znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 288/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr. B.   F.,   PhD.,   B.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp 9186/2012   a   sp.   zn.   Rvp   9187/2012   vo   veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bardejov   v   bližšie   nešpecifikovaných   exekučných konaniach a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 9186/2012 a sp. zn. Rvp 9187/2012 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp 9186/2012.

2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. júla 2012 osobne doručené sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14   dohovoru   postupom   Okresného   súdu   Bardejov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   bližšie sťažovateľkou nešpecifikovaných exekučných konaniach.

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   ňou   označených základných práv a práv v exekučných konaniach, ktoré identifikovala iba prostredníctvom osoby   povinného   a   spisovej   značky   súdneho   exekútora   „Ex“   bez   uvedenia   príslušnej spisovej značky „Er“ toho-ktorého exekučného konania vedeného okresným súdom, keďže spisové značky jej nie sú podľa jej tvrdenia známe, a to aj napriek tomu, že na ich zistenie vyvinula enormné úsilie.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   uviedla,   že   v   ňou   (uvedeným   spôsobom,   pozn.) označených   exekučných   konaniach   okresný   súd   porušil   jej   základné   právo   a   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v dôsledku toho aj jej základné právo na spravodlivé súdne konanie, ktorého jedným z atribútov je aj právo na prerokovanie veci v primeranej lehote, ďalej podľa sťažovateľky laxným, resp. pomalým postupom okresného súdu   malo   dôjsť   aj   k   porušeniu   jej   základného   práva   a   práva   na   ochranu   vlastníctva a napokon okresný súd mal porušiť aj všeobecný zákaz diskriminácie.

Inkriminovaným sťažovateľkou   napádaným postupom,   ktorým   mali byť porušené ňou   označené   základné   práva   a   práva,   je   postup   okresného   súdu,   ktorý   podľa   tvrdení sťažovateľky od 19. júla 2010, keď ňou zvolený súdny exekútor podal okresnému súdu žiadosti   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   v   prospech   sťažovateľky   ako oprávnenej z exekúcie, o týchto žiadostiach rozhodol „... len čiastočne...“, keď súdnemu exekútorovi udelil poverenie iba na časť exekučným titulom priznanej pohľadávky, takže podľa   sťažovateľky „...   nečinnosť,   resp.   nesústredená   činnosť   súdu   sa   týka   žiadosti o vydanie poverenia v tej časti exekučne uplatňovanej pohľadávky o ktorej súd doposiaľ bezdôvodne nerozhodol. Z pohľadu platného práva (zákonnej úpravy exekučného konania) nie je možné akceptovať stav, kedy exekučný súd (v reakcii na žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia) poverí súdneho exekútora výkonom exekúcie len pre časť pohľadávky oprávneného a o právnom osude /ostávajúcej častí pohľadávky nerozhodne (či už pozitívne udelením poverenia alebo negatívne zamietnutím žiadosti).“.

V   sťažnostiach   podaných   ústavnému   súdu   sťažovateľka   tiež   poukázala   na skutočnosť,   že   okresný   súd   v   napádaných   exekučných   konaniach   neprijal   adekvátne opatrenia   na   urýchlené   konanie   vo   veci   žiadostí   ňou   zvoleného   súdneho   exekútora   na udelenie   poverení   na   vykonanie   tohto-ktorého   exekučného   konania,   a   to   aj   napriek skutočnosti,   že   sťažovateľka   mala   podľa   svojho   tvrdenia   podať   v   súvislosti   s   týmto postupom okresného súdu predsedovi okresného súdu 9. mája 2012 sťažnosti na prieťahy v konaní (v ten istý deň v oboch prípadoch, pozn.).

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uviedla:„Sťažovateľ má enormný záujem na vecnom posune v exekučnom konaní a preto rozhodnutie   o   udelenia   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   opakovane   urgoval. Porušovateľovi adresoval viacero listov so žiadosťou o informáciu o stave konania, resp. podnetov na preskúmanie zákonnosti postupu súdu (podania sa nachádzajú v súdnom spise exekučného súdu).   Opísané aktivity však nenaplnili očakávania sťažovateľa,   že dôjde k odstráneniu stagnácie a k uskutočneniu zákonom predvídaného postupu. Porušovateľ ostal vo veci nečinný...

K znižovaniu hodnoty majetku sťažovateľa (bonity pohľadávky) dochádza aj preto, že nečinnosť exekučného súdu utvrdzuje dlžníka (povinného) v tom, že sťažovateľovi zaplatiť nemusí, pretože ho autoritatívne k takémuto správaniu nemá kto prinútiť. Bez povšimnutia nemôže ostať ani skutočnosť, že márnym plynutím času sa dlžníkovi (povinnému) vytvára priestor na to, aby zrealizoval úkony ktoré ho zbavia majetku postihnuteľného exekúciou. Pohľadávku sťažovateľa tak nebude z čoho uspokojiť....“

Vzhľadom na uvedené tvrdenia sa sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu   domáha,   aby   ústavný   súd   po   ich   prijatí   na   ďalšie   konanie   nálezom   vyslovil,   že postupom okresného súdu v každom z ňou napádaných exekučných konaní bolo porušené jej   základné   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   jej základné právo a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, jej základné právo a právo na ochranu vlastníctva zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu, a napokon, že došlo aj k porušeniu všeobecného zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 12 ods. 2 ústavy a v čl. 14 dohovoru.   V   dôsledku   uvedeného   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd   prikázal okresnému   súdu   v   jednotlivých   ňou   napádaných   exekučných   konaniach   konať   bez zbytočných   prieťahov,   aby   okresnému   súdu   zakázal   pokračovať   v diskriminácii sťažovateľky,   aby   sťažovateľke   priznal   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   po 1 272,36 € v oboch prípadoch, a tiež aby jej priznal úhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť   na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Aj   keď   zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   tak odvolávajúc   sa   na   ustanovenie   §   31a   zákona   o   ústavnom   súde,   možno   aj   v   konaní o sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí   primerane   citované ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 9186/2012 a sp. zn. Rvp 9187/2012 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc citované právne normy tak, že   predmetné   sťažnosti   spojil   do   jedného   spoločného   konania,   tak   ako   to   je   uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   základného   práva a práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   garantovaného v   čl.   48   ods.   2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré sťažovateľka subsumuje aj pod základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého jedným z atribútov je aj prerokovanie   veci   v   primeranej   lehote   bez   prieťahov,   pričom   s   porušením   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sťažovateľka   spája   aj   porušenie   svojho základného práva a práva na ochranu vlastníctva zaručených v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 dodatkového   protokolu,   a   v   konečnom   dôsledku   aj   s   porušením   všeobecného   zákazu diskriminácie   zaručeného   v   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   v   čl.   14   dohovoru.   K   zbytočným prieťahom postupom okresného súdu v sťažovateľkou napádaných exekučných konaniach pritom malo dôjsť v dôsledku tohto, že okresný súd do podania sťažností ústavnému súdu iba čiastočne rozhodol o žiadostiach súdneho exekútora na udelenie poverenia.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Jednou   zo   zákonom   o   ústavnom   súde   požadovaných   obligatórnych   náležitostí sťažnosti spôsobilej iniciovať konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je aj presné označenie konania, resp. označenie postupu orgánu verejnej moci, ktorým malo dôjsť   k   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   základných   práv   a   práv zaručených   v   ústave   alebo   kvalifikovanej   medzinárodnej   zmluve,   ktorou   je   Slovenská republika viazaná.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   podaných   ústavnému   súdu   vedených   pod   sp.   zn. Rvp 9186/2012 a sp. zn. Rvp 9187/2012 uviedla, že nie je schopná presne spisovou značkou označiť, a tak nezameniteľným spôsobom identifikovať ňou napádané exekučné konania vedené okresným súdom, postupom v ktorých malo byť porušené najmä jej základné právo a   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   s   tým   spojené   aj   iné sťažovateľkou   označené   základné   práva   a   práva,   a   to   v   súvislosti   s   rozhodovaním o žiadostiach ňou zvoleného súdneho exekútora o udelenia poverení na vykonanie exekúcií. Sťažovateľka   ňou   napádané   exekučné   konania   okresného   súdu   označila   iba   uvedením označenia účastníkov exekučného konania, pričom oprávnenou z exekúcie je vo všetkých napádaných   exekučných   konaniach   samotná   sťažovateľka   a   povinnými   sú   konkrétne menom, priezviskom a dátumom narodenia označené fyzické osoby, pričom sťažovateľka tieto napádané exekučné konania tiež označila uvedením „exekútorskej“ spisovej značky „Ex“.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   uvedenými   tvrdeniami   sťažovateľky   v   prvom   rade poukazuje na skutočnosť, že v obidvoch napádaných exekučných konaniach ide o prípady, keď sťažovateľka namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v súvislosti s rozhodovaním okresného súdu o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverení, pričom podľa jej tvrdení okresný súd o týchto žiadostiach už čiastočne rozhodol (str. 3 sťažností, pozn.), takže podľa ústavného súdu sťažovateľka už z týchto ňou proklamovaných „čiastočných rozhodnutí“, resp. „čiastočných poverení“ v daných veciach musela mať vedomosť o spisových značkách napádaných exekučných konaní.

Vzhľadom na uvedené je teda nepochybne zrejmé, že tvrdenia sťažovateľky o tom, že   nemá   vedomosť   o   spisových   značkách   ňou   napádaných   exekučných   konaní   sa nezakladajú na pravde, resp. majú charakter klamlivého a zavádzajúceho tvrdenia zo strany sťažovateľky,   pretože   sama   sťažovateľka   uvádza,   že   porušenie   svojich   práv   namieta v súvislosti s konaniami, v ktorých už bolo okresným súdom čiastočne rozhodnuté.

V   súvislosti   s   uvedeným   ústavný   súd   pripomína,   že   nie   je   povinný   z   úradnej povinnosti   odstraňovať nedostatky   sťažností   sťažovateľky,   pretože   na taký   postup   slúži inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   pričom z publikovanej   judikatúry   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok zákonom predpísaných náležitostí v podaniach účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010).

Okrem   uvedeného   ústavný   súd   tiež   vo   svojom   uznesení   sp.   zn.   II.   ÚS   117/05 z 11. mája 2005 už uviedol: „Podľa § 18 ods.   2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti aj zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby (sťažovateľov), ktoré sú zastúpené osobami práva znalými (advokátmi), tak ako je tomu aj v prípade sťažovateľky.

Napokon   v   súvislosti   s   náležitosťami   sťažností   sťažovateľky   ústavný   súd   tiež podotýka, že sťažovateľka svoje tvrdenia v sťažnostiach nepodložila žiadnymi dôkazmi, a to aj napriek skutočnosti, že v samotných sťažnostiach uvádza, že ich k sťažnostiam pripája, napr.   sťažovateľka   ani   v   jednom   z   napádaných   konaní   nepredložila   relevantný   dôkaz (s odtlačkom úradnej prijímacej pečiatky okresného súdu, pozn.), že v tom-ktorom prípade bola   skutočne   podaná   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie,   a   tiež nepredložila ani „čiastočné rozhodnutie“ okresného súdu o týchto žiadostiach, na ktoré v sťažnostiach poukazuje, a tiež neuviedla ani len dátum, kedy mali byť tieto „čiastočné poverenia“ okresným súdom   vydané. Okrem   toho sťažovateľka predložením „sťažnosti adresovanej predsedovi okresného súdu“ nezdokladovala ani to, že pred podaním sťažností ústavnému   súdu   skutočne   preukázateľne   vyčerpala   tento   prostriedok   nápravy   ňou označených práv, a túto skutočnosť iba tvrdila, pričom tiež neuviedla, ako boli tieto jej sťažnosti   predsedom   okresného   súdu   posúdené.   Okrem   toho   ústavný   súd   poukazuje na zmätočnosť a rozporuplnosť tvrdení sťažovateľky uvádzaných v sťažnostiach, keď uvádza, že   žiadosti   o   udelenie   poverení   boli   okresnému   súdu   podané   19.   júla   2010,   pričom rozhodnutie o týchto žiadostiach mala urgovať (s. 10 sťažností, pozn.) už 2. júla 2009,

23. septembra   2009,   13.   novembra   2009   a   25.   februára   2010,   t. j.   podľa   uvedeného vybavenie predmetných žiadostí sťažovateľka urgovala ešte pred ich samotným podaním.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti sťažovateľky už po ich predbežnom prerokovaní odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí na ich prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd tiež podotýka, že v prípade pravdivosti tvrdení sťažovateľky, že kvôli pretrvávajúcim   prieťahom   v   napádaných   exekučných   konaniach   podala   pred   podaním sťažností ústavnému súdu 2. júla 2012 ešte aj 9. mája 2012 sťažnosti predsedovi okresného súdu   na   prieťahy   v   konaní,   možno   sťažnosti   sťažovateľky   odmietnuť   aj   z   dôvodu   ich zjavnej neopodstatnenosti.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd totiž už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní [podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch“)]   je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou.

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka podala ústavnému súdu sťažnosti 2. júla 2012, t. j. ani nie dva mesiace potom, ako (iba podľa jej tvrdenia bez dôkazu, pozn.) 9. mája 2012 podala   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosti   na   prieťahy   v   napádaných   exekučných konaniach,   takže   z   tohto   hľadiska   podľa   ústavného   súdu   sťažovateľka   neposkytla okresnému súdu dostatočný časový priestor, aby v dôsledku využitia sťažností na prieťahy adresovaných predsedovi okresného súdu, ktoré považuje ústavný súd za účinný právny prostriedok   ochrany označených práv, sám vo svojom postupe zjednal nápravu, a to aj vzhľadom   na   množstvo   vecí   samotnej   sťažovateľky,   ale   aj   iných   exekučných   vecí. Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   zastáva   stanovisko,   že   sťažnosti   sťažovateľky   na prieťahy v konaní adresované predsedovi okresného súdu boli v okolnostiach prípadov zo strany sťažovateľky iba formálnym úkonom.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažností   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. septembra 2012