SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 285/2015-73

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   septembra   2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti EKOTEZSLOVAKIA spol. s r. o. v likvidácii, Tekovská 17, Zlaté Moravce, právne zastúpenejadvokátom JUDr. Jurajom Bizoňom, Advokátska kancelária BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o.,Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práva slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ncb 6/2014 a jehouznesením z 15. júla 2014 a takto

r o z h o d o l :

1.   Krajský   súd   v   Nitre   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   Ncb   6/2014   a   jehouznesením z 15. júla 2014   p o r u š i l   základné právo spoločnosti EKOTEZ SLOVAKIAspol. s r. o. v likvidácii, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jej právo na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Spoločnosti EKOTEZ SLOVAKIA spol. s r. o. v likvidácii,   p r i z n á v a   úhradutrov   právneho   zastúpenia   advokátom   v   sume   340,90   €   (slovom   tristoštyridsať   eura deväťdesiat   centov),   ktorú   j e   Krajský   súd   v   Nitre   p o v i n n ý   vyplatiť   na   účetAdvokátskej   kancelárie   BIZOŇ   &   PARTNERS,   s.   r.   o.,   do   dvoch   mesiacov   odprávoplatnosti nálezu.

3.   Sťažnosti   spoločnosti   EKOTEZ   SLOVAKIA   spol.   s   r.   o.   v likvidácii,   v   častipožadujúcej zrušenie uznesenia Krajského súd v Nitre č. k. 15 Ncb 6/2014-1355 z 15. júla2014 a vrátenie veci na ďalšie konanie   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.II. ÚS 285/2015-35 z 30. apríla 2015 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť spoločnostiEKOTEZ SLOVAKIA spol. s r. o. v likvidácii, Tekovská 17, Zlaté Moravce (ďalej len„sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd(ďalej len „listina“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ncb 6/2014 a jeho uznesením z 15. júla 2014.

Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokovalústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka v podaní z 30. júna 2015a krajský súd vo vyjadrení z 19. júna 2015 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústnehopojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov   a   vyjadrenínachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vystupuje ako žalobkyňa v konaní vedenomOkresným súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 27 Cb 106/2008 o zaplateniesumy 207 267,05 € proti žalovaným,,, a spoločnosti   SIGNOS s. r.   o.   (spolu   ďalej len   „žalovaní“). Zákonnousudkyňou na okresnom súde je JUDr. M K (ďalej len „sudkyňa“).

Podstatou   konania   pred   okresným   súdom   je   podľa   sťažovateľky   skutočnosť,   žežalovaní začali v priebehu roku 2004 odčerpávať zisk a aktíva sťažovateľky, teda ju tzv.„tunelovali“. Konali takto do konca roka 2006, teda do momentu, keď sťažovateľka vstúpilado likvidácie. Súčasne v tomto období žalovaní financovali z majetku sťažovateľky kúpua užívanie   nových   luxusných   motorových   vozidiel   a   uhrádzali   náklady   na   ďalšiuadministratívnu a personálnu činnosť ich rodinnej spoločnosti. Podľa sťažovateľky jej takspôsobili škodu najmenej vo výške požadovanej v žalobe.

Sťažovateľka 24. apríla 2014 doručila okresnému súdu výzvu na vstup (ďalej   len   „vedľajší   účastník“)   ako   vedľajšieho   účastníka   do   konania.   Tento   jevlastníkom obchodného podielu sťažovateľky a má byť vedľajším účastníkom z viacerýchhmotnoprávnych dôvodov uvedených vo výzve. Okresný súd a rovnako aj žalovaní sa s týmstotožnili, v dôsledku čoho 28. apríla 2014 okresný súd rozhodol zaslať výzvu sťažovateľkyz 24. apríla 2014 vedľajšiemu účastníkovi. Vedľajší účastník výzvu akceptoval a vstúpil dokonania na strane sťažovateľky.

Vedľajší   účastník   9.   júna   2014   poveril   svojím   právnym   zastupovaním   v   konaníAdvokátsku kanceláriu J & Partners, s. r. o., (ďalej len„dr.   J“).   Dr.   J požiadal   pre   nedostatok   času   na   prípravu   o   odročeniepojednávania, ktoré sa konalo 10. júna 2014. V tento deň sa dr. J súčasne dozvedel,že vec súdi jeho bývalá manželka. Vedľajší účastník pri výbere svojho právneho zástupcuo uvedenej skutočnosti nevedel, keďže sudkyňa si po rozvode zmenila priezvisko a nebolotak možné bez ďalších informácií identifikovať ich rodinný vzťah.

Následne   sudkyňa   napriek   žiadosti   o   odročenie   pojednávania   10.   júna   2014pojednávala. Počas pojednávania sa radila s právnymi zástupcami žalovaných o tom, či jepojednávanie   nutné   odročiť   a   aký   ďalší   termín   pojednávania   by   im   v   takom   prípadevyhovoval. Právni zástupcovia žalovaných vyvíjali na sudkyňu tlak a žiadali ju, aby vo vecibezodkladne   rozhodla.   Likvidátorka,   ktorá   v   mene   sťažovateľky   koná,   preto   zostalaprekvapená, keď zo zápisnice o pojednávaní zistila, že právny zástupca žalovaných uviedol:„... v prípade odročenia pojednávania dôjde k vzneseniu námietky zaujatosti zo strany PZ vedľajšieho účastníka voči zákonnej sudkyni. Ak sa tak stane, tak využijeme možnosť riešiť vec aj pred disciplinárnou komisiou SAK.“ Právny zástupca sťažovateľku informoval, žeprávny zástupca žalovaných navyše uviedol, že podľa jeho názoru bude námietka zaujatostipodaná z dôvodu rodinného vzťahu medzi dr. J a sudkyňou. Právny zástupcažalovaných sa teda nielen otvorene a priamo na pojednávaní vyhrážal právnemu zástupcovisťažovateľky a vyvíjal tlak na sudkyňu, aby vedľajšiemu účastníkovi odňala procesné práva,ale súčasne prezradil novú informáciu, teda že dôverne pozná osobný život sudkyne, keďuviedol,   že   dr.   J je   jej   bývalým   manželom.   Právny   zástupca   žalovaných   taktoreagoval spontánne okamžite potom, ako zistil, kto zastupuje vedľajšieho účastníka. Je tedazrejmé, že informáciou o osobných vzťahoch sudkyne disponoval počas celého konania.Sťažovateľka, ale ani vedľajší účastník takúto vedomosť dovtedy nemali.

V nadväznosti na uvedenú situáciu považuje sťažovateľka za preukázané, že žalovaní,resp. ich právni zástupcovia, majú so sudkyňou osobný vzťah, keďže disponujú dokoncaosobnými informáciami o tom, kto sú jej bývalí partneri.

Sťažovateľka   24.   júna   2014   podala   námietku   zaujatosti   proti   sudkyni.   Dôvodomnámietky   bola   existencia   predchádzajúceho   manželského   vzťahu   medzi   sudkyňoua dr. J, teda osobného vzťahu presahujúceho bežný rámec profesionálneho vzťahusudcu a advokáta. Skutočnosť, že sa sudkyňa a dr. J rozviedli, znamená, že sú medzinimi   negatívne   emócie,   lebo   inak   by   nemali   na   rozvod   dôvod.   Sťažovateľka   vyzvalavedľajšieho   účastníka   na   vstup   do   konania   na   svojej   strane,   aby   tak   získala   v   konanísilnejšie postavenie. Pokiaľ je však sudkyňa v negatívnom osobnom porozvodovom vzťahus dr. J, budú tak v značnom rozsahu poškodené predovšetkým práva sťažovateľkyako žalobkyne.

Námietku zaujatosti podal aj dr. J, ktorý navyše uviedol, že so sudkyňou majúspoločnú dcéru a sú medzi nimi mimoriadne negatívne vzťahy, keďže sudkyňa podala naňhotrestné oznámenie, a to len niekoľko týždňov pred pojednávaním konaným 10. júna 2014.Sudkyňa sa k námietke vyjadrila 3. júla 2014. Uviedla, že sa necíti zaujatá, nemážiadny vzťah k prerokovávanej veci, účastníkom konania a ani k ich právnym zástupcom.Súčasne   však   uviedla,   že   bola   manželkou   dr.   J,   manželstvo   bolo   rozvedenérozsudkom,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   26.   marca   2010,   na   spoločnej   adreses dr. J sa nezdržiava   asi   päť rokov. Neudržiava s ním žiadny kontakt   a nemák nemu žiadny vzťah. Konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželovmedzi   nimi   vedené   nebolo.   V   rozvodovom   rozsudku   bola   dr.   J uloženávyživovacia povinnosť na maloletú dcéru, a keďže si túto povinnosť dobrovoľne neplnil,sudkyňa oznámila túto skutočnosť orgánom činným v trestnom konaní.

Sťažovateľka zastáva názor, že ak sudkyňa napriek uvedeným objektívnym faktomtvrdí, že k dr. J nemá žiadny vzťah, toto tvrdenie nemôže byť pravdivé, a to takz hľadiska ňou uvádzaných objektívnych skutočností, ako aj z hľadiska schopností ľudskejpsychiky.

Vo vyjadrení sudkyne sa ďalej uvádza, že pojednávanie, ktoré sa malo konať 10. júna2014,   bolo   odročené   na   žiadosť   dr.   J.   Toto   tvrdenie   je   podľa   sťažovateľkynepravdivé.   Fakt,   že   sa   pojednávanie   konalo   napriek   žiadosti   dr.   J o   jehoodročenie, je len demonštrovaním skutočnosti, že sudkyňa počas pojednávania 10. júna2014 odňala vedľajšiemu účastníkovi jeho procesné práva, čím de facto preukázala svojuzaujatosť voči dr. J, dôsledkom čoho je neschopnosť viesť pojednávanie v súladeso zákonnou úpravou.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   15   Ncb   6/2014-1355   z   15.   júla   2014   vyslovil,   žesudkyňa nie je vylúčená z prerokovávania a rozhodovania veci. Uznesenie krajského súdubolo sťažovateľke doručené 8. septembra 2014.

Podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu jej   označených práv podľa   ústavy,listiny a dohovoru.

Sťažovateľka považuje uznesenie krajského súdu predovšetkým za nepreskúmateľné.Tento bez relevantného odôvodnenia len konštatoval, že dr. J a sudkyňa sú bývalýmimanželmi, majú spoločné dieťa, nemajú vyporiadané majetkovoprávne vzťahy a vyživovaciupovinnosť k dieťaťu. Nevysporiadal sa so skutočnosťou, že sudkyňa podala na dr. Jtrestné   oznámenie,   hoci   ide   o   nespornú   skutočnosť,   ale   ani   s   tým,   že   obaja   majúzaregistrovanú rovnakú adresu trvalého bydliska. Neidentifikoval ani to, čo znamená stav„bežný v porozvodovom období“.

Krajský   súd   podľa   sťažovateľky   neodôvodnil   ani   to,   prečo   sa   odklonil   odstabilizovanej   judikatúry   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   podľa   ktorej   jeneprípustné, aby v jednom konaní vystupovali bývalí manželia v postavení sudca a právnyzástupca, resp. účastník konania (1 Nc 65/2011).

Ďalej   krajský   súd   podľa   názoru   sťažovateľky   ani   čiastočne   nevysvetlil,   prečopovažuje vzťahy medzi dr. J a sudkyňou za neutrálne, a to s prihliadnutím natrestné konanie vyplývajúce z ich spoločných osobných vzťahov. V rozpore s tým krajskýsúd   navyše   zmätočne   tvrdí,   že   na   vznik   pochybností   o   zaujatosti   sudkyne   je   potrebnépreukázanie aktívneho alebo pasívneho negatívneho postoja sudkyne k dr. J.

Podľa   názoru   sťažovateľky   akýkoľvek   vzťah   v   porozvodovom   období,   či   užneštandardný, alebo bežný je relevantným dôvodom na závažné pochybnosti o zaujatostisudkyne voči účastníkom konania a ich právnym zástupcom.

Uznesenie krajského súdu je podľa presvedčenia sťažovateľky svojvoľné (arbitrárne).Je to dané tým, že krajský súd zatajil svoje myšlienkové pochody a úvahy a namiestorelevantného odôvodnenia iba stručne uviedol, že zo subjektívneho vyjadrenia sudkynenevyplýva   antagonistický   vzťah   voči   dr.   J,   ktorý   by   vzbudzoval   pochybnostio možnosti   konať   vo   veci   nezaujato   a   zákonne   rozhodnúť.   Okrem   toho   podľa   názorukrajského súdu malo byť povinnosťou dr. J uprieť vedľajšiemu účastníkovi jehoprávo na slobodný výber právneho zástupcu.

Aj keď sa sudkyňa vyjadrila tak, že sa necíti byť zaujatá, bolo nutné posúdiť, či súobjektívne   oprávnené   pochybnosti   sťažovateľky   o   nezaujatosti   sudkyne.   Pritom   prevylúčenie sudkyne z konania stačila pochybnosť o jej nestrannosti. Účastník konania nemusítotiž preukazovať zaujatosť sudcu.

Sťažovateľka   poukázala   aj na to,   že krajský   súd   v závere   uznesenia uviedol,   žedr. Jmal odmietnuť právne zastúpenie vedľajšieho účastníka, keď sa dozvedel o tom,že   vo   veci   koná   jeho   bývalá   manželka.   Pritom   z   dostupných   tvrdení   nevyplýva,   žedr. Jmal pri prevzatí právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka vedomosť o tom,ktorý konkrétny sudca vo veci rozhoduje. Súčasne sťažovateľka zdôrazňuje, že každý máprávo vybrať si právneho zástupcu, ku ktorému má dôveru. Precedens, ktorý sa snaží krajskýsúd vytvoriť a podľa ktorého advokát by mal mať povinnosť odmietnuť zastupovanie klientav prípade, že vo veci rozhoduje zaujatý sudca, je podľa sťažovateľky absolútne neprijateľnýa právne neudržateľný.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:„Základné   práva   obchodnej   spoločnosti   EKOTEZ   SLOVAKIA   spol.   s   r.   o. v likvidácii

- na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy(...) a podľa článku 36 ods. 1 Listiny(...),

-   na   zákonného   sudcu   podľa   článku   48   ods.   1   Ústavy(...)   a   článku   38   ods.   1 Listiny(...),

- na spravodlivý proces a na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru(...),

uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 15.07.2014, sp. zn. 15Ncb/6/2014-1355 porušené boli.

II. Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 15.07.2014, sp. zn. 15Ncb/6/2014-1355 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

III.   Krajský   súd   v   Nitre   je   povinný   uhradiť   obchodnej   spoločnosti   EKOTEZ SLOVAKIA spol. s r. o. v likvidácii trovy konania v sume 340,90 EUR na účet obchodnej spoločnosti BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Z vyjadrenia žalovaných z 28. októbra 2014 doručeného ústavnému súdu 31. októbra2014 (vyjadrenie podali žalovaní spontánne a iniciatívne bez výzvy ústavného súdu, pozn.)vyplýva, že aj keď žalovaní nie sú účastníkmi konania vedeného ústavným súdom, považujúza potrebné písomne sa vyjadriť k sťažnosti. Sťažnosť je podľa žalovaných pokračovanímsnahy   sťažovateľky   o   odňatie   veci   zákonnému   sudcovi,   čím   dochádza   k   ďalšiemupredlžovaniu   sporu.   Sťažnosť   obsahuje   nepresné   citácie,   zavádzajúce,   ale   aj   nepravdivétvrdenia a účelový popis skutkového stavu. Sťažnosť bola podaná neoprávnenou osobu,keďže   sťažovateľka   ju   podala   namiesto   vedľajšieho   účastníka,   ktorý   vlastnú   lehotu   nauplatnenie námietky zaujatosti sudkyne zmeškal. Konanie začalo 15. mája 2008 a trvá užviac ako šesť rokov. Jediným subjektom na strane žalobcu bola od začatia sporu do júna2014   sťažovateľka.   Na pojednávaní   konanom   20.   marca   2014   sťažovateľka   podľaustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku požiadala sudkyňu o predbežnéprávne   posúdenie   veci.   Keďže   vyjadrenie   sudkyne   nebolo   v   súlade   s   očakávaniamisťažovateľky, pristúpila k „zmene taktiky“. Jej účelom malo byť odňatie veci sudkyni, resp.jej   pridelenie   inému   sudcovi.   Na   ďalšom   pojednávaní   28.   apríla   2014   sťažovateľkaoznámila, že jej konateľ má záujem vystupovať v konaní ako vedľajší účastník na stranesťažovateľky.   Pritom   vedľajší   účastník   od   začiatku   sporu   sa   pojednávaní   aktívnezúčastňoval. Tvrdenie, podľa ktorého žalovaní sa s týmto návrhom stotožnili, nezodpovedáskutočnosti.   Mali   pochybnosti   o opodstatnenosti   takéhoto   návrhu,   ale   napriek   tomunenamietali, a to preto, aby vec nemusela byť postúpená krajskému súdu, čím by sa konaniezase predĺžilo. Ďalšie pojednávanie bolo odročené na 10. jún 2014. Deň predtým (teda9. júna 2014) vedľajší účastník oznámil, že za právneho zástupcu si zvolil dr. J.Tento je „náhodou“ bývalým manželom sudkyne. Vedľajší účastník v skutočnosti 9. júna2014 nielen požiadal dr. J o právne zastúpenie, ale dr. J zastupovanie ajprevzal, pričom splnomocnenie a žiadosť o odročenie pojednávania boli okresnému súdudoručené   toho   istého   dňa.   Právny   zástupca   žalovaných   v   skutočnosti   na   pojednávaní10. júna 2014 uviedol, že predpokladá vznesenie námietky zaujatosti zo strany právnehozástupcu vedľajšieho účastníka voči sudkyni v prípade, ak dôjde k odročeniu pojednávanias tým, že ak sa tak stane, potom bude využitá možnosť riešiť vec aj pred disciplinárnoukomisiou Slovenskej advokátskej komory. Nepravdivé, vymyslené a účelovo motivované jetvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého sa právny zástupca žalovaných mal vyhrážať právnemuzástupcovi sťažovateľky, vyvíjať tlak na sudkyňu a súčasne prezradiť, že dôverne poznáosobný život sudkyne. Námietka zaujatosti predložená sťažovateľkou vytýka jednak postupsudkyne v konaní, ale tiež namieta jej predchádzajúce manželstvo s právnym zástupcomvedľajšieho   účastníka.   Pritom   platí,   že   dôvodom   na   vylúčenie   sudcu   nie   sú   okolnostispočívajúce v jeho postupe v konaní alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach. Dôvodomvylúčenia   sudcu   nemôže   byť   ani   jeho   vyjadrenie   v   zmysle   ustanovenia   §   100   ods. 1Občianskeho súdneho poriadku. Obsah zápisnice o pojednávaní z 10. júna 2014 usvedčujesťažovateľku   z   vopred   pripraveného   plánu   vylúčiť   sudkyňu   z   konania   nezákonnýmspôsobom. Zo zápisnice totiž nevyplýva ani zmienka o tom, z akého dôvodu by mala byťsudkyňa z konania vylúčená. Preto ak sťažovateľka, resp. jej likvidátorka, čítali zápisnicua vyvodili   z nej záver,   že   dr. J je   bývalým manželom sudkyne, mohli to   takto„zistiť“ iba vtedy, ak túto informáciu vopred poznali. Nezodpovedá pravde tvrdenie, podľaktorého dôvod údajnej zaujatosti mal odznieť mimo zápisnicu. V súvislosti s námietkouzaujatosti vedľajšieho účastníka voči sudkyni je podstatné, že nebola podaná v zákonnej 15-dňovej lehote v zmysle § 15a ods.1 Občianskeho súdneho poriadku, keďže právny zástupcavedľajšieho účastníka, ktorý právne zastupovanie prevzal 9. júna 2014, sa najneskôr tentodeň mohol objektívne dozvedieť, kto je zákonným sudcom vo veci. Námietka bola podanáaž 25. júla 2014, teda 1 deň po uplynutí zákonnej lehoty, a to elektronicky. Bola pretopodaná oneskorene. Sťažovateľku nemožno považovať pre nedostatok príčinnej súvislosti zaosobu oprávnenú namietať zaujatosť sudkyne, keďže dôvody zaujatosti vyvodzuje zo vzťahumedzi   právnym   zástupcom   vedľajšieho   účastníka   a sudkyňou.   Existuje   iba   nízkapravdepodobnosť, že by si vedľajší účastník zvolil právneho zástupcu bez toho, aby o tomvedel   právny   zástupca   sťažovateľky.   Sťažovateľke   chýba   na   podanie   sťažnosti   aktívnalegitimácia. Postup sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti za vedľajšieho účastníka,sa dá jednoducho vysvetliť tým, že samotný účastník zmeškal lehotu na podanie námietkyzaujatosti.

Z vyjadrenia predsedu krajského súdu sp. zn. Spr 687/15 z 19. júna 2015 doručenéhoústavnému súdu faxom toho istého dňa a poštou 24. júna 2015 vyplýva, že pri interpretáciiustanovenia § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sa príslušný senát riadil ústavnýmprávom účastníka konania na prejednanie veci pred nestranným súdom a zásadami prijatýmijudikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“),   pričom   zároveňprihliadol aj na ústavnú zásadu, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnémusudcovi. Skutočnosť, že účastník zo svojho subjektívneho hľadiska cíti zaujatosť zákonnéhosudcu, nezakladá bez ďalšieho dôvod na jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovaniaveci,   ak   povaha   okolností,   z   ktorých   vyvodzuje   možnosť   vzniku   pochybností   o   jehonezaujatosti,   nemôže   z   objektívneho   hľadiska   viesť   k   legitímnym   pochybnostiamo nestrannosti súdneho rozhodovania. Treba uviesť, že okresný súd nepostupoval spôsobom,ktorý by mohol viesť k takýmto pochybnostiam. Krajský súd vychádzal z názoru, že anibývalý manželský vzťah sudcu a právneho zástupcu účastníka konania a z neho prameniacenedorozumenia premietnuté do občiansko-právnej alebo obchodno-právnej roviny nemôžubez ďalšieho ohroziť nestrannosť sudcu. Krajský súd vychádzal aj zo skutočnosti, že sudcamusí   mať   dostatok   schopností   ovládať   svoje   konanie   vrátane   sféry   svojich   vnútornýchpocitov. Miera schopnosti sudcu zachovať nadhľad a potrebnú dávku odstupu od veci, odúčastníkov konania a od všetkého, čo súvisí s prejednávaním veci, je daná stupňom osobneja osobnostnej pripravenosti sudcu na výkon súdnictva. Krajský súd skúmal námietku takz hľadiska   naplnenia   subjektívnych   kritérií,   ako   aj   existencie   objektívnych   skutočností,so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu, ako to už viackrátjudikoval ESĽP. Táto judikatúra vyžaduje, aby sa obava z nedostatku nestrannosti zakladalana   objektívnych,   konkrétnych   a   dostatočne   závažných   skutočnostiach.   Znamená   to,   ženestrannosť možno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnostína nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. To, či krajský súddostatočne a do všetkých podrobností vyhodnotil aj túto objektívnu stránku nestrannosti,ponecháva predseda krajského súdu na posúdenie ústavnému súdu. Napokon ešte uvádza, ženálezom ústavného súdu č. k. II. ÚS 815/2014-36 z 1. apríla 2015 na základe sťažnostivedľajšieho účastníka namietajúceho porušenie rovnakých základných práv v tom istomkonaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 15 Ncb 6/2014 a jeho uznesením z 15. júla2014 bolo vyslovené porušenie základného práva vedľajšieho účastníka na súdnu ochranu.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky z 30. júna 2015 doručenej ústavnému súdu7. júla 2015, ktorou reaguje na vyjadrenie predsedu krajského súdu, vyplýva, že s jehostanoviskom nesúhlasí. Predseda krajského súdu sa nezaoberal konkrétnymi námietkamiuvedenými v sťažnosti. Iba vo všeobecnosti uvádza, že ani bývalý manželský vzťah sudcua právneho zástupcu účastníka konania a z neho prameniace nedorozumenia nemôžu bezďalšieho   ohroziť   nestrannosť   sudcu,   ktorý   musí   mať   dostatok   schopností   ovládať   svojekonanie vrátane sféry svojich vnútorných pocitov. Krajský súd teda uvádza, že daný rodinnýa príbuzenský vzťah medzi sudkyňou a právnym zástupcom vedľajšieho účastníka považujeza absolútne neutrálny. Pritom ako podstata konania sa javí skutočnosť, či naozaj môže byťohrozená nestrannosť sudkyne, ktorá je v blízkom rodinnom zväzku s právnym zástupcomalebo účastníkom konania, navyše pokiaľ v tomto vzťahu dochádza k preukázateľnémuvzniku sporov dokonca v trestno-právnej rovine. Podľa výkladu prezentovaného krajskýmsúdom nie je možné, aby bol akýkoľvek sudca zaujatý, pretože všetci sudcovia sú pripravenína výkon súdnictva tak, aby nikdy neboli ovplyvnení okolnosťami odlišnými od zákona.V skutočnosti však sudcovia napriek tomu, že majú byť morálnym a odborným vzoromspoločnosti, majú aj svoj osobný život ako všetci ostatní občania a tento ich ako každúľudskú bytosť ovplyvňuje. Nemožno súhlasiť   ani s názorom, podľa ktorého   nestrannosťnemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybností na nestrannosťsudcu,   ho   automaticky   vylúči   ako   sudcu   nestranného.   Tento   názor   nerešpektujerozhodovaciu prax ESĽP, ktorý dlhodobo uplatňuje tzv. teóriu zdania, podľa ktorej nestačí,že   sudca   je   subjektívne   nestranný,   ale   musí   sa   ako   taký   aj   objektívne   javiť   v   očiachúčastníkov. Spravodlivosť totiž nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že jevykonávaná. Sudca sa má objektívne javiť v očiach účastníkov, že je nestranný a zároveňmusí   byť   vylúčená   akákoľvek   vonkajšia   oprávnená   pochybnosť   o   jeho   nestrannosti.S poukazom   aj   na   ustanovenie   §   14   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   prípadeexistencie relevantných pochybností nie je možné v právnom štáte pripustiť, aby vo vecisamej   rozhodoval   ten   sudca,   v súvislosti   s   ktorým   sú   dané   ako   objektívne   skutočnostiexistencia bývalého manželského vzťahu, trvajúci rodičovský vzťah k maloletému dieťaťu,nevyporiadané   majetkové   spory   a   podanie   trestného   oznámenia   na   právneho   zástupcujedného z účastníkov konania.

Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 285/2015-35 z 30. apríla 2015,vyjadrenie predsedu krajského súdu, ako aj repliku sťažovateľky aj žalovaným, aby sa ajmohli vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu by aj oni mohli byťdotknutí na svojich právach.

Zo spoločného vyjadrenia žalovaných z 24. júna 2015 doručeného ústavnému súdu29. júla 2015 vyplývajú v zásade rovnaké skutočnosti a názory, aké uviedli žalovaní užvo svojom spontánne podanom vyjadrení z 28. októbra 2014. Ďalej uvádzajú, že krajský súdsprávne   poukazuje   na   to,   že   dr.   J 9.   júna   2014   musel   mať   vedomosť   o   osobezákonného sudcu vo veci a v prípade pochybnosti o nezaujatosti sudkyne voči jeho osobemohol právne zastúpenie vedľajšieho účastníka neprijať. Bez hlbšieho právneho významu jestanovisko   sťažovateľky   popisujúce   akúsi   povinnosť   preberať   právne   zastúpenia.   Možnozhrnúť,   že   vedľajší   účastník   si   mohol   právneho   zástupcu   zvoliť   a   týmto   mohol   byť   ajdr. J.   Rovnako   dr.   J mal   nespochybniteľné   právo   zastupovanie   neprijať.Ak sa však rozhodol, že ho prevezme, potom bol povinný rešpektovať sudkyňu náhodnevybranú   v   zmysle   rozvrhu   práce.   Napokon   žalovaní   opätovne   poukazujú   na   to,   žesťažovateľku   nemožno   považovať   za   aktívne   legitimovanú   a   jej   sťažnosť   mala   byťodmietnutá   ako   podanie   neoprávnenej   osoby.   Navrhujú   preto   sťažnosť   ako   nedôvodnúodmietnuť.

II.

Z námietky zaujatosti žalobkyne voči sudkyni zo 17. júna 2014 doručenej okresnémusúdu 24. júna 2014 vyplýva, že sudkyňa sa počas pojednávania konaného 10. júna 2014začala radiť s právnymi zástupcami žalovaných o tom, či je pojednávanie nutné odročiť. Títona ňu vyvíjali tlak a žiadali ju, aby vo veci bezodkladne rozhodla, pretože v opačnomprípade bude podaná námietka zaujatosti. Po prečítaní zápisnice z pojednávania zostalalikvidátorka sťažovateľky šokovaná zistením, že právny zástupca žalovaných predpokladávznesenie námietky zaujatosti právnym zástupcom vedľajšieho účastníka voči sudkyni, akdôjde   k   odročeniu   pojednávania,   pričom   ak   sa   tak   stane,   tak   právny   zástupca   využijemožnosť riešiť vec aj pred disciplinárnou komisiou Slovenskej advokátskej komory. Právnyzástupca sa teda nielen otvorene a priamo na pojednávaní vyhrážal právnemu zástupcovisťažovateľky, ale súčasne prezradil novú informáciu, teda že dôverne pozná osobný životsudkyne,   keď   uviedol,   že   dr.   J je   jej   bývalým   manželom.   Právny   zástupcažalovaných   reagoval   spontánne   okamžite   potom,   ako   zistil,   kto   zastupuje   vedľajšiehoúčastníka. Je preto zrejmé, že informáciou o osobných vzťahoch sudkyne disponoval počascelého   konania.   Naproti   tomu   vedľajší   účastník,   ale   ani   likvidátorka   sťažovateľky   tútovedomosť dovtedy nemali, keďže to nenaznačovalo ani priezvisko sudkyne, ktorá si porozvode   neponechala   priezvisko bývalého manžela,   čo   evokuje negatívne okolnosti   ichrozvodu.   Vzhľadom   na   uvedenú   situáciu   je   preukázané,   že   žalovaní,   resp.   ich   právnizástupcovia   majú   so   sudkyňou   osobný   vzťah,   keďže   dokonca   disponujú   intímnymiinformáciami   o   tom,   kto   sú   jej   bývalí   partneri.   Do   momentu,   keď   právny   zástupcažalovaných začal hovoriť o podaní námietky zaujatosti, nemala likvidátorka sťažovateľkyo tomto   blízkom   vzťahu   vedomosť   a   sudkyňa   nikdy   neuviedla,   že   je   vo   veci   zaujatá.Námietku   zaujatosti   vznáša   sťažovateľka   predovšetkým   z   dôvodu   existenciepredchádzajúceho manželského vzťahu medzi sudkyňou a právnym zástupcom vedľajšiehoúčastníka dr. J. Nepochybne ide o osobný vzťah, ktorý presahuje bežný rámecprofesionálneho   vzťahu   sudcu   a   advokáta.   Skutočnosť,   že   sa   sudkyňa   a   dr.   Jrozviedli, znamená, že sú medzi nimi negatívne emócie. Sťažovateľka vyzvala vedľajšiehoúčastníka   na   vstup   do   konania   na   svojej   strane   preto,   aby   získala   v   konaní   silnejšiepostavenie. Ak je však sudkyňa v negatívnom osobnom porozvodovom vzťahu s právnymzástupcom vedľajšieho účastníka, budú tak predovšetkým v značnom rozsahu poškodenépráve práva sťažovateľky.

Z vyjadrenia sudkyne k námietkam zaujatosti sťažovateľky a vedľajšieho účastníkaz 3. júla 2014 vyplýva, že sa vo veci necíti zaujatá, nemá žiadny vzťah k prerokovávanejveci, účastníkom konania a ani k ich právnym zástupcom. Je pravdou, že bola manželkoudr. J, ktorý 9. júna 2014 prevzal zastupovanie vedľajšieho účastníka na stranesťažovateľky. Manželstvo sudkyne s dr. J bolo rozvedené s právoplatnosťou dňom26. marca 2010. Na spoločnej adrese v N sa nezdržiava asi päť rokov. S dr. Jneudržiava žiadny (písomný, telefonický, osobný) kontakt. Nemá k nemu žiadny vzťah.O vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   konanie   vedené   nebolo.V rozvodovom rozsudku bola dr. Juložená vyživovacia povinnosť na (v tom časemaloletú) dcéru. Keďže si zákonnú povinnosť dobrovoľne neplnil, sudkyňa oznámila tútoskutočnosť   orgánom   činným   v   trestnom   konaní.   K   ostatným   údajom   uvedenýmv námietkach sa nevyjadruje. Sú irelevantné a nepravdivé.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 15 Ncb 6/2014-1355 z 15. júla 2014 vyplýva, žesudkyňa nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom podsp. zn. 27 Cb 106/2008. Podľa názoru krajského súdu skutočnosti súvisiace s konanímpojednávania 10. júna 2014 spočívajú v okolnostiach a postupe sudkyne v prerokúvanejveci, a preto v zmysle ustanovenia § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku nie súdôvodom na vylúčenie sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci. Na tieto skutočnosti pretokrajský   súd   neprihliadal.   Vychádzajúc   z   argumentácie   podaných   námietok   zaujatostiv súvislosti   s   existenciou   bývalého   manželského   vzťahu   dr.   J so   sudkyňou,nedoriešených majetkoprávnych vzťahov, ako aj vyživovacej povinnosti k maloletej dcére,nemožno bez ďalšieho, a to bez preukázania aktívneho alebo pasívneho negatívneho postojasudkyne k dr. J, ktorý by mohol mať vplyv na jej konanie v prerokúvanej veci,dospieť k záveru, že sú dôvody na vylúčenie sudkyne z prerokúvania a rozhodovania veci.Sudkyňa vo svojom vyjadrení poukázala na skutkový stav, ktorý možno považovať za bežnýv porozvodovom období, pričom z jej vyjadrenia nevyplýva antagonistický vzťah voči dr.J vzbudzujúci   pochybnosti   o   jej   možnosti   ďalej   konať   vo   veci   nezaujatoa zákonne rozhodnúť. Krajský súd poukazuje aj na skutočnosť, že v čase prevzatia právnehozastúpenia vedľajšieho účastníka dr. J 9. júna 2014 tento musel mať vedomosť, ktoje zákonným sudcom v prerokúvanej veci a v prípade pocitu pochybnosti o nezaujatostisudkyne voči jeho osobe mohol právne zastúpenie vedľajšieho účastníka neprijať.

Z nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 815/2014-36 z 1. apríla 2015 vyplýva, že boloporušené základné právo vedľajšieho účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 15 Ncb 6/2014 z 15. júla 2014. Uzneseniekrajského súdu sp. zn. 15 Ncb 6/2014 z 15. júla 2014 bolo zrušené a vec mu bola vrátená naďalšie konanie. Vo zvyšnej časti nebolo sťažnosti vyhovené. Podľa názoru ústavného súdukrajský súd nepovažoval za potrebné overiť si charakter a intenzitu vzájomných vzťahovmedzi sudkyňou a dr. J, a tým prispieť k odstráneniu pochybností o nezaujatostisudkyne   aj   z   objektívneho   hľadiska.   V   posudzovanom   prípade   nedal   krajský   súdv odôvodnení   uznesenia   uspokojivú   odpoveď   na   kľúčovú   otázku   nastolenú   vedľajšímúčastníkom ako sťažovateľom v ním vznesenej námietke zaujatosti, či medzi jeho právnymzástupcom a sudkyňou existuje taký vzťah, ktorý by objektívne mohol spochybňovať jejnezaujatosť   (nestrannosť).   Odpoveď   na   túto   otázku   môže   ústavne   akceptovateľnýmspôsobom krajský súd sformulovať až po doplnení dokazovania. Po vrátení veci na ďalšiekonanie   bude   úlohou   krajského   súdu   v   rámci   opätovného   prerokovania   veci   doplniťdokazovanie a na základe náležite zisteného skutkového stavu vo veci rozhodnúť tak, abyv uznesení o vylúčení, resp. nevylúčení zákonnej sudkyne boli uvedené relevantné dôvodyna jej vylúčenie, resp. nevylúčenie.

Podľa zistenia ústavného súdu krajský súd dosiaľ nerozhodol opätovne o námietkezaujatosti sudkyne podanej vedľajším účastníkom, a to potom, ako nálezom ústavného súduč.   k.   II.   ÚS   815/2014-36   z   1.   apríla   2015   bolo   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.15 Ncb 6/2014 z 15. júla 2014 zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práva slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oakomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa sťažovateľky sudkyňu nemožno považovať za nezaujatú a nestrannú vzhľadomna preukázaný negatívny porozvodový vzťah medzi   ňou a dr. J ako právnymzástupcom vedľajšieho účastníka. O kvalite tohto vzťahu svedčí skutočnosť, že sudkyňapodala na dr. J trestné oznámenie.

Krajský súd aj žalovaní sú presvedčení, že uznesenie krajského súdu vrátane jehoodôvodnenia   obstojí.   Kým   podľa   krajského   súdu   bývalý   manželský   vzťah   sudkynea právneho zástupcu účastníka konania a z neho prameniace nedorozumenia nemôžu bezďalšieho ohroziť nestrannosť sudkyne, žalovaní akcentujú názor, podľa ktorého sťažovateľkanebola aktívne legitimovaná námietku zaujatosti sudkyne podať, keďže sa táto opiera o jejvzťah k právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka.

Doterajšiu   relevantnú   judikatúru   ústavného   súdu   k   problematike   práva   účastníkakonania na nezaujatého a nestranného sudcu možno zhrnúť takto:

Z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva právo účastníka súdnehokonania   na   nestranný   súd,   ktorému   zodpovedá   ústavná   povinnosť   súdov   prerokovaťa rozhodnúť   každú   vec   tak,   aby   voči   účastníkom   postupovali   nezaujato   a   neutrálne,žiadnemu   z   nich   nenadŕžali   a   objektívne   posúdili   všetky   skutočnosti   závažnépre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaképríležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ máprávomoc o nich rozhodnúť (m. m. II. ÚS 71/97, III. ÚS 24/05, IV. ÚS 38/09). Obsahompráva na prerokovanie veci pred nestranným súdom však nie je povinnosť súdu vyhovieťnávrhu   oprávnených   osôb   a   vylúčiť   nimi   označeného   sudcu   z   ďalšieho   prerokovávaniaa rozhodovania   veci   pre   zaujatosť.   Obsahom   základného   práva   na   prerokovanie   vecinestranným súdom je len povinnosť súdu ústavne akceptovateľným spôsobom prerokovaťkaždý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutiaveci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (m. m. I. ÚS 73/97).

Základné   právo   na   prerokovanie   a   rozhodnutie   veci   nestranným   súdom   jev občianskom súdnom konaní garantované najmä prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcuz   ďalšieho   prejednávania   a   rozhodovania   predmetnej   veci   pre   zaujatosť.   Z   uvedenéhodôvodu možno sudcu vylúčiť buď na návrh účastníka súdneho konania, alebo na základenávrhu samotného sudcu. Podrobnosti o rozhodovaní súdu o námietkach zaujatosti upravujeObčiansky súdny poriadok v § 14 až § 17.

Nestrannosť   sa   obyčajne   definuje   ako   neprítomnosť   predsudku   (zaujatosti)a straníckosti.   V   judikatúre   ESĽP,   na   ktorú   nadväzuje   aj   judikatúra   ústavného   súdu,sa rozlišuje posudzovanie nestrannosti podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základeosobného   presvedčenia   a   správania   konkrétneho   sudcu   v   danej   veci,   a   tiež   podľaobjektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bolaz tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00, IV. ÚS 38/09).

Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti,resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatýmohol byť. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byťjeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôznefunkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranámkonania, k ich právnym zástupcom, k svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží anina tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necítibyť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností,ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach účastníkov konania a verejnosti(m. m. III. ÚS 24/05, III. ÚS 198/09).

Objektívna   nestrannosť   sa   neposudzuje   podľa   subjektívneho   hľadiska   sudcu,ale podľa vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania,podľa   ktorej   nestačí,   že   sudca   je   subjektívne   nestranný,   ale   musí   sa   ako   taký   javiť   ajobjektívne v očiach účastníkov konania. Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale samusí   aj   javiť,   že   má   byť   vykonávaná   (rozsudok   ESĽP   vo   veci   Delcourt   v.   Belgickozo 17. 1. 1970). V tomto smere i zdanie môže byť dôležité. Mal by byť vylúčený každýsudca, u ktorého existuje opodstatnená obava, že nie je celkom nestranný, pretože v stávkeje dôveryhodnosť, ktorú musí súdna moc vzbudzovať v demokratickej spoločnosti a hlavneu účastníkov konania (rozsudok ESĽP vo veci Piersack v. Belgicko z 21. 9. 1982, obdobnerozsudok   ESĽP   vo   veci   Padovani   v.   Taliansko   z   26.   2.   1993,   m.   m.   tiež   napr.   nálezústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 38/09).

Pri   aplikácii   už   uvedených   všeobecných   záverov   na   danú   vec   treba   z   pohľaduústavného súdu predovšetkým po skutkovej stránke konštatovať, že podstatou námietkyzaujatosti podanej sťažovateľkou a doručenej okresnému súdu 24. júna 2014 je existenciapredchádzajúceho manželského vzťahu medzi sudkyňou a právnym zástupcom vedľajšiehoúčastníka, následne ich rozvod a z neho vyplývajúce negatívne emócie. Námietku zaujatostipodal aj dr. J v zastúpení vedľajšieho účastníka (okresnému súdu bola doručená25. júna   2014),   ktorý   uviedol,   že   so   sudkyňou   majú   spoločnú   dcéru   a   sú   medzi   nimimimoriadne negatívne vzťahy, keďže sudkyňa podala naňho trestné oznámenie, a to lenniekoľko   týždňov   pred   pojednávaním   konaným   10.   júna   2014.   Sudkyňa   vo   vyjadreník podaným námietkam zaujatosti z 3. júla 2014 uviedla, že sa necíti zaujatá a nemá žiadnyvzťah   k   prerokovávanej   veci,   účastníkom   konania   a   ani   k   právnym   zástupcom.   Bolamanželkou   dr.   J,   manželstvo   bolo   rozvedené   v   roku   2010,   neudržiavas dr. J žiadny   kontakt   a   nemá   k   nemu   žiadny   vzťah.   Keďže   dr.   Jdobrovoľne neplnil súdom určenú vyživovaciu povinnosť na maloletú dcéru, oznámila tútoskutočnosť orgánom činným v trestnom konaní. Ústavný súd nálezom č. k. II. ÚS 815/2014-36 z 1. apríla 2015 vyslovil porušenie základného práva vedľajšieho účastníka na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 15 Ncb 6/2014z 15. júla 2014 s tým, že toto uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   krajský   súd   vo   svojom   uznesení   č.   k.15 Ncb 6/2014-1355 z 15. júla 2014 v podstate zaoberal iba hodnotením subjektívnehostanoviska sudkyne o tom, že sa necíti byť zaujatá. V tejto súvislosti dospel k záveru, podľaktorého   stanovisko   sudkyne   obstojí,   pretože,   vychádzajúc   z   argumentácie   podanýchnámietok zaujatosti, nemožno bez ďalšieho (bez preukázania aktívneho alebo pasívnehonegatívneho postoja sudkyne k dr. J) dospieť k záveru, že sú dôvody na vylúčeniesudkyne z prerokúvania a rozhodovania veci.

Z   uvedeného   možno   vyvodiť,   že krajský   súd   opomenul   vec   posudzovaťz objektívneho pohľadu. Nevzal dostatočne do úvahy, že sudca síce môže byť subjektívneabsolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávnenýmpochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, na jeho pomer k veci, účastníkomkonania, ich právnym zástupcom, svedkom a pod. Inými slovami, neprihliadal na tzv. teóriuzdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale sa musí ako taký javiť ajobjektívne v očiach účastníkov konania.

Za najmarkantnejší objektívny príznak považuje ústavný súd nespornú (aj sudkyňoupotvrdenú)   skutočnosť,   podľa   ktorej   sudkyňa,   ktorej   manželstvo   s   právnym   zástupcomvedľajšieho účastníka bolo rozvedené, podala na právneho zástupcu vedľajšieho účastníkatrestné oznámenie pre neplnenie vyživovacej povinnosti voči spoločnej maloletej dcére.Za takéhoto stavu sa sudkyňa podľa názoru ústavného súdu nemôže z objektívneho hľadiskajaviť v očiach sťažovateľky ako nezaujatá a nestranná, a to tým viac, že vedľajší účastník,ktorého právne zastupuje bývalý manžel sudkyne, vystupuje v konaní na strane sťažovateľkyako žalobkyne.

Na uvedených záveroch nič nemenia námietky uplatnené žalovanými. Ide najmäo ich názor, podľa ktorého sťažovateľka nie je vecne aktívne legitimovaná namietať zaujatosťsudkyne z dôvodu jej vzťahu k právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka. Žalovaní vlastnetvrdia, že na základe použitého argumentu je na podanie námietky zaujatosti vecne aktívnelegitimovaný vedľajší účastník.

Uvedené stanovisko žalovaných nemožno akceptovať. Ako to už bolo konštatované,vedľajší   účastník   vstúpil   do   konania   na   strane   sťažovateľky   ako   žalobkyne,   a   pretosťažovateľka a vedľajší účastník majú záujem na dosiahnutí rovnakého výsledku.

Ďalšie   námietky   žalovaných   (údajne   oneskorene   podaná   námietka   zaujatostizo strany   vedľajšieho   účastníka,   údajná   vedomosť   dr.   J v   momente   prevzatiazastupovania,   že   danú   právnu   veci   rieši   jeho   bývalá   manželka,   otázka   správnosti   činesprávnosti postupu dr. J, keď zastupovanie prevzal napriek skutočnosti, že vecsúdi jeho bývalá manželka) nie sú z pohľadu rozhodovania krajského súdu o námietkezaujatosti podanej sťažovateľkou nijako relevantné, pretože sa týkajú námietky podanejvedľajším účastníkom.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   argumenty   došlo   k   porušeniu   základného   právasťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jejpráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Zároveň   to   znamená,   že   už   nie   je   potrebné   osobitne   sa   zaoberať   namietanýmporušením základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavya čl. 38 ods. 1 listiny.

Sťažovateľka   požadovala   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   advokátom   v   sume340,90 €.

Ústavný súd zistil, že správne by sťažovateľke patrila náhrada trov v celkovej výške518,76 €, a to za 2 úkony právnych služieb v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpeniaa sťažnosť) po   134   €,   za   1   úkon   právnych   služieb   v   roku   2015   (replika   na   vyjadreniekrajského súdu) vo výške 139,83 €, ako aj režijný paušál 2-krát po 8,04 € a 1-krát 8,39 €,ale tiež daň z pridanej hodnoty vo výške 86,46 €. Nebolo však možné priznať sťažovateľkenáhradu trov v sume prevyšujúcej čiastku ňou požadovanú, a preto bola priznaná suma340,90 € (bod 2 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebosloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   aleboopatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe citovaných ustanovení v zásade prichádzalo do úvahy, aby ústavný súdzrušil uznesenie krajského súdu č. k. 15 Ncb 6/2014-1355 z 15. júla 2014 a vec vrátilkrajskému súdu na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že citované uznesenie krajského súdu, ktorým tento rozhodol unoactu tak o námietke zaujatosti podanej sťažovateľkou, ako aj o námietke zaujatosti podanejvedľajším účastníkom, ústavný súd zrušil už nálezom č. k. II. ÚS 815/2014-36 z 1. apríla2015 na základe sťažnosti podanej vedľajším účastníkom, nebolo možné vyhovieť sťažnostiv časti, v ktorej sa sťažovateľka domáhala zrušenia tohto uznesenia a vrátenia veci na ďalšiekonanie (bod 3 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej častitohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   časť   vety   pred   bodkočiarkou   ústavy,   podľa   ktorého   protirozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťourozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkomkonania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015