znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 29/02-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2002 predbežne prerokoval   sťažnosť   PaedDr.   J. P.,   bytom T.,   zastúpeného advokátom JUDr. I. N., T., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podľa § 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku, ako aj jeho rozhodnutím sp. zn. 6 Sž 105/97 z 30. januára 1998 prijatým v tomto konaní a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PaedDr. J. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 25. februára 2002   doručené   podanie   PaedDr.   J.   P.,   bytom   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   JUDr.   I.   N.,   T.,   označené   ako   „Sťažnosť   proti   postupu   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   vo   veci   porušenia   základných   práv   a slobôd   vyplývajúcich z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podľa článku 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) malo dôjsť tak postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) podľa § 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ako aj   jeho   rozhodnutím   sp. zn.   6   Sž   105/97   z 30.   januára   1998.   V dôsledku   uvedeného sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd toto rozhodnutie zrušil a sťažovateľovi podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) priznal finančné zadosťučinenie vo výške 2 300 000 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a s účinnosťou od 1. januára 2002 ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných   práv   alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je ústavný súd príslušný, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bez ústneho pojednávania.

Keďže sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd, § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde   ustanovuje,   že   ju   možno   podať   v lehote   „dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť“.   Ako   z obsahu,   tak   aj   z petitu   sťažnosti   sťažovateľa   z 19.   februára   2002 vyplynulo, že tento ňou namietal postup najvyššieho súdu predchádzajúci jeho rozhodnutiu z 30. januára 1998 (t. j. v druhom polroku 1997), ako aj samotné rozhodnutie z 30. januára 1998.   Ústavný   súd   uvádza,   že   až   do   31. decembra   2001   mal   sťažovateľ   k dispozícii prostriedky individuálnej ochrany svojich práv pred ústavným súdom, ktoré však nevyužil bez toho, že by tomu bránili vážne prekážky. Keďže ústavná a ani zákonná úprava sťažnosti podľa čl. 127 ústavy ju nekvalifikuje ako individuálny prostriedok ochrany ľudských práv a základných   slobôd   nahrádzajúci   individuálne   konania   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd pred ústavným súdom prístupné navrhovateľom (sťažovateľom) do 31. decembra 2001, bolo ju treba po predbežnom prerokovaní odmietnuť, tak ako to je uvedené   vo   výrokovej   časti   rozhodnutia   (ústavný   súd   už   obdobne   judikoval   vo   veci sp. zn. II. ÚS 1/02).

Vzhľadom   na uvedené bolo preto   treba sťažnosť sťažovateľa   po jej   predbežnom prerokovaní odmietnuť, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2002