znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 289/2013-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   M.   K.,   B.,   a J.   N.,   B.,   zastúpených   advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 58/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. K. a J. N.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2013 doručená sťažnosť Ing. M. K. a J. N. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 58/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že: «I.

1.   Sťažovatelia   podali   10.   10.   2002   na   príslušný   okresný   súd   žalobu   o   určenie vlastníckeho   práva   k parc.   č.   221/1,2   k.   ú.   S.,   ktoré   im   boli   neoprávnene   odňaté   býv. režimom v r. 1986.

2.   Po   rozhodnutí   odvolacieho   súdu   žalovaná   strana   –   S.   -   podala   13.   12.   2011 dovolanie proti rozsudku krajského súdu, o ktorom sa doteraz nerozhodlo.

3. Predmetná vec napadla na Najvyšší súd 13. 3. 2012 a prvým jeho procesným úkonom bolo uznesenie z 28. 8. 2012, ktorým odložil vykonateľnosť určujúceho rozsudku odvolacieho súdu, čím znemožnil vykonávanie vlastníckych oprávnení sťažovateľov, ktoré vzhľadom na svoj vysoký vek a zlý zdravotný stav chceli realizovať.

4. Sťažovatelia podali ústavnú sťažnosť voči uzneseniu o odložení vykonateľnosti deklaratórneho rozhodnutia, ktorú ústavný súd uznesením z 8. 11. 2012 prijal na ďalšie konanie a nálezom zo 14. 2. 2013, č. k. II. ÚS 481/ 2012-27, okrem iného, zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z 28. 8. 2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

5. Listom z 5. 2. 2013 sme požiadali konajúci senát a listom z 3. 1. 2013 sme podali sťažnosť na prieťahy v konaní aj napriek tomu, že ÚS SR nálezom zo 14. 4. 2011, sp. zn. IV. ÚS 435/2010, už vyslovil porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

6.   Senát   na   našu   žiadosť   nereagoval   a   do   konca   marca   2013   vec   nerozhodol a predseda súdu našu sťažnosť zobral na vedomie s tým, že vec bude sledovať z hľadiska jej vybavenia v primeranej dobe. II.

1. Z uvedených skutočností vyplýva, že v konaní pred najvyšším súdom dochádza k zbytočným   prieťahom   tým,   že   najvyšší   súd   jednak   ignoruje   názor   ústavného   súdu o prieťahoch   v   konaní   i   jeho   príkaz   všeobecnému   súdu   konať   bez   zbytočných prieťahov   /i keď   vo   vzťahu   k   súdu   odvolaciemu/,   a   jednak   tým,   že   vo   vzťahu   ku sťažovateľom konal protiústavne pri odklade vykonateľnosti súdneho rozhodnutia - porušil čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 a čl. 1 ods. 1 dohovoru a dodatkového protokolu - čo malo za následok evidentné porušenie práva na fair proces v jeho časovej dimenzii, lebo doba po vydaní protiústavného uznesenia je dobou zakladajúcou zbytočné prieťahy v dovolacom konaní, pričítateľné na vrub najvyššieho súdu, ktorý ani po roku nebol schopný vydať meritórne rozhodnutie v bežnej rutinnej záležitosti, akou je určenie vlastníckeho práva.

2.   Pri   dôslednejšom   postupe   mohol   najvyšší   súd   meritórne   rozhodnúť   do   konca augusta 2012, teda dovtedy, pokiaľ vydal iné, ale z pohľadu platného práva protiústavné a teda aj zmätočné súdne rozhodnutie.

3.   Na   základe   uvedených   skutočností   sťažnosť   predsedovi   súdu   nepovažujeme   za účinný právny prostriedok nápravy - nepovažuje ho ani ESĽP vo vzťahu k SR /viď Ištván v. SR z 12. 6. 2012 ap./- preto podávame túto sťažnosť; celková doba vyše 10 rokov mala pomknúť najvyšší súd konať prednostne v tak citlivej veci, akou je „reštitúcia“ majetku v dôsledku   krívd   zo   strany   štátu.   Z   tohto   dôvodu   žiadame   priznať   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške po 5000 EUR pre každého zo sťažovateľov.

Preto žiadame vydať tento nález: Základné právo Ing. M. K. a J. N. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a v primeranej dobe podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom NS SR v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 58/2012 porušené boli.

Ing. M. K. a J. N. priznáva finančné zadosťučinenie každému v sume 5.000 EUR, ktoré im vyplatí Najvyšší súd SR.

Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania v sume 331,12 EUR na účet ich právnej zástupkyne JUDr. E. Ľ., do 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).

Sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 58/2012.

1. Vychádzajúc zo sťažnosti a z jej príloh, ústavný súd zistil, že napadnuté dovolacie konanie vedené pod sp. zn. 3 Cdo 58/2012 sa na najvyššom súde začalo 13. marca 2012, pričom   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 3 Cdo   58/2012 z   28.   augusta 2012 odložil vykonateľnosť rozsudku odvolacieho súdu. Toto rozhodnutie najvyššieho súdu však bolo nálezom ústavného súdu č. k. II. ÚS 481/2012-27 zo 14. februára 2013 zrušené a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu bolo vrátené na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   predovšetkým   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02), podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Pojem   „zbytočné   prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým   materiálne.   S ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   judikoval,   že   ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01). V okolnostiach danej veci vzhľadom na obdobie, počas ktorého   sa   spis   v napadnutom   konaní   nachádza   na   dovolacom   súde,   sa   vec   zjavne nevyznačuje   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Obdobie od 13. marca 2012 do podania predmetnej ústavnej sťažnosti (3. apríla 2013), ktoré najvyšší súd potreboval na prípravu rozhodnutí   v napadnutých   konaniach,   hoci   nebolo   krátke,   ešte   nemožno   považovať   za porušenie práva sťažovateľov garantovaného v citovanom článku ústavy a dohovoru.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup najvyššieho súdu v napadnutom konaní   po   prípadnom   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšie   konanie   kvalifikovať   ako porušenie   základného   práva   sťažovateľov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy,   a   preto sťažnosť sťažovateľov odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. Okrem uvedeného podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   a slobôd   účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   v danej   veci   skúmal,   či   sú   splnené   podmienky na konanie   pred   ním.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na   uplatnenie   ktorého   má   právo   podľa   §   17   ods.   1   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o štátnej   správe   súdov“)   v spojení   s § 6   zákona č. 335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdoch   a sudcoch“),   t.   j.   podanie   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   predsedovi prvostupňového súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch, alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch naďalej, aj po nadobudnutí účinnosti nového čl. 127 ústavy, zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so   základným právom   na konanie bez zbytočných   prieťahov (napr. IV.   ÚS   153/03). Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovatelia, ktorí sú kvalifikovane   právne   zastúpení,   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   nepodali   a tvrdia,   že „sťažnosť predsedovi súdu nepovažujeme za účinný právny prostriedok nápravy“, ústavný súd,   opierajúc   sa   o svoju   stabilnú   judikatúru   (napr.   IV.   ÚS   44/03,   II.   ÚS   7/04, II. ÚS 107/04),   dospel   k záveru,   že   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   niet   dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona o štátnej správe súdov (s účinnosťou   od   1. apríla   2005   podľa   §   62   a nasl.   zákona   č. 757/2004   Z.   z.   o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) neumožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľov priznaného im podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné ich sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu neprípustnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Ústavný   súd   v   závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovatelia   v   tejto   veci   v   prípade zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom   najvyššieho   súdu   v   nej   dochádza   k   zbytočným prieťahom, predložili ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2013