SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 288/2016-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňaspravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom JUDr. Tomášom Tomčovčíkom,Nerudova 14, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 Co 91/2013-764 z 20. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),zastúpenej advokátom JUDr. Tomášom Tomčovčíkom, Nerudova 14, Košice, vo vecinamietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 91/2013-764z 20. marca 2014.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:«V právnej veci ⬛⬛⬛⬛... proti odporkyni, ktorá je sťažovateľkou v predmetnej veci, vedenej pred Okresným súdom Košice II pod č. k. 22 C 100/2000 v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov Okresný súd Košice II vydal dňa 08. 12. 2009 rozsudok, ktorým vo výroku III nehnuteľnosti zapísané na ⬛⬛⬛⬛ na Katastrálnom úrade v, katastrálne územie

o výmere 315 m², zastavaná plocha a ⬛⬛⬛⬛ o výmere 126 m², zastavaná plocha a rodinný dom na ⬛⬛⬛⬛ prikázal do výlučného vlastníctva navrhovateľa. Vo výroku V. navrhovateľa zaviazal na vyrovnanie podielu z nehnuteľného bezpodielového spoluvlastníctva manželov sumu 29.369,98 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľka odvolala, pričom okrem iného namietala nesprávne právne posúdenie veci zo strany okresného súdu. Súd nevychádzal z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké, ale rozdelil ich nehnuteľný majetok podľa výšky podielov, ktorými účastníci prispeli na nadobudnutie spoločného majetku.

Krajský súd sa rozsudkom č. k. 3 Co/76/2010 stotožnil s odvolacími dôvodmi sťažovateľky, pričom rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Vo svojom odôvodnení poukázal na to, že okresný súd nesprávne vyložil ustanovenie o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pretože sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Určenie nerovnosti vo veľkosti podielov manželov po zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov je odlišným právnym inštitútom než určenie výšky tzv. vnosu jedného z manželov, pričom ich súd prvého stupňa od seba neodlišoval a nesprávne ich zmiešal, preto tak pochybil v právnom posúdení veci.

Okresný súd Košice II vydal dňa 20. 11. 2012 rozsudok, ktorým vo výroku III. nehnuteľnosti zapísané na ⬛⬛⬛⬛ na Katastrálnom úrade v, katastrálne územie ⬛⬛⬛⬛ o výmere 315 m², zastavaná plocha a parcela o výmere 126 m², zastavaná plocha a rodinný dom na parcele ⬛⬛⬛⬛, súpisné č. 1650 prikázal do výlučného vlastníctva navrhovateľa. Vo výroku V. navrhovateľa zaviazal na vyrovnanie podielu z nehnuteľných vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov zaplatiť odporkyni sumu 60.470,25 Eur (1.821.726,70 Sk) do 3 dní od právoplatnosti rozsudku....

Proti predmetnému rozsudku prvostupňového súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie z odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O. s. p., teda preto, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil v V. výroku tak, že odvolací súd zaviaže navrhovateľa na vyrovnanie podielu z nehnuteľných vecí sumu 138.500,- Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku alebo in eventum tak, že zaviaže navrhovateľa na vyrovnanie podielu z nehnuteľných vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov zaplatiť sumou 86.929,34 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku....

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolaniu sťažovateľky nie je možné vyhovieť a že súd prvého stupňa správne riešil otázku vnosu navrhovateľa a odporkyne do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Súd sa však pri odôvodnení obmedzil na strohé konštatovanie, že „súd prvého stupňa na prejednávanú vec aplikoval relevantné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré správne vyložil, preto jeho rozhodnutie je správne a zákonné.“

S vyššie uvedeným argumentom sťažovateľky, podľa ktorej je takýto výklad v rozpore s ustálenou judikatúrou a praxou a obchádza zákon, sa odvolací súd nijako nevysporiadal a neodôvodnil, prečo je jej námietka vo veci neprijateľná.

Odkazuje síce na výklad Občianskeho zákonníka opierajúci sa o judikatúru najvyššieho súdu, ktorá zakazuje valorizáciu investícií vynaložených z oddeleného vlastníctva manžela do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, zároveň však uvádza, že judikatúra súdov sa už odklonila od tejto zásady a to bez ďalšieho odôvodnenia či uvedenia relevantnej judikatúry, ktorá by podporila toto tvrdenie súdu. Samotné konštatovanie, že doposiaľ ustálený a aplikovaný výklad Občianskeho zákonníka o zákaze valorizácie vnosov do bezpodielového spoluvlastníctva manželov je prekonaný, nie je postačujúcim odôvodnením zo strany odvolacieho súdu.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jejsťažnosť na ďalšie konanie a aby vydal tento nález:

„1/ Právo sťažovateľky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, bolo v konaní pred Krajským súdom v Košiciach pod č. k. 3 Co/91/2013 porušené. 2/ Ústavný súd Slovenskej republiky ruší rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20. 03. 2014, č. k. 3 Co/91/2013-764 a vec vracia na ďalšie konanie.

3/ Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 49.475,59,- Eur.

4/ Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke trovy konania, ktoré je povinný odporca sťažovateľke nahradiť.“

II.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorýje zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (podobne ako v podanomodvolaní proti tomuto rozsudku krajského súdu) rozsudkom krajského súdu č. k.3 Co 91/2013-764 z 20. marca 2014 tým, že krajský súd

- vo všeobecnosti riadne neodôvodnil svoj rozsudok, ktorým potvrdil rozsudokprvostupňového súdu, keď nedal odpoveď na podstatné a zásadné otázky a námietkyspochybňujúce závery prvostupňového súdu,

- nedostatočne odôvodnil v rozhodnutí zmienený odklon judikatúry súdov od zásady,ktorá sa týka zákazu valorizácie investícií vynaložených z oddeleného vlastníctva manželado bezpodielového spoluvlastníctva manželov,

a preto je napadnutý rozsudok krajského súdu arbitrárny, zjavne neodôvodnený,porušujúci jej označené základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. jej právo podľačl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

V obsahu práv podľa čl. 46 ústavy a čl. 6 dohovoru nemožno vidieť zásadnúodlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

K sťažovateľkou namietanej arbitrárnosti, neodôvodnenosti a nesprávnostinapadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd poznamenáva, že súčasťou obsahuzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodneniesúdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právnea skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnenímnárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

V súvislosti s námietkou sťažovateľky ústavný súd považuje za potrebné poukázaťna svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecnýchsúdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadné oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo vecisamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkovýstav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súdzasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maloza následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisuvšeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02,I. ÚS 176/03).

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenúsťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušnéhoorgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoréoznačil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupomalebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladaťzáver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti aleborozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymiokolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

V rozsudku krajského súdu č. k. 3 Co 91/2013-764 z 20. marca 2014, ktorým tentosúd potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II č. k. 22 C 100/2000-732 z 20. novembra2012, sa uvádza:

„Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O. s. p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až 135 O. s. p.

Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nie je naplnený.

Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O. s. p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.“

K zákazu valorizácie investícií vynaložených z oddeleného vlastníctva manželado bezpodielového spoluvlastníctva manželov krajský súd uviedol:

«Otázka valorizácie investícií vykonaných za trvania manželstva je doposiaľ riešená doslovným výkladom Občianskeho zákonníka odvodeným od rozhodnutia bývalého Najvyššieho súdu ĆSSR publikovaného pod R 42/72. Judikatúra vychádza zo zákazu valorizácie investícií, teda pri zisťovaní výšky investícií sa má vychádzať z ceny vecí a prác vložených v čase, kedy boli vynaložené a nie z hodnoty v čase vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Judikatúra súdov sa už odklonila od tejto zásady v možnosti redukcie investícií, a to z dôvodu, aby pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov neboli nahradzované pôvodné investície do vecí ku dňu zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré ku dňu jeho vyporiadania neexistujú, či sú bezcenné. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym záverom súdu prvého stupňa, že to čo „bolo vynaložené na spoločný majetok z individuálnych prostriedkov jedného z manželov (v danom prípade oboch manželov), nemožno chápať doslovne ako množstvo finančných prostriedkov, ktoré boli v tomto smere v minulosti skutočne vydané (investované). Za vhodnejší treba považovať extenzívny a funkčný výklad, podľa ktorého investície predstavujú hodnotu, o ktorú sa spoločný majetok v dôsledku individuálnych investícií ku dňu vyporiadania zvýšil. Takýto prírastok je v skutočnosti tým, čo ku dňu vyporiadania „bolo na majetok vynaložené.“...

Odvolací súd preto v súlade s § 219 ods. 1, 2 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.»

Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzalzo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutíprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiskapredmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavkukomplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,ako aj odvolacieho, či dovolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdnehokonania (IV. ÚS 250/09).

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu č. k. 22 C 100/2000-732z 20. novembra 2012, ktorým tento súd rozhodol o vyporiadaní bezpodielovéhospoluvlastníctva účastníkov konania prikázaním vymenovaných hnuteľných vecí (z tých,ktoré boli nadobudnuté) do výlučného vlastníctva navrhovateľa (výrok I), prikázanímvymenovaných hnuteľných vecí (z tých, ktoré boli nadobudnuté) do výlučného vlastníctvasťažovateľky (výrok II), prikázaním nehnuteľnosti na ⬛⬛⬛⬛ o výmere 315 m²do výlučného vlastníctva navrhovateľa (presná identifikácia vo výroku III), určenímpovinnosti navrhovateľa zaplatiť sumy na vyrovnanie podielu z hnuteľných vecí a navyrovnanie podielu z nehnuteľných vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctvamanželov (výroky IV a V).

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd v označenom rozsudku podrobne uviedola odôvodnil spôsob aplikácie a výkladu príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka(§ 143, § 148, § 149 a § 150), so zreteľom na dokazovaním zistený skutkový stav v zmyslepríslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 120 a § 132) a rozhodol v súlades právnym názorom krajského súdu na stanovovanie podielov na predmetnej nehnuteľnosti.V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na podstatné časti odôvodnenia rozsudkuokresného súdu, v ktorom sa uvádza:

«Súd majetok, získaný počas trvania manželstva vyporiadal tak, že v časti hnuteľného majetku súd považoval, že medzi účastníkmi konania došlo k dohode ohľadne hodnoty týchto vecí a spôsobu vyporiadania. Hodnotu hnuteľných vecí súd stanovil na základe dohody účastníkov konania, pričom vychádzal zo skutočnosti, že všetky hnuteľné veci účastníci konania nadobudli za trvania manželstva spoločne a pri vyporiadaní tohto majetku postupoval v súlade so zásadou, stanovenou v ust. § 150 OZ, že podiely účastníkov na tomto majetku sú rovnaké...

Účastníci konania sa dohodli aj na spôsobe vyporiadania nehnuteľnosti, zapísaná na ⬛⬛⬛⬛ na Katastrálnom úrade v... a to tak, že súd ich prikázal do výlučného vlastníctva navrhovateľa. Spornou nebola ani hodnota nehnuteľného majetku, kde účastníci konania sa dohodli, že pri hodnote tejto nehnuteľnosti sa bude vychádzať zo znaleckého posudku Žilinskej univerzity Ústavu súdneho inžinierstva, ktorý určil hodnotu oceňovanej nehnuteľnosti na 277.000,- eur.

Spornou skutočnosťou medzi účastníkmi bolo určenie podielu účastníkov na predmetnej nehnuteľnosti...

V súlade s právnym názorom krajského súdu vysloveným v zrušujúcom uznesení súd pri stanovovaní podielu na predmetnej nehnuteľnosti určil, že tento je rovnaký.

V konaní nebolo preukázané, aby odporkyňa počas trvania manželstva neuvážene míňala spoločný majetok, utrácala ho v hazardných hrách, alkohole, ľahkovážne s ním nakladala. V konaní rovnako nebolo preukázané, aby navrhovateľ mal zo svojej pracovnej činnosti vysoko nadpriemerné príjmy, ktorými by jednostranne zvyšoval hodnotu spoločného majetku.

Z vykonaného dokazovania výpovedí účastníkov konania, svedkov... vyplynulo, že nehnuteľnosť bola postavená z finančných prostriedkov, ktoré poskytli otec navrhovateľa, rodičia odporkyne a z pôžičky ⬛⬛⬛⬛ (predtým ⬛⬛⬛⬛ ) poskytnutej účastníkom konania.

Otec navrhovateľa prispel na stavbu rodinného domu sumou 1.790.262,- Sk podľa listinného dôkazu „Platby skutočné na stavbu rodinného domu“ zo dňa 12. 9. 1995 (č. l. 94...), pričom túto sumu špecifikoval ako rodičovský dar pre syna... Tvrdenia odporkyne, že v jednotlivých rozpisoch platieb je uvedené, že tieto sumy sú ako pôžička pre syna a jeho rodinu, nie sú žiadnym relevantným dôkazom podložené... sú len účelové, s cieľom získať určitú finančnú výhodu...»

Z ďalšieho priebehu dokazovania a z argumentácie okresného súdu vyplynulo:„Odporkyňa namietala, že pozemok, na ktorom je rodinný dom, nadobudli účastníci konania spoločne. Z vykonaného dokazovania listinných dôkazov založených v spis. mat. na č. l. 417, 418, 422 vyplynulo, že manželia nadobudli predmetný pozemok spoločne, ale z finančných prostriedkov poskytnutých ⬛⬛⬛⬛ st. a odporkyňa bola len osobne prítomná pri úhrade. Odporkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že si nespomína, z akých finančných prostriedkov bola nehnuteľnosť zakúpená (záp. z pojednávania 14. 2. 2012, č. l. 617).

Rovnako z kúpnej zmluvy založenej na č. l. 610 vyplynulo, že predmetná nehnuteľnosť parc. ⬛⬛⬛⬛, na ktorej bol následne postavený rodinný dom nadobudli účastníci konania spoločne.

Na základe uvedených skutočností súd zistil, že otec navrhovateľa daroval synovi sumu 1.739.139,30,- Sk formou vnosu do spoločného majetku, čo bolo preukázané faktúrami a dokladmi o nákupe.

Na stavbu rodinného domu účastníci použili finančné prostriedky, ktoré poskytli rodičia odporkyne, a to vo výške 100.000,- Sk, čo vyplynulo z listinného dôkazu (č. 95), nákladov na stavbu 2 kozubov...

Na základe vykonaného dokazovania súd dospel ku záveru, že vnos odporkyne bol vo výške 185.521,50,- Sk a vnos navrhovateľa sumu 1.739.139,30,- Sk.

Súd vnos obidvoch účastníkov konania zvýšil o čiastku, ktorá predstavovala mieru inflácie v SR a to za obdobie od roku 1995 do 2011. Výšku inflácie určil podľa údajov poskytnutých Štatistickým úradom SR odbor poskytovania informácií a marketingu zo dňa 7. 7. 2012 (č. l. 729).

Súd zhodnotenie vnosu o príslušnú mieru inflácie vykonal z dôvodu, že od roku 1998 do roku 2012 došlo v dôsledku situácie na trhu k niekoľkonásobnému zvýšeniu ceny nehnuteľností...

Súd... námietku odporkyne, že je potrebné odpočítať vnos rodičov navrhovateľa vo výške 1.790.262,- Sk považoval za dôvodný avšak nie v navrhnutej výške, a to z dôvodu, že táto suma bola vložená do stavby rodinného domu v rokoch 1990 – 1995.

V rozpore s citovanou zásadou spravodlivosti by bolo, ak by výšku vnosu 1.790.262,- Sk odrátal z hodnoty domu, ktorú dosiahol pri ohodnocovaní v znaleckom posudku v r. 2012. Táto suma by mohla byť odrátaná ako vklad navrhovateľa v uvedenej výške, ak za rozhodujúcu hodnotu domu, by sa považovala nadobúdacia hodnota domu, čo je ale v rozpore s ustálenou súdnou praxou.

Opodstatnenie takéhoto záveru je aj v skutočnosti, že oproti pôvodnej hodnote domu pri zániku BSM určená znalcom k 10. 2. 1998 zo sumy 141.000,- eur vzrástla jeho hodnota na sumu 277.000, teda zhodnotenie je 1,9645. Z uvedeného dôvodu aj vklad navrhovateľa je spravodlivé zhodnotiť a ak by ho súd zhodnocoval za roky 1998 do 2012 na základe uvedeného pomeru zhodnotenia, predstavoval by sumu 3.416.539,10, rovnako aj vklad odporkyne bol takto zhodnotený. Ak by súd rozhodol tak, že z hodnoty domu, určenej znaleckým posudkom v r. 2012 odrátal vklad navrhovateľa nezhodnotený, bolo by to v rozpore s dobrými mravmi, a to s prihliadnutím aj na tú skutočnosť, že odporkyňa sa okrem platenia 1/2 dane z nehnuteľnosti nijakým spôsobom nepodieľala na udržiavaní nehnuteľnosti.

Súd poukazuje na citované znenie § 150 OZ, kde výška podielov je určujúcim kritériom, nie však jediným. Zákonné ustanovenie prikazuje súdu prihliadať na potreby maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí... V konaní nebolo preukázané, aby niektorý z účastníkov sa nestaral o rodinu. Dokazovaním navrhovateľ preukázal, že on za účasti svojho otca sa rozhodným spôsobom podieľal na nadobudnutí majetku a následne aj na jeho udržaní.“

Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd zastáva názor,že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je svojvoľný, keďže právne závery v ňomuvedené nie sú v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlades platnou právnou úpravou, ani zásadne nepopierajú účel a význam aplikovaných právnychpredpisov Občianskeho zákonníka. Krajský súd sa vo svojom potvrdzujúcom rozsudkuvyrovnal s námietkou, ktorú sťažovateľka uviedla v odvolaní [odvolací dôvod podľa ust.§ 205 ods. 2 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku je v súdnej praxi vykladaný tak, žemusí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil poprávnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní].Ústavný súd považuje rozsudok krajského súdu v namietanej časti týkajúcej sa (zákazu)valorizácie investícií vykonaných počas trvania manželstva za dostatočný a udržateľný ajvzhľadom na jasnosť a presvedčivosť odôvodnenia potvrdeného rozsudku okresného súduv uvedených otázkach. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom uvedenýmv napadnutom rozsudku nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnejneodôvodnenosti tohto názoru, ani nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť názorkrajského súdu svojím vlastným.

Ústavný súd s odkazom na svoju stabilnú judikatúru napokon uvádza, že postupa rozhodnutie súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnejúpravy, nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96,I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní.Inak povedané, obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutiesúdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto nie je možné považovaťnevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva(I. ÚS 3/97).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky, ktorounamieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k.3 Co 91/2013-764 z 20. marca 2014, odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2016