SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 285/2015-73
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti EKOTEZSLOVAKIA spol. s r. o. v likvidácii, Tekovská 17, Zlaté Moravce, právne zastúpenejadvokátom JUDr. Jurajom Bizoňom, Advokátska kancelária BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o.,Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práva slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ncb 6/2014 a jehouznesením z 15. júla 2014 a takto
r o z h o d o l :
1. Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ncb 6/2014 a jehouznesením z 15. júla 2014 p o r u š i l základné právo spoločnosti EKOTEZ SLOVAKIAspol. s r. o. v likvidácii, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jej právo na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Spoločnosti EKOTEZ SLOVAKIA spol. s r. o. v likvidácii, p r i z n á v a úhradutrov právneho zastúpenia advokátom v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eura deväťdesiat centov), ktorú j e Krajský súd v Nitre p o v i n n ý vyplatiť na účetAdvokátskej kancelárie BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., do dvoch mesiacov odprávoplatnosti nálezu.
3. Sťažnosti spoločnosti EKOTEZ SLOVAKIA spol. s r. o. v likvidácii, v častipožadujúcej zrušenie uznesenia Krajského súd v Nitre č. k. 15 Ncb 6/2014-1355 z 15. júla2014 a vrátenie veci na ďalšie konanie n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.II. ÚS 285/2015-35 z 30. apríla 2015 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť spoločnostiEKOTEZ SLOVAKIA spol. s r. o. v likvidácii, Tekovská 17, Zlaté Moravce (ďalej len„sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd(ďalej len „listina“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ncb 6/2014 a jeho uznesením z 15. júla 2014.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokovalústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka v podaní z 30. júna 2015a krajský súd vo vyjadrení z 19. júna 2015 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústnehopojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrenínachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vystupuje ako žalobkyňa v konaní vedenomOkresným súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 27 Cb 106/2008 o zaplateniesumy 207 267,05 € proti žalovaným,,, a spoločnosti SIGNOS s. r. o. (spolu ďalej len „žalovaní“). Zákonnousudkyňou na okresnom súde je JUDr. M K (ďalej len „sudkyňa“).
Podstatou konania pred okresným súdom je podľa sťažovateľky skutočnosť, žežalovaní začali v priebehu roku 2004 odčerpávať zisk a aktíva sťažovateľky, teda ju tzv.„tunelovali“. Konali takto do konca roka 2006, teda do momentu, keď sťažovateľka vstúpilado likvidácie. Súčasne v tomto období žalovaní financovali z majetku sťažovateľky kúpua užívanie nových luxusných motorových vozidiel a uhrádzali náklady na ďalšiuadministratívnu a personálnu činnosť ich rodinnej spoločnosti. Podľa sťažovateľky jej takspôsobili škodu najmenej vo výške požadovanej v žalobe.
Sťažovateľka 24. apríla 2014 doručila okresnému súdu výzvu na vstup (ďalej len „vedľajší účastník“) ako vedľajšieho účastníka do konania. Tento jevlastníkom obchodného podielu sťažovateľky a má byť vedľajším účastníkom z viacerýchhmotnoprávnych dôvodov uvedených vo výzve. Okresný súd a rovnako aj žalovaní sa s týmstotožnili, v dôsledku čoho 28. apríla 2014 okresný súd rozhodol zaslať výzvu sťažovateľkyz 24. apríla 2014 vedľajšiemu účastníkovi. Vedľajší účastník výzvu akceptoval a vstúpil dokonania na strane sťažovateľky.
Vedľajší účastník 9. júna 2014 poveril svojím právnym zastupovaním v konaníAdvokátsku kanceláriu J & Partners, s. r. o., (ďalej len„dr. J“). Dr. J požiadal pre nedostatok času na prípravu o odročeniepojednávania, ktoré sa konalo 10. júna 2014. V tento deň sa dr. J súčasne dozvedel,že vec súdi jeho bývalá manželka. Vedľajší účastník pri výbere svojho právneho zástupcuo uvedenej skutočnosti nevedel, keďže sudkyňa si po rozvode zmenila priezvisko a nebolotak možné bez ďalších informácií identifikovať ich rodinný vzťah.
Následne sudkyňa napriek žiadosti o odročenie pojednávania 10. júna 2014pojednávala. Počas pojednávania sa radila s právnymi zástupcami žalovaných o tom, či jepojednávanie nutné odročiť a aký ďalší termín pojednávania by im v takom prípadevyhovoval. Právni zástupcovia žalovaných vyvíjali na sudkyňu tlak a žiadali ju, aby vo vecibezodkladne rozhodla. Likvidátorka, ktorá v mene sťažovateľky koná, preto zostalaprekvapená, keď zo zápisnice o pojednávaní zistila, že právny zástupca žalovaných uviedol:„... v prípade odročenia pojednávania dôjde k vzneseniu námietky zaujatosti zo strany PZ vedľajšieho účastníka voči zákonnej sudkyni. Ak sa tak stane, tak využijeme možnosť riešiť vec aj pred disciplinárnou komisiou SAK.“ Právny zástupca sťažovateľku informoval, žeprávny zástupca žalovaných navyše uviedol, že podľa jeho názoru bude námietka zaujatostipodaná z dôvodu rodinného vzťahu medzi dr. J a sudkyňou. Právny zástupcažalovaných sa teda nielen otvorene a priamo na pojednávaní vyhrážal právnemu zástupcovisťažovateľky a vyvíjal tlak na sudkyňu, aby vedľajšiemu účastníkovi odňala procesné práva,ale súčasne prezradil novú informáciu, teda že dôverne pozná osobný život sudkyne, keďuviedol, že dr. J je jej bývalým manželom. Právny zástupca žalovaných taktoreagoval spontánne okamžite potom, ako zistil, kto zastupuje vedľajšieho účastníka. Je tedazrejmé, že informáciou o osobných vzťahoch sudkyne disponoval počas celého konania.Sťažovateľka, ale ani vedľajší účastník takúto vedomosť dovtedy nemali.
V nadväznosti na uvedenú situáciu považuje sťažovateľka za preukázané, že žalovaní,resp. ich právni zástupcovia, majú so sudkyňou osobný vzťah, keďže disponujú dokoncaosobnými informáciami o tom, kto sú jej bývalí partneri.
Sťažovateľka 24. júna 2014 podala námietku zaujatosti proti sudkyni. Dôvodomnámietky bola existencia predchádzajúceho manželského vzťahu medzi sudkyňoua dr. J, teda osobného vzťahu presahujúceho bežný rámec profesionálneho vzťahusudcu a advokáta. Skutočnosť, že sa sudkyňa a dr. J rozviedli, znamená, že sú medzinimi negatívne emócie, lebo inak by nemali na rozvod dôvod. Sťažovateľka vyzvalavedľajšieho účastníka na vstup do konania na svojej strane, aby tak získala v konanísilnejšie postavenie. Pokiaľ je však sudkyňa v negatívnom osobnom porozvodovom vzťahus dr. J, budú tak v značnom rozsahu poškodené predovšetkým práva sťažovateľkyako žalobkyne.
Námietku zaujatosti podal aj dr. J, ktorý navyše uviedol, že so sudkyňou majúspoločnú dcéru a sú medzi nimi mimoriadne negatívne vzťahy, keďže sudkyňa podala naňhotrestné oznámenie, a to len niekoľko týždňov pred pojednávaním konaným 10. júna 2014.Sudkyňa sa k námietke vyjadrila 3. júla 2014. Uviedla, že sa necíti zaujatá, nemážiadny vzťah k prerokovávanej veci, účastníkom konania a ani k ich právnym zástupcom.Súčasne však uviedla, že bola manželkou dr. J, manželstvo bolo rozvedenérozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť 26. marca 2010, na spoločnej adreses dr. J sa nezdržiava asi päť rokov. Neudržiava s ním žiadny kontakt a nemák nemu žiadny vzťah. Konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželovmedzi nimi vedené nebolo. V rozvodovom rozsudku bola dr. J uloženávyživovacia povinnosť na maloletú dcéru, a keďže si túto povinnosť dobrovoľne neplnil,sudkyňa oznámila túto skutočnosť orgánom činným v trestnom konaní.
Sťažovateľka zastáva názor, že ak sudkyňa napriek uvedeným objektívnym faktomtvrdí, že k dr. J nemá žiadny vzťah, toto tvrdenie nemôže byť pravdivé, a to takz hľadiska ňou uvádzaných objektívnych skutočností, ako aj z hľadiska schopností ľudskejpsychiky.
Vo vyjadrení sudkyne sa ďalej uvádza, že pojednávanie, ktoré sa malo konať 10. júna2014, bolo odročené na žiadosť dr. J. Toto tvrdenie je podľa sťažovateľkynepravdivé. Fakt, že sa pojednávanie konalo napriek žiadosti dr. J o jehoodročenie, je len demonštrovaním skutočnosti, že sudkyňa počas pojednávania 10. júna2014 odňala vedľajšiemu účastníkovi jeho procesné práva, čím de facto preukázala svojuzaujatosť voči dr. J, dôsledkom čoho je neschopnosť viesť pojednávanie v súladeso zákonnou úpravou.
Krajský súd uznesením č. k. 15 Ncb 6/2014-1355 z 15. júla 2014 vyslovil, žesudkyňa nie je vylúčená z prerokovávania a rozhodovania veci. Uznesenie krajského súdubolo sťažovateľke doručené 8. septembra 2014.
Podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu jej označených práv podľa ústavy,listiny a dohovoru.
Sťažovateľka považuje uznesenie krajského súdu predovšetkým za nepreskúmateľné.Tento bez relevantného odôvodnenia len konštatoval, že dr. J a sudkyňa sú bývalýmimanželmi, majú spoločné dieťa, nemajú vyporiadané majetkovoprávne vzťahy a vyživovaciupovinnosť k dieťaťu. Nevysporiadal sa so skutočnosťou, že sudkyňa podala na dr. Jtrestné oznámenie, hoci ide o nespornú skutočnosť, ale ani s tým, že obaja majúzaregistrovanú rovnakú adresu trvalého bydliska. Neidentifikoval ani to, čo znamená stav„bežný v porozvodovom období“.
Krajský súd podľa sťažovateľky neodôvodnil ani to, prečo sa odklonil odstabilizovanej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej jeneprípustné, aby v jednom konaní vystupovali bývalí manželia v postavení sudca a právnyzástupca, resp. účastník konania (1 Nc 65/2011).
Ďalej krajský súd podľa názoru sťažovateľky ani čiastočne nevysvetlil, prečopovažuje vzťahy medzi dr. J a sudkyňou za neutrálne, a to s prihliadnutím natrestné konanie vyplývajúce z ich spoločných osobných vzťahov. V rozpore s tým krajskýsúd navyše zmätočne tvrdí, že na vznik pochybností o zaujatosti sudkyne je potrebnépreukázanie aktívneho alebo pasívneho negatívneho postoja sudkyne k dr. J.
Podľa názoru sťažovateľky akýkoľvek vzťah v porozvodovom období, či užneštandardný, alebo bežný je relevantným dôvodom na závažné pochybnosti o zaujatostisudkyne voči účastníkom konania a ich právnym zástupcom.
Uznesenie krajského súdu je podľa presvedčenia sťažovateľky svojvoľné (arbitrárne).Je to dané tým, že krajský súd zatajil svoje myšlienkové pochody a úvahy a namiestorelevantného odôvodnenia iba stručne uviedol, že zo subjektívneho vyjadrenia sudkynenevyplýva antagonistický vzťah voči dr. J, ktorý by vzbudzoval pochybnostio možnosti konať vo veci nezaujato a zákonne rozhodnúť. Okrem toho podľa názorukrajského súdu malo byť povinnosťou dr. J uprieť vedľajšiemu účastníkovi jehoprávo na slobodný výber právneho zástupcu.
Aj keď sa sudkyňa vyjadrila tak, že sa necíti byť zaujatá, bolo nutné posúdiť, či súobjektívne oprávnené pochybnosti sťažovateľky o nezaujatosti sudkyne. Pritom prevylúčenie sudkyne z konania stačila pochybnosť o jej nestrannosti. Účastník konania nemusítotiž preukazovať zaujatosť sudcu.
Sťažovateľka poukázala aj na to, že krajský súd v závere uznesenia uviedol, žedr. Jmal odmietnuť právne zastúpenie vedľajšieho účastníka, keď sa dozvedel o tom,že vo veci koná jeho bývalá manželka. Pritom z dostupných tvrdení nevyplýva, žedr. Jmal pri prevzatí právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka vedomosť o tom,ktorý konkrétny sudca vo veci rozhoduje. Súčasne sťažovateľka zdôrazňuje, že každý máprávo vybrať si právneho zástupcu, ku ktorému má dôveru. Precedens, ktorý sa snaží krajskýsúd vytvoriť a podľa ktorého advokát by mal mať povinnosť odmietnuť zastupovanie klientav prípade, že vo veci rozhoduje zaujatý sudca, je podľa sťažovateľky absolútne neprijateľnýa právne neudržateľný.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:„Základné práva obchodnej spoločnosti EKOTEZ SLOVAKIA spol. s r. o. v likvidácii
- na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy(...) a podľa článku 36 ods. 1 Listiny(...),
- na zákonného sudcu podľa článku 48 ods. 1 Ústavy(...) a článku 38 ods. 1 Listiny(...),
- na spravodlivý proces a na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru(...),
uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 15.07.2014, sp. zn. 15Ncb/6/2014-1355 porušené boli.
II. Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 15.07.2014, sp. zn. 15Ncb/6/2014-1355 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
III. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti EKOTEZ SLOVAKIA spol. s r. o. v likvidácii trovy konania v sume 340,90 EUR na účet obchodnej spoločnosti BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Z vyjadrenia žalovaných z 28. októbra 2014 doručeného ústavnému súdu 31. októbra2014 (vyjadrenie podali žalovaní spontánne a iniciatívne bez výzvy ústavného súdu, pozn.)vyplýva, že aj keď žalovaní nie sú účastníkmi konania vedeného ústavným súdom, považujúza potrebné písomne sa vyjadriť k sťažnosti. Sťažnosť je podľa žalovaných pokračovanímsnahy sťažovateľky o odňatie veci zákonnému sudcovi, čím dochádza k ďalšiemupredlžovaniu sporu. Sťažnosť obsahuje nepresné citácie, zavádzajúce, ale aj nepravdivétvrdenia a účelový popis skutkového stavu. Sťažnosť bola podaná neoprávnenou osobu,keďže sťažovateľka ju podala namiesto vedľajšieho účastníka, ktorý vlastnú lehotu nauplatnenie námietky zaujatosti sudkyne zmeškal. Konanie začalo 15. mája 2008 a trvá užviac ako šesť rokov. Jediným subjektom na strane žalobcu bola od začatia sporu do júna2014 sťažovateľka. Na pojednávaní konanom 20. marca 2014 sťažovateľka podľaustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku požiadala sudkyňu o predbežnéprávne posúdenie veci. Keďže vyjadrenie sudkyne nebolo v súlade s očakávaniamisťažovateľky, pristúpila k „zmene taktiky“. Jej účelom malo byť odňatie veci sudkyni, resp.jej pridelenie inému sudcovi. Na ďalšom pojednávaní 28. apríla 2014 sťažovateľkaoznámila, že jej konateľ má záujem vystupovať v konaní ako vedľajší účastník na stranesťažovateľky. Pritom vedľajší účastník od začiatku sporu sa pojednávaní aktívnezúčastňoval. Tvrdenie, podľa ktorého žalovaní sa s týmto návrhom stotožnili, nezodpovedáskutočnosti. Mali pochybnosti o opodstatnenosti takéhoto návrhu, ale napriek tomunenamietali, a to preto, aby vec nemusela byť postúpená krajskému súdu, čím by sa konaniezase predĺžilo. Ďalšie pojednávanie bolo odročené na 10. jún 2014. Deň predtým (teda9. júna 2014) vedľajší účastník oznámil, že za právneho zástupcu si zvolil dr. J.Tento je „náhodou“ bývalým manželom sudkyne. Vedľajší účastník v skutočnosti 9. júna2014 nielen požiadal dr. J o právne zastúpenie, ale dr. J zastupovanie ajprevzal, pričom splnomocnenie a žiadosť o odročenie pojednávania boli okresnému súdudoručené toho istého dňa. Právny zástupca žalovaných v skutočnosti na pojednávaní10. júna 2014 uviedol, že predpokladá vznesenie námietky zaujatosti zo strany právnehozástupcu vedľajšieho účastníka voči sudkyni v prípade, ak dôjde k odročeniu pojednávanias tým, že ak sa tak stane, potom bude využitá možnosť riešiť vec aj pred disciplinárnoukomisiou Slovenskej advokátskej komory. Nepravdivé, vymyslené a účelovo motivované jetvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého sa právny zástupca žalovaných mal vyhrážať právnemuzástupcovi sťažovateľky, vyvíjať tlak na sudkyňu a súčasne prezradiť, že dôverne poznáosobný život sudkyne. Námietka zaujatosti predložená sťažovateľkou vytýka jednak postupsudkyne v konaní, ale tiež namieta jej predchádzajúce manželstvo s právnym zástupcomvedľajšieho účastníka. Pritom platí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnostispočívajúce v jeho postupe v konaní alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach. Dôvodomvylúčenia sudcu nemôže byť ani jeho vyjadrenie v zmysle ustanovenia § 100 ods. 1Občianskeho súdneho poriadku. Obsah zápisnice o pojednávaní z 10. júna 2014 usvedčujesťažovateľku z vopred pripraveného plánu vylúčiť sudkyňu z konania nezákonnýmspôsobom. Zo zápisnice totiž nevyplýva ani zmienka o tom, z akého dôvodu by mala byťsudkyňa z konania vylúčená. Preto ak sťažovateľka, resp. jej likvidátorka, čítali zápisnicua vyvodili z nej záver, že dr. J je bývalým manželom sudkyne, mohli to takto„zistiť“ iba vtedy, ak túto informáciu vopred poznali. Nezodpovedá pravde tvrdenie, podľaktorého dôvod údajnej zaujatosti mal odznieť mimo zápisnicu. V súvislosti s námietkouzaujatosti vedľajšieho účastníka voči sudkyni je podstatné, že nebola podaná v zákonnej 15-dňovej lehote v zmysle § 15a ods.1 Občianskeho súdneho poriadku, keďže právny zástupcavedľajšieho účastníka, ktorý právne zastupovanie prevzal 9. júna 2014, sa najneskôr tentodeň mohol objektívne dozvedieť, kto je zákonným sudcom vo veci. Námietka bola podanáaž 25. júla 2014, teda 1 deň po uplynutí zákonnej lehoty, a to elektronicky. Bola pretopodaná oneskorene. Sťažovateľku nemožno považovať pre nedostatok príčinnej súvislosti zaosobu oprávnenú namietať zaujatosť sudkyne, keďže dôvody zaujatosti vyvodzuje zo vzťahumedzi právnym zástupcom vedľajšieho účastníka a sudkyňou. Existuje iba nízkapravdepodobnosť, že by si vedľajší účastník zvolil právneho zástupcu bez toho, aby o tomvedel právny zástupca sťažovateľky. Sťažovateľke chýba na podanie sťažnosti aktívnalegitimácia. Postup sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti za vedľajšieho účastníka,sa dá jednoducho vysvetliť tým, že samotný účastník zmeškal lehotu na podanie námietkyzaujatosti.
Z vyjadrenia predsedu krajského súdu sp. zn. Spr 687/15 z 19. júna 2015 doručenéhoústavnému súdu faxom toho istého dňa a poštou 24. júna 2015 vyplýva, že pri interpretáciiustanovenia § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sa príslušný senát riadil ústavnýmprávom účastníka konania na prejednanie veci pred nestranným súdom a zásadami prijatýmijudikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), pričom zároveňprihliadol aj na ústavnú zásadu, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnémusudcovi. Skutočnosť, že účastník zo svojho subjektívneho hľadiska cíti zaujatosť zákonnéhosudcu, nezakladá bez ďalšieho dôvod na jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovaniaveci, ak povaha okolností, z ktorých vyvodzuje možnosť vzniku pochybností o jehonezaujatosti, nemôže z objektívneho hľadiska viesť k legitímnym pochybnostiamo nestrannosti súdneho rozhodovania. Treba uviesť, že okresný súd nepostupoval spôsobom,ktorý by mohol viesť k takýmto pochybnostiam. Krajský súd vychádzal z názoru, že anibývalý manželský vzťah sudcu a právneho zástupcu účastníka konania a z neho prameniacenedorozumenia premietnuté do občiansko-právnej alebo obchodno-právnej roviny nemôžubez ďalšieho ohroziť nestrannosť sudcu. Krajský súd vychádzal aj zo skutočnosti, že sudcamusí mať dostatok schopností ovládať svoje konanie vrátane sféry svojich vnútornýchpocitov. Miera schopnosti sudcu zachovať nadhľad a potrebnú dávku odstupu od veci, odúčastníkov konania a od všetkého, čo súvisí s prejednávaním veci, je daná stupňom osobneja osobnostnej pripravenosti sudcu na výkon súdnictva. Krajský súd skúmal námietku takz hľadiska naplnenia subjektívnych kritérií, ako aj existencie objektívnych skutočností,so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu, ako to už viackrátjudikoval ESĽP. Táto judikatúra vyžaduje, aby sa obava z nedostatku nestrannosti zakladalana objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Znamená to, ženestrannosť možno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnostína nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. To, či krajský súddostatočne a do všetkých podrobností vyhodnotil aj túto objektívnu stránku nestrannosti,ponecháva predseda krajského súdu na posúdenie ústavnému súdu. Napokon ešte uvádza, ženálezom ústavného súdu č. k. II. ÚS 815/2014-36 z 1. apríla 2015 na základe sťažnostivedľajšieho účastníka namietajúceho porušenie rovnakých základných práv v tom istomkonaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 15 Ncb 6/2014 a jeho uznesením z 15. júla2014 bolo vyslovené porušenie základného práva vedľajšieho účastníka na súdnu ochranu.
Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky z 30. júna 2015 doručenej ústavnému súdu7. júla 2015, ktorou reaguje na vyjadrenie predsedu krajského súdu, vyplýva, že s jehostanoviskom nesúhlasí. Predseda krajského súdu sa nezaoberal konkrétnymi námietkamiuvedenými v sťažnosti. Iba vo všeobecnosti uvádza, že ani bývalý manželský vzťah sudcua právneho zástupcu účastníka konania a z neho prameniace nedorozumenia nemôžu bezďalšieho ohroziť nestrannosť sudcu, ktorý musí mať dostatok schopností ovládať svojekonanie vrátane sféry svojich vnútorných pocitov. Krajský súd teda uvádza, že daný rodinnýa príbuzenský vzťah medzi sudkyňou a právnym zástupcom vedľajšieho účastníka považujeza absolútne neutrálny. Pritom ako podstata konania sa javí skutočnosť, či naozaj môže byťohrozená nestrannosť sudkyne, ktorá je v blízkom rodinnom zväzku s právnym zástupcomalebo účastníkom konania, navyše pokiaľ v tomto vzťahu dochádza k preukázateľnémuvzniku sporov dokonca v trestno-právnej rovine. Podľa výkladu prezentovaného krajskýmsúdom nie je možné, aby bol akýkoľvek sudca zaujatý, pretože všetci sudcovia sú pripravenína výkon súdnictva tak, aby nikdy neboli ovplyvnení okolnosťami odlišnými od zákona.V skutočnosti však sudcovia napriek tomu, že majú byť morálnym a odborným vzoromspoločnosti, majú aj svoj osobný život ako všetci ostatní občania a tento ich ako každúľudskú bytosť ovplyvňuje. Nemožno súhlasiť ani s názorom, podľa ktorého nestrannosťnemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybností na nestrannosťsudcu, ho automaticky vylúči ako sudcu nestranného. Tento názor nerešpektujerozhodovaciu prax ESĽP, ktorý dlhodobo uplatňuje tzv. teóriu zdania, podľa ktorej nestačí,že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiachúčastníkov. Spravodlivosť totiž nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že jevykonávaná. Sudca sa má objektívne javiť v očiach účastníkov, že je nestranný a zároveňmusí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti.S poukazom aj na ustanovenie § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v prípadeexistencie relevantných pochybností nie je možné v právnom štáte pripustiť, aby vo vecisamej rozhodoval ten sudca, v súvislosti s ktorým sú dané ako objektívne skutočnostiexistencia bývalého manželského vzťahu, trvajúci rodičovský vzťah k maloletému dieťaťu,nevyporiadané majetkové spory a podanie trestného oznámenia na právneho zástupcujedného z účastníkov konania.
Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 285/2015-35 z 30. apríla 2015,vyjadrenie predsedu krajského súdu, ako aj repliku sťažovateľky aj žalovaným, aby sa ajmohli vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu by aj oni mohli byťdotknutí na svojich právach.
Zo spoločného vyjadrenia žalovaných z 24. júna 2015 doručeného ústavnému súdu29. júla 2015 vyplývajú v zásade rovnaké skutočnosti a názory, aké uviedli žalovaní užvo svojom spontánne podanom vyjadrení z 28. októbra 2014. Ďalej uvádzajú, že krajský súdsprávne poukazuje na to, že dr. J 9. júna 2014 musel mať vedomosť o osobezákonného sudcu vo veci a v prípade pochybnosti o nezaujatosti sudkyne voči jeho osobemohol právne zastúpenie vedľajšieho účastníka neprijať. Bez hlbšieho právneho významu jestanovisko sťažovateľky popisujúce akúsi povinnosť preberať právne zastúpenia. Možnozhrnúť, že vedľajší účastník si mohol právneho zástupcu zvoliť a týmto mohol byť ajdr. J. Rovnako dr. J mal nespochybniteľné právo zastupovanie neprijať.Ak sa však rozhodol, že ho prevezme, potom bol povinný rešpektovať sudkyňu náhodnevybranú v zmysle rozvrhu práce. Napokon žalovaní opätovne poukazujú na to, žesťažovateľku nemožno považovať za aktívne legitimovanú a jej sťažnosť mala byťodmietnutá ako podanie neoprávnenej osoby. Navrhujú preto sťažnosť ako nedôvodnúodmietnuť.
II.
Z námietky zaujatosti žalobkyne voči sudkyni zo 17. júna 2014 doručenej okresnémusúdu 24. júna 2014 vyplýva, že sudkyňa sa počas pojednávania konaného 10. júna 2014začala radiť s právnymi zástupcami žalovaných o tom, či je pojednávanie nutné odročiť. Títona ňu vyvíjali tlak a žiadali ju, aby vo veci bezodkladne rozhodla, pretože v opačnomprípade bude podaná námietka zaujatosti. Po prečítaní zápisnice z pojednávania zostalalikvidátorka sťažovateľky šokovaná zistením, že právny zástupca žalovaných predpokladávznesenie námietky zaujatosti právnym zástupcom vedľajšieho účastníka voči sudkyni, akdôjde k odročeniu pojednávania, pričom ak sa tak stane, tak právny zástupca využijemožnosť riešiť vec aj pred disciplinárnou komisiou Slovenskej advokátskej komory. Právnyzástupca sa teda nielen otvorene a priamo na pojednávaní vyhrážal právnemu zástupcovisťažovateľky, ale súčasne prezradil novú informáciu, teda že dôverne pozná osobný životsudkyne, keď uviedol, že dr. J je jej bývalým manželom. Právny zástupcažalovaných reagoval spontánne okamžite potom, ako zistil, kto zastupuje vedľajšiehoúčastníka. Je preto zrejmé, že informáciou o osobných vzťahoch sudkyne disponoval počascelého konania. Naproti tomu vedľajší účastník, ale ani likvidátorka sťažovateľky tútovedomosť dovtedy nemali, keďže to nenaznačovalo ani priezvisko sudkyne, ktorá si porozvode neponechala priezvisko bývalého manžela, čo evokuje negatívne okolnosti ichrozvodu. Vzhľadom na uvedenú situáciu je preukázané, že žalovaní, resp. ich právnizástupcovia majú so sudkyňou osobný vzťah, keďže dokonca disponujú intímnymiinformáciami o tom, kto sú jej bývalí partneri. Do momentu, keď právny zástupcažalovaných začal hovoriť o podaní námietky zaujatosti, nemala likvidátorka sťažovateľkyo tomto blízkom vzťahu vedomosť a sudkyňa nikdy neuviedla, že je vo veci zaujatá.Námietku zaujatosti vznáša sťažovateľka predovšetkým z dôvodu existenciepredchádzajúceho manželského vzťahu medzi sudkyňou a právnym zástupcom vedľajšiehoúčastníka dr. J. Nepochybne ide o osobný vzťah, ktorý presahuje bežný rámecprofesionálneho vzťahu sudcu a advokáta. Skutočnosť, že sa sudkyňa a dr. Jrozviedli, znamená, že sú medzi nimi negatívne emócie. Sťažovateľka vyzvala vedľajšiehoúčastníka na vstup do konania na svojej strane preto, aby získala v konaní silnejšiepostavenie. Ak je však sudkyňa v negatívnom osobnom porozvodovom vzťahu s právnymzástupcom vedľajšieho účastníka, budú tak predovšetkým v značnom rozsahu poškodenépráve práva sťažovateľky.
Z vyjadrenia sudkyne k námietkam zaujatosti sťažovateľky a vedľajšieho účastníkaz 3. júla 2014 vyplýva, že sa vo veci necíti zaujatá, nemá žiadny vzťah k prerokovávanejveci, účastníkom konania a ani k ich právnym zástupcom. Je pravdou, že bola manželkoudr. J, ktorý 9. júna 2014 prevzal zastupovanie vedľajšieho účastníka na stranesťažovateľky. Manželstvo sudkyne s dr. J bolo rozvedené s právoplatnosťou dňom26. marca 2010. Na spoločnej adrese v N sa nezdržiava asi päť rokov. S dr. Jneudržiava žiadny (písomný, telefonický, osobný) kontakt. Nemá k nemu žiadny vzťah.O vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov konanie vedené nebolo.V rozvodovom rozsudku bola dr. Juložená vyživovacia povinnosť na (v tom časemaloletú) dcéru. Keďže si zákonnú povinnosť dobrovoľne neplnil, sudkyňa oznámila tútoskutočnosť orgánom činným v trestnom konaní. K ostatným údajom uvedenýmv námietkach sa nevyjadruje. Sú irelevantné a nepravdivé.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 15 Ncb 6/2014-1355 z 15. júla 2014 vyplýva, žesudkyňa nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom podsp. zn. 27 Cb 106/2008. Podľa názoru krajského súdu skutočnosti súvisiace s konanímpojednávania 10. júna 2014 spočívajú v okolnostiach a postupe sudkyne v prerokúvanejveci, a preto v zmysle ustanovenia § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku nie súdôvodom na vylúčenie sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci. Na tieto skutočnosti pretokrajský súd neprihliadal. Vychádzajúc z argumentácie podaných námietok zaujatostiv súvislosti s existenciou bývalého manželského vzťahu dr. J so sudkyňou,nedoriešených majetkoprávnych vzťahov, ako aj vyživovacej povinnosti k maloletej dcére,nemožno bez ďalšieho, a to bez preukázania aktívneho alebo pasívneho negatívneho postojasudkyne k dr. J, ktorý by mohol mať vplyv na jej konanie v prerokúvanej veci,dospieť k záveru, že sú dôvody na vylúčenie sudkyne z prerokúvania a rozhodovania veci.Sudkyňa vo svojom vyjadrení poukázala na skutkový stav, ktorý možno považovať za bežnýv porozvodovom období, pričom z jej vyjadrenia nevyplýva antagonistický vzťah voči dr.J vzbudzujúci pochybnosti o jej možnosti ďalej konať vo veci nezaujatoa zákonne rozhodnúť. Krajský súd poukazuje aj na skutočnosť, že v čase prevzatia právnehozastúpenia vedľajšieho účastníka dr. J 9. júna 2014 tento musel mať vedomosť, ktoje zákonným sudcom v prerokúvanej veci a v prípade pocitu pochybnosti o nezaujatostisudkyne voči jeho osobe mohol právne zastúpenie vedľajšieho účastníka neprijať.
Z nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 815/2014-36 z 1. apríla 2015 vyplýva, že boloporušené základné právo vedľajšieho účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 15 Ncb 6/2014 z 15. júla 2014. Uzneseniekrajského súdu sp. zn. 15 Ncb 6/2014 z 15. júla 2014 bolo zrušené a vec mu bola vrátená naďalšie konanie. Vo zvyšnej časti nebolo sťažnosti vyhovené. Podľa názoru ústavného súdukrajský súd nepovažoval za potrebné overiť si charakter a intenzitu vzájomných vzťahovmedzi sudkyňou a dr. J, a tým prispieť k odstráneniu pochybností o nezaujatostisudkyne aj z objektívneho hľadiska. V posudzovanom prípade nedal krajský súdv odôvodnení uznesenia uspokojivú odpoveď na kľúčovú otázku nastolenú vedľajšímúčastníkom ako sťažovateľom v ním vznesenej námietke zaujatosti, či medzi jeho právnymzástupcom a sudkyňou existuje taký vzťah, ktorý by objektívne mohol spochybňovať jejnezaujatosť (nestrannosť). Odpoveď na túto otázku môže ústavne akceptovateľnýmspôsobom krajský súd sformulovať až po doplnení dokazovania. Po vrátení veci na ďalšiekonanie bude úlohou krajského súdu v rámci opätovného prerokovania veci doplniťdokazovanie a na základe náležite zisteného skutkového stavu vo veci rozhodnúť tak, abyv uznesení o vylúčení, resp. nevylúčení zákonnej sudkyne boli uvedené relevantné dôvodyna jej vylúčenie, resp. nevylúčenie.
Podľa zistenia ústavného súdu krajský súd dosiaľ nerozhodol opätovne o námietkezaujatosti sudkyne podanej vedľajším účastníkom, a to potom, ako nálezom ústavného súduč. k. II. ÚS 815/2014-36 z 1. apríla 2015 bolo uznesenie krajského súdu sp. zn.15 Ncb 6/2014 z 15. júla 2014 zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práva slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oakomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Podľa sťažovateľky sudkyňu nemožno považovať za nezaujatú a nestrannú vzhľadomna preukázaný negatívny porozvodový vzťah medzi ňou a dr. J ako právnymzástupcom vedľajšieho účastníka. O kvalite tohto vzťahu svedčí skutočnosť, že sudkyňapodala na dr. J trestné oznámenie.
Krajský súd aj žalovaní sú presvedčení, že uznesenie krajského súdu vrátane jehoodôvodnenia obstojí. Kým podľa krajského súdu bývalý manželský vzťah sudkynea právneho zástupcu účastníka konania a z neho prameniace nedorozumenia nemôžu bezďalšieho ohroziť nestrannosť sudkyne, žalovaní akcentujú názor, podľa ktorého sťažovateľkanebola aktívne legitimovaná námietku zaujatosti sudkyne podať, keďže sa táto opiera o jejvzťah k právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka.
Doterajšiu relevantnú judikatúru ústavného súdu k problematike práva účastníkakonania na nezaujatého a nestranného sudcu možno zhrnúť takto:
Z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva právo účastníka súdnehokonania na nestranný súd, ktorému zodpovedá ústavná povinnosť súdov prerokovaťa rozhodnúť každú vec tak, aby voči účastníkom postupovali nezaujato a neutrálne,žiadnemu z nich nenadŕžali a objektívne posúdili všetky skutočnosti závažnépre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaképríležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ máprávomoc o nich rozhodnúť (m. m. II. ÚS 71/97, III. ÚS 24/05, IV. ÚS 38/09). Obsahompráva na prerokovanie veci pred nestranným súdom však nie je povinnosť súdu vyhovieťnávrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho prerokovávaniaa rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie vecinestranným súdom je len povinnosť súdu ústavne akceptovateľným spôsobom prerokovaťkaždý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutiaveci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (m. m. I. ÚS 73/97).
Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom jev občianskom súdnom konaní garantované najmä prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcuz ďalšieho prejednávania a rozhodovania predmetnej veci pre zaujatosť. Z uvedenéhodôvodu možno sudcu vylúčiť buď na návrh účastníka súdneho konania, alebo na základenávrhu samotného sudcu. Podrobnosti o rozhodovaní súdu o námietkach zaujatosti upravujeObčiansky súdny poriadok v § 14 až § 17.
Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti)a straníckosti. V judikatúre ESĽP, na ktorú nadväzuje aj judikatúra ústavného súdu,sa rozlišuje posudzovanie nestrannosti podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základeosobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľaobjektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bolaz tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00, IV. ÚS 38/09).
Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti,resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatýmohol byť. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byťjeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôznefunkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranámkonania, k ich právnym zástupcom, k svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží anina tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necítibyť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností,ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach účastníkov konania a verejnosti(m. m. III. ÚS 24/05, III. ÚS 198/09).
Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu,ale podľa vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania,podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký javiť ajobjektívne v očiach účastníkov konania. Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale samusí aj javiť, že má byť vykonávaná (rozsudok ESĽP vo veci Delcourt v. Belgickozo 17. 1. 1970). V tomto smere i zdanie môže byť dôležité. Mal by byť vylúčený každýsudca, u ktorého existuje opodstatnená obava, že nie je celkom nestranný, pretože v stávkeje dôveryhodnosť, ktorú musí súdna moc vzbudzovať v demokratickej spoločnosti a hlavneu účastníkov konania (rozsudok ESĽP vo veci Piersack v. Belgicko z 21. 9. 1982, obdobnerozsudok ESĽP vo veci Padovani v. Taliansko z 26. 2. 1993, m. m. tiež napr. nálezústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 38/09).
Pri aplikácii už uvedených všeobecných záverov na danú vec treba z pohľaduústavného súdu predovšetkým po skutkovej stránke konštatovať, že podstatou námietkyzaujatosti podanej sťažovateľkou a doručenej okresnému súdu 24. júna 2014 je existenciapredchádzajúceho manželského vzťahu medzi sudkyňou a právnym zástupcom vedľajšiehoúčastníka, následne ich rozvod a z neho vyplývajúce negatívne emócie. Námietku zaujatostipodal aj dr. J v zastúpení vedľajšieho účastníka (okresnému súdu bola doručená25. júna 2014), ktorý uviedol, že so sudkyňou majú spoločnú dcéru a sú medzi nimimimoriadne negatívne vzťahy, keďže sudkyňa podala naňho trestné oznámenie, a to lenniekoľko týždňov pred pojednávaním konaným 10. júna 2014. Sudkyňa vo vyjadreník podaným námietkam zaujatosti z 3. júla 2014 uviedla, že sa necíti zaujatá a nemá žiadnyvzťah k prerokovávanej veci, účastníkom konania a ani k právnym zástupcom. Bolamanželkou dr. J, manželstvo bolo rozvedené v roku 2010, neudržiavas dr. J žiadny kontakt a nemá k nemu žiadny vzťah. Keďže dr. Jdobrovoľne neplnil súdom určenú vyživovaciu povinnosť na maloletú dcéru, oznámila tútoskutočnosť orgánom činným v trestnom konaní. Ústavný súd nálezom č. k. II. ÚS 815/2014-36 z 1. apríla 2015 vyslovil porušenie základného práva vedľajšieho účastníka na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 15 Ncb 6/2014z 15. júla 2014 s tým, že toto uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd vo svojom uznesení č. k.15 Ncb 6/2014-1355 z 15. júla 2014 v podstate zaoberal iba hodnotením subjektívnehostanoviska sudkyne o tom, že sa necíti byť zaujatá. V tejto súvislosti dospel k záveru, podľaktorého stanovisko sudkyne obstojí, pretože, vychádzajúc z argumentácie podanýchnámietok zaujatosti, nemožno bez ďalšieho (bez preukázania aktívneho alebo pasívnehonegatívneho postoja sudkyne k dr. J) dospieť k záveru, že sú dôvody na vylúčeniesudkyne z prerokúvania a rozhodovania veci.
Z uvedeného možno vyvodiť, že krajský súd opomenul vec posudzovaťz objektívneho pohľadu. Nevzal dostatočne do úvahy, že sudca síce môže byť subjektívneabsolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávnenýmpochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, na jeho pomer k veci, účastníkomkonania, ich právnym zástupcom, svedkom a pod. Inými slovami, neprihliadal na tzv. teóriuzdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale sa musí ako taký javiť ajobjektívne v očiach účastníkov konania.
Za najmarkantnejší objektívny príznak považuje ústavný súd nespornú (aj sudkyňoupotvrdenú) skutočnosť, podľa ktorej sudkyňa, ktorej manželstvo s právnym zástupcomvedľajšieho účastníka bolo rozvedené, podala na právneho zástupcu vedľajšieho účastníkatrestné oznámenie pre neplnenie vyživovacej povinnosti voči spoločnej maloletej dcére.Za takéhoto stavu sa sudkyňa podľa názoru ústavného súdu nemôže z objektívneho hľadiskajaviť v očiach sťažovateľky ako nezaujatá a nestranná, a to tým viac, že vedľajší účastník,ktorého právne zastupuje bývalý manžel sudkyne, vystupuje v konaní na strane sťažovateľkyako žalobkyne.
Na uvedených záveroch nič nemenia námietky uplatnené žalovanými. Ide najmäo ich názor, podľa ktorého sťažovateľka nie je vecne aktívne legitimovaná namietať zaujatosťsudkyne z dôvodu jej vzťahu k právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka. Žalovaní vlastnetvrdia, že na základe použitého argumentu je na podanie námietky zaujatosti vecne aktívnelegitimovaný vedľajší účastník.
Uvedené stanovisko žalovaných nemožno akceptovať. Ako to už bolo konštatované,vedľajší účastník vstúpil do konania na strane sťažovateľky ako žalobkyne, a pretosťažovateľka a vedľajší účastník majú záujem na dosiahnutí rovnakého výsledku.
Ďalšie námietky žalovaných (údajne oneskorene podaná námietka zaujatostizo strany vedľajšieho účastníka, údajná vedomosť dr. J v momente prevzatiazastupovania, že danú právnu veci rieši jeho bývalá manželka, otázka správnosti činesprávnosti postupu dr. J, keď zastupovanie prevzal napriek skutočnosti, že vecsúdi jeho bývalá manželka) nie sú z pohľadu rozhodovania krajského súdu o námietkezaujatosti podanej sťažovateľkou nijako relevantné, pretože sa týkajú námietky podanejvedľajším účastníkom.
Vzhľadom na všetky uvedené argumenty došlo k porušeniu základného právasťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jejpráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Zároveň to znamená, že už nie je potrebné osobitne sa zaoberať namietanýmporušením základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavya čl. 38 ods. 1 listiny.
Sťažovateľka požadovala náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume340,90 €.
Ústavný súd zistil, že správne by sťažovateľke patrila náhrada trov v celkovej výške518,76 €, a to za 2 úkony právnych služieb v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpeniaa sťažnosť) po 134 €, za 1 úkon právnych služieb v roku 2015 (replika na vyjadreniekrajského súdu) vo výške 139,83 €, ako aj režijný paušál 2-krát po 8,04 € a 1-krát 8,39 €,ale tiež daň z pridanej hodnoty vo výške 86,46 €. Nebolo však možné priznať sťažovateľkenáhradu trov v sume prevyšujúcej čiastku ňou požadovanú, a preto bola priznaná suma340,90 € (bod 2 výroku nálezu).
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebosloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie aleboopatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vec vrátiť na ďalšie konanie.
Na základe citovaných ustanovení v zásade prichádzalo do úvahy, aby ústavný súdzrušil uznesenie krajského súdu č. k. 15 Ncb 6/2014-1355 z 15. júla 2014 a vec vrátilkrajskému súdu na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že citované uznesenie krajského súdu, ktorým tento rozhodol unoactu tak o námietke zaujatosti podanej sťažovateľkou, ako aj o námietke zaujatosti podanejvedľajším účastníkom, ústavný súd zrušil už nálezom č. k. II. ÚS 815/2014-36 z 1. apríla2015 na základe sťažnosti podanej vedľajším účastníkom, nebolo možné vyhovieť sťažnostiv časti, v ktorej sa sťažovateľka domáhala zrušenia tohto uznesenia a vrátenia veci na ďalšiekonanie (bod 3 výroku nálezu).
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej častitohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého protirozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťourozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkomkonania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2015