SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 288/2015-7
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ktorou namietaporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky postupomKrajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 20 CoE 137/2013 a jehouznesením sp. zn. 20 CoE 137/2013 z 22. júla 2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola26. septembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), zastúpeného ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ktorou namietaporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 20 CoE 137/2013 a jeho uznesením sp. zn. 20 CoE 137/2013 z 22. júla 2014(ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol v procesnom postaveníoprávneného účastníkom odvolacieho konania v exekučnej veci vedenej krajským súdompod sp. zn. 20 CoE 137/2013. Krajský súd uznesením sp. zn. 20 CoE 137/2013z 27. decembra 2013 rozhodol o odvolaní sťažovateľa tak, že zmenil uznesenie súdu prvéhostupňa vo výroku o trovách exekúcie tak, že „oprávnený je povinný zaplatiť trovy exekúcie vo výške 74,20 eur súdnemu exekútorovi JUDr. Borisovi Gerberymu, Exekútorský úrad so sídlom Spišská Nová Ves, Starosaská 3 v lehote 15 dní od právoplatnosti uznesenia“.
Sťažovateľ sa podaním z 12. mája 2014 domáhal vydania opravného uzneseniaz dôvodu, že „oprávnený bol v exekučnom konaní zastúpený ⬛⬛⬛⬛ a že súdny exekútor má vrátiť oprávnenému sumu 303,15 Eur aj s úrokmi od 19. 11. 2011“.Krajský súd napadnutým uznesením návrh sťažovateľa na vydanie opravného uzneseniazamietol.
Podľa názoru sťažovateľa „Krajský súd Prešov - mal rozhodnúť, že súdny exekútor JUDr. Boris Gerbery, Exekútorský úrad má vrátiť oprávnenému ⬛⬛⬛⬛ sumu po prepočte 329,71 € viďte prílohy, ďalej mal uviesť, že sa dopustil nedovoleného obohatenia Tr. č. podvodu, keď od Bánk si nechal zaslať peniaze na svoj účet, naťahoval to 4 roky a do návrhu uviedol, že dáva návrh na zastavenie konania z dôvodu nemajetnosti povinného, čo nie je pravda, viďte prílohu Uznes 4 CbR/16/2011 z 7. 2. 2012.“.
Sťažovateľ, zastúpený ⬛⬛⬛⬛, žiada ústavný súd o „pridelenie advokáta“ na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu a právnu ochranu a to, že každý sa môže domáhať zákonom že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky upraveného v čl. 46 Ústavy SR, postupom Krajského súdu v Prešove to rozhodnutím uznesením č. 20 CoE 137/2013-100 z 22. 7. 2014 porušené bolo.
2. Krajský súd v Prešove už vo veci odvolania proti uzneseniu OS Prešov 26 Er 3199/06-24 z 20. 7. 2011 sa nedostatočne zaoberal odvolaním, najmä zaslaním položiek od Bánk na účet exekútora a tiež si nepreveril vlastníctvo majetku povinného - cenné papiere!
3. Aby rozhodol, že má zaplatiť sťažovateľovi vzniknutú škodu, súdne trovy, právne zastúpenie a nemajetkovú ujmu, aby bol upravený petit, že súdny exekútor má vrátiť peniaze, ktoré mu boli neprávom zaslané jeho zastrašovaním!!! - on ich odmieta vrátiť.
4. Tiež aby bolo zabezpečené z vlastníctva majetku povinného 4 CbR/16/2011 ALPHA o. c. p., a. s., Prešov, vyrovnanie podlžnosti pre oprávneného.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musípripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákonneustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovaniepred ústavným súdom.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda toučasťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavnýmsúdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môžeústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že petit sťažnosti nezodpovedákvalitatívnym požiadavkám, ktoré vyplývajú z ustálenej judikatúry ústavného súdu.
Ústavný súd poukazuje na § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, z ktorého okreminého vyplýva, že návrh na začatie konania pred ústavným súdom (a teda aj sťažnosť podľačl. 127 ods. 1 ústavy) musí byť odôvodnený. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdumá nedostatok odôvodnenia významné procesné dôsledky. Je totiž základnou povinnosťousťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesnýnárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolnostímusí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdeniepredloženého sporu. Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho označených práv nie jedostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajúobjektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti naďalšie konanie (IV. ÚS 359/08).
Ústavný súd z dôvodov procesnej ekonómie upustil od výzvy adresovanejsťažovateľovi na zvolenie si právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavnýmsúdom a na odstránenie nedostatkov petitu sťažnosti a ustálil predmet tohto konania tak, akoje uvedený v záhlaví tohto rozhodnutia, pretože ani prípadné odstránenie uvedenýchnedostatkov by za žiadnych okolností nemohlo viesť k inému rozhodnutiu o tejto sťažnosti.
Zo sťažnosti a k nej priloženej dokumentácie vyplýva, že spor, v súvislosti s ktorýmsa sťažovateľ uchádza o ústavnú ochranu v konaní pred ústavným súdom, sa týka návrhuna vydanie opravného uznesenia vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu v exekučnomkonaní, ktorým bola sťažovateľovi uložená povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovyexekúcie v sume 74,20 €. V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd poukazuje na § 238ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku, z ktorého okrem iného vyplýva, že dovolanie akomimoriadny opravný prostriedok nie je prípustné vo veciach, v ktorých je napadnutéprávoplatné rozhodnutie neprevyšujúce trojnásobok minimálnej mzdy, t. j. táto skutočnosťpredstavuje vo sfére všeobecného súdnictva zákonný dôvod na odmietnutie dovolaniaz dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú (pozri napr.IV. ÚS 358/08 alebo IV. ÚS 717/2013).
Ústavný súd už opakovane vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Občiansky súdnyporiadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovýmisúdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do rovinyústavného súdnictva (IV. ÚS 431/2012). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosťsmeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu,poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, aksťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadnezávažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)].Vo veci sťažovateľa o takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu celkom zjavnenejde.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavneneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K inýmdôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patríaj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovanáv kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha ústavnejochrany v spore, ktorého predmet je zjavne bagateľný, ústavný súd na základe dosiaľuvedeného pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že vo veci sťažovateľa nie sú podľajeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany, a pretosťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. apríla 2015