znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 286/09-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   I.,   a. s.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr. Ľ. B., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Krajským   súdom   v Košiciach   pod   sp. zn. 11 Co 110/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti I. a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2009 osobne do podateľne doručená sťažnosť spoločnosti I., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 11 Co 110/2008.

Zo   sťažnosti   a z priložených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   sťažovateľka   ako žalobkyňa   podala   Okresnému   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   žalobu   proti žalovanej Ing. K. U. (ďalej len „žalovaná“) o určenie neúčinnosti dohody o vyporiadaní bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   ktorú   27.   mája   2005   žalovaná   uzavrela s bývalým manželom PaedDr. M. U. (ďalej len „bývalý manžel“). Bývalý manžel si od PaedDr. J. P. požičal sumu 16 000 USD a 27 250 € v hotovosti na základe zmluvy o pôžičke z 2. marca 2003. Hoci vrátenie pôžičky sa stalo splatným 16. októbra 2003, bývalý manžel požičanú   sumu   nevrátil.   V dôsledku   toho   na   základe   žaloby   PaedDr.   J.   P.   rozsudkom okresného súdu č. k. 11 C 324/03-75 z 25. apríla 2005 bol bývalý manžel zaviazaný zaplatiť 1 686 425,70 Sk s prísl. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z 19. júla 2005 novou veriteľkou   pohľadávky   sa   stala   sťažovateľka,   ktorá   požiadala   súdneho   exekútora o vykonanie   exekúcie.   Súdny   exekútor   zistil,   že   bývalý   manžel   vlastnil   nehnuteľnosti ležiace v K. v kat. úz. J. zapísané na liste vlastníctva č. 2615, avšak iba do 26. mája 2005, pretože 27. mája 2005 došlo k vkladu vlastníckeho práva v prospech žalovanej na základe dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov z 27. mája 2005. Podľa názoru sťažovateľky bývalý manžel previedol nehnuteľnosti na žalovanú preto, aby zmaril uspokojenie pohľadávok svojich veriteľov. Vyslovila aj názor, že vzhľadom na príbuzenský vzťah medzi žalovanou a bývalým manželom existujúci tak v čase vzniku dlhu 2. septembra 2003, ako aj v čase jeho splatnosti 16. októbra 2003, ale tiež aj v čase vydania rozsudku okresného   súdu   o rozvode   manželstva   medzi   žalovanou   a bývalým   manželom   č.   k. 11 C 324/03-75 z 25. apríla 2005 je zrejmé, že žalovaná vedela o úmysle bývalého manžela ukrátiť svojich veriteľov a že jej z toho vznikol prospech.

Rozsudkom okresného súdu č. k. 13 C 31/2006-99 z 5. septembra 2007 bola žaloba zamietnutá   s tým,   že   o trovách   konania   bude   rozhodnuté   osobitným   uznesením.   Podľa skutkových   zistení   okresného   súdu   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   11   C   324/03-75 z 25. apríla 2005, ktorý sa stal právoplatným 26. júla 2005, bol bývalý manžel zaviazaný zaplatiť PaedDr. J. P. 1 686 425,70 Sk istiny s úrokmi z omeškania a so zmluvnou pokutou. Ďalším rozsudkom okresného súdu č. k. 18 C 214/04-21 z 25. apríla 2005, ktorý sa stal právoplatným   27.   apríla   2005,   došlo   k rozvodu   manželstva   žalovanej   a jej   bývalého manžela. Z exekučného spisu súdneho exekútora vyplynulo, že 19. júna 2005 PaedDr. J. P. ako postupca a sťažovateľka uzavreli zmluvu o postúpení pohľadávok podľa § 524 a nasl. Občianskeho   zákonníka.   Išlo   o pohľadávku   voči   bývalému   manželovi   vyplývajúcu z rozsudku okresného súdu č. k. 11 C 324/03-75 z 25. apríla 2005. Následne 6. septembra 2005 sťažovateľka ako oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie tejto postúpením   získanej   pohľadávky   voči   bývalému   manželovi.   Súdny   exekútor   listom   zo 16. marca 2006 sťažovateľke oznámil, že bývalý manžel 27. mája 2005 prestal byť vedený ako vlastník nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. 2615, keďže uvedeného dňa bol povolený vklad vlastníckeho práva v prospech žalovanej na základe dohody o vyporiadaní bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov.   Súdny   exekútor   sťažovateľke   navrhol,   aby podala   žalobu,   ktorou   by odporovala   tomuto   právnemu   úkonu.   Dohodou   o vyporiadaní bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   z 29.   apríla   2005   žalovaná   a bývalý   manžel vyporiadali   bezpodielové   spoluvlastníctvo   k nehnuteľnostiam   tak,   že   ich   výlučnou vlastníčkou v celosti sa stala žalovaná. Vklad vlastníckeho práva v prospech žalovanej sa vykonal   27.   mája   2005.   Na   základe   uvedených   listinných   dôkazov,   ako   aj   na   základe výpovedí   viacerých   svedkov   dospel   okresný   súd   k záveru,   že   žaloba   nie   je   dôvodná. Poukázal   na   ustanovenie   §   42a   a   §   42b   Občianskeho   zákonníka   o odporovateľnosti a uviedol, že účelom odporovateľnosti je zabrániť nepoctivým úkonom dlžníka, ktorými zmenšuje   svoj   majetok   na   úkor   veriteľov.   Podstatou   odporovateľnosti   je   neúčinnosť právneho úkonu voči určitej osobe, ktorá znamená, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z predmetu odporovaného právneho úkonu tak, ako keby k tomuto úkonu vôbec nedošlo. Ukrátenie uspokojenia veriteľovej pohľadávky predpokladá také skrátenie (zmenšenie) majetku, ktoré bráni uspokojeniu pohľadávky v celom rozsahu alebo aspoň sčasti.   Z toho   vyplýva,   že   ten,   kto   odporuje,   musí   dokazovať   kvalifikované   zmenšenie majetku   dlžníka.   Ďalším   predpokladom   odporovateľnosti   je   to,   že   k právnemu   úkonu, ktorému   sa   má odporovať,   došlo   v posledných   troch   rokoch,   pričom   uvedená   lehota sa počíta spätne od urobenia úkonu, ktorému sa odporuje. Ďalej predpokladom je to, že právny úkon bol urobený s úmyslom ukrátiť veriteľa, ak tento úmysel bol druhej strane známy. Preukazovanie   toho,   či   úmysel   ukrátiť   veriteľa   bol   známy   druhej   strane,   je   zložitou skutkovou otázkou, ktorá by sa mala posudzovať v celom kontexte okolností, za ktorých došlo   k právnemu   úkonu.   Ďalej   musí   dôjsť   k skutočnému   (faktickému)   ukráteniu,   lebo samotný úmysel   bez ukrátenia   uspokojenia   nároku   veriteľa nestačí na vznik nároku   na odporovanie. Zákon úmysel ukrátiť veriteľa predpokladá pri právnych úkonoch, ktorými boli veritelia dlžníka ukrátení a ku ktorým došlo medzi dlžníkom a blízkymi osobami, alebo ktoré dlžník urobil v prospech týchto osôb. Táto vyvrátiteľná právna domnienka uľahčuje právnu pozíciu veriteľa. Na základe vykonaného dokazovania považoval okresný súd za preukázané, že sťažovateľka   bola aktívne legitimovaná na podanie   žaloby o neúčinnosť právneho úkonu, pretože napadnutým právnym úkonom bola ukrátená v uspokojení svojej vymáhateľnej pohľadávky. Sťažovateľka sa stala veriteľkou pohľadávky na základe zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej s pôvodným veriteľom, pričom táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi sporná ani spochybnená. Právoplatnosťou rozsudku okresného súdu č. k. 11 C 324/03-75 z 25. apríla 2005 nadobudla postúpená pohľadávka kvalitu vymáhateľnej (judikovanej) pohľadávky, a preto nebolo možné prihliadnuť na námietku žalovanej, podľa ktorej nie je splnená požiadavka vymáhateľnej pohľadávky s prihliadnutím na skutočnosť, že dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov bola uzavretá 29. apríla 2005 a rozsudok okresného súdu sa stal právoplatným až 26. júla 2005. Pohľadávka musí mať kvalitu judikovaného práva v čase začatia súdneho konania, resp. rozhodovania súdu, čo   bolo   v tomto   prípade   splnené.   Vykonaným   dokazovaním   sa   preukázalo   aj   splnenie podmienky,   že   došlo   k takému   skráteniu   (zmenšeniu)   majetku   dlžníka,   ktoré   bráni uspokojeniu   pohľadávky   sťažovateľky   v celom   rozsahu   alebo   aspoň   sčasti.   Výsluchom súdneho exekútora sa totiž preukázalo, že bývalý manžel nevlastní na území Slovenskej republiky   žiaden   iný   majetok,   z ktorého   by   bolo   možné   pohľadávku   sťažovateľky uspokojiť.   V konaní   bolo   nesporné,   že   namietané   vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva   sa   uskutočnilo s účinnosťou k 27. máju 2005, a preto k účinnosti tohto odporovateľného právneho úkonu došlo v posledných troch rokoch pred začatím konania. Napokon poslednou podmienkou úspešnej odporovateľnosti právneho úkonu je, že dlžník právny úkon urobil v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, pričom dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu. Zákon úmysel ukrátiť veriteľa predpokladá, a teda nie je potrebné taký úmysel preukazovať pri právnych úkonoch, ku ktorým došlo medzi dlžníkom   a blízkymi osobami alebo ktoré dlžník urobil v prospech týchto osôb. Ide o vyvrátiteľnú právnu domnienku uľahčujúcu právnu pozíciu veriteľa – žalobcu.   Kto   je   blízkou   osobou,   vyplýva   z ustanovení   §   116   a   §   117   Občianskeho zákonníka.   Aj   keď   sťažovateľka   vychádzala   z toho,   že   v prípade   žalovanej   a bývalého manžela ide o osoby blízke v zmysle ustanovenia § 116 Občianskeho zákonníka, keďže v čase   vzniku   sťažovateľkinej   pohľadávky   boli   manželmi,   okresný   súd   sa   s týmto   jej právnym   názorom   nestotožnil.   Rozhodujúci   je   totiž   vzťah   účastníkov   právneho   úkonu v čase   vzniku   odporovaného   právneho   úkonu.   V čase,   keď   dohoda   o vyporiadaní bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   nadobudla   účinnosť   (27.   mája   2005),   boli účastníci   dohody   už   právoplatne   rozvedení,   a preto   nešlo   o blízke   osoby.   Neboli   ani manželmi, ale nedá sa   povedať ani to, že by v tom   čase ujmu, ktorú by utrpel bývalý manžel,   mohla   žalovaná   dôvodne   pociťovať   ako   vlastnú   ujmu   alebo   naopak.   Žalovaná bývalému manželovi z titulu vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva   manželov na základe   uzavretej   dohody   vyplatila   sumu   400   000   Sk.   Z uvedených   dôvodov   bolo   na sťažovateľke dôkazné bremeno preukázať, že bývalý manžel uzavrel dohodu o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov s úmyslom ukrátiť sťažovateľku a tento úmysel bol   žalovanej   známy.   Sťažovateľka   v tejto   súvislosti   poukazovala   na   viaceré   tvrdenia a rozporuplnosti vo výpovedi a stanoviskách žalovanej, keď v návrhu na rozvod manželstva z 24. septembra 2004 žalovaná uviedla, že „voči odporcovi je začaté občiansko-právne konanie, v ktorom ho jeho bývalý obchodný partner žaluje o veľmi vysokú peňažnú čiastku. Cítim sa existenčne ohrozená“. V dodatku k návrhu na rozvod zo 7. januára 2005 uviedla, že „...   nesmierny   nátlak   a vyhrážky,   lebo   chce   predať   náš   byt.   On   potrebuje   peniaze!...pochopila som, že odporca má finančné ťažkosti...“. Sťažovateľka poukázala na to, že žalovaná   musela   mať   vedomosť   o poskytnutí   pôžičky   bývalému   manželovi,   pretože v konaní sp. zn. 11 C 324/03 žalovaná preberala niektoré súdne zásielky, čo aj priznala. Sťažovateľka   zdôrazňovala   aj   to,   že   až   do   roku   2005   mali   žalovaná   a bývalý   manžel spoločnú adresu, ďalej v roku 2002 žalovaná pri inej pôžičke bývalému manželovi ručila za jej vrátenie, hoci vo výpovedi tvrdila, že s podnikaním bývalého manžela nikdy nesúhlasila. Napokon argumentovala tým, že v dohode o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov boli vyporiadané len aktíva, ale nie pasíva. Z toho by malo vyplývať, že žalovaná musela   mať   vedomosť   o poskytnutej   pôžičke   a pri   uzatváraní   dohody   o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov musel jej byť známy úmysel bývalého manžela sťažovateľku ako veriteľku ukrátiť. Podľa názoru okresného súdu vykonaným dokazovaním sa   nepreukázala   vedomosť   žalovanej   o úmysle   bývalého   manžela   ukrátiť   sťažovateľku uzavretím   dohody   o vyporiadaní   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov.   Nebola preukázaná ani len vedomosť žalovanej o existencii pôžičky bývalému manželovi. Hoci v samotnom   návrhu   na   začatie   konania   sťažovateľka   tvrdila,   že   viackrát   osobne a telefonicky prostredníctvom svedkov H., S. a L. žalovanú vyzývala na vrátenie pôžičky a dokonca   k žalobe   pripojila   písomné   vyhlásenie   od   označených   svedkov,   toto   tvrdenie v konaní vôbec preukázané nebolo. Nepreukázalo sa, že by ktorákoľvek z podpísaných osôb osobne   alebo   telefonicky   vyzývala   žalovanú   na   splnenie   dlhu   bývalého   manžela. Nepresvedčivo   vyzneli   výpovede   jednak   štatutárnych   zástupcov   sťažovateľky,   z ktorých Ing. S. prítomnú žalovanú ani len jednoznačne nestotožnil ako manželku dlžníka, ktorá mala byť prítomná pri jeho osobnej návšteve v byte bývalého manžela, návštevy Ing. H. sa mali tiež   uskutočniť   len   v prítomnosti   bývalého   manžela   a žalovanej,   ktorá   uskutočnenie takýchto návštev poprela, a nepresvedčila ani výpoveď svedka L., ktorý mal údajne dvakrát telefonicky žalovanú vyzývať, aby urgovala bývalého manžela o zaplatenie pôžičky. V čase, keď sa mal uskutočniť prvý telefonát, žalovaná bola dlhodobo v zahraničí. Vzhľadom na výšku poskytnutej pôžičky postupovala sťažovateľka pri zabezpečovaní jej vrátenia značne neštandardným   spôsobom,   keď   o uvedených   svojich   tvrdených   aktivitách   smerom k žalovanej nepredložila žiaden nespochybniteľný (napr. listinný) dôkaz. Z preukázaného spôsobu   spolužitia,   resp.   nespolužitia   žalovanej   a bývalého   manžela   a   narušených vzájomných vzťahov a komunikácie je zrejmé, že žalovaná jednak ani nemala vedomosť o pôžičke poskytnutej bývalému manželovi a nemohol jej byť známy ani úmysel bývalého manžela   ukrátiť   sťažovateľku   pri   uzatváraní   dohody   o vyporiadaní   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov.   Pokiaľ   žalovaná   v rozvodovom   konaní   uviedla   určité skutočnosti, podľa vlastného tvrdenia mala nimi na mysli nevyporiadané záväzky bývalého manžela voči obchodnému partnerovi na Ukrajine. Nemala teda informácie o poskytnutej pôžičke.   Hoci   preberala   niektoré   zásielky   pre   bývalého   manžela,   nikdy   ich   neotvárala. Vzhľadom na tieto tvrdenia žalovanej nebolo možné považovať za preukázanú vedomosť žalovanej o úmysle bývalého manžela ukrátiť sťažovateľku uzavretím dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Pokiaľ ide o zamietnutie návrhu sťažovateľky na výsluch svedka – dlžníka zdržujúceho sa na území Ukrajiny, okresný súd nepovažoval za potrebné a efektívne tento dôkaz vykonať. Svedok by mal totiž vypovedať k otázke, prečo bývalý   manžel   pri   uzatváraní   o vyporiadaní   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov uviedol, že nemá žiadne záväzky. Objasňovanie tejto skutočnosti nie je totiž pre konanie podstatné.

Na základe odvolania sťažovateľky uznesením krajského súdu č. k. 11 Co 106/2007-137   z 30.   januára   2008   bola   vec   vrátená   okresnému   súdu   ako   predčasne   predložená. S poukazom   na   ustanovenie   §   166   Občianskeho   súdneho   poriadku   dospel   krajský   súd k záveru, že okresný súd by mal vydať dopĺňací rozsudok o trovách konania vrátane trov štátu a po uplynutí lehoty na odvolanie proti dopĺňaciemu rozsudku predložiť vec znova krajskému súdu na pokračovanie v odvolacom konaní.

Dopĺňacím rozsudkom okresného súdu č. k. 13 C 31/2006-142 z 10. marca 2008 bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalovanej (na účet jej právneho zástupcu) trovy konania vo výške 12 142 Sk a trovy štátu (na účet okresného súdu) vo výške 1 600 Sk.

Sťažovateľka v odvolaní zo 14. apríla 2008 smerujúcom proti dopĺňaciemu rozsudku okresného súdu zotrvala na dôvodoch odvolania podaného proti rozsudku v merite veci, a tým zdôvodnila aj nesúhlas s dopĺňacím rozsudkom.

Rozsudkom krajského súdu č. k. 11 Co 110/2008-166 z 15. apríla 2009 bol potvrdený rozsudok   a dopĺňací   rozsudok   okresného súdu,   pričom   bolo vyslovené, že   sťažovateľka nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Rozsudok bol sťažovateľke doručený 11. júna 2009. Podľa názoru krajského súdu dospel okresný súd k správnemu záveru, že sťažovateľka bola aktívne legitimovaná na podanie odporovacej žaloby, keďže disponovala voči bývalému manželovi vymáhateľnou pohľadávkou. Súdnou praxou je už vyriešené, že úspešne   možno   odporovať   aj   dohode   o vyporiadaní   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov, pokiaľ by bývalí manželia síce postupovali podľa § 150 Občianskeho zákonníka, ale   rozdelenie   vecí,   prípadne   práv   a záväzkov   by   úmyselne   volili   tak,   aby   stav   po vyporiadaní znemožnil alebo úplne vylúčil uspokojenie pohľadávky voči nim ako dlžníkom. Podstatnou otázkou majúcou význam pre rozhodnutie vo veci bolo posúdenie, či žalovanú vo vzťahu k bývalému manželovi možno pokladať za osobu blízku. Žalovaná s bývalým manželom   uzavrela   dohodu   o vyporiadaní   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov 29. apríla   2005.   Rozsudok   okresného   súdu   o rozvode   ich   manželstva   nadobudol právoplatnosť   27.   apríla   2005.   To   znamená,   že   v čase   právneho   úkonu,   ktorému sťažovateľka   odporuje,   žalovaná   nebola   už   manželkou   dlžníka   sťažovateľky   (bývalého manžela). Iné osoby (ktoré nie sú v príbuzenskom pomere) sú blízkymi osobami, ak sú navzájom v pomere rodinnom alebo obdobnom a ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá   dôvodne   pociťovala   ako   vlastnú   ujmu.   Pri   posudzovaní   tejto   otázky   nemožno vychádzať   z duševného   stavu   určitej   osoby,   ale   predovšetkým   z hľadiska   objektívno-spoločenského. Treba preto posudzovať, či z hľadiska spoločenskej morálky (prihliadajúc na   všetky   dôležité   okolnosti   prípadu)   môže   určitá   osoba   dôvodne   pociťovať   ujmu spôsobenú   inej   osobe   ako   vlastnú   ujmu.   Okresný   súd   dospel   k správnemu   záveru,   že žalovaná v čase uzavretia dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov nebola   blízkou   osobou   bývalého   manžela, lebo s ním   nebola   v pomere   rodinnom   alebo obdobnom. Vzhľadom   na okolnosti, ktoré predchádzali rozvodu ich   manželstva, možno považovať za dôvodné tiež, že by ujmu, ktorú utrpel bývalý manžel, žalovaná nepociťovala ako vlastnú. V konaní totiž nebolo sporné, že bývalý manžel so žalovanou dlhodobo pred rozvodom manželstva neviedol spoločnú domácnosť, žil na Ukrajine s družkou, s ktorou sa mu 16. novembra 2001 narodila dcéra. Za týchto okolností niet dôvodu považovať žalovanú v zmysle   §   42a   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   za   osobu   blízku   bývalému   manželovi. S prihliadnutím na tento záver musela sťažovateľka v konaní preukázať, že bývalý manžel uzavrel dohodu o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov v úmysle ukrátiť sťažovateľku a že tento úmysel musel byť žalovanej známy. Krajský súd sa stotožňuje so záverom   okresného   súdu,   že   sťažovateľka   neuniesla   dôkazné   bremeno   na   preukázanie týchto skutočností. Z výpovede svedka P. vyplynulo, že nevie, či bývalý manžel informoval o pôžičke žalovanú. Ing. S., ktorý sa vyjadroval k svojej návšteve v byte bývalého manžela (v nešpecifikovanej dobe), pri ktorej s ním mal hovoriť o pôžičke, si nebol istý, či ženou, ktorú mu bývalý manžel predstavil ako svoju manželku, bola žalovaná. Svedok L. mal telefonicky hovoriť so žalovanou (na prelome júla – augusta, resp. v novembri) a žiadať ju, aby urgovala bývalého manžela zaplatiť pôžičku, čo však ona poprela, a iné dôkazy na preukázanie   telefonických   hovorov   tohto   svedka   so   žalovanou   s tvrdeným   obsahom hovorov ani neboli označené. Ani z výpovede Ing. H. nie je vedomosť žalovanej o úmysle bývalého manžela ukrátiť sťažovateľku bez akýchkoľvek pochybností zrejmá. Ani z ďalších skutočností, na ktoré sťažovateľka poukazuje (preberanie zásielok pre bývalého manžela žalovanou   bez   preukázania   toho,   že   sa   oboznámil   s ich   obsahom,   tvrdenie   obsiahnuté v návrhu na rozvod, podľa ktorého voči bývalému manželovi je začaté občianskoprávne konanie o veľmi vysokú peňažnú čiastku), záver o takejto vedomosti žalovanej nemožno vyvodiť. Podstatná je napokon aj skutočnosť, že žalovaná vyplatila bývalému manželovi 400 000 Sk. Nejde o ukracujúci právny úkon v zmysle § 42a Občianskeho zákonníka, ak dostal dlžník za prevádzané veci, práva alebo iné majetkové hodnoty od druhej strany ich obvyklú   cenu   alebo   mu   za   ne   bola   inak   poskytnutá   primeraná   (rovnocenná)   náhrada. Sťažovateľka nepredložila dôkazy o tom, že suma 400 000 Sk, ktorú žalovaná vyplatila bývalému   manželovi   z   titulu   vyporiadania   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov, nezodpovedala hodnote vyporiadavaného nehnuteľného majetku.

Podľa   názoru   sťažovateľky   postupom   a rozsudkami   všeobecných   súdov   došlo k porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru z viacerých hľadísk.

1. Krajský súd bez nariadenia pojednávania uznesením č. k. 11 Co 106/2007-137 z 30. januára 2008 vrátil vec okresnému súdu, hoci správne mal rozsudok okresného súdu zrušiť a vrátiť vec na nové konanie a rozhodnutie. Následne pochybil okresný súd, ktorý taktiež   bez   nariadenia   pojednávania   vydal   dopĺňací   rozsudok   č.   k.   13   C   31/2006-142 z 10. marca   2008,   hoci   mal   rozhodovať   riadnym   rozsudkom,   resp.   uznesením,   lebo z vracajúceho   uznesenia   krajského   súdu   nevyplýva   dôvod   na   vydanie   dopĺňacieho rozsudku. Okresný súd totiž vo svojom rozsudku o trovách konania nerozhodoval s tým, že o nich   rozhodne   následne   uznesením.   Po   vrátení   veci   rozhodol   okresný   súd   o trovách dopĺňacím rozsudkom bez nariadenia pojednávania, teda bez možnosti sťažovateľky vstúpiť do   tohto   rozhodovacieho   procesu.   Napokon   krajský   súd   vydal   vo   veci   samej   konečný rozsudok č. k. 11 Co 110/2008-166 z 15. apríla 2009 znova bez nariadenia pojednávania. Správne   mal   nariadiť   pojednávanie,   predvolať   aj   navrhnutého   svedka,   a tak   vo   veci rozhodnúť. Okrem toho v oznámení o vyhlásení rozsudku je uvedený ako dátum vyhlásenia rozsudku 15. apríl 2008, hoci v písomnom vyhotovení rozsudku je uvedený dátum 15. apríl 2009. V tejto súvislosti vzbudzuje v sťažovateľke rôzne domnienky žiadosť o predĺženie lehoty na vyhotovenie rozhodnutia založená na č. l. 163, ako aj prepisované poradové čísla v súdnom spise (č. l. 153, č. l. 154, č. l. 155).

2. K ďalšiemu procesnému pochybeniu krajského súdu došlo tým, že do podania sťažnosti ústavnému súdu nerozhodol právoplatne o námietke zaujatosti, ktorú sťažovateľka podala 27. apríla 2009. Uviedla, že namieta senát 11 Co, „ktorý je vo vzťahu s JUDr. S. M.“. Členovia senátu sa vyjadrili, že nemajú vedomosti o tom, aby JUDr. M. bola veľmi dobrou   rodinnou   priateľkou   bývalého   manžela,   ktorý   napokon   ani   nie   je   účastníkom konania. Pritom námietka bola dôvodná a vyjadrenie členov senátu len potvrdilo skutočnosti uvedené v námietke. Pochybnosti o nezaujatosti sudcov boli dané nesprávnym procesným postupom. O tejto veci konal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý však nerozhodol. Iba usmernil krajský súd svojím listom sp. zn. 5 Nc 15/2009 z 12. mája 2009. Ide o závažné procesné pochybenie zasahujúce do práva na spravodlivý proces.

3. Rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný, lebo je odôvodnený len strohým konštatovaním, že „prvostupňový súd úplne zistil skutkový stav, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov a vo veci bolo rozhodnuté správne“. Okrem toho sa nevyporiadal s namietanými rozpormi. Nevykonal sa bez dostatočného odôvodnenia navrhovaný   dôkaz   výsluchom   bývalého   manžela,   hoci   na   ňom   trvali   obaja   účastníci. Všeobecné súdy sa nevyporiadali s tvrdením sťažovateľky, podľa ktorého žalovaná mala vedomosť   o rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   14   C   324/03-75   z 25.   apríla   2005,   keďže preberala súdne zásielky pre bývalého manžela. Z odôvodnenia nevyplýva ani to, že krajský súd vo veci   už predtým   konal a rozhodol   bez nariadenia pojednávania uznesením č.   k. 11 Co 106/2007-137 z 30. januára 2008, ktorým vrátil vec okresnému súdu.

4.   Nie   je   jasné,   ako   vedel   okresný   súd   7.   mája   2008,   keď   datoval   svoj   prípis adresovaný krajskému súdu, novú spisovú značku veci na krajskom súde 11 Co 110/2008, ak odvolacie konanie bolo dovtedy vedené krajským súdom pod sp. zn. 11 Co 106/2007. Zo strany   krajského   súdu   neboli   splnené   taxatívne   uvedené   podmienky   na   prerušenie konania vyplývajúce z § 109 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov ústavy a dohovoru   v konaní vedenom krajským súdom   pod sp. zn. 11 Co 110/2008 s tým, aby bol rozsudok z 15. apríla 2009 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež primerané zadosťučinenie 16 000 €. Napokon sa domáha náhrady trov právneho zastúpenia advokátkou v sume 127,44 €.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie datované a doručené okresnému súdu 2. júla 2009.

Z dovolania,   ktoré   si   ústavný súd   zadovážil, vyplýva,   že jeho prípustnosť opiera sťažovateľka o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, lebo podľa jej presvedčenia postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Konkrétne dôvody dovolania sú zhodné s dôvodmi uvedenými v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Výnimku tvorí tvrdené nerozhodnutie o námietke zaujatosti sudcov krajského súdu, ktoré v dovolaní nie je uvedené. Okrem toho dovolanie obsahuje aj niektoré také námietky, ktoré nie sú predmetom sťažnosti podanej ústavnému súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Vo vzťahu k tým námietkam sťažovateľky, ktoré sú uvedené v bodoch 1 a 2, nie je daná právomoc ústavného súdu vo veci konať a rozhodnúť.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Námietky sťažovateľky uvedené v bode 1 sú takej povahy, že znamenajú odňatie možnosti účastníkovi konania konať pred súdom. Sťažovateľka totiž hlavne namieta, že okresný súd, ale aj krajský súd rozhodovali v troch prípadoch bez nariadenia pojednávania, hoci podľa právneho názoru sťažovateľky bolo ich povinnosťou rozhodnúť na pojednávaní. Okrem toho namieta aj presný dátum, kedy mal byť rozsudok krajského súdu vyhlásený, ako   aj   s tým   súvisiacu   žiadosť   o predĺženie   lehoty   na   vyhotovenie   rozhodnutia a prepisovanie poradových čísiel niektorých listov v súdnom spise. Vytýkané postupy sa dajú kvalifikovať ako odňatie možnosti konať pred súdom.

Námietka   sťažovateľky   uvedená   v bode   2   by   vlastne   vo   svojich   dôsledkoch znamenala,   že   vo   veci   rozhodoval   vylúčený   sudca,   resp.   sudca,   o ktorého   vylúčenie sťažovateľka žiadala, pričom o jej námietke nebolo rozhodnuté.

Podľa § 237 písm. f) a g) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť   konať pred súdom,   resp.   rozhodoval   vylúčený   sudca   alebo bol   súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Možno uzavrieť, že na základe námietok uvedených v bode 1 a 2 bolo prípustné podať   proti   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok, o ktorom   prislúcha   rozhodovať   najvyššiemu   súdu.   Preto   v rozsahu   týchto   námietok právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľky   má   najvyšší   súd v dovolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Treba dodať, že sťažovateľka právo podať dovolanie využila, čo znamená, že o jej námietkach   bude   konať   príslušný   orgán.   Na   tejto   skutočnosti   nič   nemení   okolnosť,   že sťažovateľka v dovolaní nevytýkala nerozhodnutie o námietke zaujatosti sudcov krajského súdu. Najvyšší súd v dovolacom konaní je povinný skúmať existenciu dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku aj bez námietok účastníkov, teda z úradnej moci (§ 242 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tých   námietok   sťažovateľky,   ktoré   sú   uvedené v bodoch 3 a 4. V tomto rozsahu považuje ústavný súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom môže sa stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa   názoru   ústavného súdu   skutkové a právne závery   vyplývajúce z rozsudkov okresného súdu a krajského súdu sa javia ako úplné a presvedčivé. V žiadnom prípade ich nemožno označiť za arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Nezodpovedá   skutočnosti,   že   by   krajský   súd   svoj   rozsudok   odôvodnil   iba s poukazom na správne zistenia okresného súdu. Práve naopak, krajský súd podáva vlastné dôvody   týkajúce   sa   zistených   skutočností   a ich   právneho   posúdenia.   Pritom   nijako nespochybňuje dôvody, pre ktoré okresný súd nepovažoval za potrebné vypočuť bývalého manžela. Bez právneho významu pre posúdenie podstaty veci je okolnosť, že krajský súd v odôvodnení   rozsudku   neuvádza   svoje   predchádzajúce   uznesenie,   ktorým   vec   vrátil okresnému   súdu   na   doplnenie   rozsudku,   pokiaľ   ide   o   trovy   konania.   Rovnako   bez akejkoľvek   relevancie   z hľadiska   podstaty   veci   je   skutočnosť,   že   odvolacie   konanie   sa viedlo najprv pod sp. zn. 11 Co 106/2007 (do vrátenia veci okresnému súdu na doplnenie rozsudku) a potom pod sp. zn. 11 Co 110/2008 (po opätovnom predložení spisu krajskému súdu).   Uvedený   administratívny   postup   neznamenal   prerušenie   odvolacieho   konania a nemohol nijakým spôsobom zasiahnuť do označených práv sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009