znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 29/03-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. K., bytom V. B., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o sťažnosti generálneho prokurátora Slovenskej republiky na porušenie zákona vedenom pod sp. zn. 5 Tz 9/2000 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. K. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 24. januára 2003 doručené podanie Ing. F. K. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom V. B., označené ako „Sťažnosť pre porušenie ústavných práv vo veci 5 TZ 9/2000 vedeného na NS SR“. Z jeho obsahu vyplynulo, že 11. júla 2000 sa na verejnom zasadnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   konalo   a rozhodovalo   o sťažnosti   generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) pre porušenie zákona podľa § 266 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) v trestnej veci voči obvinenému Ing. F. K.   Sťažovateľ   bol   o tomto   verejnom   pojednávaní   upovedomený,   avšak   napriek   jeho ospravedlneniu z 10. júla 2000, ospravedlneniu ním ustanoveného právneho zástupcu, ako aj jeho žiadosti o odročenie na iný vhodný termín najvyšší súd 11. júla 2000 o sťažnosti generálneho prokurátora   pre   porušenie   zákona   konal a rozhodol   bez   účasti   sťažovateľa. V takomto postupe najvyššieho súdu sťažovateľ videl porušenie svojho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), keďže „Mám za to, že pri pojednávaní pred senátom NS SR som ako občan mal odobraté právo obhajoby ako i môj obhajca, ktorého som riadne poveril vo veci konať. NS SR vyneseným rozsudkom porušil   moje   práva,   ktoré   mi   umožňuje   Ústava   SR   a to   právo   obhajoby   pred   konaním súdov.“

Na základe uvedeného sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd po preskúmaní jeho sťažnosti „v   prípade   nálezu   vydal   uznesenie,   ktorým   zruší   rozsudok   NS   SR   pod   spis. 5 Tz 9/2000 zo dňa 11. 7. 2000“.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (a s účinnosťou od 1. januára 2002) oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Podmienky   konania   o sťažnostiach   sú   upravené v ustanoveniach § 20 ods.   1 a § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo   osobitnej   podmienky   je   dôvodom   na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z   obsahu   sťažnosti   sťažovateľa,   ako   aj   z priložených   príloh   vyplynulo,   že k porušeniu   jeho   základného   práva   na   obhajobu   malo   dôjsť   postupom   a rozhodnutím najvyššieho súdu z 11. júla 2000 v konaní sp. zn. 5 Tz 9/2000 o sťažnosti generálneho prokurátora pre porušenie zákona podľa § 266 Trestného poriadku.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   preto   ústavný   súd   zobral   do úvahy, že podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok na prijatie sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia, oznámenia   opatrenia   alebo   upovedomenia   o inom   zásahu,   ktorým   malo   byť   spôsobené porušenie základného práva sťažovateľa, pričom zmeškanie tejto lehoty nemožno odpustiť. Jej nedodržanie predstavuje zákonom ustanovený dôvod na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 citovaného zákona) pre jej oneskorenosť.

Keďže k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa malo dôjsť 11. júla 2000 a pretože jeho sťažnosť bola ústavnému súdu doručená až 24. januára 2003, t. j. po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom,   bolo ju potrebné po jej predbežnom   prerokovaní odmietnuť podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde pre jej oneskorenosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2003