znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 288/2015-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpeného ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   ktorou   namietaporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky postupomKrajského   súdu   v Prešove   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   20   CoE   137/2013   a jehouznesením sp. zn. 20 CoE 137/2013 z 22. júla 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola26. septembra 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“),   zastúpeného ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   ktorou   namietaporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 20 CoE 137/2013 a jeho uznesením sp. zn. 20 CoE 137/2013 z 22. júla 2014(ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol v procesnom postaveníoprávneného účastníkom odvolacieho konania v exekučnej veci vedenej krajským súdompod   sp.   zn.   20 CoE 137/2013.   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   20 CoE   137/2013z 27. decembra 2013 rozhodol o odvolaní sťažovateľa tak, že zmenil uznesenie súdu prvéhostupňa vo výroku o trovách exekúcie tak, že „oprávnený je povinný zaplatiť trovy exekúcie vo výške 74,20 eur súdnemu exekútorovi JUDr. Borisovi Gerberymu, Exekútorský úrad so sídlom Spišská Nová Ves, Starosaská 3 v lehote 15 dní od právoplatnosti uznesenia“.

Sťažovateľ   sa   podaním   z 12.   mája   2014   domáhal   vydania   opravného   uzneseniaz dôvodu, že „oprávnený bol v exekučnom konaní zastúpený ⬛⬛⬛⬛ a že súdny exekútor má vrátiť oprávnenému sumu 303,15 Eur aj s úrokmi od 19. 11. 2011“.Krajský súd napadnutým uznesením návrh sťažovateľa na vydanie opravného uzneseniazamietol.

Podľa názoru sťažovateľa „Krajský súd Prešov - mal rozhodnúť, že súdny exekútor JUDr. Boris Gerbery, Exekútorský úrad má vrátiť oprávnenému ⬛⬛⬛⬛ sumu po prepočte   329,71   €   viďte   prílohy,   ďalej   mal   uviesť,   že   sa   dopustil   nedovoleného obohatenia Tr. č. podvodu, keď od Bánk si nechal zaslať peniaze na svoj účet, naťahoval to 4 roky a do návrhu uviedol, že dáva návrh na zastavenie konania z dôvodu nemajetnosti povinného, čo nie je pravda, viďte prílohu Uznes 4 CbR/16/2011 z 7. 2. 2012.“.

Sťažovateľ,   zastúpený ⬛⬛⬛⬛,   žiada   ústavný   súd   o „pridelenie advokáta“ na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu a právnu ochranu a to, že každý sa môže domáhať zákonom že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky upraveného v čl. 46 Ústavy SR, postupom Krajského súdu v Prešove to rozhodnutím uznesením č. 20 CoE 137/2013-100 z 22. 7. 2014 porušené bolo.

2.   Krajský   súd   v   Prešove   už   vo   veci   odvolania   proti   uzneseniu   OS   Prešov 26 Er 3199/06-24   z   20.   7.   2011   sa   nedostatočne   zaoberal   odvolaním,   najmä   zaslaním položiek od Bánk na účet exekútora a tiež si nepreveril vlastníctvo majetku povinného - cenné papiere!

3. Aby rozhodol, že má zaplatiť sťažovateľovi vzniknutú škodu, súdne trovy, právne zastúpenie   a   nemajetkovú   ujmu,   aby   bol   upravený   petit,   že   súdny   exekútor   má   vrátiť peniaze, ktoré mu boli neprávom zaslané jeho zastrašovaním!!! - on ich odmieta vrátiť.

4.   Tiež   aby   bolo   zabezpečené   z   vlastníctva   majetku   povinného   4   CbR/16/2011 ALPHA o. c. p., a. s., Prešov, vyrovnanie podlžnosti pre oprávneného.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musípripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom,   ak   tento   zákonneustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovaniepred ústavným súdom.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhomna začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda toučasťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavnýmsúdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   to   môžeústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že petit sťažnosti nezodpovedákvalitatívnym požiadavkám, ktoré vyplývajú z ustálenej judikatúry ústavného súdu.

Ústavný súd poukazuje na § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, z ktorého okreminého vyplýva, že návrh na začatie konania pred ústavným súdom (a teda aj sťažnosť podľačl. 127 ods. 1 ústavy) musí byť odôvodnený. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdumá nedostatok odôvodnenia významné procesné dôsledky. Je totiž základnou povinnosťousťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesnýnárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolnostímusí   odôvodnenie   sťažnosti   obsahovať   najmä   právne   argumenty   a   právne   posúdeniepredloženého sporu. Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho označených práv nie jedostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajúobjektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti naďalšie konanie (IV. ÚS 359/08).

Ústavný   súd   z   dôvodov   procesnej   ekonómie   upustil   od   výzvy   adresovanejsťažovateľovi na zvolenie si právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavnýmsúdom a na odstránenie nedostatkov petitu sťažnosti a ustálil predmet tohto konania tak, akoje   uvedený   v   záhlaví   tohto   rozhodnutia,   pretože   ani   prípadné   odstránenie   uvedenýchnedostatkov by za žiadnych okolností nemohlo viesť k inému rozhodnutiu o tejto sťažnosti.

Zo sťažnosti a k nej priloženej dokumentácie vyplýva, že spor, v súvislosti s ktorýmsa sťažovateľ uchádza o ústavnú ochranu v konaní pred ústavným súdom, sa týka návrhuna vydanie opravného uznesenia vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu v exekučnomkonaní, ktorým bola sťažovateľovi uložená povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovyexekúcie v sume 74,20 €. V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd poukazuje na § 238ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku, z ktorého okrem iného vyplýva, že dovolanie akomimoriadny   opravný   prostriedok   nie   je   prípustné   vo   veciach,   v   ktorých   je   napadnutéprávoplatné rozhodnutie neprevyšujúce trojnásobok minimálnej mzdy, t. j. táto skutočnosťpredstavuje   vo   sfére   všeobecného   súdnictva   zákonný   dôvod   na   odmietnutie   dovolaniaz dôvodu   neprípustnosti   vzhľadom   na   to,   že   ide   o   sumu   bagateľnú   (pozri   napr.IV. ÚS 358/08 alebo IV. ÚS 717/2013).

Ústavný súd už opakovane vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Občiansky súdnyporiadok   vylučuje   u   bagateľných   vecí   prieskum   rozhodnutí   vydaných   druhostupňovýmisúdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do rovinyústavného súdnictva (IV. ÚS 431/2012). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosťsmeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu,poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, aksťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadnezávažnom   rozsahu   [intenzite   (IV.   ÚS   414/2010,   IV.   ÚS   79/2011,   IV.   ÚS   251/2011)].Vo veci sťažovateľa o takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu celkom zjavnenejde.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavneneopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavneneopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K inýmdôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patríaj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp.nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovanáv kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha ústavnejochrany   v spore,   ktorého   predmet   je   zjavne   bagateľný,   ústavný   súd   na   základe   dosiaľuvedeného pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že vo veci sťažovateľa nie sú podľajeho   doterajšej   judikatúry   splnené   podmienky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany,   a pretosťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2015