znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 285/2016-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňaspravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. MatúšomFabianom, Námestie svätého Egídia 39, Poprad, vo veci namietaného porušenia jehozákladných práv podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 1 Co 343/2013-206zo 17. septembra 2014 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn.9 C 179/2010 zo 16. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola29. decembra 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorounamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)č. k. 1 Co 343/2013-206 zo 17. septembra 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajskéhosúdu“) v spojení s rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresnýsúd“) sp. zn. 9 C 179/2010 zo 16. apríla 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresnéhosúdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 21. októbra 2010 podal okresnémusúdu návrh, ktorým sa domáhal zaplatenia sumy 52 296,23 € z titulu náhrady škodyspôsobenej nezákonným rozhodnutím a nezákonným pozbavením osobnej slobody. Svojnávrh odôvodňoval tým, že 8. júla 2005 mu bolo vznesené obvinenie z trestných činovvydierania, podvodu a úverového podvodu a toho istého dňa mu bola obmedzená jehoosobná sloboda. Následne uznesením okresného súdu z 11. júla 2005 bol sťažovateľ vzatýdo väzby, do trvania ktorej bola započítaná doba zadržania od 8. júla 2005. Okresnáprokuratúra Spišská Nová Ves podala voči sťažovateľovi 26. júla 2006 obžalobu, spodktorej bol sťažovateľ neskôr oslobodený rozsudkom z 26. januára 2009 z dôvodu, že nebolopreukázané, že spáchal skutok, ktorý mu bol kladený za vinu. Sťažovateľ uvádza, že jehoosobná sloboda bola obmedzená od 8. júla 2005 do 7. novembra 2005, teda 123 dní a boltrestne stíhaný viac ako štyri roky.

Okresný súd rozsudkom č. k. 9 C 179/2010-107 z 28. júna 2011 jeho návrhv celom rozsahu zamietol z dôvodu, že uznesenie o vznesení obvinenia a vzatí do väzbynie je možné považovať za nezákonné rozhodnutia, pretože tieto neboli zrušené a anizmenené príslušným orgánom. Rozhodnutím krajského súdu č. k. 1 Co 288/2011-127zo 14. novembra 2012 bol uvedený rozsudok okresného súdu zrušený a vec bolavrátená okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Vo svojom odôvodneníkrajský súd poukázal najmä na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.4 MCdo 15/2009, v zmysle ktorého možno vyvodiť záver, že nárok na náhradu škodyspôsobenej vznesením obvinenia alebo vedením trestného stíhania, ktoré neskončiloprávoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu, kde rozhodujúcimmeradlom opodstatnenosti začatia trestného stíhania je neskorší výsledok tohto trestnéhokonania.

Okresný súd po vrátení veci napadnutým rozsudkom priznal sťažovateľovi náhraduškody v sume 2 296,23 € s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 26. marca 2013do zaplatenia, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti nároknavrhovateľa na zaplatenie sumy 50 000 € zamietol. Zároveň sťažovateľa zaviazalna úhradu trov konania žalovanej.

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktoromkrajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súduv zamietavom výroku potvrdil a vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konaniarozsudok okresného súdu zrušil a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Dňa 8. septembra 2015 podal sťažovateľ návrh na podanie mimoriadneho dovolaniagenerálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky. Tento návrh bol daný na poštovúprepravu 10. septembra 2015. Dňa 23. októbra 2015 bolo sťažovateľovi doručené prípisomč. k. KC 153/15/8800-14 z 19. októbra 2015 upovedomenie Krajskej prokuratúryv Košiciach, ktorým podnet sťažovateľa ako nedôvodný odložila. Sťažovateľ uvádza,že„týmto momentom stratil sťažovateľ možnosť využiť iné právne prostriedky obrany a od tohto momentu mu začala bežať dvojmesačná lehota na podanie ústavnej sťažnosti“.Podľasťažovateľakonieclehotynapodaniepredmetnejsťažnostipripadána 23. december 2015, pričom v uvedený deň sťažovateľ podal sťažnosť na poštovúprepravu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa smeruje proti tej častinapadnutého rozsudku, ktorou krajský súd rozsudok okresného súdu v zamietavom výrokupotvrdil. Podľa sťažovateľa„výrok prvostupňového súdu potvrdený rozsudkom odvolacieho súdu o zamietnutí nároku na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch len pre to, že sťažovateľ už bol stíhaný a z toho dôvodu mu nemohla vzniknúť morálna ujma a zároveň, že nezákonné a arbitrárne obmedzenie osobnej slobody po dobu 123 dní ako Ústavou SR garantované právo nie je dostatočným zásahom svojim trvaním, intenzitou a rozsahom na to, aby mala byť priznaná navrhovateľovi náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch vykazuje znaky arbitrárnosti a teda je v zmysle vyššie uvedených skutočností s požiadavkami zákonnosti, právneho štátu, spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov sťažovateľa a práva na súdnu ochranu“.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že„aj napriek skutočnosti, že v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR má každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom a aj napriek skutočnosti, že existuje nezákonné rozhodnutie štátneho orgánu judikované všeobecnými súdmi, ktoré okrem iného spočíva aj v nezákonne vykonávanej väzbe po dobu 123 dní a aj napriek skutočnosti, že sťažovateľ včasne podanou žalobou o náhradu škody podanou v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá spĺňala všetky zákonné požiadavky priznania nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch, mu napadnutými rozhodnutiami Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi a Krajského súdu v Košiciach predmetné právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch priznané nebolo a tým došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy SR.“.

Podľa sťažovateľa krajský súd síce na jednej strane uznal argumentáciu sťažovateľa,ktorú predniesol vo svojom návrhu, že voči nemu bolo vedené nezákonné trestné stíhaniea že bol nezákonne pozbavený osobnej slobody v trvaní 123 dní, na druhej strane všakkrajský súd nesprávne právne interpretoval § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednostiza škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov, pretože„aj napriek existencii nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia, nezákonného trestného stíhania a nezákonného pozbavenia osobnej slobody, ktoré je samotné natoľko závažným následkom a ujmou osoby, ktorá je takto zo strany štátu postihnutá nepriznal nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch a to len preto, lebo osoba sťažovateľa už bola podľa názoru súdu v minulosti trestne stíhaná a že súd prizná nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch iba v prípade ak forma konštatovania porušenia práva podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. nie je postačujúca, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých sťažovateľovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine a spoločnosti. Odvolací súd predmetné okolnosti nepovažoval so strany sťažovateľa ako navrhovateľa za preukázané.“.

Sťažovateľ zastáva názor, že závery okresného súdu aj krajského súdu,že„nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia a nezákonným pozbavením osobnej slobody navrhovateľa po dobu 123 dní (ktoré tak prvostupňový súd ako aj odvolací súd zhodne konštatovali) nenastal zásah do osobnostnej sféry sťažovateľa v takej intenzite, aby bol spôsobilí znížiť sťažovateľovi ako žalobcovi jeho česť, dôstojnosť a dobré meno (vzhľadom na jeho osobné pomery) do tej miery, že by ho bolo potrebné kompenzovať tento zásah priznaním nemajetkovej ujmy v peniazoch, a teda, že by malo postačovať len „prehlásenie týchto rozhodnutí za nezákonné“, nemôžu obstáť, pretože„satisfakcia vo forme samotného konštatovania porušenia práva nemôže byť za žiadnych okolností vo vzťahu k tak závažnému zásahu do osobnostných práv žalobcu (akým bolo nezákonne pozbavenie osobnej slobody) dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú týmto nezákonným rozhodnutím“. Okresný súd a krajský súd podľa sťažovateľa konaliarbitrárne, sťažovateľ je toho názoru, že mu patrí náhrada nemajetkovej ujmy v peniazochminimálne za nezákonné pozbavenia osobnej slobody z dôvodu výkonu väzby v trvaní123 dní. Podľa sťažovateľa krajský súd v otázke„nepriznania nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.“predmetnú vec nesprávne právneposúdil. Okresný súd aj krajský súd síce vychádzali pri posudzovaní skutkového stavuzo správnych právnych predpisov, ale tieto predpisy nesprávne právne interpretovali, a týmporušili jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivý súdny procesv zmysle čl. 46 ústavy.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosťna ďalšie konanie a vydal tento nález:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 Ústavy SR a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené Rozsudkom Krajského súdu Košice č. k.: 1 Co/343/2013-206 zo dňa 17. 09. 2014 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k.: 9 C/179/2010 zo dňa 16. 04. 2013 bolo. Ústavný súd rozsudok Krajského súdu Košice č. k.: 1 Co/343/2013-206 zo dňa 17. 09. 2014 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k.: 9 C/179/2010 zo dňa 16. 04. 2013 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Spišská Nová Ves, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uzneseniesa nemusí odôvodniť.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podaniev lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštantne uvádza, že sťažnosťpodľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedokochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02,III. ÚS62/02).Nedodržanietejtolehotyjepretozákonomustanovenýmdôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkomkrajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu. Z obsahu sťažnosti pritom vyplýva,že sťažnosť sťažovateľa smeruje proti tej časti napadnutého rozsudku krajského súdu,ktorou krajský súd rozsudok okresného súdu v zamietavom výroku potvrdil. Podľasťažovateľa je napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd zamietolnávrh sťažovateľa vo zvyšnej časti, ako aj napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorý v tejtočasti rozsudok okresného súdu potvrdil, nezákonný a arbitrárny.

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorým bolv zamietavom výroku potvrdený rozsudok okresného súdu, bol sťažovateľovi doručený31. októbra 2014 a týmto dňom tento výrok nadobudol právoplatnosť. Keďže proti tomutorozsudku nebolo prípustné dovolanie, sťažovateľ podal návrh na podanie mimoriadnehodovolania generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky podľa § 243e Občianskehosúdneho poriadku. Z Krajskej prokuratúry v Košiciach mu bol 23. októbra 2015 doručenýprípis, ktorým bol upovedomený, že jeho podnet bol ako nedôvodný odložený. Na základeuvedeného sťažovateľ teraz odvodzuje lehotu na podanie sťažnosti od doručeniapredmetného upovedomenia, pretože sa domnieva, že svojím návrhom na podaniemimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky vyčerpal všetkydostupné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu dostupné. Zároveň uvádza, že predmetnúsťažnosť podal na poštovú prepravu 23. decembra 2015.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľaktorej mimoriadne opravné prostriedky, ktoré pisateľ podnetu nemôže uplatniť osobne, nieje pred podaním podnetu na ústavný súd potrebné vyčerpať, keďže ich nemožno považovaťza účinné právne prostriedky nápravy priamo dostupné navrhovateľovi (napr. I. ÚS 37/96,II. ÚS 42/01). Preto návrh na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátoroviSlovenskej republiky nemožno považovať za účinný právny prostriedok nápravy, keďžetento bol dokonca zo strany prokuratúry odmietnutý ako nedôvodný.

Ústavný súd preto pri posudzovaní, či bola dodržaná lehota na podanie sťažnosti § 53ods. 3 zákona o ústavnom súde, neprihliadal na sťažovateľom podaný návrh na podaniemimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky.

Napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 31. októbra 2014,sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 29. decembra 2015, teda je zjavné,že bola doručená po lehote podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, preto je potrebnétúto sťažnosť považovať za oneskorene podanú.

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehotyzákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť(napr. IV. ÚS 14/03).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2016