znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 285/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B.vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ako   aj   vo   veci   namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   V   v   bližšie nešpecifikovanom exekučnom konaní a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2012 osobne doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v bližšie sťažovateľkou nešpecifikovanom exekučnom konaní.

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   ňou   označených základných   práv   a   práv   v   exekučnom   konaní,   ktoré   identifikovala   iba   prostredníctvom osoby   povinného   a   spisovej   značky   súdneho   exekútora   „Ex“   bez   uvedenia   príslušnej spisovej   značky   „Er“   tohto   exekučného   konania   vedeného   okresným   súdom,   pretože spisová značka jej nie je podľa jej tvrdenia známa, a to aj napriek tomu, že na jej zistenie vyvinula enormné úsilie.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že v ňou (uvedeným spôsobom, pozn.) označenom exekučnom konaní okresný súd porušil jej základné právo a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v dôsledku toho aj jej základné právo na spravodlivé súdne konanie, ktorého jedným z atribútov je aj právo na prerokovanie veci v primeranej lehote, ďalej podľa   sťažovateľky   laxným,   resp.   pomalým   postupom   okresného   súdu   malo   dôjsť   aj k porušeniu jej základného práva a práva na ochranu vlastníctva a napokon okresný súd mal porušiť aj všeobecný zákaz diskriminácie.

Inkriminovaným sťažovateľkou   napádaným postupom,   ktorým   mali byť porušené ňou   označené   základné práva   a   práva,   je postup   okresného   súdu,   ktorý   podľa   tvrdenia sťažovateľky od 14. februára 2011, keď ňou zvolený súdny exekútor podal okresnému súdu žiadosť   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   v   prospech   sťažovateľky   ako oprávnenej   z   exekúcie,   o   tejto   žiadosti   rozhodol „...   len   čiastočne...“,   keď   súdnemu exekútorovi udelil poverenie iba na časť exekučným titulom priznanej pohľadávky, takže podľa   sťažovateľky „...   nečinnosť,   resp.   nesústredená   činnosť   súdu   sa   týka   žiadosti o vydanie poverenia v tej časti exekučne uplatňovanej pohľadávky o ktorej súd doposiaľ bezdôvodne nerozhodol. Z pohľadu platného práva (zákonnej úpravy exekučného konania) nie je možné akceptovať stav, kedy exekučný súd (v reakcii na žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia) poverí súdneho exekútora výkonom exekúcie len pre časť pohľadávky oprávneného a o právnom osude /ostávajúcej častí pohľadávky nerozhodne (či už pozitívne udelením poverenia alebo negatívne zamietnutím žiadosti).“.

V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľka tiež poukázala na skutočnosť, že okresný súd v napádanom exekučnom konaní neprijal adekvátne opatrenia na urýchlené konanie   vo   veci   žiadostí   ňou   zvoleného   súdneho   exekútora   na   udelenie   poverenia   na vykonanie exekučného konania, a to aj napriek skutočnosti, že sťažovateľka mala podľa svojho tvrdenia podať v súvislosti s týmto postupom okresného súdu predsedovi okresného súdu 9. mája 2012 sťažnosť na prieťahy v konaní.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:„Sťažovateľ má enormný záujem na vecnom posune v exekučnom konaní a preto rozhodnutie   o   udelenia   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   opakovane   urgoval. Porušovateľovi adresoval viacero listov so žiadosťou o informáciu o stave konania, resp. podnetov na preskúmanie zákonnosti postupu súdu (podania sa nachádzajú v súdnom spise exekučného súdu).   Opísané aktivity však nenaplnili očakávania sťažovateľa,   že dôjde k odstráneniu stagnácie a k uskutočneniu zákonom predvídaného postupu. Porušovateľ ostal vo veci nečinný...

K znižovaniu hodnoty majetku sťažovateľa (bonity pohľadávky) dochádza aj preto, že nečinnosť exekučného súdu utvrdzuje dlžníka (povinného) v tom, že sťažovateľovi zaplatiť nemusí, pretože ho autoritatívne k takémuto správaniu nemá kto prinútiť. Bez povšimnutia nemôže ostať ani skutočnosť, že márnym plynutím času sa dlžníkovi (povinnému) vytvára priestor na to, aby zrealizoval úkony ktoré ho zbavia majetku postihnuteľného exekúciou. Pohľadávku sťažovateľa tak nebude z čoho uspokojiť....“

Vzhľadom na uvedené tvrdenia sa sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu domáha, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že postupom okresného súdu   v napádanom exekučnom   konaní bolo porušené jej základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej základné právo a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tiež jej základné právo a právo na ochranu vlastníctva zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu a napokon, že došlo aj k porušeniu všeobecného zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 12 ods. 2 ústavy a v čl. 14 dohovoru.   V   dôsledku   uvedeného   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd   prikázal okresnému   súdu   v   ňou   napádanom   exekučnom   konaní   postupovať   bez   zbytočných prieťahov, aby okresnému súdu zakázal pokračovať v diskriminácii sťažovateľky a aby sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 885,12 €, a tiež aby jej priznal úhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   základného   práva a práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   garantovaného v   čl.   48   ods.   2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré sťažovateľka subsumuje aj pod základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého jedným z atribútov je aj prerokovanie   veci   v   primeranej   lehote   bez   prieťahov,   pričom   s   porušením   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sťažovateľka   spája   aj   porušenie   svojho základného práva a práva na ochranu vlastníctva zaručených v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 dodatkového   protokolu,   a   v   konečnom   dôsledku   aj   s   porušením   všeobecného   zákazu diskriminácie   zaručeného   v   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   v   čl.   14   dohovoru.   K   zbytočným prieťahom   postupom   okresného   súdu   v   sťažovateľkou   napádanom   exekučnom   konaní pritom malo dôjsť v dôsledku tohto, že okresný súd do podania sťažnosti ústavnému súdu iba čiastočne rozhodol o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Jednou   zo   zákonom   o   ústavnom   súde   požadovaných   obligatórnych   náležitostí sťažnosti spôsobilej iniciovať konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je aj presné označenie konania, resp. označenie postupu orgánu verejnej moci, ktorým malo dôjsť   k   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   základných   práv   a   práv zaručených   v   ústave   alebo   kvalifikovanej   medzinárodnej   zmluve,   ktorou   je   Slovenská republika viazaná.

Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu uviedla, že nie je schopná presne spisovou značkou označiť, a tak nezameniteľným spôsobom identifikovať ňou napádané exekučné   konanie   vedené   okresným   súdom,   v   ktorom   malo   byť   porušené   najmä   jej základné právo a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a s tým spojené aj iné sťažovateľkou označené základné práva a práva, a to v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti ňou zvoleného súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľka   ňou   napádané   exekučné   konanie   okresného   súdu   označila   iba   uvedením označenia   účastníkov   exekučného   konania,   pričom   oprávnenou   z   exekúcie   je   samotná sťažovateľka a povinným je konkrétna menom, priezviskom a dátumom narodenia označená fyzická   osoba,   pričom   sťažovateľka   toto   napádané   exekučné   konanie   tiež   označila uvedením „exekútorskej“ spisovej značky „Ex“.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   uvedenými   tvrdeniami   sťažovateľky   v   prvom   rade poukazuje   na   skutočnosť,   že   v   napádanom   exekučnom   konaní   ide   o   prípad,   keď sťažovateľka namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   v   súvislosti   s   rozhodovaním   okresného   súdu   o   žiadosti   súdneho   exekútora o udelenie poverenia, pričom podľa jej tvrdenia okresný súd o tejto žiadosti už čiastočne rozhodol (s. 3 sťažnosti, pozn.), takže podľa ústavného súdu sťažovateľka už z tohto ňou proklamovaného „čiastočného rozhodnutia“, resp. „čiastočného poverenia“ v danej veci musela mať vedomosť o spisovej značke napádaného exekučného konania.

Vzhľadom na uvedené je teda nepochybne zrejmé, že tvrdenia sťažovateľky o tom, že nemá vedomosť o spisovej značke ňou napádaného exekučného konania sa nezakladajú na   pravde,   resp.   majú   charakter   klamlivého   a   zavádzajúceho   tvrdenia   zo   strany sťažovateľky,   pretože   sama   sťažovateľka   uvádza,   že   porušenie   svojich   práv   namieta v súvislosti s konaním, v ktorom už bolo okresným súdom čiastočne rozhodnuté.

V   súvislosti   s   uvedeným   ústavný   súd   pripomína,   že   nie   je   povinný   z   úradnej povinnosti   odstraňovať nedostatky   sťažnosti   sťažovateľky,   pretože   na taký   postup   slúži inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   pričom z publikovanej   judikatúry   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok zákonom predpísaných náležitostí v podaniach účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010).

Okrem   uvedeného   ústavný   súd   tiež   vo   svojom   uznesení   sp.   zn.   II.   ÚS   117/05 z 11. mája 2005 už uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v   znení   neskorších   predpisov   advokát   je   povinný   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti aj zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby (sťažovateľov), ktoré sú zastúpené osobami práva znalými (advokátmi), tak ako to je aj v prípade sťažovateľky.

Napokon   v   súvislosti   s   náležitosťami   sťažnosti   sťažovateľky   ústavný   súd   tiež podotýka, že sťažovateľka svoje tvrdenia v sťažnosti nepodložila žiadnymi dôkazmi, a to aj napriek   skutočnosti,   že   v   samotnej   sťažnosti   uvádza,   že   ich   k   sťažnosti   pripája,   napr. sťažovateľka   nepredložila   relevantný   dôkaz   (s   odtlačkom   úradnej   prijímacej   pečiatky okresného súdu, pozn.), že bola skutočne podaná žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a tiež nepredložila ani „čiastočné rozhodnutie“ okresného súdu o tejto žiadosti, na   ktorú   v   sťažnosti   poukazuje,   a   tiež   neuviedla   ani   len   dátum,   kedy   malo   byť   toto „čiastočné poverenie“ okresným súdom vydané. Okrem toho sťažovateľka predložením „sťažnosti   adresovanej   predsedovi   okresného   súdu“ nezdokladovala   ani   to,   že   pred podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   skutočne   preukázateľne   vyčerpala   tento   prostriedok nápravy ňou označených práv, a túto skutočnosť iba tvrdila, pričom tiež neuviedla, ako bola táto jej sťažnosť predsedom okresného súdu posúdená.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky, už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd tiež podotýka, že v prípade pravdivosti tvrdení sťažovateľky, že kvôli pretrvávajúcim prieťahom v napádanom exekučnom konaní podala pred podaním sťažnosti ústavnému súdu 2. júla 2012 ešte 9. mája 2012 aj sťažnosť predsedovi okresného súdu na prieťahy   v   konaní,   možno   sťažnosť   sťažovateľky   odmietnuť   aj   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd totiž už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní [podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“)]   je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala ústavnému súdu sťažnosť 2. júla 2012, t. j. ani nie dva mesiace potom, ako (iba podľa jej tvrdenia bez dôkazu, pozn.) 9. mája 2012 podala predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v napádanom exekučnom konaní, takže   z   tohto   hľadiska   podľa   ústavného   súdu   sťažovateľka   neposkytla   okresnému   súdu dostatočný   časový   priestor,   aby   v   dôsledku   využitia   sťažnosti   na   prieťahy   adresovanej predsedovi   okresného   súdu,   ktorú   považuje   ústavný   súd   za   účinný   právny   prostriedok ochrany označených práv, sám vo svojom postupe zjednal nápravu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd zastáva stanovisko, že sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi   okresného   súdu   bola   v   okolnostiach   prípadov   zo   strany   sťažovateľky   iba formálnym úkonom.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. septembra 2012