znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 29/05-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. apríla 2005 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcu Alexandra Bröstla v konaní o sťažnosti I. B., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 112/96 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 112/96 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e,   aby v konaní sp. zn. 4 T 112/96 konal bez zbytočných prieťahov.

3. I.   B. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   80 000 Sk   (slovom osemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý   uhradiť I. B. trovy konania 9 342 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún) na účet advokáta JUDr. M. K., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 29. septembra 2004 doručené podanie I. B., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. K., K., označené ako „Sťažnosť“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ ním namieta zbytočné prieťahy v konaní Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) vedenom   pod   sp.   zn. 4   T   112/96,   v ktorom   je obžalovaný zo spáchania trestného činu sprenevery, pričom:

„1. Sťažovateľ je v pozícii obžalovaného v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice II vedenom pod sp. zn. 4 T 112/96.

2. Obvodný súd Košice 2 svojím rozsudkom zo dňa 3. 6. 1996 ho uznal vinným zo spáchania trestného činu sprenevery podľa § 9 ods. 2 k § 248 ods. 1, 2 Tr. Zákona za čo mu uložil trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov, ktorého výkon sa podmienečne odložil na skúšobnú   dobu   v   trvaní   1   roka   a   uložil   mu   zároveň   povinnosť   nahradiť   poškodenej   - spoločnosti U., s. r. o., K. škodu vo výške 46.251,25 Sk.

3.   Voči   predmetnému   odsudzujúcemu   rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie a následne uznesením Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 10 T 310/96-187 zo dňa 4. 12. 1996 došlo v predmetnej trestnej veci k zrušeniu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a vec mu bola vrátená na opätovné prejednanie a rozhodnutie.

4. Okresný súd Košice II svojím rozsudkom zo dňa 24. 1. 2000 sp. zn. 4 T 112/96- 242 opätovne uznal sťažovateľa vinným zo spáchania trestného činu sprenevery podľa § 9 ods.   2   k   §   248   ods.   1,   2   Tr.   Zákona   za   čo   mu   uložil   trest   odňatia   slobody   v   trvaní 6 mesiacov,   ktorého   výkon   sa   podmienečne   odložil   na   skúšobnú   dobu   v   trvaní   1   roka a uložil   mu   povinnosť   nahradiť   poškodenej   spoločnosti   U.,   s.   r.   o.,   K.   škodu   vo   výške 46.251,25 Sk.

5.   Voči   predmetnému   odsudzujúcemu   rozsudku   Okresný   súd   Košice   II   svojím rozsudkom zo dňa 24. 1. 2000 sp. zn. 4 T 112/96-242 opätovne podal sťažovateľ odvolanie a následne uznesením Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 5 To 122/00-255 zo dňa 31. 8. 2000 došlo v predmetnej trestnej veci znova k zrušeniu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a vec mu bola vrátená na opätovné prejednanie a rozhodnutie s tým, že Krajský súd v Košiciach v odôvodnení svojho uznesenia uložil povinnosť súdu prvého stupňa upriamiť dokazovanie na sporné otázky v predmetnej veci, okrem iného poukázal na potrebu doplniť dokazovanie pribratím znalca.

6.   Uznesenie   krajského   súdu   zo   dňa   31.   8.   2000   bolo   sťažovateľovi   doručené Okresným súdom Košice II prostredníctvom obhajcu až dňa 19. 12. 2000, hoci z podacej pečiatky je zrejmé, že ho Okresný súd obdržal dňa 5. 10. 2000, teda s odstupom 75 dní a súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní konanom dňa 5. 3. 2001, rozhodol o potrebe pribratia   znalca   z   odboru   ekonomiky,   hoci   z   uznesenia   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 5 To 122/00-255 mu táto jeho povinnosť bola zrejmá odo dňa jeho doručenia t. j. od 5. 10. 2000. (...)

10.   Znalecký   posudok   č.   12/2001   zo   dňa   19.   11.   2001   vypracovaný   pribratým súdnym znalcom Ing. Ľ. G. bol sťažovateľovi doručený až 8. 1. 2002, teda s odstupom 225 dní od vydania uznesenia Okresným súdom Košice II o jeho pribratí do trestného konania a vyplýva z neho že ho samotný poverený súdny znalec vypracoval v lehote 170 dní namiesto 30 dňovej lehoty určenej v uznesení zo dňa 28. 5. 2001. (...)

13. Predpokladajúc, že posledne zmieňované uznesenie bolo doručené poverenému znalcovi v približne rovnaký termín ako sťažovateľovi teda 1. 6. 2002 a súdnemu znalcovi bol   podľa   informácií   obsiahnutom   v   liste   predsedu   OS   Košice   II   zo   dňa   23.   6.   2004 predložený   súdny   spis,   ktorý   znalec   -   svojvoľne   si   predĺžiac   lehotu   na   vypracovanie doplňujúceho posudku o viac ako 619 dní vrátil súdu dňa 10. 2. 2004!!!

14. Okresný súd Košice II vo veci samotnej po uplynutí viac ako 2 rokov nariadil termín hlavného pojednávania na deň 7. 4. 2004, ktoré však bolo opätovne odročené na neurčito.

15. Obhajca sťažovateľa preto upozornil na existenciu prieťahov v prebiehajúcom súdnom konaní predsedu Okresného súdu Košice II, listom zo dňa 28. 4. 2004, doručeným dňa 30. 4. 2004, na ktorý obdržal dňa 1. 7. 2004 odpoveď, že jediným dôvodom je potreba vypátrania pobytu poškodeného a táto okolnosť bráni rozhodnutiu vo veci samej. (...) Je   potrebné   poukázať   na okolnosť,   že domnelým   poškodeným v tejto   veci   nie   je fyzická   osoba   -   M.   J.,   ktorý   bol   predvolávaný   a   vyzývaný   na   podanie   súčinnosti,   ale spoločnosť   s   ručením   obmedzeným   U.,   s.   r.   o.,   Košice,   ktorej   podľa   úplného   výpisu z obchodného registra bol konateľom až do dňa 8. 6. 2004. (...)

Sťažovateľ má za to, že vzhľadom ku skutočnosti, že po uplynutí takmer 9 rokov od spáchania skutku, ktorý sa mu kladie za vinu ako údajný trestný čin a ktorý je predmetom trestného   konania   pred   súdom   už   po   dobu   viac   ako   8   rokov   nedošlo   k meritórnemu uzavretiu   celej   veci,   čo   bolo   vyvolané   prieťahmi   v   postupe   Okresného   súdu   Košice   II v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 112/96. (...)“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:

Okresný   súd   Košice   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   T   112/96   porušil právo I. B., bytom K., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručených v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 112/96 sa prikazuje konať bez prieťahov.

I. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000,- Sk, ktoré je Okresný súd Košice II povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

I. B. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť jeho právnemu zástupcovi do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa prerokoval na svojom neverejnom zasadnutí podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a po zistení, že spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti a neexistujú dôvody na jej odmietnutie, ju podľa § 25 ods. 3 citovaného zákona 2. februára 2005 prijal na ďalšie konanie.

Podľa § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde sa k prijatej sťažnosti sťažovateľa vyjadril predseda okresného súdu listom sp. zn. Spr. 228/05 z 18. marca 2005, v ktorom uviedol:„(...)   Dňa   7.   3.   2005   bola   Okresnému   súdu   Košice   II   doručená   na   vyjadrenie sťažnosť I. B., bytom v K., právne zastúpeného JUDr. M. K., advokátom so sídlom v K. vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ku ktorému malo dôjsť postupom Okresného súdu Košice II v konaní, vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 4 T 112/96.

Predmetom konania je trestná vec proti obžalovaným I. B. a P. P., na ktorých podal dňa   9.   4.   1996   obvodný   prokurátor   obžalobu   pre   trestný   čin   sprenevery,   spáchaný v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 248 ods. 1 a 2 Trestného zákona.

Považujeme za dôležité poukázať na to, že pod spisovou značkou IV.   ÚS 309/04 prejednal Ústavný súd SR ústavnú sťažnosť obžalovaného P. P. vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote v tom istom trestnom konaní. V tomto konaní bolo Ústavnému súdu SR dňa 26. 11. 2004 zaslané podrobné vyjadrenie k ústavnej sťažnosti, ktorá je obsahovo zhodná so sťažnosťou sťažovateľa I. B. Obsahom vyjadrenia bol aj chronologický priebeh jednotlivých úkonov súdu v uvedenom trestnom konaní.

V celom rozsahu sa odvolávame na obsah vyjadrenia zo dňa 26. 11. 2004, ktorého rovnopis v prílohe zasielame. K jednotlivým úkonom súdu, uvedeným v tomto vyjadrení doplňujeme, že dňa 19. 1. 2005 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, na ktorom bol vypočutý zástupca poškodeného. Dňa 8. 3. 2005 bol spis zaslaný znalcovi na vypracovanie posudku. Vzhľadom na doterajší priebeh trestného konania máme za to, že vec je skutkovo náročná na dokazovanie. Vo veci bolo na základe pokynov odvolacieho súdu opakovane nariadené   znalecké   dokazovanie,   ktoré   však   bolo   márne   pre   nemožnosť   zabezpečenia potrebných   podkladov   pre   znalca.   Skutková   náročnosť   spočíva   aj   v   ťažkostiach   pri zabezpečení prítomnosti svedkov na jednotlivých pojednávaniach.

Za prekážky postupu v konaní objektívneho charakteru považujeme neposkytnutie súčinnosti znalcovi zo strany poškodeného.

Sťažovateľ svojím konaním dĺžku konania v zásade neovplyvnil.

Podľa nášho názoru súd v konaní postupoval bez zbytočných prieťahov v období od podania obžaloby do vydania uznesenia o doplnení znaleckého dokazovania. V období od júna 2002 do februára 2004 sa spis nachádzal u znalca, súd pritom opakovane žiadal znalca o vypracovanie posudku. Toto obdobie je možné považovať za prieťahy v konaní, avšak posúdenie, či tieto prieťahy boli zbytočné, ponechávame Ústavnému súdu Slovenskej republiky. (...)

Predseda okresného súdu zároveň navrhol sťažnosti nevyhovieť.

Z vyjadrenia okresného súdu k súvisiacej veci IV. ÚS 309/04 ústavný súd uvádza predovšetkým chronologický priebeh konania:

„Obžaloba bola podaná na súde dňa 9. 4. 1996. Prvé pojednávanie vo veci bolo nariadené na deň 13. 5. 1996, po vykonaní časti dokazovania bolo odročené za účelom predvolania svedka na 3. 6. 1996. Na tomto pojednávaní súd rozsudkom uznal sťažovateľa za   vinného   zo   žalovaného   skutku   a   bol   mu   uložený   trest   odňatia   slobody   v   trvaní 6 mesiacov s podmienečným odkladom na jeden rok. Zároveň súd uložil obžalovanému povinnosť nahradiť škodu poškodenej spoločnosti.

Proti   rozsudku   podal   odvolanie   sťažovateľ,   dňa   1. 10. 1996   bol   spis   predložený Krajskému   súdu   v   Košiciach   na   odvolacie   konanie.   Uznesením   zo   dňa   4. 12. 1996 č. k. 10 To 310/96-187   bol   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zrušený   a   vec   bola   vrátená na ďalšie konanie.

Hlavné pojednávanie bolo nariadené na 30. 4. 1997, pred pojednávaním bola súdu doručená námietka zaujatosti obžalovaného B. proti konajúcej sudkyni. Pojednávanie bolo preročené   na   3. 7. 1997   a   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   predloženia   veci   na rozhodnutie   o   námietke   zaujatosti.   Krajský   súd   v   Košiciach   rozhodol   dňa   22. 7. 1997, uznesenie   bolo   doručené   súdu   prvého   stupňa   25. 8. 1997.   Ďalšie   pojednávanie   bolo nariadené na 13. 10. 1997, pre neprítomnosť štatutárneho zástupcu poškodeného a väčšiny predvolaných   svedkov   bolo   pojednávanie   odročené   na 10. 11. 1997.   Toto   pojednávanie bolo preročené bez jeho uskutočnenia na deň 15. 12. 1997. Po vykonaní časti dokazovania bolo pojednávanie odročené na 12. 2. 1998 za účelom predvolania neprítomných svedkov a zistenia   adresy   pobytu   novonavrhnutého   svedka.   Toto   pojednávanie   bolo   pre práceneschopnosť   sudkyne   odročené   na   26. 3. 1998.   Po   vypočutí   ďalších   svedkov   bolo pojednávanie odročené na 7. 9. 1998 za účelom predvolania ďalších svedkov a vzhľadom na vyhlásenie štatutárneho zástupcu poškodeného, že predloží súdu listinné dôkazy. Ďalšie pojednávania   boli   vykonané   dňa   15. 10. 1998,   30. 11. 1998   a 1. 2. 1999,   ostatné pojednávanie bolo odročené z dôvodu neprítomnosti obžalovaných na neurčito.

Súd nariadil ďalšie pojednávanie na deň 4. 10. 1999, pre opätovnú neprítomnosť svedka   Ing.   K.   bolo   odročené   na   10. 1. 2000   a   na   24. 1. 2000,   kedy   sa   svedok na pojednávanie dostavil. Súd dňa 24. 1. 2000 rozsudkom uznal sťažovateľa za vinného zo žalovaného skutku a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov s podmienečným odkladom na jeden rok a uložil mu povinnosť nahradiť škodu poškodenej spoločnosti. Proti   rozsudku   podal   odvolanie   sťažovateľ,   dňa   6. 4. 2000   bol   spis   predložený Krajskému   súdu   v   Košiciach   na   odvolacie   konanie.   Uznesením   zo   dňa   31. 8. 2000 č. k. 5 To 122/00-255 bol rozsudok súdu prvého stupňa opäť zrušený a vec bola vrátená okresnému   súdu   na   opätovné   prejednanie.   Spis   bol   vrátený   súdu   prvého   stupňa   dňa 5. 10. 2000. V dôvodoch rozhodnutia odvolací súd nariadil znova vypočuť obžalovaných, prehodnotiť výpovede svedkov a v prípade potreby pribrať znalca na vyčíslenie schodku. Hlavné   pojednávanie   bolo   nariadené   na   deň   11. 1. 2001,   pre   neprítomnosť právneho zástupcu obžalovaných bolo odročené na 5. 3. 2001, po výsluchu obžalovaných a svedka bolo pojednávanie odročené na neurčito s tým, že vo veci bude pribratý znalec z odboru ekonomiky.

Dňa   11. 4. 2001   súd   vyzval   obhajcu   obžalovaných   a   poškodeného,   aby   uviedli prípadné otázky, ktoré by mali byť položené znalcovi. Dňa 28. 5. 2001 súd vydal uznesenie o pribratí znalca z odboru ekonomika, odvetvie účtovníctvo, spis bol znalcovi odoslaný 25. 6. 2001.

Znalec   podal   posudok   dňa   22. 11. 2001.   Súd   nariadil   pojednávanie   na   deň 31. 1. 2002, ktoré bolo preročené na 7. 2. 2002. Na pojednávaní obhajca a prokurátor zhodne   navrhli   doplniť   znalecký   posudok,   znalec   uviedol,   že   potrebuje   podklady pre posudok od poškodeného.

Uznesením z 29. 4. 2002 súd uložil znalcovi doplniť znalecký posudok do 30 dní od právoplatnosti uznesenia, ktoré nadobudlo právoplatnosť 28. 6. 2002.

Po   uplynutí   určenej   lehoty   na   podanie   posudku   súd   urgoval   znalca   na   podanie posudku dňa 20. 11. 2002 a 8. 1. 2003. Dňa 4. 11. 2003 znalec požiadal súd o predĺženie lehoty na vypracovanie posudku do 25. 12. 2003.   Napokon znalec spis vrátil súdu dňa 10. 2. 2004 bez podania posudku, pretože znalcovi neboli predložené žiadne nové podklady pre   podanie   posudku,   štatutárny   zástupca   poškodeného   sa   so   znalcom   neskontaktoval a sám znalec sa s ním nedokázal spojiť.

Súd   nariadil   pojednávanie   na   7. 4. 2004,   ktoré   odročil   na   neurčito   za   účelom vypátrania štatutárneho zástupcu poškodeného. Ďalšie pojednávanie bolo nariadené na deň 19. 1. 2005.

Listom   zo   dňa   28. 4. 2004   upozornil   právny   zástupca   sťažovateľa   predsedu Okresného súdu na prieťahy v konaní a žiadal o podanie informácie, čo bráni zabezpečeniu prítomnosti svedka na pojednávaní a vytýčeniu pojednávania.

Predseda okresného súdu listom zo dňa 23. 6. 2004 Spr. 2435/04 oznámil právnemu zástupcovi sťažovateľa, že pre ďalšie konanie je nevyhnutné vypátrať pobyt poškodeného, od ktorého je potrebné zabezpečiť podklady potrebné pre doplnenie znaleckého posudku.“

Keďže   obaja   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania, ústavný súd vo veci sťažovateľa konal a rozhodol bez jeho nariadenia.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov...“,   a práva   upraveného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“, v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 4 T 112/96.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním   doterajšieho   priebehu   konania   sp.   zn.   4   T   112/96   pred   okresným súdom na základe predložených dokumentov, z vykonaného dokazovania a zo spisu ústavný súd zistil nasledujúce skutočnosti:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd zistil, že ide o trestné konanie   proti   sťažovateľovi   vedené   pod   sp.   zn.   4   T   112/96.   Sťažovateľ   bol   spolu s obvineným P. P. obžalovaný, že ako zamestnanci spoločnosti U., spol. s r. o., K. (ďalej len „spoločnosť“) - hmotne zodpovední pracovníci konsignačného skladu - si po vzájomnej predchádzajúcej dohode nabalili hračky, vyviezli zo skladu a na trhoch ich predávali za účelom získania finančných prostriedkov pre vlastnú potrebu i napriek tomu, že nemali na to súhlas svojho zamestnávateľa. Sťažovateľ vyplatil za uvedené odpredaje hračiek P. P. celkom 1 200 Sk, pričom ostatné peniaze sťažovateľ použil pre vlastnú potrebu, čím takto bola spoločnosti spôsobená škoda v celkovej hodnote 46 251,25 Sk. Tým podľa obžaloby obvodného (okresného) prokurátora spáchali trestný čin sprenevery podľa § 9 ods. 2 k § 248 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.

Pri   hodnotení   právnej   a faktickej   zložitosti   veci   treba   vziať   do   úvahy   osobitosti trestného   konania.   Zásady   trestného   procesu,   hlavne   zásada   oficiality   a zásada vyhľadávacia, znamenajú, že súd si musí niekedy aj sám zadovažovať dôkazy, tak aby nadobudol   presvedčenie   či   už   o vine   alebo   naopak   nevine   obžalovaného.   To   spolu s uplatňovaním   práv   obžalovaných,   ktoré   majú   ústavný   základ,   môže   komplikovať   aj zdanlivo jednoduchý prípad.

Druhovo nie je preskúmavaný prípad fakticky zložitý. Zložitým pre okresný súd sa stal vzhľadom na protichodné výpovede obžalovaných vo vzťahu k zástupcovi poškodeného a vzhľadom na neurčitosť škody. Ústavný súd ho však vzhľadom na druh trestného činu, počet svedkov a potrebu znalca nepovažuje za fakticky zložitý. Ak by bol správne zistený skutkový stav (vrátane prípadného zistenia, že vinu nemožno dokázať), aplikácia práva by už   nemala   byť   náročná.   Vec   preto   nemožno   považovať   ani   za   právne   zložitú   (ESĽP sťažnosť 64384/01, Uhl v. Nemecko, 10. február 2005)

2.   Prieťahy   spôsobené   sťažovateľom   sú   v porovnaní   s tými   na   strane   súdu zanedbateľné. Sťažovateľ sa nezúčastnil len jedného hlavného pojednávania a uplatnil raz podanie námietky zaujatosti, ktorej nebolo vyhovené. Ak sa pripojil k návrhu na odročenie, bolo to za účelom doplnenia dokazovania a objasnenia veci.

3. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v označenej veci, nemožno uprieť, že nariadil množstvo   hlavných   pojednávaní   (18),   z ktorých   však   z dôvodu   neúčasti   niektorých predvolaných osôb malo len osem meritórny význam. Ako zreteľný prieťah možno hodnotiť doteraz „posledné“ obdobie, keď od konca roka 2001 neboli urobené dostatočné opatrenia na získanie znaleckého posudku.

Okresný súd vec po prvýkrát rozhodol už na druhom hlavnom pojednávaní. Obidvaja obžalovaní sa proti rozsudku odvolali. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudok okresného súdu zrušil a nariadil doplniť dokazovanie smerujúce k zisteniu škody (1996). Ďalej nasledovala séria hlavných pojednávaní. Najprv sa ich nezúčastňoval zástupca poškodeného,   ktorého   bolo   podľa   uznesenia   potrebné   dopočuť   (tretie   a štvrté   hlavné pojednávanie   počas   roka   1997).   Odročenie   pojednávaní   žiadali   okresný   prokurátor   aj obhajoba.   Na   piatom   hlavnom   pojednávaní   dokazovanie   pokročilo   výsluchom obžalovaných, svedkyne a najmä zástupcu poškodeného (1997). Šieste hlavné pojednávanie bolo   odročené   z dôvodu   práceneschopnosti   sudkyne.   Nasledovali   ďalšie   tri   hlavné pojednávania, na ktorých okresný súd výsluchmi objasňoval skutkový stav (1998). Ďalšie štyri pojednávania boli odročované pre neúčasť svedka, ktorý bol navrhnutý už na štvrtom hlavnom pojednávaní (1998 - 2000). Na štrnáste hlavné pojednávanie sa svedok dostavil a pojednávanie   vyústilo   do   v   poradí   už   druhého   odsudzujúceho   rozsudku   s   rovnakým trestom ako v prvom prípade. Obidvaja obžalovaní využili právo odvolať sa. Krajský súd rozsudok   okresného   súdu   zrušil,   pretože   tento   nepostupoval   tak,   ako   mu   to   nariadil v minulom   kasačnom   rozhodnutí   (2000).   Po   jednom   odročenom   nasledovalo   šestnáste hlavné pojednávanie, kde sa rozhodlo, že bude vypracované uznesenie o pribratí znalca z odboru ekonomiky (2001).   Po šiestich   mesiacoch   bol vypracovaný znalecký posudok. Sedemnáste   hlavné   pojednávanie   bolo   odročené,   pretože   okresný   prokurátor   žiadal vypracovanie doplňujúceho znaleckého posudku (2002). Uplynulo 17 mesiacov a znalec žiadal o predĺženie lehoty (2003), pričom neskôr v stanovisku uvádza, že posudok nebolo možné vyhotoviť, pretože v spise nenašiel žiadne nové doklady a zástupca poškodeného sa s ním   nekontaktoval   (2004).   Znalec   oboznámil   súd   s týmito   problémami.   Na   zatiaľ poslednom   –   devätnástom   hlavnom   pojednávaní,   ktoré   sa   uskutočnilo   už   po   podaní sťažnosti   ústavnému   súdu   a na   ktoré   sa   dostavil   aj   zástupca   poškodeného,   bol   tento upozornený na povinnosť súčinnosti so znalcom.

Ústavný súd konštatuje, že v konaní je zreteľný kontrast medzi rýchlym rozhodnutím na začiatku konania v porovnaní s jeho neskoršou dĺžkou. Krajský súd zrušil po druhý raz rozsudok okresného súdu prakticky z rovnakých dôvodov. Znalec bol pribratý až po druhom zrušení rozsudku, hoci výška škody bola sporná od začiatku konania. Aj v súčasnom stave konania nie je škoda ustálená a sporný je aj úmysel trestného činu – subjektívna stránka. Ústavný súd z uvedeného vyvodil, že postup súdu bol neefektívny. Ústavný súd uvádza, že znalcovi, ktorý si neplní povinnosti, možno uložiť poriadkovú pokutu podľa § 66 Trestného poriadku. Taktiež možno znalcovi znížiť odmenu, vymenovať okrem neho iného znalca alebo   dokonca   navrhnúť   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   prejednanie iného   správneho   deliktu   podľa   §   27   a nasl. zákona   č.   382/2004   Z.   z.   o   znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Na základe uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že v konaní sp. zn. 4 T 112/96 pred   okresným   súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

1.   Keďže   ústavný   súd   rozhodol,   že   postupom   okresného   súdu   v konaní   sp. zn. 4 T 112/96   došlo   k porušeniu   základného práva   sťažovateľa   podľa   čl. 48 ods.   2   ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných prieťahov.   Zaoberal   sa   aj   žiadosťou   sťažovateľa   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy. Uvedené ustanovenie uvádza: „Ústavný súd môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Sťažovateľ   požadoval   primerané finančné   zadosťučinenie   100 000 Sk,   pričom tento rozsah odôvodnil celkovou dĺžkou konania.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy.

V dôsledku toho (a aj vzhľadom na dobu nečinnosti) považoval preto za potrebné rozhodnúť aj o primeranom finančnom zadosťučinení. Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu poznačenú zbytočnými prieťahmi v dôsledku neefektívnej činnosti vo veci vedenej pod sp. zn. 4 T 112/96, berúc do úvahy skutočnosť, že sťažovateľ sa o predĺženie tejto doby zásadne nepričinil, a zohľadňujúc tiež konkrétne okolnosti prípadu rozhodol, že sumu 80 000 Sk možno považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

2. Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol aj o úhrade trov konania,   ktoré   sťažovateľovi   vznikli   v   súvislosti   s jeho   zastupovaním   v konaní   pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. K., a priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v hodnote 9 342 Sk za dva úkony právnej služby plus dvakrát po 136 Sk režijný paušál ku každému úkonu právnej služby podľa § 20 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2005