znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 289/2015-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej   hbr   advokáti   s.   r.   o.,   Obchodná   58,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvomjej konateľa a advokáta Mgr. Martina Holiča, ktorou namieta porušenie základného právana prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskejrepubliky postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 14/2014(pôvodne vedenom pod sp. zn. 6 Ro 215/2012), a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľka“),   zastúpenej   hbr   advokáti   s.   r.   o.,   Obchodná   58,   Bratislava,   konajúcaprostredníctvom jej konateľa a advokáta Mgr. Martina Holiča, ktorou namieta porušeniezákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 14/2014 [pôvodne vedenom pod sp. zn.6 Ro 215/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“)].

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkoukonania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 4 C 14/2014 (pôvodne vedeného pod sp. zn.36 Ro 215/2012)   v právnom   postavení   odporkyne.   Obchodná   spoločnosť ⬛⬛⬛⬛, podala okresnému súdu 4. apríla 2012 návrh, ktorým sa protiodporkyni   domáhala   vydania   platobného   rozkazu   na   zaplatenie   sumy   13 499,36   €s príslušenstvom. Okresný súd uznesením sp. zn. 36 Ro 215/2012 zo 4. júna 2013 (ďalej len„platobný rozkaz“) vydal platobný rozkaz, ktorým sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiťnavrhovateľovi   označenú   sumu.   Proti   platobnému   rozkazu   podala   sťažovateľka19. novembra   2013   odpor,   pričom „Samotné   vyjadrenie   navrhovateľa   k odporu   proti platobnému rozkazu zo dňa 13. 01. 2014, doručené súdu 17. 01. 2014 bolo zaslané k rukám právneho zástupcu sťažovateľky až dňa 02. 03. 2015, teda takmer po 14 mesiacoch.“.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:„Sťažnosť   na   postup   súdu   v   zmysle   zákona   č.   753/2004   Z.   z.   o   súdoch   v   znení neskorších   predpisov   podala   Sťažovateľka   dňa   09.   12.   2014,   nakoľko   od   uskutočnenia posledného úkonu zo strany Okresného súdu Pezinok, ktorým bolo zrušenie platobného rozkazu   zo   dňa   20.01.2014   ubehol   pomerne   dlhší   čas,   ku   dňu   podania   sťažnosti 10 mesiacov.... vyhodnotil predseda súdu sťažnosť podanú na prieťahy v konaní sp. zn. 4 C 14/2014   podľa   §   62   ods.   1   zák.   č   757/2004   Z.   z.   ako   dôvodnú.   V   konaní   boli zaznamenané   prieťahy,   ktoré   však   boli   zapríčinené   podľa   názoru   súdu   objektívnymi dôvodmi - dlhodobá práceneschopnosť zákonnej sudkyne, vysoký počet nevybavených vecí v jej oddelení, čo spôsobilo aj narušenie plynulosti konania sp. zn. 4 C 14/2014. Dôvody uvedené v rozhodnutí predsedu súdu nespochybňujeme, sú relevantné, avšak z pohľadu účastníka konania a jeho právneho postavenia a istôt je potrebné za rozhodujúce považovať objektívny stav veci, za ktorý je zodpovedný súd a štát.“

Sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojho základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že „do dnešného dňa ubehlo už 33 mesiacov a zo strany súdu boli v konaní jeho nečinnosťou spôsobené zbytočné prieťahy v konaní a to nielen za posledných 13 mesiacov, ale aj pri vydaní platobného rozkazu, pri jeho   doručovaní,   rozhodovaní   o   podanom   odpore,   následnom   zrušení   platobného rozkazu,   či   vytýčení   prvého   pojednávania.   Tým,   že   súd   v   predmetnom   konaní   doteraz meritórne nerozhodol, ani sa nekonalo prvé pojednávanie vo veci, Okresný súd Pezinok svojím postupom zrejme bránil uplatneniu ochrany práva Sťažovateľky a nekonal v súlade s § 6 OSP, podľa ktorého v konaní súd postupuje v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania   tak,   aby   ochrana   práv   bola   rýchla   a   účinná.   Z   vyššie   uvedeného   vyplýva, že Okresný   súd   Pezinok   minimálne   od   04.   04.   2012   do   04.   06.   2013   (vydanie platobného rozkazu), od 05. 06. 2013 do 02. 11. 2013 (doručovanie platobného rozkazu), od 19. 11. 2013 do 02. 03. 2015 (zrušenie platobného rozkazu a vytýčenie prvého termínu pojednávania) nepostupuje v súlade so zásadami hospodárneho a rýchleho prejednania a rozhodnutia veci a už vôbec nie v prospech ochrany práv účastníkov konania, ale svojimi úkonmi a svoju nečinnosťou ako aj svojím neefektívnym a nesústredeným postupom len vytvára procesné prekážky riadneho výkonu rozhodovacích právomocí. Ku dňu podania tejto sťažnosti je to celkovo skoro 33 mesiacov právnej neistoty a čakania na spravodlivé rozhodnutie súdu. Pri zohľadnení obsahu Návrhu ako aj odporu Sťažovateľky a vyjadrení účastníkov konania možno konštatovať, že právna vec, ktorá je predmetom konania číslo 4 C 14/2014 (pôvodne 6 Ro/215/2012-29) nie je po skutkovej ani právnej stránke natoľko zložitá, aby išlo o zrejme komplikovaný prípad, ktorý by v sebe zahŕňal posúdenie viacerých právnych   predpisov   a   už   vôbec   nie   aplikáciu   medzinárodného   práva.   Z   tohto   dôvodu nemožno považovať doterajší postup Okresného súdu Pezinok v tejto veci za adekvátny. Vo vzťahu ku kritériu: správanie účastníkov konania, je nutné uviesť, že Sťažovateľka, vždy a bez zbytočného odkladu reagovala na výzvy a predvolanie súdu. Sťažovateľka tak svojím aktívnym prístupom ku konaniu chcela prispieť k čo najskoršiemu rozhodnutiu vo veci samej, ktoré by odstránilo stav jej právnej neistoty a viedlo k spravodlivému rozhodnutiu veci samej.“.

Sumarizujúc   svoje   námietky,   sťažovateľka   konštatuje,   že „...   nesústredený a neefektívny   postup   súdu   a   jeho   zjavná   nečinnosť   vo   veci   samej,   je   nelogická, neodôvodnená a z pohľadu Sťažovateľky nespravodlivá a teda v rozpore s jej základným právom tak ako je špecifikované v odseku 2 článku 48 Ústavy SR“.

Sťažovateľka sa domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume3 500 €, čo odôvodňuje takto: «V čase podania odporu Sťažovateľka predpokladala, že vec bude rýchlo prejednaná a rozhodnutá (najmä s prihliadnutím na jej jednoduchú právnu a faktickú stránku), a že tak získa aspoň morálnu satisfakciu vo forme „spravodlivého“ zamietnutia   žaloby,   ktorej   obsah   je   v   rozpore   so   Zmluvou   o   dielo.   Avšak   doterajším postupom súdu vo veci samej nielenže jej neistota odstránená nebola, ale vznikol naviac stav právnej nespravodlivosti a bezmocnosti. Pred podaním odporu mala Sťažovateľka plnú dôveru v existujúci súdny systém Slovenskej republiky. V dôsledku existencie napadnutého súdneho konania, ktorého výsledok je s prihliadnutím na doterajší postup súdu stále neistý ako   aj   s   prihliadnutím   na   úplne   scestný   návrh   žalobcu,   stratila   Sťažovateľka   dôveru v schopnosť súdneho systému zabezpečiť primeranú ochranu jej práva zároveň sa musela s ohľadom na nečinnosť súdu obmedziť pri svojom rozhodovaní vo finančných a osobných otázkach a vytvoriť si tak aj primeranú finančnú rezervu pre prípad neúspechu v konaní.»

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   Sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛...   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov v zmysle článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Pezinok... spisová značka konania 4 C 14/2014 (pôvodne 6 Ro/215/2012) porušené bolo.

2. Okresnému súdu Pezinok sa prikazuje v konaní vedenom pod spisovou značkou 4 C 14/2014 (pôvodne 6 Ro/215/2012) konať bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume po 3.500,- EUR (slovom tritisíc päťsto eur), ktoré je Okresný súd Pezinok povinný uhradiť v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Pezinok je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia... vo výške 355,73 EUR s DPH, a to na účet jej právneho zástupcu... do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostisťažovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupomvšeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to   buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých   namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   pretomožno   považovať   tú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistilžiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť bymohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Ústavný súd si vyžiadal spis vzťahujúci sa na konanie vedené okresným súdompod sp. zn. 4 C 14/2014, z ktorého zistil tieto skutočnosti rozhodné pre posúdenie sťažnostisťažovateľky:

Dňa   4.   apríla   2012   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, Bratislava (ďalej len „navrhovateľ“), proti sťažovateľkena vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy 13 499,36 € s príslušenstvom.

Predseda okresného súdu vydal 24. apríla 2012 pokyn Spr. 3004/2012, ktorým bolapredmetná vec pôvodne zapísaná v nesprávnom súdnom registri „Rob“ podľa platnéhoznenia rozvrhu práce okresného súdu na rok 2012 prevedená do registra „Ro“ a zaevidovanápod sp. zn. 6 Ro 215/2012.

Dňa 27. júla 2012 okresný súd vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatkuv sume 911 € (navrhovateľ ho zaplatil 4. apríla 2013).

Dňa 4. júna 2013 okresný súd vydal platobný rozkaz č. k. 6 Ro 215/2012-29 (ďalejlen „platobný rozkaz“), ktorým   uložil sťažovateľke, aby v lehote 15 dní odo dňa jehodoručenia zaplatila navrhovateľovi sumu 13 499,36 € s príslušenstvom.

Sťažovateľka doručila okresnému súdu 19. novembra 2013 odpor proti platobnémurozkazu,   ktorý   ho   následne   30.   decembra   2013   doručil   navrhovateľovi   na   vyjadrenie(vyjadrenie navrhovateľa k odporu bolo okresnému súdu doručené 17. januára 2014). Spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie bol 20. januára 2014 prevedený do registra„C“ a bola mu pridelená sp. zn. 4 C 14/2014.

S účinnosťou od 1. marca 2014 podľa dodatku č. 4 k rozvrhu práce okresného súduna rok 2014 došlo v predmetnej veci k zmene zákonnej sudkyne. Následne podľa dodatkuč. 8 k rozvrhu práce okresného súdu na rok 2014 došlo s účinnosťou od 1. júna 2014k opätovnej zmene zákonnej sudkyne.

Okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   10.   marec   2015,   ktoré   sa   neuskutočniloz dôvodu   práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne,   a preto   bolo   pojednávanie   nariadené   na2. apríl 2015. Pojednávanie nariadené na 2. apríl 2015 sa opätovne neuskutočnilo z dôvodupráceneschopnosti zákonnej sudkyne; termín pojednávania bol zmenený na 14. júl 2015. Dňa 20. marca 2015 bolo okresnému súdu doručené ospravedlnenie neprítomnostiprávneho   zástupcu   sťažovateľky   na   pojednávaní   nariadenom   na   14.   júl   2015   z   dôvoduplánovanej zahraničnej cesty.

Podľa   dodatku   č.   3   k   rozvrhu   práce   okresného   súdu   na   rok   2015   s   účinnosťouod 1. apríla 2015 došlo k opätovnej zmene zákonnej sudkyne.

Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. IV. ÚS 343/04,III. ÚS 59/05, IV. ÚS 311/09) vyslovil, že zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcejporušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namietav takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá takdlho, aby sa dalo uvažovať o zbytočných prieťahoch.

Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnomkonaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03,III. ÚS 59/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sanevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako„zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného právazaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel(napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol spravidla ako zjavne neopodstatnený (I. ÚS 41/01,I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

Ústavný   súd   na   základe   prehľadu   úkonov   vykonaných   v napadnutom   konaníkonštatuje, že v ňom nepochybne došlo postupom okresného súdu k prieťahom, ktoré všakpredovšetkým   s ohľadom   na   jeho   celkovú   doterajšiu   dĺžka   trvania   (tri   roky)   nemožnov súčasnom   štádiu   kvalifikovať   ako   zbytočné   prieťahy,   na   základe   ktorých   by   moholvysloviť porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 455/2014, III. ÚS 24/04, III. ÚS 67/04).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súderozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Nad   rámec   tohto   uznesenia   ústavný   súd   konštatuje,   že   vo   vzťahu   k sťažnostisťažovateľky sú splnené podmienky aj na jej odmietnutie z dôvodu neprípustnosti. Ústavnýsúd totiž vo svojej doterajšej judikatúre opakovane vyslovuje, že v prípadoch sťažnostípodľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   v   ktorých   je   namietané   porušenie   základného   právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, vyžaduje, abysťažovatelia preukázali využitie právneho prostriedku nápravy podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl.zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   zneníneskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“),   t.   j.   podanie   sťažnosti   na   prieťahyv konaní predsedovi príslušného všeobecného súdu. Podanie takejto sťažnosti ústavný súdtotiž zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisiaso   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   so   základným   právom   na   konaniebez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Podanie sťažnosti pretopodľa príslušných ustanovení zákona o súdoch ústavný súd považuje za jeden z atribútovprípustnosti   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   a   teda   podmienku   konania   vo   veciindividuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na právne názory vyjadrené v jehodoterajšej   judikatúre,   podľa   ktorých   účelom   sťažnosti   proti   porušovaniu   právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   príslušných   ustanovení   zákonao súdoch nie je potvrdenie stavu, ktorý nie je v súlade so základným právom zaručenýmčl. 48 ods. 2 ústavy, ale poskytnutie príležitosti súdu, aby sám urobil nápravu a odstránilprotiprávny   stav   zapríčinený   nesprávnym   postupom   alebo   svojou   nečinnosťou   (m.   m.II. ÚS 64/97,   I. ÚS 20/05).   Ústavný   súd   preto   o   sťažnosti,   ktorou   sa   namieta   porušeniezákladného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľpreukáže, že účinne využil označený právny prostriedok nápravy podľa zákona o súdoch,alebo ak preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V reakcii na niektoré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súdkorigoval   v   ostatnom   období   svoju   judikatúru,   a to   tak,   že   na   požiadavke   využitiaprostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch v zásade už netrvá, ale lenv prípadoch, keď dĺžka namietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu jeuž prima facie zjavne neprimeraná (napr. IV. ÚS 26/2012, IV. ÚS 93/2012). V konkrétnychokolnostiach posudzovanej veci však o zjavne neprimeranú doterajšiu dĺžku konania nejde.

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že sťažnosť podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch podala„... 09. 12. 2014, nakoľko od uskutočnenia posledného úkonu zo strany Okresného súdu Pezinok, ktorým bolo zrušenie platobného rozkazu zo dňa 20. 01. 2014 ubehol pomerne dlhší čas, ku dňu podania sťažnosti 10 mesiacov...“.

V   týchto   súvislostiach   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ďalšiu   judikatúru,   podľaktorej   po   podaní   sťažnosti   podľa   príslušných   ustanovení   zákona   o   súdoch   je   potrebnéposkytnúť   všeobecnému   súdu   časový   priestor   na   prijatie   opatrení   s   cieľom   nápravya odstránenia protiprávneho stavu zapríčineného nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou(IV. ÚS 78/07, IV. ÚS 59/08, IV. ÚS 27/09); inak považuje sťažnosť na prieťahy v konanípodľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch podanú sťažovateľom ako formálny úkon, ktorémunemožno pripísať účinky, ktoré by inak taká sťažnosť mohla mať, ak by bola príslušnémusúdu poskytnutá primeraná (rozumná) lehota na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahomvo veci samej (m. m. IV. ÚS 306/04, III. ÚS 78/05, IV. ÚS 194/05, I. ÚS 233/08).

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   v   závere   ešte   pripomenúť,   že   toto   uznesenienezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde,a preto   nebráni   tomu,   aby   po   splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostísťažovateľka v tejto veci za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konaniadochádzalo k zbytočným prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2015