znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 287/08-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. J. K., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním   do súkromného   života   zaručeného   v čl.   19   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva na rešpektovanie   súkromného   a rodinného   života   zaručeného   v čl.   8 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 309/2006 z 19. marca 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna 2007 doručená sťažnosť MUDr. J. K., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   života zaručeného v čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   na   rešpektovanie súkromného   a rodinného   života   zaručeného   v čl.   8   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 309/2006 z 19. marca 2007.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou 21. mája 2004 Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti Krajskému úradu v P. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“) a proti MVDr. I. P. (ďalej len „žalovaný v 2. rade“) ochrany   osobnosti   a poskytnutia   zadosťučinenia   v podobe   verejného   ospravedlnenia   sa žalovaných v 1. a 2. rade v miestnej tlači a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

K zásahu   do   osobnostných   práv   sťažovateľa   malo   dôjsť   činnosťou   žalovaného v 1. a 2. rade tým, že žalovaný v 2. rade ako prednosta Okresného úradu vo V. (ďalej len „okresný úrad“) sa návrhom z 10. októbra 2002 domáhal, aby bol sťažovateľ obmedzený v spôsobilosti   na   právne   úkony   z dôvodu,   že „...   od   roku   1998   tomuto   úradu   a iným inštitúciám podáva nezrozumiteľné návrhy, z obsahu ktorých má byť nesporným, že trpí duševnou poruchou a preto je potrebné obmedziť sťažovateľovu spôsobilosť podávať návrhy štátnym   orgánom   a iným   inštitúciám“. Z dôvodu   legislatívnych   organizačných   zmien v systéme orgánov štátnej správy sa právnym nástupcom okresného úradu stal žalovaný v 1. rade, ktorý predmetný návrh smerujúci proti sťažovateľovi zobral 27. apríla 2005 späť, takže   konanie   o návrhu   na   obmedzenie   spôsobilosti   na   právne   úkony   bolo   zastavené. Sťažovateľ   bol   toho   názoru,   že   opísaným   postupom   žalovaného   v 1. a 2. rade   bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv, pretože „... dôsledky takéhoto zásahu sťažovateľ prežíva a pociťuje predovšetkým v konaní štátnych orgánov voči nemu, keď prakticky nie je možné, aby bol účastníkom alebo stranou v takomto konaní a orgánom vo veci konajúcim, nebolo od neho požadované rozhodnutie o skončení konania o obmedzení spôsobilosti na právne úkony, ako aj to, že sťažovateľ je naďalej vystavený reakciám okolia predovšetkým v mieste svojho bydliska na uvedený návrh.... skutočnosť o podaní návrhu na obmedzenie spôsobilosti sa stala všeobecne známou medzi účastníkmi iných konaní, v ktorých vystupuje aj sťažovateľ ako účastník a títo túto informáciu rozšírili ďalej.“.

O žalobe   sťažovateľa   o   ochranu   osobnosti   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom č. k. 16 C   200/04-344   z 19.   mája   2006,   ktorým   uložil   žalovanému   v 1.   rade   zaplatiť sťažovateľovi   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v sume   100   000   Sk   a vo   zvyšku   (teda   aj vo vzťahu k žalovanému v 2. rade) žalobu sťažovateľa zamietol. Proti zamietajúcej časti rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   na   základe   ktorého   krajský   súd napadnutým   rozsudkom   sp.   zn.   1   Co   309/06   z 19.   marca   2007   odvolaním   napadnutý rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   Vo   vyhovujúcej   časti   rozsudok   okresného   súdu nadobudol   právoplatnosť   4.   júla   2006   a v časti   potvrdenej   krajským   súdom   nadobudol právoplatnosť 30. apríla 2007.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľ namieta porušenie ním označených základných práv zaručených v ústave a práva zaručeného v dohovore z dôvodu, že podľa jeho názoru tak okresný súd, ako aj krajský súd nesprávne právne posúdili otázku pasívnej legitimácie žalovaného v 2. rade (t. j. MVDr. I. P., prednostu žalovaného v 1. rade) v konaní o ochranu osobnostných práv. Sťažovateľ je toho názoru, že za porušenie jeho osobnostných práv mali súdy vyvodiť zodpovednosť aj voči osobe žalovaného v 2. rade, pretože v danom prípade návrh na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony podal síce štátny orgán, ktorým bol v tom   čase   právny   predchodca   žalovaného   v 1.   rade,   a to   okresný   úrad,   avšak   v tomto prípade podľa sťažovateľa nešlo o výkon štátnej správy v zmysle zákona č. 222/1996 Z. z. o organizácii   miestnej   štátnej   správy   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov,   preto „... zodpovednosť za zásah a dôsledky, ktoré budú vyvodené z tejto zodpovednosti mal a má znášať aj bývalý prednosta Okresného úradu vo V.... Sťažovateľ poukazoval..., že podanie návrhu na jeho obmedzenie spôsobilosti na právne úkony, nebolo výkonom štátnej správy, čo je jediným dôvodom, pre ktorý by nemohla byť voči bývalému prednostovi Okresného úradu vo V. vyvodená zodpovednosť v podobe priznania zadosťučinenia sťažovateľovi voči nemu.“.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Sťažovateľ sa naďalej domnieva, že Okresný úrad vo V. nebol vôbec oprávnený, keďže mu zákon č. 222/1996 Z. z, ani žiadny iný, takúto právomoc nepriznáva. Ak by však aj bolo možné akýmkoľvek spôsobom vyvodiť pre Okresný úrad vo V. možnosť byť účastníkom konania a teda aj navrhovateľom v konaní o obmedzenie spôsobilosti na právne úkony, nijako nemožno v podaní takéhoto návrhu vidieť výkon štátnej správy....

Ak však takýto návrh môže podať ktokoľvek vrátane fyzickej osoby, potom podanie návrhu nemôže byť výkonom štátnej správy, pretože by bolo nevyhnutné dôjsť k absurdnému záveru, že ktokoľvek môže vykonávať štátnu správu.

Je   teda   nesporné,   že   podanie   návrhu   okresným   úradom   nebolo   výkonom   štátnej správy Okresným úradom vo V. a nebolo ani v miestnej a v časovej súvislosti s plnením jeho úloh. Keďže tento návrh podal za účastníka (podpísal prednosta OÚ vo VNT) v súlade so zákonom zodpovedá za činnosť okresného úradu, považuje sťažovateľ za nesporné, že vo veci   bol   pasívne   legitimovaný.   Pretože   súd   odôvodnil   zamietnutie   návrhu   práve   tým dôvodom, že osobná zodpovednosť prednostu Okresného úradu vo V. bola vylúčená, keďže išlo o výkon štátnej správy, súd I. stupňa a potvrdením jeho rozsudku aj odvolací súd, odňali   sťažovateľovi   právo   domôcť   sa   satisfakcie   za   zásah   do   jeho,   ako   samé   súdy konštatovali, porušených práv.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadala, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa

- na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa článku 19 ods. 2 Ústavy SR,

- na prejednanie veci zákonom ustanoveným spôsobom podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

-   na   rešpektovanie   súkromného   a   rodinného   života   a na   ochranu   proti   zasahovaniu do výkonu práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zo strany štátu podľa článku 8 Dohovoru,   bolo   rozsudkom Krajského   súdu v Prešove sp.   zn.   1   Co/309/2006 zo dňa   19.   3.   2007,   ktorým   potvrdil   výrok   rozsudku   súdu   I.   stupňa   Okresného   súdu v Prešove sp. zn. 16 C 200/04-344 zo dňa 19. 5. 2006 o zamietnutí žaloby voči žalovanému v 2. rade MVDr. I. P., bývalému prednostovi Okresného úradu vo V., porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove sp. zn. 1 Co/309/2006 zo dňa 19. 3. 2007, ktorým potvrdil výrok rozsudku súdu I. stupňa Okresného súdu v Prešove sp. zn. 16 C 200/04-344 zo dňa 19. 5. 2006 o zamietnutí žaloby voči žalovanému v 2. rade MVDr. I. P., bývalému prednostovi Okresného úradu vo V., a vracia vec Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Prešove pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 44/08).

Podstata   námietok   sťažovateľa   týkajúca   sa   porušenia   jeho   práv   zaručených v označených článkoch ústavy a dohovoru, ktoré mali byť porušené napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Co 309/06 z 19. marca 2007, spočíva v jeho tvrdeniach, že krajský súd   sa   nevysporiadal   s jeho   námietkami   týkajúcimi   sa   pasívnej   legitimácie   žalovaného v 2. rade (prednostu okresného úradu) v konaní o návrhu na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony sťažovateľa, ktorým došlo k zásahu do jeho osobnostných práv, a z dôvodu, že podanie tohto návrhu nemožno podľa sťažovateľa považovať za výkon štátnej správy, mala   byť   podľa   sťažovateľa   za   jeho   podanie   vyvodená   aj   osobná   zodpovednosť   voči žalovanému v 2. rade, t. j. voči prednostovi okresného úradu, ktorý návrh podal.

Úlohou   ústavného   súdu   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou   vyjadrenou   v čl.   124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto právomoc   mu   spolu   s právomocou   podľa   čl. 127   ods.   1   ústavy   umožňuje   preskúmať   aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

Z   odôvodnenia   sťažnosťou   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že s otázkou pasívnej legitimácie žalovaného v 2. rade sa vysporiadal takto:

„Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa mal za to, že žaloba je dôvodná voči žalovanému v 1. rade, voči žalovanému v 2. rade je nedôvodná.... Žalovaný v 2. rade ako prednosta Okresného úradu vo V. za jeho činnosť zodpovedal, pri podaní návrhu však nekonal vo vlastnom mene, ale v mene úradu. Podpísanie návrhu žalovaným v 2. rade súd nehodnotil ako jeho vybočenie z realizácie činnosti okresného úradu ako právnickej osoby. Prvostupňový súd preto žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietol ako nedôvodnú. Navyše mal   za   to,   že   konkrétne   okolnosti   podania   návrhu   na   obmedzenie   spôsobilosti   žalobcu logicky   vylučujú   spôsobenie   zásahov   do   osobnosti   žalobcu   obidvomi   žalovanými kumulatívne....

Prvostupňový súd sa dôsledne riadil uvedenými ustanoveniami a preto vo veci aj správne   rozhodol.   Odvolací   súd   v   celom   rozsahu   poukazuje   na   dôvody   rozsudku   súdu prvého stupňa, s ktorými sa stotožňuje. V potrebnom rozsahu vykonal dokazovanie a zistil náležíte skutkový stav, ktorý zodpovedá vykonanému dokazovaniu.“

Podľa § 186 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (účinného aj v rozhodnom čase) návrh na začatie konania o spôsobilosti na právne úkony (pozbavenie, obmedzenie alebo vrátenie spôsobilosti na právne úkony) môže podať aj zdravotnícke zariadenie, ktoré je v takom prípade účastníkom konania. Ak nepodal návrh na začatie konania „štátny orgán“ alebo zdravotnícke zariadenie, môže súd uložiť navrhovateľovi, aby do primeranej lehoty predložil lekárske vysvedčenie o duševnom stave vyšetrovaného.

Podľa § 18 ods. 2 písm. d) Občianskeho zákonníka (účinného aj v rozhodnom čase) sú právnickými osobami aj subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon.

Podľa čl. 122 ústavy (účinného aj v rozhodnom čase) ústredné orgány štátnej správy a miestne orgány štátnej správy sa zriaďujú zákonom.

Podľa   §   1   ods.   1   zákona   č.   222/1996   Z.   z.   o   organizácii   miestnej   štátnej   správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 222/1996 Z. z.“) účinného v rozhodnom čase sa na výkon miestnej štátnej správy zriaďujú krajské úrady a okresné úrady.

Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 222/1996 Z. z. účinného v rozhodnom čase krajské úrady a okresné úrady sú právnické osoby.

Podľa § 8 ods. 2 zákona č. 222/1996 Z. z. účinného v rozhodnom čase okresný úrad riadi a za jeho činnosť zodpovedá prednosta.

Z citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku je nepochybne zrejmé, že konanie   o   pozbavenie   alebo   obmedzenie   spôsobilosti   na   právne   úkony   môže   svojím návrhom   iniciovať   aj   „štátny   orgán“.   Štátny   orgán   je   zložkou   štátneho   aparátu vykonávajúcou   konkrétnu (zakonodárnu, výkonnú alebo súdnu) funkciu štátu. Prejavom výkonnej moci v štáte je správa verejných záležitostí, ktorú vo svojej podstate zabezpečujú orgány verejnej správy, do sústavy ktorých sú nepochybne začlenené (a sťažovateľ o tom ani nepolemizuje) aj orgány miestnej štátnej správy.

Vzhľadom na uvedené, ako aj vzhľadom na citované ustanovenie zákona č. 222/1996 Z. z. bol aj bývalý okresný úrad orgánom miestnej štátnej správy, a teda ako štátny orgán mal zo zákona oprávnenie iniciovať konanie o obmedzenie spôsobilosti na právne úkony sťažovateľa. Za okresný úrad ako za právnickú osobu koná a vo vzťahu k tretím subjektom vystupuje osoba oprávnená za túto právnickú osobu a v jej mene konať, pričom v prípade okresného úradu bol zo zákona takouto osobou prednosta okresného úradu.

Uvedené závery sú podľa názoru ústavného súdu postačujúce na vyslovenie úsudku, že v mene a za niekdajší okresný úrad (žalovaný v 1. rade) ako právnickú osobu v zmysle zákonnej licencie danej tomuto štátnemu orgánu Občianskym súdnym poriadkom konal jeho prednosta (žalovaný v 2. rade), t. j. nekonal vo svojom mene ako fyzická osoba, ale v mene právnickej osoby, za ktorej činnosť zodpovedal.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namietal,   že   za   podanie   návrhu   na   obmedzenie   jeho spôsobilosti   na   právne   úkony   mal   krajský   súd   vyvodiť   osobnú   zodpovednosť   aj   voči prednostovi okresného úradu z dôvodu, že podanie uvedeného návrhu nemožno v zmysle zákona č. 222/1996 Z. z. považovať za výkon štátnej správy. Na tomto mieste ústavný súd podotýka,   že   k podaniu   návrhu   spôsobilého   iniciovať   konanie   o spôsobilosti   na   právne úkony fyzickej osoby bol okresný úrad splnomocnený ako štátny orgán priamo zákonom, a to bez ohľadu na rozsah jeho právomocí na úseku štátnej správy vymedzených zákonom č. 222/1996 Z. z., pričom je zrejmé, že za a v mene okresného úradu, keďže je právnickou osobou,   musela   tento   návrh   podať   osoba   zodpovedná   a oprávnená   konať   v jeho   mene. Súčasne   ústavný   súd   podotýka,   že   obdobná   situácia   nastala   aj   pri   späťvzatí   návrhu   na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony sťažovateľa, keď tento návrh zobral späť v mene Krajského úradu   v Prešove   jeho prednosta, čo   už ale sťažovateľ ako právne relevantný procesný úkon účastníka konania nespochybňuje. Navyše, stotožnenie sa s argumentáciou sťažovateľa by viedlo k záveru ad absurdum, že žalovaný v 2. rade (prednosta okresného úradu) bol samostatným účastníkom konania o obmedzenie spôsobilosti na právne úkony sťažovateľa, čo by v konečnom dôsledku znamenalo, že toto konanie by stále prebiehalo a bolo by zastavené len vo vzťahu k štátnemu orgánu, ktorý návrh podal a zobral ho späť, pretože žalovaný v 2. rade návrh späť nezobral.

Vzhľadom na uvedené sa podľa názoru ústavného súdu odôvodneniu právneho názoru krajského súdu v rozsudku sp. zn. 1 Co 309/2006 z 19. marca 2007, v ktorom sa v súvislosti s otázkou pasívnej legitimácie žalovaného v 2. rade stotožnil s právnym názorom okresného súdu,   nedá   vyčítať   svojvoľnosť.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   popreli   ich   účel   a význam.   V danom prípade aplikácia a výklad citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v kontexte a logickej   súvislosti   s citovanými   ustanoveniami   zákona   č.   222/1996   Z.   z.   plne korešponduje   s ich   účelom   a zmyslom. Na   tomto   základe   ústavný   súd   konštatuje,   že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je arbitrárny, a teda je z ústavného hľadiska plne akceptovateľný.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že nejde o porušenie práva, ak súd nerozhodne   podľa   predstáv   účastníka   konania,   ak   je   takéto   rozhodnutie   súdu   v súlade s objektívnym právom.

Uvedené   závery   boli   podkladom   na   rozhodnutie   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia, náhrady trov konania a o zrušení napadnutého rozhodnutia sú viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáha ich priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. septembra 2008