SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 289/2015-19
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej hbr advokáti s. r. o., Obchodná 58, Bratislava, konajúca prostredníctvomjej konateľa a advokáta Mgr. Martina Holiča, ktorou namieta porušenie základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 14/2014(pôvodne vedenom pod sp. zn. 6 Ro 215/2012), a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), zastúpenej hbr advokáti s. r. o., Obchodná 58, Bratislava, konajúcaprostredníctvom jej konateľa a advokáta Mgr. Martina Holiča, ktorou namieta porušeniezákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 14/2014 [pôvodne vedenom pod sp. zn.6 Ro 215/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“)].
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkoukonania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 4 C 14/2014 (pôvodne vedeného pod sp. zn.36 Ro 215/2012) v právnom postavení odporkyne. Obchodná spoločnosť ⬛⬛⬛⬛, podala okresnému súdu 4. apríla 2012 návrh, ktorým sa protiodporkyni domáhala vydania platobného rozkazu na zaplatenie sumy 13 499,36 €s príslušenstvom. Okresný súd uznesením sp. zn. 36 Ro 215/2012 zo 4. júna 2013 (ďalej len„platobný rozkaz“) vydal platobný rozkaz, ktorým sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiťnavrhovateľovi označenú sumu. Proti platobnému rozkazu podala sťažovateľka19. novembra 2013 odpor, pričom „Samotné vyjadrenie navrhovateľa k odporu proti platobnému rozkazu zo dňa 13. 01. 2014, doručené súdu 17. 01. 2014 bolo zaslané k rukám právneho zástupcu sťažovateľky až dňa 02. 03. 2015, teda takmer po 14 mesiacoch.“.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:„Sťažnosť na postup súdu v zmysle zákona č. 753/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov podala Sťažovateľka dňa 09. 12. 2014, nakoľko od uskutočnenia posledného úkonu zo strany Okresného súdu Pezinok, ktorým bolo zrušenie platobného rozkazu zo dňa 20.01.2014 ubehol pomerne dlhší čas, ku dňu podania sťažnosti 10 mesiacov.... vyhodnotil predseda súdu sťažnosť podanú na prieťahy v konaní sp. zn. 4 C 14/2014 podľa § 62 ods. 1 zák. č 757/2004 Z. z. ako dôvodnú. V konaní boli zaznamenané prieťahy, ktoré však boli zapríčinené podľa názoru súdu objektívnymi dôvodmi - dlhodobá práceneschopnosť zákonnej sudkyne, vysoký počet nevybavených vecí v jej oddelení, čo spôsobilo aj narušenie plynulosti konania sp. zn. 4 C 14/2014. Dôvody uvedené v rozhodnutí predsedu súdu nespochybňujeme, sú relevantné, avšak z pohľadu účastníka konania a jeho právneho postavenia a istôt je potrebné za rozhodujúce považovať objektívny stav veci, za ktorý je zodpovedný súd a štát.“
Sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojho základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že „do dnešného dňa ubehlo už 33 mesiacov a zo strany súdu boli v konaní jeho nečinnosťou spôsobené zbytočné prieťahy v konaní a to nielen za posledných 13 mesiacov, ale aj pri vydaní platobného rozkazu, pri jeho doručovaní, rozhodovaní o podanom odpore, následnom zrušení platobného rozkazu, či vytýčení prvého pojednávania. Tým, že súd v predmetnom konaní doteraz meritórne nerozhodol, ani sa nekonalo prvé pojednávanie vo veci, Okresný súd Pezinok svojím postupom zrejme bránil uplatneniu ochrany práva Sťažovateľky a nekonal v súlade s § 6 OSP, podľa ktorého v konaní súd postupuje v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Z vyššie uvedeného vyplýva, že Okresný súd Pezinok minimálne od 04. 04. 2012 do 04. 06. 2013 (vydanie platobného rozkazu), od 05. 06. 2013 do 02. 11. 2013 (doručovanie platobného rozkazu), od 19. 11. 2013 do 02. 03. 2015 (zrušenie platobného rozkazu a vytýčenie prvého termínu pojednávania) nepostupuje v súlade so zásadami hospodárneho a rýchleho prejednania a rozhodnutia veci a už vôbec nie v prospech ochrany práv účastníkov konania, ale svojimi úkonmi a svoju nečinnosťou ako aj svojím neefektívnym a nesústredeným postupom len vytvára procesné prekážky riadneho výkonu rozhodovacích právomocí. Ku dňu podania tejto sťažnosti je to celkovo skoro 33 mesiacov právnej neistoty a čakania na spravodlivé rozhodnutie súdu. Pri zohľadnení obsahu Návrhu ako aj odporu Sťažovateľky a vyjadrení účastníkov konania možno konštatovať, že právna vec, ktorá je predmetom konania číslo 4 C 14/2014 (pôvodne 6 Ro/215/2012-29) nie je po skutkovej ani právnej stránke natoľko zložitá, aby išlo o zrejme komplikovaný prípad, ktorý by v sebe zahŕňal posúdenie viacerých právnych predpisov a už vôbec nie aplikáciu medzinárodného práva. Z tohto dôvodu nemožno považovať doterajší postup Okresného súdu Pezinok v tejto veci za adekvátny. Vo vzťahu ku kritériu: správanie účastníkov konania, je nutné uviesť, že Sťažovateľka, vždy a bez zbytočného odkladu reagovala na výzvy a predvolanie súdu. Sťažovateľka tak svojím aktívnym prístupom ku konaniu chcela prispieť k čo najskoršiemu rozhodnutiu vo veci samej, ktoré by odstránilo stav jej právnej neistoty a viedlo k spravodlivému rozhodnutiu veci samej.“.
Sumarizujúc svoje námietky, sťažovateľka konštatuje, že „... nesústredený a neefektívny postup súdu a jeho zjavná nečinnosť vo veci samej, je nelogická, neodôvodnená a z pohľadu Sťažovateľky nespravodlivá a teda v rozpore s jej základným právom tak ako je špecifikované v odseku 2 článku 48 Ústavy SR“.
Sťažovateľka sa domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume3 500 €, čo odôvodňuje takto: «V čase podania odporu Sťažovateľka predpokladala, že vec bude rýchlo prejednaná a rozhodnutá (najmä s prihliadnutím na jej jednoduchú právnu a faktickú stránku), a že tak získa aspoň morálnu satisfakciu vo forme „spravodlivého“ zamietnutia žaloby, ktorej obsah je v rozpore so Zmluvou o dielo. Avšak doterajším postupom súdu vo veci samej nielenže jej neistota odstránená nebola, ale vznikol naviac stav právnej nespravodlivosti a bezmocnosti. Pred podaním odporu mala Sťažovateľka plnú dôveru v existujúci súdny systém Slovenskej republiky. V dôsledku existencie napadnutého súdneho konania, ktorého výsledok je s prihliadnutím na doterajší postup súdu stále neistý ako aj s prihliadnutím na úplne scestný návrh žalobcu, stratila Sťažovateľka dôveru v schopnosť súdneho systému zabezpečiť primeranú ochranu jej práva zároveň sa musela s ohľadom na nečinnosť súdu obmedziť pri svojom rozhodovaní vo finančných a osobných otázkach a vytvoriť si tak aj primeranú finančnú rezervu pre prípad neúspechu v konaní.»
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo Sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Pezinok... spisová značka konania 4 C 14/2014 (pôvodne 6 Ro/215/2012) porušené bolo.
2. Okresnému súdu Pezinok sa prikazuje v konaní vedenom pod spisovou značkou 4 C 14/2014 (pôvodne 6 Ro/215/2012) konať bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume po 3.500,- EUR (slovom tritisíc päťsto eur), ktoré je Okresný súd Pezinok povinný uhradiť v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Pezinok je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia... vo výške 355,73 EUR s DPH, a to na účet jej právneho zástupcu... do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostisťažovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupomvšeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť pretomožno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistilžiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť bymohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Ústavný súd si vyžiadal spis vzťahujúci sa na konanie vedené okresným súdompod sp. zn. 4 C 14/2014, z ktorého zistil tieto skutočnosti rozhodné pre posúdenie sťažnostisťažovateľky:
Dňa 4. apríla 2012 bol okresnému súdu doručený návrh obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, Bratislava (ďalej len „navrhovateľ“), proti sťažovateľkena vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy 13 499,36 € s príslušenstvom.
Predseda okresného súdu vydal 24. apríla 2012 pokyn Spr. 3004/2012, ktorým bolapredmetná vec pôvodne zapísaná v nesprávnom súdnom registri „Rob“ podľa platnéhoznenia rozvrhu práce okresného súdu na rok 2012 prevedená do registra „Ro“ a zaevidovanápod sp. zn. 6 Ro 215/2012.
Dňa 27. júla 2012 okresný súd vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatkuv sume 911 € (navrhovateľ ho zaplatil 4. apríla 2013).
Dňa 4. júna 2013 okresný súd vydal platobný rozkaz č. k. 6 Ro 215/2012-29 (ďalejlen „platobný rozkaz“), ktorým uložil sťažovateľke, aby v lehote 15 dní odo dňa jehodoručenia zaplatila navrhovateľovi sumu 13 499,36 € s príslušenstvom.
Sťažovateľka doručila okresnému súdu 19. novembra 2013 odpor proti platobnémurozkazu, ktorý ho následne 30. decembra 2013 doručil navrhovateľovi na vyjadrenie(vyjadrenie navrhovateľa k odporu bolo okresnému súdu doručené 17. januára 2014). Spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie bol 20. januára 2014 prevedený do registra„C“ a bola mu pridelená sp. zn. 4 C 14/2014.
S účinnosťou od 1. marca 2014 podľa dodatku č. 4 k rozvrhu práce okresného súduna rok 2014 došlo v predmetnej veci k zmene zákonnej sudkyne. Následne podľa dodatkuč. 8 k rozvrhu práce okresného súdu na rok 2014 došlo s účinnosťou od 1. júna 2014k opätovnej zmene zákonnej sudkyne.
Okresný súd nariadil pojednávanie na 10. marec 2015, ktoré sa neuskutočniloz dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne, a preto bolo pojednávanie nariadené na2. apríl 2015. Pojednávanie nariadené na 2. apríl 2015 sa opätovne neuskutočnilo z dôvodupráceneschopnosti zákonnej sudkyne; termín pojednávania bol zmenený na 14. júl 2015. Dňa 20. marca 2015 bolo okresnému súdu doručené ospravedlnenie neprítomnostiprávneho zástupcu sťažovateľky na pojednávaní nariadenom na 14. júl 2015 z dôvoduplánovanej zahraničnej cesty.
Podľa dodatku č. 3 k rozvrhu práce okresného súdu na rok 2015 s účinnosťouod 1. apríla 2015 došlo k opätovnej zmene zákonnej sudkyne.
Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. IV. ÚS 343/04,III. ÚS 59/05, IV. ÚS 311/09) vyslovil, že zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcejporušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namietav takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá takdlho, aby sa dalo uvažovať o zbytočných prieťahoch.
Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnomkonaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03,III. ÚS 59/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sanevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako„zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného právazaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel(napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol spravidla ako zjavne neopodstatnený (I. ÚS 41/01,I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).
Ústavný súd na základe prehľadu úkonov vykonaných v napadnutom konaníkonštatuje, že v ňom nepochybne došlo postupom okresného súdu k prieťahom, ktoré všakpredovšetkým s ohľadom na jeho celkovú doterajšiu dĺžka trvania (tri roky) nemožnov súčasnom štádiu kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, na základe ktorých by moholvysloviť porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 455/2014, III. ÚS 24/04, III. ÚS 67/04).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súderozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Nad rámec tohto uznesenia ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k sťažnostisťažovateľky sú splnené podmienky aj na jej odmietnutie z dôvodu neprípustnosti. Ústavnýsúd totiž vo svojej doterajšej judikatúre opakovane vyslovuje, že v prípadoch sťažnostípodľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané porušenie základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, vyžaduje, abysťažovatelia preukázali využitie právneho prostriedku nápravy podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl.zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), t. j. podanie sťažnosti na prieťahyv konaní predsedovi príslušného všeobecného súdu. Podanie takejto sťažnosti ústavný súdtotiž zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisiaso základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konaniebez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Podanie sťažnosti pretopodľa príslušných ustanovení zákona o súdoch ústavný súd považuje za jeden z atribútovprípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienku konania vo veciindividuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na právne názory vyjadrené v jehodoterajšej judikatúre, podľa ktorých účelom sťažnosti proti porušovaniu právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa príslušných ustanovení zákonao súdoch nie je potvrdenie stavu, ktorý nie je v súlade so základným právom zaručenýmčl. 48 ods. 2 ústavy, ale poskytnutie príležitosti súdu, aby sám urobil nápravu a odstránilprotiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou (m. m.II. ÚS 64/97, I. ÚS 20/05). Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou sa namieta porušeniezákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľpreukáže, že účinne využil označený právny prostriedok nápravy podľa zákona o súdoch,alebo ak preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V reakcii na niektoré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súdkorigoval v ostatnom období svoju judikatúru, a to tak, že na požiadavke využitiaprostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch v zásade už netrvá, ale lenv prípadoch, keď dĺžka namietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu jeuž prima facie zjavne neprimeraná (napr. IV. ÚS 26/2012, IV. ÚS 93/2012). V konkrétnychokolnostiach posudzovanej veci však o zjavne neprimeranú doterajšiu dĺžku konania nejde.
Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že sťažnosť podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch podala„... 09. 12. 2014, nakoľko od uskutočnenia posledného úkonu zo strany Okresného súdu Pezinok, ktorým bolo zrušenie platobného rozkazu zo dňa 20. 01. 2014 ubehol pomerne dlhší čas, ku dňu podania sťažnosti 10 mesiacov...“.
V týchto súvislostiach ústavný súd poukazuje na svoju ďalšiu judikatúru, podľaktorej po podaní sťažnosti podľa príslušných ustanovení zákona o súdoch je potrebnéposkytnúť všeobecnému súdu časový priestor na prijatie opatrení s cieľom nápravya odstránenia protiprávneho stavu zapríčineného nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou(IV. ÚS 78/07, IV. ÚS 59/08, IV. ÚS 27/09); inak považuje sťažnosť na prieťahy v konanípodľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch podanú sťažovateľom ako formálny úkon, ktorémunemožno pripísať účinky, ktoré by inak taká sťažnosť mohla mať, ak by bola príslušnémusúdu poskytnutá primeraná (rozumná) lehota na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahomvo veci samej (m. m. IV. ÚS 306/04, III. ÚS 78/05, IV. ÚS 194/05, I. ÚS 233/08).
Ústavný súd považuje za potrebné v závere ešte pripomenúť, že toto uznesenienezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde,a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostísťažovateľka v tejto veci za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konaniadochádzalo k zbytočným prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. apríla 2015