znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 286/06-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   novembra   2006 v senáte   zloženom   z predsedu   Alexandra   Bröstla,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej a zo sudcu   Jána   Lubyho   o sťažnosti   M.   S.,   K.,   zastúpenej   advokátom JUDr.   J.   Č.,   K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 176/99 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 176/99 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice I   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 176/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. S.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice I   p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   M.   S. p r i z n á v a úhradu   trov   konania   5   788   Sk   (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem   slovenských   korún), ktoré jej je Okresný   súd Košice   I p o v i n n ý   zaplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   J.   Č.,   K.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 286/06-12 zo 14. septembra 2006 prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   sťažnosť   M.   S.,   K.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. Č., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 176/99.

Sťažovateľka uviedla, že spolu s ďalšími ôsmimi žalobcami podala okresnému súdu 23. februára 1999 návrh na začatie konania o určenie vlastníctva do dedičstva, o ktorom je vedené   konanie   pod   sp.   zn.   20   C   176/1999.   Okresný   súd   4.   novembra   2003   rozhodol medzitýmnym   rozsudkom   o právnom   základe   nároku.   Na   základe   podaného   odvolania Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   č.   k.   17   Co   16/04-215 z 15. októbra 2004 medzitýmny rozsudok zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   namieta   nečinnosť   okresného   súdu   v konaní   od   vrátenia   spisu 16. novembra 2004 do 9. augusta 2005, keď vydal uznesenie o pripustení zmeny návrhu, ako aj v nasledujúcom období až do 4. mája 2006, keď nariadil pojednávanie na 9. jún 2006. Toto pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

1) Základné právo M. S. na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej   lehote   zaručené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 20 C 176/1999 porušené bolo.

2)   Okresnému   súdu   Košice   I   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 20 C 176/1999 konal bez zbytočných prieťahov.

3) M. S. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 40.000.- Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4)   M.   S.   priznáva   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   5.786.-   Sk,   ktorú   je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť advokátovi JUDr. J. Č., K. na jeho účet (...) do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie a predsedu okresného súdu aj na vyjadrenie k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na konaní ústneho pojednávania, a preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania upustil.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení spoločnom aj pre vec vedenú pod sp. zn. II. ÚS 287/06 uviedol:

„Sťažovateľky spolu s ďalšími žalobcami podali na tunajšom súde dňa 23. 2. 1999 žalobu o zaplatenie 457.800,- Sk.

Predmetom   konania   pred   Okresným   súdom   Košice   I je   žaloba   o vyplatenie zákonných podielov z vyplatených kúpnych cien, ktoré boli žalovaným vyplatené potom, čo zdedili v celosti nehnuteľnosti po neb. M. E., ktorý je ich právnym predchodcom. Vzhľadom na skutočnosť, že v konaní na strane žalobcov i žalovaných vystupuje viac subjektov, z ktorých v priebehu konania niektorí zomreli a bolo potrebné zisťovať okruh ich dedičov a tiež z dôvodu, že pre rozhodnutie vo veci bolo potrebné zabezpečiť množstvo listinných dokladov, považujem predmetné konanie po vecnej stránke za zložitejšie. Po   právnej   stránke   je   táto   vec   štandardnou,   o ktorej   rozhodujú   súdy v občianskoprávnom konaní.

Súd dňa 4. 11. 2003 vo veci rozhodol medzitýmnym rozsudkom (20 C 176/99-203), tento však Krajský súd v Košiciach v odvolacom konaní zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Od 24. 11. 2004 súd vo veci plynule nekonal. Vybavujúca sudkyňa, JUDr. P., od 31. 12. 2004 prerušila výkon funkcie sudcu.

Dňa   7.   4.   2005   vec   bola   pridelená   na   vybavenie   JUDr.   I.,   ktorý   vykonával   na Okresnom súde Košice I funkciu sudcu iba do 30. 11. 2005.

Dňa 26. 1. 2005 bola vec pridelená sudcovi JUDr. K., následne 2. 12. 2005 sudkyni JUDr. L. a následne 19. 12. 2005 sudcovi JUDr. V..

Toto   obdobie   možno   vo   vzťahu   k účastníkom   považovať   za   zbytočné   prieťahy v konaní.“

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 20 C 176/99 ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Konanie sa začalo na okresnom súde 23. februára 1999 doručením návrhu, ktorý podali ôsmi navrhovatelia proti štyrom odporcom a žiadali, aby súd uložil odporcom zložiť do   depozitu   notára   peňažnú   čiastku,   ktorá   zodpovedá   výške   ich   dedičských   podielov z kúpnej ceny za odpredané nehnuteľnosti. V roku 1999 sa uskutočnili dve pojednávania (6. júla   1999   a 7.   decembra   1999).   Navrhovatelia   podaním   doručeným   15.   júna   1999 upravili   žalobný   petit   a podaním   doručeným   21.   októbra   1999   navrhli,   aby   súd   uložil odporcom   povinnosť   predložiť   kópie   všetkých   kúpnych   zmlúv,   ktorými   odpredali nehnuteľnosti z dedičstva po M. E., ktoré prevzal z dedičstva po M. B., rod. E..

V roku   2000 okresný   súd   zabezpečoval kópie   kúpnych   zmlúv výzvou   komerčnej právničke   JUDr.   S.   (12.   januára   2000)   a dožiadaním   katastrálnych   odborov   príslušných okresných   úradov   (14.   marca   2000   a 30.   augusta   2000)   podľa   údajov   oznámených navrhovateľmi.   Listom   z 24.   mája 2000   (urgovaným   17.   júla   2000)   súd   vyzval   právnu zástupkyňu   navrhovateľov,   aby   špecifikovala   žalobný   návrh.   Navrhovatelia   podaním doručeným   19.   septembra 2000   navrhli rozšírenie   žaloby proti   ďalším   dvom   odporcom a upresnili žalobný návrh.

V roku   2001 sa   uskutočnili tri   pojednávania (2.   apríla 2001,   12.   novembra 2001 a 11. decembra   2001).   Na   pojednávaní   2.   apríla   2001   súd   uložil   právnej   zástupkyni navrhovateľov upresniť žalobný nárok a na pojednávaní 12. novembra 2001 ju vyzval, aby upresnila   návrh   na   vydanie   medzitýmneho   rozsudku.   Okresný   súd   16.   novembra   2001 dožiadal katastrálne odbory príslušných okresných úradov o zaslanie kópií kúpnych zmlúv podľa podania navrhovateľov doručeného 14. mája 2001.

V roku 2002 sa uskutočnili dve pojednávania (14. mája 2002 a 24. júna 2002). Súd výzvou   právnej   zástupkyni   navrhovateľov   z 20.   februára   2002   a žiadosťou   príslušnému notárovi z 15. mája 2002 zisťoval právnych nástupcov po navrhovateľovi v 7. rade. Listom z 21.   augusta   2002 súd   vyzval   odporcov,   aby predložili   všetky   kúpne zmluvy, ktorými odpredali nehnuteľnosti z dedičstva po M. E., resp. M. B., rod. E. a následne súd listom z 10.   októbra   2002   vyzval   právnu   zástupkyňu   navrhovateľov,   aby   vyčíslila   náhradu požadovanú   z kúpnych   zmlúv   pripojených   v spise.   Upresnenie   žalobného   návrhu   bolo doručené 11. decembra 2002.

V roku   2003   sa   uskutočnili   tri   pojednávania   (24.   marca   2003,   27.   mája   2003 a 4. novembra   2003).   Súd   listom   z 24.   januára   2003   vyzval   právnu   zástupkyňu navrhovateľov,   aby   špecifikovala   uplatnený   nárok   u každého   navrhovateľa   a aby   každý navrhovateľ   zaplatil   súdny   poplatok   z výšky   uplatneného   podielu.   Na   pojednávaní

24. marca 2003 súd opäť vyzval právnu zástupkyňu navrhovateľov, aby upresnila žalobný petit a tiež, aby oznámila právnych nástupcov po navrhovateľovi v 2. rade. Na pojednávaní 4. novembra 2003 súd vyhlásil medzitýmny rozsudok, ktorým rozhodol, že žalobný nárok je čo do právneho základu opodstatnený v plnom rozsahu.

Okresný súd 13. januára 2004 predložil spis s odvolaním odporcov v 1. – 4. rade proti medzitýmnemu rozsudku na rozhodnutie krajskému súdu. Odvolací súd uznesením č. k. 17 Co 16/04-215 z 15. októbra 2004 zrušil medzitýmny rozsudok a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Spis bol okresnému súdu doručený 16. novembra 2004.

Od   vrátenia   veci   odvolacím   súdom   okresný   súd   uznesením   z 9.   augusta   2005 pripustil zmenu žaloby podľa návrhu z 3. decembra 2002. Uskutočnili sa dve pojednávania (9. júna 2006 a 10. novembra 2006). Na pojednávaní 9. júna 2006 okresný súd vyzval právneho   zástupcu   navrhovateľov   na   upresnenie   žalobného   petitu   z 3.   decembra   2002 a špecifikáciu pozemkov, ktoré boli odpredané a za ktoré navrhovatelia žiadajú náhradu. Pojednávanie nariadené na 10. november 2006 bolo odročené na 5. február 2007.

II.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...“   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   podľa ktorého   „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   podľa   ktorej   účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.   Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (napr. II. ÚS 219/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   813/00, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria považuje ústavný súd aj povahu prejednávanej veci. Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Predmetom konania je určenie vlastníctva do dedičstva. Čo sa týka zložitosti veci predseda okresného súdu poukázal na skutkovú zložitosť veci vyvolanú počtom účastníkov konania tak na strane navrhovateľov, ako aj odporcov, zmenami v dôsledku procesného nástupníctva po zomrelých navrhovateľoch a tiež potrebou zabezpečiť množstvo listinných dokladov pre rozhodnutie v merite veci. Ústavný súd zistil z predloženého spisu rovnaké skutočnosti a na základe nich hodnotí konanie ako fakticky zložité. Po právnej stránke sa konanie   nevyznačuje   osobitnou   zložitosťou   a vec   ako   štandardnú   označil   aj   predseda okresného súdu.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov   v konaní   sp.   zn.   20   C   176/99,   bolo   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky konania.   Sťažovateľka   (spolu   s ostatnými   navrhovateľmi)   priebežne   upravovala a upresňovala,   resp.   rozširovala   žalobný   návrh   v závislosti   od   zistenia   ďalších   kúpnych zmlúv, ktorými odporcovia odpredali nehnuteľnosti pôvodne patriace do dedičstva po M. B..   Keďže   zákon   (za   podmienok   v ňom   upravených)   pripúšťa   takýto   procesný   postup navrhovateľov, ústavný súd ho nepovažuje za okolnosť, ktorá spôsobuje zbytočné prieťahy v konaní. Na druhej strane však skutočnosť, že navrhovatelia nevedeli predložiť všetky kúpne   zmluvy   a tieto   priebežne   dopĺňali,   resp.   označovali   odpredané   nehnuteľnosti, považuje ústavný súd za okolnosť, ktorá objektívne prispela k doterajšej dĺžke konania. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej dĺžku súdneho konania,   ktorá   je   dôsledkom   úkonov   jeho   účastníkov   alebo   ich   nečinnosti,   nemožno považovať za dôvod na vyslovenie prieťahov v súdnom konaní (II. ÚS 41/00).

3. V rámci posledného kritéria ústavný súd pri hodnotení postupu okresného súdu v namietanom   konaní   zistil,   že   okresný   súd   v zásade   postupoval   v konaní   plynulo do vyhlásenia medzitýmneho rozsudku 4. novembra 2003. Za jediné výraznejšie obdobie nečinnosti   v tejto   etape   ústavný   súd   považuje   obdobie   od   30.   augusta   2000   (žiadosť okresného súdu na predloženie kúpnych zmlúv Okresnému úradu K.) do 7. februára 2001 (nariadenie pojednávania).

Ďalšie obdobia nečinnosti ústavný súd zistil v postupe okresného súdu po vrátení veci   z odvolacieho súdu   (16.   novembra 2004),   ktorý   vytkol   okresnému   súdu   aj viaceré procesné pochybenia. Okresný súd až 9. augusta 2005 rozhodol o pripustení zmeny návrhu (nečinnosť takmer deväť mesiacov) a pojednávanie vo veci (na 9. jún 2006) nariadil až 2. mája 2006 (nečinnosť ďalších takmer deväť mesiacov). V tejto etape rýchlosť konania ovplyvnila viacnásobná zmena zákonného sudcu, čo však nie je okolnosť, ktorú ústavný súd zohľadňuje pri posudzovaní zbytočných prieťahov v konaní.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatoval, že okresný súd svojím postupom,   ktorý   nesmeroval   účinne   k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľky v posudzovanej   veci,   porušil   jej   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pretože namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 176/99 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 50 ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ak   sa   sťažovateľ   domáha   primeraného   finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka   žiadala,   aby   jej   bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie   40 000   Sk s odôvodnením, že dlhodobé predlžovanie súdneho konania veľmi nepriaznivo vplýva na jej psychické   rozpoloženie   a podľa   jej   názoru   porušovanie   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   nemožno   dostatočne   kompenzovať   len konštatovaním jeho porušenia a príkazom okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov.

Pri   rozhodovaní   o priznaní   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   zohľadnil doterajšiu   dĺžku   konania,   jeho   celkový   priebeh,   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným prieťahom a ďalšie okolnosti prípadu a dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún) primerané konkrétnym okolnostiam prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s jej   právnym zastupovaním advokátom JUDr. J. Č. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich vyčíslil   sumou   5   788   Sk   (slovom   päťtisícsedemstoosemdesiatosem   slovenských   korún) spolu za dva úkony právnej pomoci urobené v roku 2006 po 2 730 Sk podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a po 164 Sk režijný paušál.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) podľa výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2006