16   Dohovoru,   a za porušenie   základného   práva   na   ochranu   pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy vo vzťahu k synovi.

Žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Slovenská republika, zastúpená Okresný súdom Bratislava V, práva maloletého D. K., priznané čl. 3 a 16 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky porušila.

Slovenská republika, zastúpená Krajským súdom v Bratislave, práva maloletého D. K.,   priznané   čl.   3   a 16   Dohovoru   o právach   dieťaťa   v spojení   s čl.   19   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky porušila.

Okresný   súd   Bratislava   V porušil   právo   Z.   K.,   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života zaručené v čl. 19 ods. 2 Ústavy SR.

Krajský   súd   v Bratislave   porušil   právo   Z.   K.,   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života zaručené v čl. 19 ods. 2 Ústavy SR.

Okresný súd Bratislava V porušil právo Z. K., na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu zaručené v čl. 41 ods. 4 Ústavy SR.

Krajský súd v Bratislave porušil právo Z. K., na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu zaručené v čl. 41 ods. 4 Ústavy SR.

Z. K., priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 13.000,- Sk s 19 % DPH, ktoré sú Okresný súd Bratislava V a Krajský súd v Bratislave povinné zaplatiť spoločne a nerozdielne na účet advokáta JUDr. J. H., č. ú.:... vedený v SLSP, a. s., a to do 15 dní od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   „Každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.“.

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy „Starostlivosť o deti a ich výchovu je právom rodičov; deti majú   právo   na   rodičovskú   výchovu   a starostlivosť.   Práva   rodičov   možno   obmedziť a maloleté deti možno odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona.“.Podľa čl. 3 Dohovoru:„1 Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa   detí,   nech   už   uskutočňovanej   verejnými   alebo   súkromnými   zariadeniami   sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.“.

2. Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných a robia pre to všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia.

3. Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby inštitúcie, služby a zariadenia   zodpovedné   za   starostlivosť   a ochranu   detí   zodpovedali   štandardom ustanoveným kompetentnými úradmi,   najmä v oblastiach bezpečnosti   a ochrany zdravia, počtu a vhodnosti svojho personálu, ako aj kompetentného dozoru.“.

Podľa čl. 16 Dohovoru:„Žiadne   dieťa   nesmie   byť   vystavené   svojvoľnému   zasahovaniu   do   svojho súkromného   života,   rodiny,   domova   alebo   korešpondencie   ani   nezákonným   útokom   na svoju česť a povesť.

2. Dieťa má právo na zákonnú ochranu proti takým zásahom alebo útokom.“.Otec namieta porušenie označených práv a ako zákonný zástupca syna aj porušenie označených   základných   práv   sťažovateľa   1,   a to   tak   postupom   okresného   súdu,   ako   aj postupom krajského súdu.

V súvislosti   s namietaním   porušenia   označených   základných   práv   syna   a otca okresným   súdom   ústavný   súd   uvádza,   že   na   ich   ochranu   má/mal   otec   a ako   zákonný zástupca syna účinné právne prostriedky v systéme všeobecných súdov, a preto ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol pre nedostatok právomoci.

Čo sa týka namietaného porušenia práv syna priznané mu čl. 3 a čl. 16 Dohovoru v spojení s čl. 19 os. 2 ústavy postupom krajského súdu, ústavný súd dospel k záveru, že v tejto   časti   je   sťažnosť   zjavne   neopodstatnená.   Vychádzal   pritom   z toho,   že   vo veci rozhodovania   o zverení   syna   do   výchovy   otca   absentuje   príčinná   súvislosť   medzi namietaným postupom krajského súdu a označenými právami syna, ktoré mal krajský súd pri svojom rozhodovaní porušiť.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva otca zaručeného v čl. 19 ods. 2 postupom a rozhodnutím   krajského   súdu   ústavný   súd   uvádza,   že   každé   rozhodovanie v rodinnoprávnych   veciach   sa   týka   súkromného a rodinného života. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že štátny orgán (súd) nemôže porušiť základné právo sťažovateľa priznané mu podľa čl. 19 ods. 2 ústavy postupom, resp. rozhodnutím, ktorým uplatní svoju právomoc (I. ÚS 22/94). Z toho dôvodu aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Čo sa týka namietaného porušenia základného práva rodiča na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu zaručené v čl. 41 ods. 4 ústavy, pri ktorom otec namieta najmä skutočnosť, že jeho mal. dcéra Zuzana bola od neho odlúčená proti jeho vôli, nesúhlasí s postupom odvolacieho súdu, ktorý doplnil dokazovanie o výsluch jeho mal. dcéry Z., a ako naložil s týmto dôkazným prostriedkom, ústavný súd už vyslovil, že postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie ľudských práv. V danom prípade išlo o rozhodovanie o náhradnej starostlivosti podľa § 44 a nasl. zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného od 1. apríla 2005. Za porušenie základného práva občana nemožno považovať neúspech   (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (I. ÚS 8/96). Rovnako už ústavný súd vyslovil, že nie je v jeho právomoci zaoberať sa zákonnosťou postupu všeobecného súdu (I. ÚS 36/99, I. ÚS 37/99), hodnotiť   alebo   nahrádzať   výsledky   dokazovania,   ktoré   boli   podkladom   pre   jeho rozhodnutie. Otec neuviedol vo svojej sťažnosti, k porušeniu ktorých ústavnoprocesných princípov v postupe krajského súdu došlo, ktoré by zakladali možnosť porušenia otcom označených   základných   práv,   a tým   by   boli   dôvodom   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie konanie.   Otec   nespochybnil   a ani   zo   spisu   to   nevyplýva,   že   požiadavka   rozhodovať o odlúčení syna od otca proti vôli otca len súdom bola rešpektovaná. Vzhľadom na tieto skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou činnosťou ústavný súd sťažnosť otca aj v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom   na   toto   rozhodnutie   ústavný   súd   (a   aj   na   jeho   právne   zastúpenie) nevyzýval   otca   na   odstránenie   nedostatkov   podania   (upresnenie   petitu   na   rozhodnutie) a nerozhodoval ani o ďalších požiadavkách sťažovateľa 1 a sťažovateľa 2.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. februára 2006