znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 289/06-33

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 14. septembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. A. M., P., zastúpeného advokátom JUDr. S. L., S., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Prešov   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 7 C 225/96, za účasti Okresného súdu Prešov, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. A. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra 2005 doručená sťažnosť PhDr. A. M. (ďalej len „sťažovateľ“), na výzvu ústavného súdu doplnená podaniami doručenými 20. a 25. januára 2006, ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 225/96.

Sťažovateľ uviedol, že 5. júna 1991 podal okresnému súdu „žalobu o neplatnosť výpovede   a z nej   vyplývajúce   mzdové   nároky   proti   odporcovi   -   Dekanátu   Pedagogickej fakulty   (...),   právnemu   predchodcovi   žalovaného   Pedagogickej   fakulty   (...)“. Spor   bol vedený   pod   sp. zn.   7 C 51/91   a konanie   bolo   v   časti   neplatnosti   výpovede   právoplatne skončené v roku 1996. Návrh sťažovateľa na náhradu mzdy s príslušenstvom okresný súd podľa   sťažovateľa „nedôvodne   a zbytočne“ vylúčil   na   samostatné   konanie   vedené pod sp. zn. 7 C 225/96.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného podrobne opísal priebeh namietaného súdneho konania   s uvedením   jednotlivých   právnych   úkonov   od   podania   žaloby   (5. júna 1991) do 14. septembra 2005, keď mal byť doručený rozsudok okresného súdu z 20. mája 2005.

Sťažovateľ   sa   zmieňuje   aj   o tom,   že   na   zdĺhavý   priebeh   napadnutého   konania viackrát upozorňoval a písomne urgoval, aby sa v jeho právnej veci konalo.

V spojitosti s dlhotrvajúcim priebehom konania poukazuje sťažovateľ na to, že skorý výsledok   súdneho   sporu   podmieňoval   jeho   ďalšiu   profesijnú,   spoločenskú,   finančnú a morálno-odbornú existenciu. Osobitne upozornil na to, že mu vždy išlo len o očistu jeho mena a celkovej povesti, pričom do právoplatného skončenia súdnej veci k tomu nedošlo, čo mu dlhodobo spôsobovalo a spôsobuje značné psychické problémy.

Na základe vyššie uvedených tvrdení sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné   právo   PhDr. A.   M.   (...),   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 225/1996 porušené bolo.

2. PhDr. A. M.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   290.000,-   Sk   (slovom dvestodeväťdesiat tisíc Slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd v Prešove povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto rozhodnutia.

3. PhDr. A. M. priznáva úhradu trov konania 15.600,- Sk (slovom pätnásťtisícšesťsto Slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Prešove povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. S. L., S., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a vyžiadaných listinných dôkazov [kópií rozhodnutí okresného súdu a Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)] zistil, že okresný súd rozhodol v právnej veci sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 7 C 225/96 z 20. mája 2005 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), proti ktorému sa sťažovateľ odvolal. Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa rozsudkom z 24. mája 2006 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) takto: „Nepripúšťa zmenu návrhu o:

1. uloženie povinnosti vydať nové evidenčné listy,

2. náhradu nemajetkovej ujmy,

3. príspevky na závodné stravovanie pri likvidácii fondu KSP. Potvrdzuje rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť úroky z omeškania a vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách štátu.

Zrušuje   rozsudok   vo   výroku   a trovách   účastníkov   konania   a   v   rozsahu   zrušenia vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“

Rozsudok   okresného   súdu   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   nadobudol právoplatnosť vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť úroky z omeškania a vo výroku o zamietnutí   žaloby   v prevyšujúcej   časti   a   vo   výroku   o   trovách   štátu   12. júla 2006. O trovách konania okresný súd do vydania tohto rozhodnutia ústavného súdu nerozhodol.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo,   aby   jeho   vec   bola   prejednaná v primeranej lehote...

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   tých   práv,   ktoré   označil sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 184/06).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I. ÚS 34/99,   II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00,   II. ÚS 12/01,   IV. ÚS 37/02,   III. ÚS 109/03)   sa   ochrana   základnému   právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a teda aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom)   ešte   trvalo.   Ak   v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu,   už   nedochádza k porušovaniu   označeného   základného   práva,   ústavný   súd   sťažnosť   zásadne   odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pri tom z toho, že   účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03).

Sťažovateľ v konaní pred   ústavným súdom   namieta   porušenie   svojho   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru len vo vzťahu k postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 225/96.

Keďže   v zmysle   § 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone - čo nie je tento prípad), ústavný súd ďalej skúmal a rozhodol vo veci v uvedenom rozsahu (teda len vo vzťahu k namietanému postupu okresného súdu).

Ústavný   súd   v rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   zistil, že v dôsledku   sťažovateľom   podaného   odvolania   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu v napadnutom konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 225/96 bol predmetný spis spolu s opravným prostriedkom predložený 27. októbra 2005 na rozhodnutie krajskému súdu, ktorý o odvolaní sťažovateľa   rozhodol   24. mája 2006   tak,   ako   už   bolo   opísané.   Sťažnosť   sťažovateľa   z 22. decembra 2005 bola doručená osobne do podateľne ústavného súdu toho istého dňa.

Vydaním   prvostupňového   rozhodnutia   (20. máj 2005)   a   jeho   doručením (ako aj úkonmi, ktoré musel okresný súd vykonať v spojitosti s podaním odvolania) vykonal okresný súd všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty   sťažovateľa.   Ďalšie   úkony   alebo   postupy   už   okresný   súd   nemohol   vykonávať, a preto možno posudzovať záležitosť so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná   úloha   okresného   súdu   pri   odstraňovaní   právnej   neistoty   sťažovateľa   skončila rozhodnutím   vo   veci   samej   (20. mája 2005)   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu (22. decembra 2005). Okresný súd po doručení sťažnosti ústavnému súdu už vo veci samej nemohol konať, pretože spis sa v tom čase nachádzal na krajskom súde.

Ústavný súd vychádzal aj zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte dochádza alebo porušenie v tom čase ešte trvá (I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05).   Sťažovateľ   namietal   prieťahy   v konaní   okresného   súdu,   ktorý   v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už vo veci samej nekonal.

Z uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   v čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu (22. december 2005)   už   nemohol   žiadnym   ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom, a teda nemohol ani porušovať sťažovateľom označené   práva.   V čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   už   vo   veci   sťažovateľa prebiehalo odvolacie konanie na krajskom súde.

Podľa rozhodnutia krajského súdu predmetná vec bola okresnému súdu vrátená, aby opätovne rozhodol o náhrade trov konania. Aj keď už ústavný súd vyslovil, že „Aj na súdne konanie v časti týkajúcej sa iba náhrady trov súdneho konania sa vzťahuje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (III. ÚS 145/02), v okolnostiach   prípadu   dospel   k   záveru,   že   vzhľadom   na   to,   že   podanie   sťažnosti sťažovateľa (22. december 2005) predchádzalo vráteniu veci okresnému súdu (27. jún 2006) na opätovné prerokovanie iba v časti týkajúcej sa trov konania, tiež so zreteľom na samotný dátum vrátenia veci okresnému súdu (3 mesiace pred vydaním tohto rozhodnutia ústavného súdu) je vylúčená možnosť porušenia sťažovateľom označených práv vo vzťahu k postupu okresného súdu pri rozhodovaní o trovách konania.

Tento stav viedol   ústavný súd so zreteľom na podstatu   a účel   základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov k záveru,   že   sťažnosť   podaná   proti okresnému súdu je zjavne neopodstatnená, preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   po   jej   predbežnom   prerokovaní   z tohto   dôvodu   odmietol   (podobne   napr. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 1/05, II. ÚS 24/06, II. ÚS 184/06).

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   podotýka,   že   proti   porušovaniu   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa sťažovateľ mohol brániť (do vydania   prvostupňového   rozhodnutia   okresným   súdom)   podaním   sťažnosti   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v návrhu na rozhodnutie (petite sťažnosti) nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2006