SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 289/2016-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňaspravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených advokátomJUDr. Michalom Treščákom ml., Slovenskej jednoty 8, Košice, vo veci namietanéhoporušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 562/2013 z 31. októbra 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t aako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. Michalom Treščákom ml., Slovenskejjednoty 8, Košice, vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajskéhosúdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 562/2013 z 31. októbra 2013 (ďalejlen „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Sťažovatelia podali 23. mája 2013 Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) návrh na začatie konania o zaplatenie pohľadávky v sume 47 467,30 € a súčasne požiadali o oslobodenie od súdnych poplatkov. O ich žiadosti rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 20 C 8/2013 z 2. augusta 2013 tak, že im oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal. Proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovatelia odvolali. Vo svojej sťažnosti tvrdia, že krajský súd sa v napadnutom uznesení nezaoberal a ani sa nevyrovnal s námietkami sťažovateľov. Uviedol, že „tvrdeniu sťažovateľov o ich pomeroch vyplývajúcich z predložených dokladov, podľa ktorých tejto trojčlennej rodine ostávalo mesačne na živobytie 170,- € neuveril. Svoje závery dostatočne neodôvodnil s poukazom na odôvodnenie prvostupňového súdu, aj keď to (ako je vyššie uvedené) spochybnil. Rozhodnutie, ktorého výrok nemá oporu v záveroch a odôvodnení súdu, a ktorého odôvodnenie je nedostatočné a nepresvedčivé možno považovať za arbitrárne a nepreskúmateľné. Navyše takéto rozhodnutie mimoriadne striktným spôsobom zasahuje do práv sťažovateľov a porušuje ich základné práva vyplývajúce z Ústavy Slovenskej republiky.“.
Krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 562/2013 z 31. októbra 2013 rozhodnutieprvostupňového súdu potvrdil s tým, že sa stotožňuje s odôvodnením odvolanímnapadnutého prvostupňového rozhodnutia.
Následne okresný súd uznesením sp. zn. 20 C 8/2013 z 8. augusta 2014 zastavilkonanie o zaplatenie pohľadávky 47 467,30 € s odôvodnením, že sťažovatelia napriek výzvenezaplatili v určenej lehote súdny poplatok za podanie návrhu v sume 2 848 €. Na základesťažovateľmi podaného odvolania krajský súd uznesením 8 Co 904/2014 z 27. januára 2015toto rozhodnutia ako správne potvrdil, pretože„námietky sťažovateľov týkajúce sa nepriaznivosti majetkových pomerov nemohol odvolací súd v danom štádiu postupu konania zohľadniť, keďže tieto boli relevantné len vo vzťahu k rozhodovaniu o ich žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov“.
Podľa názoru sťažovateľov je«uznesenie prvostupňového súdu zo dňa 02. 08. 2013 a uznesenie odvolacieho súdu zo dňa 31. 10. 2013 nezákonné a bola im nimi zmarená možnosť domáhať sa svojich práv pred nezávislým a nestranným súdom a zákonným sudcom. Niet pochýb o tom, že všeobecný súd sa dopustil porušenia zákazu odmietnutia spravodlivosti − denegatio iustitiae, keďže tým že sťažovateľom nepriznal oslobodenie od súdneho poplatku na základe ich dôvodnej žiadosti, odňal im možnosť uplatniť svoje práva súdnou cestou, keďže sťažovatelia na zaplatenie súdneho poplatku nemajú finančné prostriedky. V ich prípade nejde o zrejmé bezúspešne uplatňovanie práva a v prípade ich procesného úspechu bude predsa znášať trovy štátu odporca, preto v žiadnom prípade nemožno akceptovať názor súdu, že „Dôsledky tohto rizika podľa konštatovania súdu nemožno prenášať na štát formou úľav z poplatkovej povinnosti“.».
V nadväznosti na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie takto rozhodol:
„Právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co/562/2013 zo dňa 31. 10. 2013 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co/562/2013 zo dňa 31. 10. 2013 a vracia vec Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľom trovy tohto konania vo výške 355,73 € na účet ich právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalolen o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Ústavný súd už rozhodol o identickej sťažnosti sťažovateľov svojím uznesenímč. k. IV. ÚS 259/2014-9 z 28. apríla 2014 vo veci namietaného porušenia základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdusp. zn. 5 Co 562/2013 z 31. októbra 2013 tak, že ju odmietol ako neprípustnú.
Napriek tomu, že sťažovatelia poukazujú na ďalší vývoj konania v ich veci, keďdošlo k zastaveniu konania, ústavný súd dospel k záveru, že sú splnené podmienkyna odmietnutie ich sťažnosti ako neprípustnej podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a)zákona o ústavnom súde, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohtorozhodnutia.
Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že pokiaľ sťažovatelia vo svojejsťažnosti tvrdia, že„im bola zmarená možnosť domáhať sa svojich práv pred nezávislým a nestranným súdom a zákonným sudcom“a že„všeobecný súd dopustil porušenia zákazu odmietnutia spravodlivosti – denegatio iustitiae“, mali možnosť proti uzneseniu krajskéhosúdu uznesením sp. zn. 8 Co 904/2014 z 27. januára 2015 podať dovolanie, pretože podľa§ 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každémurozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosťkonať pred súdom, čo sťažovatelia vo svojej sťažnosti tvrdia. Na túto možnosť ústavný súduž nakoniec poukázal aj v uznesení č. k. IV. ÚS 259/2014-9 z 28. apríla 2014.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších požiadavkáchsťažovateľov nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. apríla 2016