znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 288/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti D., s. r. o., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. M. R.,   Ž.,   vo   veci   namietaného porušenia   základného práva a práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 170/08 zo 16. decembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti D., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. februára 2010   doručená   sťažnosť   spoločnosti   D.,   s. r. o.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obo 170/08 zo 16. decembra 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou z 26. augusta 1999 sa sťažovateľka na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) domáhala proti žalovanému (Č., a. s.) „aby súd uložil povinnosť žalovanému postupovať pri stanovení výšky poistného plnenia podľa čl. 9 bod 2 Všeobecných poistných podmienok (VPP) a zaplatiť žalobcovi poistné plnenie v súlade s čl. 9 bod 2 VPP vo výške poistnej čiastky určenej článkom 5 poistnej zmluvy po odpočítaní trosiek predmetu poistenia a už zaplateného poistného plnenia spolu s úrokom   z   omeškania   od   13. 10. 1997   až   do   zaplatenia“.   Krajský   súd   v   poradí   prvým rozsudkom   v   tejto   veci   sp.   zn.   58   Cb   40/99   z 25. októbra   2001   žalobu   sťažovateľky zamietol. Podľa jej tvrdení krajský súd jej predmetný rozsudok nedoručil ani po viac ako dvoch   rokoch od jeho vyhlásenia, a preto sa domáhala jeho doručenia prostredníctvom svojho   právneho   zástupcu   podaním   z   19.   mája   2003,   na   základe   čoho   krajský   súd predmetný rozsudok sťažovateľke doručil až 3. júna 2003, avšak s už vyznačenou doložkou právoplatnosti   (10.   december   2001).   Na   základe   odvolania   sťažovateľky   proti   rozsudku krajského súdu, ktoré odôvodnila tým, že krajský súd nesprávne vyznačil právoplatnosť napádaného rozsudku, ako aj tým, že krajský súd sa podľa nej dopustil pri prerokúvaní veci viacerých procesných pochybení, a tiež, že nesprávne právne posúdil jej žalobu, a napokon, že   krajský   súd   neodôvodnil   rozsudok,   najvyšší   súd „rozsudkom“ (správne   malo   byť uznesením,   pozn.)   sp.   zn.   5   Obo   177/03   z 25. januára   2005   zrušil   napadnutý   rozsudok krajského   súdu   a   vec   mu   vrátil   na   nové   prerokovanie   a   rozhodnutie,   pričom   podľa sťažovateľky najvyšší súd v tomto svojom rozhodnutí vyslovil pre ďalšie konanie záväzný právny názor, podľa ktorého sťažovateľka podala žalobu o plnenie podľa § 80 písm. b) Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   a   nie   určovaciu   žalobu   podľa   §   80 písm. c) OSP.

Po   vrátení   veci   krajskému   súdu   bolo   vo   veci   nariadené   a   vykonané   znalecké dokazovanie, a potom krajský súd rozsudkom sp. zn. 58 Cb 40/99 z 2. septembra 2008 žalobu sťažovateľky   opätovne zamietol, proti čomu   sa sťažovateľka opätovne odvolala, avšak   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   4   Obo   170/08   zo   16.   decembra   2009   rozsudok krajského súdu potvrdil, avšak z iného dôvodu, než z akého rozhodol krajský súd. Krajský súd považoval žalobu sťažovateľky za nedôvodnú z dôvodu, že podľa jeho názoru žalovaný sťažovateľke plnil v súlade s uzavretou poistnou zmluvou, avšak najvyšší súd považoval zamietnutie žaloby sťažovateľky za správne z dôvodu premlčania ňou v žalobe uplatneného nároku na plnenie.

Porušenie   základného   práva   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   sťažovateľka odôvodňuje tým, že najvyšší súd nenapravil ňou tvrdené pochybenie krajského súdu, ktorý vo svojom rozsudku podľa nej nevysvetlil, z akého dôvodu sa pri rozhodovaní stotožnil so závermi   znaleckého   posudku,   ktorý   dal   na   svoje   náklady   vypracovať   žalovaný,   a   nie k znaleckému   posudku   vypracovanému   súdom   ustanoveným   súdnym   znalcom,   a   tiež z dôvodu, že najvyšší súd sa podľa sťažovateľky odchýlil od záväzného právneho názoru, ktorý   v   tejto   veci   najvyšší   súd   vyslovil   už   vo   svojom   skoršom   rozhodnutí,   pričom sťažovateľka je toho názoru, že ak by sa najvyšší súd pridržiaval tohto právneho názoru, nemohol by dospieť k záveru, že nárok sťažovateľky bol premlčaný.

V uvedených súvislostiach sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: «... prvostupňový súd a ani odvolací sa vôbec nevysporiadali s dvoma rozdielnymi znaleckými   posudkami   vypracovanými   znalcom   poisťovne   Ing.   S.   a   súdnom   určeným znalcom Ing. K. a ani jeho znaleckou výpoveďou....

Odvolací   súd   v   rozpore   s   právnym   názorom   vysloveným   už   v   jeho   skoršom rozhodnutí   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   avšak   z   iného   právneho   dôvodu   ako prvostupňový súd.

Sťažovateľ poukazuje na to, že po celý čas konania sa sťažovateľ domáhal poistného plnenia z poistnej zmluvy a jeho výška bola len upresnená. Sťažovateľ nenesie a nemôže na svoju   ťarchu   niesť   tú   skutočnosť,   že   Krajský   súd   v   Bratislave   nedoručil   sťažovateľovi rozsudok a následne nezákonným vyznačením doložky právoplatnosti tento uložil do archívu ešte v roku 2001. Krajský súd začal konať opätovne vo veci dňa 22. 9. 2005, t. j. až po 4 rokoch. Sťažovateľ poukazuje na to, že pokiaľ by bol sťažovateľ ešte počas konania v roku 2001, keď nebol zastúpený advokátom, súdom riadne poučený o správnom znení, prípadne skladbe žalobného petitu, sťažovateľ by tento svoj návrh vyčíslil aj vo finančnom vyjadrení. Krajský súd v Bratislave však riadne účastníka konania nepoučil a ani nevyzval, aby svoje podanie opravil alebo doplnil, iba bezdôvodne a protizákonne návrh sťažovateľa zamietol. Máme za to, že sťažovateľovi nemohla a ani neplynula žiadna premlčacia lehota, lebo túto dĺžku konania zapríčinil výlučne iba prvostupňový súd – Krajský súd v Bratislave svojim nezákonným   rozhodnutím   a   nesprávnym   postupom,   čo   bolo   aj   zrušujúcim   dôvodom odvolacieho súdu – Najvyššieho súdu SR....

Máme preto za to, že zo žalobného návrhu bolo jasné, že sťažovateľ sa domáhal poistného plnenia z poistnej udalosti. Pokiaľ súd sa nestotožnil so znením žalobného petitu, bolo   povinnosťou   súdu   účastníka   ihneď   na   začiatku   konania   vyzvať   na   jeho   opravu, resp. doplnenie a upresnenie a súčasne riadne účastníka, ktorý nebol zastúpený advokátom, poučiť o znení žalobného petitu, čo však súd nikdy neurobil.

Sťažovateľ taktiež poukazuje na rozdielnosť právneho názoru odvolacieho súdu – Najvyššieho súdu SR uvedeného vo svojom rozhodnutí č. k. 5 0bo 177/03 zo dňa 25. 1. 2005, keď odvolací súd uvádza: „Ak vznikne poistnému žalobcovi škoda v dôsledku poistnej udalosti, je na mieste žaloba na poskytnutie plnenia k náhrade škody z poistnej zmluvy voči žalovanej poisťovni v zmysle ust. §-u 80 písm. b) O. s. p. V takomto prípade nie sú splnené predpoklady pre určovaniu žalobu podľa ust. §-u 80 písm. c) O. s. p. Vzhľadom na to, že žalobca si uplatnil žalobu podľa §-u 80 písm. b) O. s. p. a krajský súd nesprávne posudzoval jeho žalobu podľa ust. §-u 80 písm. c) O. s. p. Najvyšší súd SR napadnutý rozsudok zrušil podľa ust. §-u 221 ods. 1 O. s. p. a podľa ods. 21 citovaného zákonného ustanovenia vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. V novom konaní bude úlohou krajského súdu posúdiť nárok žalobcu podľa ust. §-u 80 písm. b) O. s. p. a o veci znovu rozhodnúť“ Vo svojom ďalšom rozsudku č. k. 4 0bo 170/2008 zo dňa 16. 12. 2009 však už Najvyšší   súd   rozdielne   uvádza:   „že   z   takto   označeného   návrhu   na   začatie   konania nevyplýva, že žalobca si uplatnil právo na vyplatenie poistného plnenia. Preto s odkazom na ust. §-u 397 Obchodného zákonníka námietku vznesenú žalovaným, odvolací súd označil za dôvodnú.“ Sťažovateľ zastáva ten právny názor, že v danej veci nejde o určenie platnosti či neplatnosti poistnej zmluvy, ale výlučne o uloženie povinnosti poisťovni plniť podľa poistnej zmluvy.

Najvyšší súd SR však túto svoju zmenu a rozdielnosť právneho názoru vôbec ničím nezdôvodnil, čím došlo k porušeniu práv účastníka konania. Sťažovateľ má teda za to, že ak odvolací súd v rozpore s právnym názorom vysloveným už v jeho skoršom rozhodnutí, potvrdí   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   z   iného   právneho   dôvodu   ako   prvostupňový   súd, rozhodol   tak   v   rozpore   so   zásadou   dvojinštančnosti,   pretože   znemožnil   sťažovateľovi uplatnenie práva domáhať sa riadnym opravným prostriedkom preskúmania skutkových tvrdení a právnych záverov prvýkrát použitých až v konečnom rozsudku odvolacieho súdu. V   tomto   štádiu   konania   už   sťažovateľ   nemal   možnosť   zaujímať   k   skutočnostiam odôvodňujúcim iný právny záver odvolacieho súdu stanoviská, navrhovateľ dôkazy na ich vyvrátenie alebo aspoň spochybnenie a vyjadrovať sa aj k ich právnej relevantnosti vo vzťahu k predmetu konania.»

Namietané porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy sťažovateľka odôvodnila takto:

„... zákonným sudcom od zrušenia rozsudku Najvyšším súdom SR v roku 2005 bol JUDr. P. P., iba na poslednom predvolaní na pojednávaní a na samotnom pojednávaní dňa 2. 9. 2008 už pojednávala sudkyňa JUDr. J. G., ktorá na pojednávaní ničím nezdôvodnila zmenu   zákonného   sudcu   konajúceho   doposiaľ   vo   veci,   pričom   nebolo   dané   účastníkom poučenie o možnosti namietať tohto nového sudcu.“

Sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu namietala aj porušenie svojho základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, ktorého porušenie odôvodnila takto:

„...   porušenie   princípu   rovnosti   účastníkov   –   zvýhodnenie   účastníka   konania   – odporcu z dôvodu, že nebolo sporné uzatvorenie poistnej zmluvy ani poistná udalosť, ale len výška, poistnej sumy, ktorú bola poisťovňa povinná zaplatiť a ktorú znalecký posudok Ing. K. presne určil.“

Napokon   sťažovateľka   namietala,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 Obo 170/08 zo 16. decembra 2009 bolo porušené aj jej základné právo vyjadriť sa ku všetkým   vykonaným   dôkazom,   pričom   v   tejto   súvislosti   v   sťažnosti   uviedla,   že „sťažovateľovi do dnešného dňa nebolo doručené vyjadrenie odporcu k odvolaniu zo dňa 24. 11.   2008,   čím   bolo   porušené   jeho   základné   právo   konať   pred   súdom   a   možnosť relevantne sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo spoločnosti D. s. r. o., Ž. podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy SR a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   0bo 170/2008 zo dňa 16. 12. 2009 porušené bolo.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky sp.   zn.   4   0bo   170/2008   zo dňa 16. 12.   2009 sa zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť spoločnosti D. s. r. o., Ž. trovy právneho   zastúpenia   vo   výške   254,88   eur...   na   účet   právneho   zástupcu   JUDr. M.   R., advokáta, Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata   námietok   sťažovateľky   proti   namietanému   rozsudku   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Obo 170/08 zo 16. decembra 2009 spočíva predovšetkým v jej tvrdení, že ním došlo k porušeniu jej (bod A) základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to jednak v dôsledku toho, že najvyšší súd nenapravil pochybenie krajského súdu v súvislosti s vyhodnocovaním dôkazov (znaleckých   posudkov),   ako   aj   v   dôsledku   toho,   že   najvyšší   súd   sa   podľa   nej   v tomto sťažnosťou napádanom rozhodnutí odchýlil od svojho právneho názoru vysloveného v tejto veci už v jeho skoršom rozhodnutí. Súčasne k otázke premlčania sťažovateľkou žalovaného nároku, kvôli ktorému najvyšší súd potvrdil zamietnutie žaloby sťažovateľky, sťažovateľka kladie   za   vinu   uplynutie   lehoty   krajskému   súdu,   ktorý   ju   podľa   nej   riadne   nepoučil   o náležitostiach   žalobného   petitu,   a   to   aj   napriek   tomu,   že   nebola   kvalifikovane   právne zastúpená, a tiež preto, že krajský súd pochybil pri doručovaní rozsudku z 25. októbra 2001, pričom   najvyšší   súd   podľa   sťažovateľky   tieto   skutočnosti   vôbec   nezohľadnil   pri vyhodnocovaní   otázky   premlčania   ňou   žalovaného   nároku.   Okrem   toho   sťažovateľka namieta, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 170/08 zo 16. decembra 2009 bolo porušené aj (bod B) jej základné právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy, ďalej (bod C) jej základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a napokon (bod D) aj jej základné právo na rovnosť účastníkov v konaní zaručené v čl. 47 ods. 3 ústavy.

Z vyžiadaného súdneho spisu krajského súdu sp. zn. 58 Cb 40/99 ústavný súd zistil pre rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľky tieto podstatné skutočnosti:

Žalobou   z   24.   augusta   1999   sa   sťažovateľka,   ktorá   v   tom   čase   ešte   nebola kvalifikovane   právne   zastúpená,   domáhala   proti   žalovanému   takto   sformulovaného žalobného nároku (petit): „Žalovaný je povinný postupovať pri stanovení výšky poistného plnenia podľa článku 9 bod 2 všeobecných poistných podmienok, ktoré sú súčasťou poistnej zmluvy   a   zaplatiť   žalobcovi   poistné   plnenie   v   súlade   s   článkom   9   bod   2   všeobecných poistných   podmienok   vo   výške   poistnej   čiastky   určenej   článkom   5   poistnej   zmluvy   po odpočítaní   ceny   trosiek   predmetu   poistenia   a   už   zaplateného   poistného   plnenia   spolu s príslušným úrokom z omeškania od 13.10.1997 do zaplatenia, ako aj trovy konania, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“

Následne 25. apríla 2001 sťažovateľka splnomocnila na svoje zastupovanie v konaní advokáta, ktorý bol na pojednávaní konanom 26. apríla 2001 krajským súdom poučený „v zmysle ust. § 79 ods. 1, 42, 80 O. s. p. o vadách žaloby“, pretože žalobný petit v podobe, v   akej   bol   naformulovaný   sťažovateľkou,   bol   nevykonateľný,   na   základe   čoho   právny zástupca sťažovateľky podaním z 15. júna 2001 upravil žalobný petit takto: „Žalovaná poisťovňa   pri   stanovení   výšky   poistného   plnenia   nepostupovala   podľa   dohodnutých poistných podmienok.“

Na pojednávaní 25. októbra 2001 krajský súd aj v prítomnosti právneho zástupcu sťažovateľky vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým žalobu sťažovateľky zamietol z dôvodu, že sťažovateľka nepreukázala naliehavý právny záujem svojej určovacej žaloby, tak ako to vyžaduje ustanovenie § 80 písm. c) OSP, pričom súčasne konštatoval, že sťažovateľka sa v danom stave mohla domáhať ochrany svojich práv žalobou o plnenie.

Následne   krajský   súd   uvedený   rozsudok   nedoručoval   právnemu   zástupcovi sťažovateľky,   ale   len   priamo   sťažovateľke,   avšak   na   adresu,   ktorá   nebola   zapísaná v obchodnom registri ako jej sídlo, preto sa jej zásielku nepodarilo doručiť, avšak krajský súd na základe fikcie doručenia vyznačil právoplatnosť rozsudku dňom 10. december 2001. Až na základe žiadosti právneho zástupcu sťažovateľky z 19. mája 2003 mu bol rozsudok krajského súdu doručený 16. júna 2003.

Z dôvodu už uvedených procesných pochybení pri doručovaní rozsudku krajského súdu   najvyšší   súd   akceptoval   odvolanie   sťažovateľky   proti   nemu   ako   včas   podané a v odvolacom konaní uznesením sp. zn. 5 Obo 177/03 z 25. januára 2005 zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu,   že krajský súd nesprávne posúdil   žalobu   sťažovateľky   ako   žalobu   podľa   §   80   písm.   c)   OSP,   zatiaľ   čo   podľa najvyššieho súdu ju mal posúdiť ako žalobu o plnenie podľa § 80 písm. b) OSP.

Následne na pojednávaní konanom 22. septembra 2005 sa žalovaný (aj písomným podaním) v prítomnosti sťažovateľky, ako aj jej právneho zástupcu vyjadril k veci v tom zmysle, že ak krajský súd považoval pôvodný žalobný petit za zmenený v zmysle návrhu právneho zástupcu sťažovateľky z 15. júna 2001, potom išlo skutočne o žalobu o určenie a podľa žalovaného krajský súd postupoval správne, keď ju vyhodnotil podľa § 80 písm. c) OSP.   Avšak   v   prípade,   že   krajský   súd   konal   na   základe   pôvodného   žalobného   petitu sťažovateľky, ten bol podľa žalovaného neurčitý a nezrozumiteľný, pretože z neho nebolo zrejmé,   čoho   sa   sťažovateľka   domáha,   a   teda   žalobný   petit   v   tejto   podobe   bol   aj nevykonateľný. Žalovaný bol teda toho názoru, že nárok sťažovateľky podľa pôvodného žalobného petitu bude identifikovateľný a bude možné o ňom konať až po jeho úprave, pričom   v   tejto   súvislosti   žalovaný   konštatoval,   že   aj   keby   v   tomto   štádiu   konania sťažovateľka   špecifikovala   pôvodný   žalobný   petit,   jej   nárok   je   už   premlčaný.   Súčasne žalovaný zdôraznil, že sťažovateľka ho už predžalobným listom z 15. októbra 1998 vyzvala na zaplatenie 75 240 USD, t. j. už pred podaním žaloby muselo byť sťažovateľke zrejmé, akej   sumy   sa   domáha,   a   preto   nie   je   jasné,   prečo   v   tomto   smere   sťažovateľka nešpecifikovala aj petit v čase podania žaloby. Následne právny zástupca sťažovateľky na pojednávaní   vyhlásil,   že   netrvá   na   zmene   žalobného   petitu,   ktorú   navrhoval   podaním z 15. júna 2001, takže potom krajský súd pojednávanie odročil s tým, že sťažovateľke uložil povinnosť presne vyšpecifikovať, čoho sa od žalovaného domáha.

Podaním z 31. októbra 2005 právny zástupca sťažovateľky žiadal zmenu žalobného petitu   v   tomto   jeho   novom   znení: „Žalovaný   je   povinný   zaplatiť   žalobcovi   sumu 2 519 712,30   Sk   spolu   so   17,6   %-   ným   úrokom   z   omeškania   od   13.   10.   1997   až   do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.“

Uznesením   z   15.   decembra   2005   krajský   súd   pripustil   zmenu   žalobného   petitu v zmysle   požiadavky   právneho   zástupcu   sťažovateľky   z   31.   októbra   2005   (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 14. januára 2006).

Na   návrh   sťažovateľky   bolo   vo   veci   nariadené   znalecké   dokazovanie   uznesením krajského súdu z 24. septembra 2007 a opatrením predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr. 3021/2008 z 27. mája 2008 k zmene zákonného sudcu z dôvodu, že pôvodný zákonný sudca   (JUDr.   P.   P.)   bol   rozvrhom   práce   na   rok   2008   od   1.   januára   2008   preradený z obchodnoprávneho kolégia na občianskoprávne kolégium krajského sudu, pričom nová zákonná sudkyňa (JUDr. J. G.) bola na prerokovanie tejto veci vybraná 27. mája 2008 pomocou technických a programových prostriedkov.

Na pojednávaní konanom 2. septembra 2008 krajský súd v prítomnosti právneho zástupcu sťažovateľky vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým žalobu sťažovateľky opätovne zamietol ako neopodstatnenú, a to na základe vyhodnotenia záverov znaleckých posudkov. Na   základe   odvolania   sťažovateľky   najvyšší   súd   na   pojednávaní   konanom 16. decembra 2009 po vypočutí oboch právnych zástupcov aj k otázke žalovaným vznesenej námietke premlčania vyhlásil vo veci rozsudok sp. zn. 4 Obo 170/08, ktorým rozsudok krajského súdu potvrdil, avšak z dôvodu premlčania žalovaného nároku.

Rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   58   Cb   40/99   z   2.   septembra   2008   v   spojení s rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Obo   170/08   zo   16.   decembra   2009   nadobudli právoplatnosť 22. januára 2010.

A. K namietanému porušeniu základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru

Dôvody, kvôli ktorým sťažovateľka namieta porušenie základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie, sú založené na jej presvedčení, že najvyšší súd ako súd odvolací nenapravil pochybenie krajského súdu, keď vo svojom rozhodnutí o odvolaní nevysvetlil resp. neobjasnil, prečo pre rozhodnutie vo veci samej mal pre krajský súd väčšiu dôkaznú hodnotu   znalecký   posudok,   ktorý   si   dal   vypracovať   žalovaný,   a   nie   znalecký   posudok vypracovaný   súdom   ustanoveným   znalcom.   Ďalším   dôvodom   sťažovateľky   je   to,   že najvyšší   súd   sťažnosťou   napádaným   rozhodnutím   rozhodol   na   základe   úplne   nového dôvodu (premlčanie žalovaného nároku), ktorým sa krajský súd dovtedy nezaoberal, takže sťažovateľka sa k tomuto novému dôvodu nemala možnosť vyjadriť, pričom sťažovateľka navyše tvrdí,   že   najvyšší   súd   nezohľadnil,   že   vinu   za   plynutie   premlčacej   lehoty   nesie krajský súd, a nie sťažovateľka, pretože krajský súd ju podľa nej nepoučil o náležitostiach žalobného petitu a tiež chybne doručoval prvý rozsudok, čo tiež prispelo k plynutiu času. Napokon dôvodom na namietané porušenie základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 170/08 zo 16. decembra 2009 je aj tvrdenie sťažovateľky, že najvyšší súd sa v tomto rozhodnutí odchýlil od svojho právneho názoru, ktorý vyslovil v tejto veci už vo svojom skoršom rozhodnutí sp. zn. 5 Obo 177 /03 z 25. januára 2005, podľa ktorého už pôvodná žaloba sťažovateľky bola žalobou o plnenie.

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou   vyjadrenou   v   čl.   124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade s   ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd   nevykladá   iné   ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p., § 214 ods. 2 O. s. p. na pojednávaní konanom dňa 16. 12. 2009 a dospel k záveru, že odvolaniu nevyhovel.

Predmetom sporu je právo na plnenie z poistnej zmluvy č. 805-9057310 uzavretej medzi   žalobcom   a   žalovaným   na   predmet   poistenia   vrtuľník   SCHWEIZER   300C, imatrikulačná značka OM-PII výrobné číslo S 1197. Fakt, že k uzavretiu poistnej zmluvy došlo sporný nie je. Fakt, že k poistnej udalosti došlo taktiež sporný nie je.

Z   odvolania   žalobcu   vyplýva,   že   základnou   otázkou   pre   posúdenie   správnosti napadnutého rozhodnutia a dôvodnosti odvolania žalobcu, je či, či žalovaný pri vypočítaní poistného plnenia postupoval v súlade s dohodnutými všeobecnými poistnými podmienkami, keď   pri   výpočte   poistného   plnenia   vychádzal   z   článku   9   ods.   1   všeobecných   poistných podmienok a nie z článku 9 ods. 2 všeobecných podmienok. Na pojednávaní konanom v odvolacom konaní   účastníci   konania   na   svojich   prednesoch zotrvali   a právny zástupca žalovaného   na   dotaz   súdu,   či   na   vznesenej   námietke   premlčania   na   pojednávaní   v prvostupňovom   konaní   dňa   28.03.2007   zotrváva,   oznámil,   že   áno.   Podľa   žalobcu   ním uplatnený nárok, premlčaný nie je.

Najvyšší súd z obsahu napadnutého rozhodnutia zistil, že s námietkou premlčania sa prvostupňový súd nevysporiadal. Predtým ako sa odvolací súd zaoberal na základe akého odseku   článku   9   všeobecných   poistných   podmienok   mal   byt'   nárok   na   poistné   plnenie vypočítaný,   považoval   za   potrebné   zaoberať   sa   dôvodnosťou   námietky   premlčania.   Z návrhu na začatie konania, doručeného súdu 26. 08. 1999 vyplýva, že týmto si žalobca uplatnil právo na určenie povinnosti plniť podľa dohodnutých poistných podmienok. Z takto označeného   návrhu   na   začatie   konania   nevyplýva,   že   žalobca   si   uplatnil   právo   na vyplatenie poistného plnenia. Návrh na zmenu žalobca uplatnil podaním doručeným súdu 07. 11. 2005, to jest sedem rokov po uplynutí poistnej udalosti a šesť rokov od podania návrhu na   začatie konania,   kedy si   už   právo na   vyplatenie poistného plnenia   nemohol jednoznačne uplatniť. Návrh na začatie konania doručený súdu 26. 08. 1999 nie je možné považovať za návrh na začatie konania o vyplatenie poistného plnenia, a preto s odkazom na ustanovenie § 397 Obchodného zákonníka námietku vznesenú žalovaným, odvolací súd označil za dôvodnú.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   na   základe   takto   posúdeného   právneho   stavu napadnuté   rozhodnutie   prvostupňového   súdu,   i   keď   z   iných   dôvodov   označil   za   vecne správne a podľa ustanovenia § 219 O. s. p. ho potvrdil.“

Z citovanej časti rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd skôr, ako by bol pristúpil k meritórnemu   preskúmaniu   odvolaním   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu o zamietnutí žalovaného nároku, skúmal najsamprv podmienky prípustnosti jeho uplatnenia, t. j.   zaoberal   sa   námietkou   premlčania   toho   nároku,   ktorú   uplatnil   žalovaný   už 22. septembra 2005, teda v čase, keď vo veci konal ešte krajský súd, ktorý sa však s touto námietkou   žalovaného   žiadnym   spôsobom   nevysporiadal.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že najvyšší súd ustálil, že sťažovateľkou žalovaný nárok bol už premlčaný, bolo aj podľa názoru   ústavného   súdu   bez   právneho   významu,   aby   najvyšší   súd   skúmal   ešte   aj opodstatnenosť výšky tohto nároku ako takého. Preto sa podľa názoru ústavného súdu javí zjavne neopodstatnenou námietka sťažovateľky, podľa ktorej najvyšší súd porušil jej právo na spravodlivý proces tým, že nenapravil pochybenie krajského súdu, keď sa nezaoberal dôkaznou hodnotou krajským súdom vykonaných dôkazov týkajúcich sa opodstatnenosti výšky žalovaného nároku.

Vzhľadom na uvedené je podľa názoru ústavného súdu neopodstatnená aj námietka sťažovateľky, podľa ktorej sa k dôvodu (premlčanie žalovaného nároku), na základe ktorého najvyšší   súd   rozhodol   o   potvrdení   rozsudku   krajského   súdu,   nemohla   kvalifikovane vyjadriť, pretože krajský súd sa týmto dôvodom nezaoberal, takže sa o ňom dozvedela až z rozhodnutia najvyššieho súdu. V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje pozornosť na už uvedený priebeh procesnej situácie v tejto veci v konaní pred krajským súdom, ako aj pred najvyšším súdom, z ktorej vyplýva, že námietku premlčania žalovaného nároku žalovaný uplatnil ešte v konaní pred krajským súdom 22. septembra 2005, takže sťažovateľka, ktorá bola kvalifikovane právne zastúpená,   sa   k   tejto   námietke mala možnosť vyjadriť už aj v konaní pred   krajským súdom,   ale aj na pojednávaní pred   najvyšším   súdom   konanom 16. decembra 2009, na ktorom najvyšší súd vypočul oboch právnych zástupcov účastníkov konania vyslovene aj k otázke námietky premlčania a až následne vyhlásil vo veci rozsudok sp. zn. 4 Obo 170/08.

Okrem toho ústavný súd nad rámec podotýka, že ak sa sťažovateľka domnievala, že najvyšší súd jej nedal dostatočný priestor, aby sa mohla vyjadriť k námietke žalovaného o premlčaní   ňou   žalovaného   nároku,   t. j.   že   jej   tak   zabránil   konať   pred   súdom,   mala možnosť z tohto dôvodu   podať proti rozhodnutiu odvolacieho najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 170/08 zo 16. decembra 2009 dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP.

Pokiaľ ide o ďalšie tvrdenie sťažovateľky, že najvyšší súd pri svojom rozhodovaní nezohľadnil, že za plynutie času, kvôli ktorému napokon rozhodol tak, že jej nárok bol premlčaný, nesie zodpovednosť krajský súd, a nie samotná sťažovateľka, pretože podľa sťažovateľky ju krajský súd náležite nepoučil o náležitostiach žalobného petitu, ako aj preto, že krajský súd doručil sťažovateľke rozsudok z 25. októbra 2001 až po viac ako roku a pol, ústavný súd poukazuje na už uvedené zistenia zo súdneho spisu.

Podľa   týchto   zistení   sťažovateľka   síce   podala   žalobu   v čase,   keď   ešte   nebola kvalifikovane právne zastúpená, avšak 25. apríla 2001 splnomocnila na svoje zastupovanie v konaní advokáta, ktorý bol na pojednávaní konanom 26. apríla 2001 krajským súdom riadne poučený „v zmysle ust. § 79 ods. 1, 42, 80 O. s. p. o vadách žaloby“, pretože žalobný petit v podobe, v akej bol naformulovaný sťažovateľkou, bol nevykonateľný, na základe čoho   právny   zástupca   sťažovateľky   podaním   z   15.   júna   2001   žalobný   petit   upravil. Sťažovateľka   síce   na   jednej   strane   argumentuje tým,   že   v   čase   podania   žaloby   nebola kvalifikovane   právne   zastúpená,   avšak   na   druhej   strane   sa   napokon   ako   na   právne relevantný odvoláva na žalobný petit uvedený v pôvodnej žalobe (žaloba o plnenie), ktorú podala bez právneho zastúpenia, zatiaľ čo na druhej strane vyhlasuje, že netrvá na žalobnom petite, ktorý napriek poučeniu naformuloval jej právny zástupca 15. júna 2001 (žaloba o určenie).

Rovnako   v   súvislosti   s   tvrdením   sťažovateľky,   že   iba   krajský   súd   nesie zodpovednosť   za   oneskorené   jej   doručenie   rozsudku   z   25.   októbra   2001,   kvôli   čomu napokon došlo podľa najvyššieho súdu aj k premlčaniu jej nároku, ústavný súd konštatuje, že zo súdneho spisu vyplýva, že na pojednávaní konanom 25. októbra 2001, na ktorom bol predmetný rozsudok krajským súdom vyhlásený, bol osobne prítomný aj právny zástupca sťažovateľky, ktorý teda mal vedomosť o vyhlásení rozsudku, avšak o jeho doručenie sa zaujímal až po viac ako roku a pol, takže istý podiel viny na vzniknutej procesnej situácii nesie aj sťažovateľka, nehovoriac o tom, že od 25. apríla 2001 bola kvalifikovane právne zastúpená,   takže   od   vzniku   poistnej   udalosti   5.   mája   1998,   z   ktorej   si žalovaný   nárok uplatňovala, mala aj tak dostatok   času,   aby si   do   uplynutia 4-ročnej   premlčacej   lehoty (§ 397 Obchodného zákonníka) kvalifikovane svoj nárok uplatnila.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie ústavný súd nemôže ako na relevantný prihliadnuť ani na argument sťažovateľky, podľa ktorého sa najvyšší súd v sťažnosťou napádanom rozhodnutí sp. zn. 4 Obo 170/08 zo 16. decembra 2009 odchýlil od svojho právneho názoru vysloveného v tejto veci vo svojom skoršom rozhodnutí, podľa ktorého malo byť zrejmé, že už pôvodná žaloba sťažovateľky bola   žalobou   o   plnenie,   čo   podľa   sťažovateľky   najvyšší   súd   v   napádanom   rozhodnutí poprel. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na citované rozhodnutie najvyššieho súdu, podľa ktorého si sťažovateľka pôvodnou žalobou síce uplatnila právo na plnenie podľa dohodnutých   poistných   podmienok, t. j. aby bol žalovaný zaviazaný plniť podľa   týchto poistných podmienok, avšak z tejto žaloby nevyplývalo, že by si uplatnila právo aj na vyplatenie poistného plnenia.

Napokon v tomto smere je dôležité podporne poukázať aj na uznesenie krajského súdu z 15. decembra 2005, ktorým krajský súd pripustil zmenu pôvodnej žaloby, pričom aj z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že pôvodnou žalobou sa sťažovateľka domáhala určenia,   že   žalovaný   pri   stanovení   výšky   poistného   plnenia   nepostupoval   v   súlade s dohodnutými poistnými podmienkami, pričom   proti tomuto uzneseniu sa sťažovateľka neodvolala.

Na základe všetkých uvedených zistení ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoje závery vzhľadom na všetky okolnosti prípadu uviedol a zdôvodnil v ich logickej postupnosti   spôsobom,   ktorý   nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnený,   svojvoľný a arbitrárny alebo v rozpore s ústavou.

Ústavný   súd   už   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   (II.   ÚS   3/97,   I.   ÚS   225/05, II. ÚS 56/07) vyslovil, že právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv   účastníka   konania,   táto   okolnosť   sama   osebe   nie   je   právnym   základom   pre namietnutie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   najvyššieho   súdu   v   danej   veci   je zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom,   ktorý   ústavný   súd   považuje   za   ústavne akceptovateľný.   Zo   záverov   najvyššieho   súdu   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označila sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo   rozhodnutím   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namieta (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Vzhľadom   na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti   už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

B.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   zákonného   sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy

Sťažovateľka   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   namietala,   že   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 170/08 zo 16. decembra 2009 bolo porušené aj jej základné právo na zákonného sudcu, kvôli tomu, že v jej veci pojednával na krajskom súde JUDr. P., avšak na poslednom pojednávaní vec prerokovávala a rozsudok vyhlásila sudkyňa JUDr. G. bez tohto, aby účastníkom konania objasnila, kvôli akej skutočnosti k tejto zmene v osobe zákonného sudcu došlo.

Ústavný súd len dodáva, že zo súdneho spisu vyplýva, že k zmene zákonného sudcu došlo na základe rozvrhu práce krajského súdu na rok 2008, a to opatrením predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr. 3021/2008 z 27. mája 2008.

V uvedených súvislostiach ústavný súd poznamenáva, že výmena zákonného sudcu krajského súdu nemôže byť bez ďalšieho v príčinnej súvislosti s namietaným rozsudkom najvyššieho   súdu,   napr.   v   prípade,   že   túto   skutočnosť   sťažovateľka   nenamietala   aj v odvolaní proti rozsudku krajského súdu. Keďže tak sťažovateľka podľa zistenia ústavného súdu neučinila, najvyšší súd ani nemal dôvod sa s touto námietkou vysporadúvať. Okrem tohto na pojednávaní konanom 2. septembra 2008, na ktorom zákonná sudkyňa krajského súdu JUDr. G. vyhlásila rozsudok, bol osobne prítomný aj právny zástupca sťažovateľky, avšak zo zápisnice z tohto pojednávania ani zo žiadneho iného jeho písomného podania nevyplýva, že by spochybňoval zákonného sudcu krajského súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

C.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy

Sťažovateľka   namieta,   že rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Obo 170/08   zo 16. decembra   2009   bolo   porušené   aj   jej   základné   právo   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným   dôkazom,   a   to   v   dôsledku   tohto,   že   jej   nebolo   na   vyjadrenie   zaslané vyjadrenie žalovaného k jej odvolaniu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd zo súvisiaceho súdneho spisu zistil, že vyjadrenie žalovaného k odvolaniu sťažovateľky síce nebolo sťažovateľke doručené, avšak najvyšší súd   pred   vyhlásením   rozhodnutia   vec   prerokoval   na   pojednávaní   16.   decembra   2009 v prítomnosti právnych zástupcov obidvoch sporových strán, teda aj sťažovateľky, kde mala sťažovateľka možnosť   vyjadriť sa   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom.   Okrem   toho zo zápisnice   z   označeného   pojednávania   najvyššieho   súdu   nevyplýva,   že   by   sťažovateľka nedoručenie jej vyjadrenia žalovaného akýmkoľvek spôsobom namietala, nehovoriac o tom, že ustanovenie § 209a OSP účinné v rozhodnom čase ukladalo povinnosť prvostupňovému súdu (v danom prípade krajskému súdu), aby doručoval účastníkom konania na vyjadrenie iba odvolanie smerujúce proti rozhodnutiu vo veci samej a po uplynutí lehoty na podanie odvolania a vyjadrenia k odvolaniu mal prvostupňový súd vec bez zbytočného odkladu predložiť   odvolaciemu   súdu,   t. j.   v   rozhodnom   čase   neexistovala   zákonná   povinnosť prvostupňového súdu a ani odvolacieho súdu zasielať vyjadrenie účastníkov k odvolaniu na ďalšie vyjadrenie odvolateľovi.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

D. K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   základného   práva   na rovnosť účastníkov v konaní z dôvodu, „že nebolo sporné uzatvorenie poistnej zmluvy ani poistná udalosť, ale len výška, poistnej sumy, ktorú bola poisťovňa povinná zaplatiť a ktorú znalecký posudok Ing. K. presne určil“ (s. 3 sťažnosti).

Z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva:„Predmetom sporu je právo na plnenie z poistnej zmluvy...   Fakt,   že k uzavretiu poistnej zmluvy došlo sporný nie je. Fakt, že k poistnej udalosti došlo taktiež sporný nie je.“

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   príčinnú   súvislosť   medzi argumentáciou sťažovateľky o porušení základného práva na rovnosť účastníkov v konaní a napádaným rozhodnutím najvyššieho súdu, preto sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj priznanie úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010