znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 286/2011-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   M.   a I.   M.,   obaja   bytom   Rakúsko,   zastúpených Advokátskou kanceláriou, s. r. o., B., v mene ktorej koná advokátka a konateľka Mgr. M. B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 37/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. a I. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2011 doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“) a I. M. (ďalej len „sťažovateľka“, spolu ďalej   len   „sťažovatelia“),   obaja   bytom   Rakúsko,   ktorou   namietajú   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 37/2007 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti v podstatnom uviedli: «Dňa 12.12.2006 sťažovatelia podali na Okresný súd Bratislava V návrh na vydanie platobného   rozkazu   proti   odporcovi   M.   Š.   o   zaplatenie   1792,57   EUR   (54 000.-   Sk) s príslušenstvom. Sťažovatelia sa v konaní domáhali vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie   ich   nehnuteľnosti   nachádzajúcej   sa   v   katastrálnom   území   Š.   vedenej   Správou katastra D. na liste vlastníctva číslo 1453 bez právneho dôvodu K. Š. (matkou odporcu, ktorá zomrela dňa 05.06.2006 v B. – D.) ktorá bola nájomníčkou a neskôr užívateľkou bez právneho dôvodu.... Dňa 7.5.2007, teda až po 5 mesiacoch odo dňa podania návrhu, bol vo veci vydaný platobný rozkaz. Okresný súd Bratislava V dňa 31.5.2007 obdržal odpor odporcu. Dňa 5.6.2007 bol spis prevedený pod sp. značku 13C 37/2007 a bol pridelený na prejednanie a rozhodnutie sudcovi JUDr. D. S..   Ďalšie úkony súdu boli smerované na vyžiadanie spisu 4C 204/1996 od Okresného súdu Dunajská Streda, išlo o konanie, na ktoré sa   odporca   odvoláva   vo   svojom   odpore   s   tým,   že   v   uvedenom   konaní   bolo   napadnuté vlastnícke právo navrhovateľov k prenajímanej nehnuteľnosti....

V   predmetnom   konaní   sa   jedná   o   jednoduchú   vec   týkajúcu   sa   vyplatenia bezdôvodného   obohatenia   za   užívanie   nehnuteľnosti   bez   právneho   dôvodu.   Nejde   o skutkovo a právne zložitú vec....

Postup a úkony sťažovateľov neprispeli ku vzniku zbytočných prieťahov, ani neviedli k spomaleniu postupu daného súdu, pružne reagovali na výzvy súdu a zúčastňovali sa na pojednávaniach.   Správanie   sa   sťažovateľov   teda   možno   hodnotiť   ako   aktívne a súčinnostné...

Máme za to, že súd v uvedenom konaní neplní... funkciu garanta spravodlivosti a jeho postup sa v celom konaní vyznačuje nečinnosťou. Už v úvode súd prispel k prieťahom v konaní tým, že platobný rozkaz vydal až po 5 mesiacoch odo dňa podania návrhu. Obdobie,   počas   ktorého   súd   nevykonal   žiadny   úkon   smerujúci   k   ochrane   práv navrhovateľov...   bolo   obdobie,   v   ktorom   súd   žiadal   Okresný   súd   Dunajská   Streda o zapožičanie spisu 4C 204/19996.   Toto obdobie v podstate absolútnej nečinnosti súdu trvalo   až   2,5   roka   (od   28.6.2007,   kedy   súd   prvýkrát   žiadal   o   zapožičanie   spisu   do 18.1.2010, kedy malo byť uskutočnené prvé pojednávanie vo veci). Súd podľa nášho názoru bezdôvodne podmieňoval samotné konanie vo veci štúdiom spisu iného konania bez toho, aby vo „svojom konaní“ uskutočnil základné kroky smerujúce k zabezpečeniu plynulosti konania, v tomto období ani len nevypočul účastníkov konania.

Súd   po   obdržaní   niekoľkých   správ   Okresného   súdu   Dunajská   Streda,   že   sa   spis nachádza na odvolacom súde, nepožiadal o zapožičanie spisu odvolací súd, resp. inak si nezabezpečil informácie z uvedeného spisu, ktoré pre rozhodnutie vo veci považoval za potrebné.

... máme za to, že takýto postup súdu nebol dôvodný aj vzhľadom k tomu, že konanie 4C   204/1994   vôbec   nemalo   vplyv   na   predmetné   konanie,   navrhovatelia   boli   na   liste vlastníctva vedení ako vlastníci nehnuteľností, odporca mal teda povinnosť uhrádzať im odplatu za užívanie takýchto nehnuteľností. Túto povinnosť by mal aj v prípade, ak by boli kúpne zmluvy vyhlásené za neplatné, a to z dôvodu, že navrhovatelia ako dobromyseľní držitelia   mali   nárok   na   odplatu   za   užívanie   nehnuteľnosti   základe   ustanovenia   §   130 Občianskeho zákonníka. A nakoniec, súd v konaní plynule nepokračoval ani po obdržaní informácie, že vo veci už bolo vydané právoplatné rozhodnutie - uvedená informácia musela byť súdu známa najneskôr dňa 15.1.2009 z listu Okresného súdu Dunajská Streda, z ktorej vyplýva, že vo veci prebieha dovolacie konanie....

Súd   prvé   pojednávanie   vo   veci   vytýčil   až   na   termín   18.1.2010   teda   po   uplynutí 3 rokov od podania návrhu navrhovateľov a zároveň po uplynutí 1 roka odo dňa obdržania informácie, že vo veci 4C 204/1994 bolo vydané právoplatné rozhodnutie....

Prieťahy v konaní boli spôsobené aj pri ďalších úkonoch súdu - navrhovatelia dňa 19.10.2009 svoj návrh rozšírili, súd toto rozšírenie návrhu pripustil až na pojednávaní konanom   dňa   15.3.2010,   teda   až   po   5   mesiacoch   odo   dňa,   kedy   o   to   navrhovatelia požiadali...

Uvedeným   postupom   súdu   bol   spôsobený   taký   stav,   že   do   dnešného   dňa,   t.j.   po uplynutí 4 rokov odo dňa podania návrhu, vo veci neboli vykonané ani základné úkony smerujúce k posúdeniu oprávnenosti či neoprávnenosti návrhu navrhovateľov.

Na   základe uvedeného máme za to,   že Okresný   súd   Bratislava   V.   porušil   práva sťažovateľov garantované článkom 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd....

Podaním zo dňa 19.10.2009 sťažovatelia adresovali okresnému súdu sťažnosť na prieťahy v konaní. Vo vybavení sťažnosti na prieťahy dňa 21.10.2009 predseda súdu (ktorý je zároveň zákonným sudcom v danej veci) konštatoval, že súhlasí s tým, že konanie trvá dlhšiu dobu, ale podľa súdu pre prekážku, ktorú súd nezapríčinil, pričom rozhodnutie vo veci č.k. 4C 204/96 považuje za podstatné pre toto konanie. Na základe týchto skutočností považujeme   za   zrejmé,   že   sťažovatelia   riadne   vyčerpali   prostriedky   poskytnuté   im   na ochranu ich práv...»

Sťažovatelia   zároveň   navrhli,   aby   im   ústavný   súd   priznal   primerané   finančné zadosťučinenie každému v sume po 5 000 €, čo odôvodnili takto:

„... v tomto prípade deklarovanie porušenia práva a príkaz, konať bez zbytočných prieťahov nemožno považovať za dostatočné. Prieťahy v konaní sa už nedajú odstrániť a teda porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a prejednanie veci v primeranej lehote je nenapraviteľné.... Nemajetkovú ujmu vidia navrhovatelia v tom, že postupom   súdu   bolo   umožnené,   aby   v   podstate   krádež   na   ich   majetku   (užívanie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu) zostala bez právnych následkov... Jednoduchá vec nie je po uplynutí 4 rokov od začiatku konania v podstate ani v počiatku riešenia a ťažko možno odhadnúť, kedy sa navrhovatelia vôbec domôžu svojho práva. Sťažovatelia trpia značnou psychickou ujmou, pocitmi krivdy a neistoty spôsobenými im dlhodobou neschopnosťou súdu plynule pokračovať v konaní a súčasne rozhodnúť súdny spor.“

Na základe uvádzaných skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„základné právo sťažovateľov J. M., trvale bytom Rakúsko a I. M., trvale bytom Rakúsko,   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu Bratislava V. v konaní vedenom pod sp. zn. 13C 37/2007 bolo porušené.

Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Bratislava V. vo veci vedenej pod sp. zn. 13C 37/2007 konať.

Ústavný súd priznáva J. M.... primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 EUR,   ktoré   je   mu   Okresný   súd   Bratislava   V.   povinný   uhradiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný súd priznáva I. M.... primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 EUR,   ktoré   je   jej   Okresný   súd   Bratislava   V.   povinný   uhradiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Bratislava V. je povinný uhradiť J. M.... a I. M.... trovy právneho zastúpenia vo výške 276,64 EUR na účet právneho zástupcu Advokátskej kancelárii, s.r.o., so sídlom B., za ktorú koná Mgr. M. B., advokátka a konateľka, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľov,   že   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 37/2007 dochádza k porušovaniu ich základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (mutatis mutandis II. ÚS 26/95).

Zo súvisiaceho spisu okresného súdu sp. zn. 13 C 37/2007, ktorý si ústavný súd zadovážil, vyplýva takýto priebeh napadnutého konania:

Dňa   12.   decembra   2006   sťažovatelia   podali   okresnému   súdu   návrh   na   vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy 54 000 Sk s prísl. proti žalovanému. Súdny poplatok bol zaplatený v kolkoch na prvopise návrhu. Dňa 16. januára 2007 sťažovatelia doručili okresnému   súdu   upresnenie   návrhu.   Dňa 1.   marca   2007   okresný   súd   požiadal   Register obyvateľov Slovenskej republiky (ďalej len „register obyvateľov“) o oznámenie trvalého a prechodného   pobytu   žalovaného.   Dňa   2.   mája   2007   register   obyvateľov   doručil okresnému súdu potvrdenie o trvalom pobyte žalovaného. Dňa 7. mája 2007 okresný súd vydal platobný rozkaz. Dňa 31. mája 2007 žalovaný podal odpor proti platobnému rozkazu. Dňa 5. júna 2007 bol spis prevedený do   registra „C“ a pod sp. zn. 13 C 37/2007 bol pridelený   sudcovi   okresného   súdu   JUDr.   S.   Dňa   28.   júna   2007   okresný   súd   požiadal Okresný súd Dunajská Streda (ďalej len „dožiadaný súd“) o zapožičanie spisu vedeného pod sp. zn. 4 C 204/96 (ďalej aj „súvisiaci spis“). Dňa 9. júla 2007 dožiadaný súd oznámil, že súvisiaci spis bol zaslaný na nahliadnutie Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)   a predmetné   konanie   nie   je   dosiaľ   právoplatne   skončené.   Dňa   6.   februára   2008 okresný súd požiadal dožiadaný súd o zapožičanie súvisiaceho spisu. Dňa 27. februára 2008 dožiadaný súd oznámil, že súvisiaci spis sa nachádza na krajskom súde z dôvodu podaného odvolania   žalovanými. Dňa 12.   mája 2008   okresný   súd opätovne   žiadal   dožiadaný   súd o zapožičanie súvisiaceho spisu. Dňa 22. mája 2008 dožiadaný súd oznámil, že súvisiaci spis nie je možné zaslať z dôvodu prebiehajúceho odvolacieho konania na krajskom súde. Dňa 19. septembra 2008 okresný súd požiadal dožiadaný súd o zapožičanie súvisiaceho spisu. Dňa 6. októbra 2008 dožiadaný súd oznámil, že súvisiaci spis je na krajskom súde. Dňa 15. januára 2009 okresný súd opätovne žiadal dožiadaný súd o zapožičanie súvisiaceho spisu.   Dňa   2.   februára   2009   dožiadaný   súd   oznámil,   že   súvisiaci   spis   bol   predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Dňa 15. mája 2009 okresný súd požiadal dožiadaný súd o zapožičanie súvisiaceho spisu. Dňa 27. mája 2009 dožiadaný   súd   oznámil,   že   súvisiaci   spis   sa   nachádza   na   najvyššom   súde   z dôvodu podaného dovolania. Dňa 19. októbra 2009 sťažovatelia doručili okresnému súdu návrh na pristúpenie V. D., S., do konania na strane žalovanej a návrh na rozšírenie žaloby. Dňa 18. novembra 2009 sťažovatelia doručili okresnému súdu rozsudok krajského súdu sp. zn. 24 Co 50/2008 z 8. októbra 2008, ktorým bola žaloba proti sťažovateľom o vyslovenie neplatnosti kúpnopredajných zmlúv (konanie vedené pod sp. zn. 4 C 204/96) právoplatne zamietnutá. Dňa 9. decembra 2009 okresný súd nariadil pojednávanie na 18. január 2010. Zároveň vyzval žalovaného a V. D. na vyjadrenie sa k návrhu sťažovateľov na pristúpenie účastníka do konania a na rozšírenie žaloby. Dňa 10. decembra 2009 okresný súd požiadal dožiadaný súd o zapožičanie spisu sp. zn. 13 D 417/2006 (dedičská vec po poručiteľke K. Š.).   Dňa   5.   januára   2010   dožiadaný   súd   oznámil,   že   požadovaný   spis   nie   je   možné zapožičať,   keďže   je   pripojený   k inému   spisu.   Dňa   14.   januára   2010   žalovaný   písomne ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní nariadenom na 18. január 2010 z dôvodu kolízie pojednávaní. Dňa 18. januára 2010 sťažovatelia ospravedlnili svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu   nepriaznivého   počasia   (kalamita).   Okresný   súd   pojednávanie   odročil   na 15. február   2010.   Dňa   15.   februára   2010   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktoré   sa nedostavili riadne predvolaní sťažovatelia (ani ich právny zástupca), ktorí svoju neúčasť neospravedlnili. Okresný súd odročil pojednávanie na 15. marec 2010. Dňa 15. marca 2010 sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktoré   sa   nedostavila   sťažovateľka   z dôvodu   pracovnej zaneprázdnenosti.   Po   výsluchu   účastníkov   okresný   súd   uznesením   pripustil   rozšírenie návrhu na sumu 9 261,06 €, zastavil konanie v časti sumy 597,49 € a pripustil vstup V. D. (ďalej   len   „žalovaná“)   do   konania.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   z dôvodu poskytnutia lehoty účastníkom na mimosúdne riešenie sporu s tým, že sťažovateľ oznámi okresnému   súdu   v lehote   2 mesiacov,   či   trvá   na   podanej   žalobe.   Dňa   23.   marca   2010 okresný   súd   vyzval   sťažovateľov na doplatenie   súdneho   poplatku   za rozšírenie návrhu. Dňa 9. apríla 2010 sťažovatelia doplatili súdny poplatok. Dňa 21. mája 2010 sťažovateľ oznámil okresnému súdu, že nedostal od žalovaného návrh na mimosúdne urovnanie veci, preto žiada pokračovať v konaní. Dňa 16. júla 2010 okresný súd nariadil pojednávanie na 13. september 2010. Dňa 13. septembra 2010 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktoré sa nedostavili   žalovaní,   sťažovateľka   splnomocnila   na   svoje   zastupovanie   v konaní sťažovateľa. Právna zástupkyňa žalovaného svoju neúčasť ospravedlnila z dôvodu choroby a žiadala   pojednávanie   odročiť.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   11.   október   2010. Dňa 25. septembra 2010 žalovaná, ktorá trvalo žije v Českej republike, doručila okresnému súdu   ospravedlnenie   svojej   neúčasti   na   pojednávaní   nariadenom   na   11.   október   2010 zo zdravotných a ekonomických dôvodov. Zároveň požiadala o jej výsluch prostredníctvom Okresného súdu Příbram. Dňa 11. októbra 2010 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom sťažovateľ požiadal o poskytnutie lehoty 1 mesiac na mimosúdne vyriešenie sporu, keďže žalovaný   pred   pojednávaním   predložil   sťažovateľovi   návrh   mimosúdnej   dohody. Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   s tým,   že   sťažovateľovi   bolo   uložené do 11. novembra   2010   oznámiť   okresnému   súdu,   či   trvá   na   podanej   žalobe. Dňa 15. novembra   2010   právny   zástupca   sťažovateľov   požiadal   o predĺženie   lehoty   na podanie správy o výsledku mimosúdnych rokovaní do 30. novembra 2010. Dňa 10. januára 2011   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľov   na   oznámenie,   či   trvá   na podanom návrhu, alebo ho berie späť. Dňa 17. januára 2011 právny zástupca sťažovateľov oznámil, že k mimosúdnej dohode medzi účastníkmi nedošlo, preto žiada okresný súd, aby vo veci konal. Dňa 1. februára 2011 okresný súd nariadil pojednávanie na 7. marec 2011. Dňa 7. marca 2011 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol prítomný len sťažovateľ (bez účasti jeho právneho zástupcu). Právna zástupkyňa žalovaného svoju neprítomnosť písomne ospravedlnila z dôvodu   choroby. Okresný súd po vypočutí sťažovateľa odročil pojednávanie   na   neurčito   pre   účely   výsluchu   žalovanej   dožiadaným   Okresným   súdom Příbram.   Dňa   9.   marca   2011   okresný   súd   požiadal   Okresní   soud   Příbram   o výsluch žalovanej pre účely vyjadrenia sa k žalobe. Dňa 11. apríla 2011 bol spísaný úradný záznam, podľa ktorého okresný súd e-mailom požiadal Okresní soud Příbram o oznámenie stavu konania vedeného pod sp. zn. 13 C 37/2007.

Sťažovatelia   predovšetkým   namietali,   že   okresný   súd   spôsobil   prieťahy v napadnutom konaní svojou absolútnou nečinnosťou v období dva a pol roka, v ktorom opakovane   žiadal   o zapožičanie   súvisiaceho   spisu   vedeného   dožiadaným   súdom, ktorého rozhodnutím   v označenej   veci   podmieňoval   pokračovanie   v konaní   vo   veci sťažovateľov. Podľa názoru sťažovateľov na takýto postup okresného súdu nebol dôvod, pretože   rozhodnutie   vo   veci   sťažovateľov   vedenej   dožiadaným   súdom   pod   sp.   zn. 4 C 204/96 nemalo vôbec vplyv na napadnuté konanie.

Z chronológie úkonov vykonaných v napadnutom konaní vyplýva, že okresný súd v období od 28. júna 2007 do 15. mája 2009 opakovane žiadal o zapožičanie súvisiaceho spisu vedeného dožiadaným súdom.

Predmetom   konania   vedeného   dožiadaným   súdom   pod   sp.   zn.   4   C   204/96   bolo posúdenie platnosti kúpnopredajných zmlúv, na základe ktorých sťažovatelia ako kupujúci nadobudli   nehnuteľnosti,   za   neoprávnené   užívanie   ktorých   žiadali   priznať   bezdôvodné obohatenie   v napadnutom   konaní.   Keďže   vlastnícke   právo   sťažovateľov   v označenom konaní bolo spochybnené, ústavný súd je toho názoru, že v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 204/96   sa   riešila   otázka,   ktorá   mala   význam   pre   rozhodnutie   okresného   súdu v napadnutom   konaní.   Prípadné   rozhodnutie   o vyslovení   neplatnosti   kúpnopredajných zmlúv   po   meritórnom   rozhodnutí   v napadnutom   konaní   by   bolo   dôvodom   na   obnovu konania podľa § 228 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Citované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku tým, že v súvislosti s riešením „otázky, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu“, nerobí v princípe rozdiel medzi procesným postupom spočívajúcim v prerušení konania, počas ktorého „sa nevykonávajú pojednávania a neplynú lehoty podľa tohto zákona“ (§ 111 ods. 1 prvá veta OSP), ale sa vyčkáva na odpoveď, ktorá na túto otázku bude daná v inom konaní, a procesným postupom spočívajúcim v „inom vhodnom opatrení“, v prípade ktorého sa konanie bez jeho prerušenia zameriava aj na riešenie takejto otázky ako predbežnej otázky, ponecháva všeobecnému súdu istú voľnosť pri voľbe tohto procesného postupu.

V uvedenom prípade by procesnej ekonomike zodpovedal úkon prerušenia konania, ku   ktorému   však   okresný   súd   nepristúpil,   ale   vyčkával   na   rozhodnutie   v označenom súvisiacom konaní, resp. opakovane žiadal dožiadaný súd o zapožičanie súvisiaceho spisu. V tejto   súvislosti   je   však   potrebné   zdôrazniť,   že   ani   prípadné   prerušenie   napadnutého konania   by   reálne   neprispelo   k jeho   urýchleniu.   Ústavný   súd   však   zároveň   uvádza,   že uvedený postup okresného súdu bol opodstatnený len do právoplatného skončenia konania vedeného pod sp. zn. 4 C 204/96, o čom mal okresný súd vedomosť už 2. februára 2009, keď   mu dožiadaný   súd   oznámil,   že   požadovaný   spis   bol   predložený   najvyššiemu   súdu (z dôvodu   podaného   dovolania).   Od   tohto   dňa   už   riadnemu   postupu   okresného   súdu v konaní nebránila ani tá skutočnosť, že proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu bolo podané dovolanie. Dovolacie konanie totiž nie je zákonnou prekážkou postupu konania taxatívne vymedzenou v § 107 až § 111 OSP, a preto všeobecný súd nemôže nekonať a nerozhodovať vo veci len z dôvodu, že v súvisiacom spore je začaté dovolacie konanie, a to ani na základe ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) OSP, pod ktoré nemožno subsumovať mimoriadny   opravný   prostriedok   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   3/00).   Totiž   to,   čo   bolo   pre okresný súd rozhodujúce zistiť, bol spôsob, akým bola vyriešená predbežná otázka, čo sa dalo zistiť už na základe rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré mohli okresnému súdu, ak sa už aj nemohol dostať k spisu, predložiť sťažovatelia ako účastníci súvisiaceho konania. Z tohto dôvodu nečinnosť okresného súdu v období od 2. februára 2009 do 9. decembra 2009   (10   mesiacov),   resp.   jeho   neefektívna   činnosť   v podobe   opakovanej   žiadosti o zapožičanie súvisiaceho spisu (15. máj 2009) nemôže ospravedlniť ani to, že vzhľadom na prebiehajúce dovolacie konanie sa súvisiaci spis nachádzal na najvyššom súde.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny, ktorý   možno vykladať a aplikovať predovšetkým   materiálne. S ohľadom   na konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup   dotknutého   súdu   nemusí   vyznačovať   takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr.   I.   ÚS   63/00).   Ústavný   súd   už   vo   svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01).

Pre   úplnosť   ústavný   súd   uvádza,   že   aj   samotní   sťažovatelia   mohli   prispieť k urýchleniu   konania   doručením   meritórneho   rozhodnutia   vo   veci   sp.   zn.   4   C   204/96 okresnému   súdu.   Vzhľadom   na   právoplatnosť   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 24 Co 50/2008   z 8. októbra   2008,   ktorým   bola   žaloba   o vyslovenie   neplatnosti kúpnopredajných   zmlúv   zamietnutá   (rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   10.   novembra 2008), museli mať sťažovatelia tento rozsudok k dispozícii už v novembri 2008.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 56/08), že účelom práva účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   je poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Z   obsahu   samotnej   sťažnosti,   ako   aj   z jej   príloh   vyplýva,   že   v priebehu   konania sťažovatelia   podali   19.   októbra   2009   predsedovi   okresného   súdu   (a   zároveň   sudcovi konajúcemu vo veci) sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní. Predseda okresného súdu v odpovedi na uvedenú sťažnosť z 21. októbra 2009 (sp. zn. Spr 2068/09) konštatoval jej dôvodnosť spôsobenú prekážkou objektívnej povahy, ktorou je neskončené konanie vedené pod sp. zn. 4 C 204/96, ktorého výsledok je podstatný pre napadnuté konanie. Zároveň odporučil   sťažovateľom pripojiť k spisu právoplatné rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 24 Co 50/2008 z 8. októbra 2008 v tejto veci.

Z prehľadu procesných úkonov v napadnutom konaní ústavný súd zistil, že po podaní sťažnosti predsedovi okresného súdu na prieťahy v konaní sťažovatelia 18. novembra 2009 doručili okresnému súdu právoplatné meritórne rozhodnutie vo veci sp. zn. 4 C 204/96. Následne 9. decembra 2009 okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 18. január 2010 a zároveň vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k návrhu sťažovateľov na rozšírenie žaloby a na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania. Z uvedeného prehľadu procesných úkonov vyplýva, že sťažnosť na prieťahy v konaní adresovaná sťažovateľmi predsedovi okresného súdu   splnila   svoj   účel   a po   jej   podaní   okresný   súd   urobil   vhodné   opatrenia,   aby v predmetnej   veci   konal   plynulo   spôsobom   smerujúcim   k meritórnemu   rozhodnutiu v predmetnej veci.

K plynulému postupu okresného súdu v ďalšom priebehu konania neprispeli samotní sťažovatelia, keď dvakrát neprišli na pojednávanie 18. januára 2010 a 15. februára 2010 (v jednom   prípade   bez   ospravedlnenia),   hoci   naň   boli   riadne   predvolaní.   Predĺženie napadnutého   konania   spôsobili   sťažovatelia   aj   tým,   že   opakovane   žiadali   o odročenie pojednávania (15. marca 2010 a 11. októbra 2010) z dôvodu mimosúdneho riešenia sporu. Následne   sťažovatelia   prostredníctvom   svojho právneho   zástupcu   požiadali okresný   súd o predĺženie lehoty na oznámenie výsledku mimosúdnych rokovaní do 30. novembra 2010. Právny   zástupca   sťažovateľov   až   17.   januára   2011   oznámil   okresnému   súdu,   že k mimosúdnej dohode nedošlo, preto žiada okresný súd, aby vo veci konal. Ústavný súd sa preto   nemohol   stotožniť   s tvrdením   sťažovateľov,   že   ich   postup   a úkony   v namietanom konaní   neprispeli   ku vzniku   prieťahov   a   nemali   vplyv   na   celkovú   dĺžku   napadnutého konania.

V období po podaní sťažnosti predsedovi okresného súdu na prieťahy v konaní sa vyskytlo   obdobie   krátkodobej   ojedinelej   nečinnosti   okresného   súdu   od   21.   mája   2010 (sťažovateľ   požiadal   okresný   súd,   aby   pokračoval   v konaní)   do   13.   septembra   2010 (uskutočnilo sa pojednávanie, ktoré okresný súd nariadil 16. júla 2010). Ústavný súd však v tomto   prípade   zohľadnil   tú   skutočnosť,   že   sťažovatelia,   ako   aj   žalovaná   žijú   trvalo v zahraničí, čo vyžaduje zo strany okresného súdu doručovať predvolania na pojednávania s dostatočným časovým predstihom.

Z prehľadu procesných úkonov okresného súdu vyplýva, že aj keď doterajší priebeh konania   pred   okresným   súdom   nebol   celkom   bez   prieťahov,   nevyznačuje   sa   takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl.   48   ods.   2   ústavy.   Sťažovateľmi   uplatnený   prostriedok   ochrany   základných   práv (sťažnosť   na   prieťahy   v konaní adresovaná predsedovi   okresného   súdu)   sa   prejavil   ako dostatočne   účinný   a   priniesol   pozitívny   efekt   spočívajúci   v priebežnom   vykonávaní procesných   úkonov   okresným   súdom,   ktoré   smerujú   k meritórnemu   rozhodnutiu,   a tým k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov. Uvedený stav vylučuje duplicitné poskytnutie ochrany aj zo strany ústavného súdu.

S ohľadom   na   skutkové   okolnosti   prípadu   a   v súlade   so   svojou   doterajšou rozhodovacou činnosťou preto v danom štádiu napadnutého konania neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup okresného súdu v napadnutom konaní po prípadnom prijatí návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšie   konanie   kvalifikovať   ako   porušenie   základného   práva sťažovateľov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov už po jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   považuje   za   potrebné poznamenať,   že   nečinnosť   okresného   súdu   v   ďalšom   priebehu   označeného   konania   by mohla   spôsobiť   porušenie   základného   práva   sťažovateľov   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo nevylučuje, aby sťažovatelia v takom prípade opätovne podali sťažnosť ústavnému súdu.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011