znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 285/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   M.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej   Advokátskou kanceláriou, s. r. o., B., za ktorú koná konateľ a advokát Mgr. P. Ď., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu   a inú   právnu ochranu zaručeného v čl. 46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k. 8 Sž 13/2010-24 z 20. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára 2011   doručená   sťažnosť   spoločnosti   M.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 8 Sž 13/2010-24 z 20. októbra 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a pripojených listinných dôkazov vyplynul tento skutkový stav: «Rada svojim Oznámením o začatí správneho konania zo dňa 11.02.2010 oznámila sťažovateľovi   začatie   správneho   konania   pod   č.   51-PLO/O-947/2010   vo   veci   možného porušenia § 38 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000   Z.z.   o   telekomunikáciách   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o vysielaní   a retransmisii“)   v   súvislosti   s   tým,   že   navrhovateľ   ako   vysielateľ   televíznej programovej služby TV... odvysielal dňa 15.11.2009 sponzorovaný program E., v ktorom mohlo   dôjsť   k   porušeniu   povinnosti   zabezpečiť,   aby   sponzorovaný   program   priamo nepodporoval predaj služieb sponzora, a to najmä osobitnými propagačnými zmienkami o moskovskom hoteli B....

Rozhodnutím zo dňa 27.04.2010, č. RP/20/2010 Rada rozhodla, že sťažovateľ ako účastník správneho konania č. 51-PLO/O-947/2010 porušil povinnosť ustanovenú v § 38 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii tým, že dňa 15.11.2009 o cca 18.00 hod. odvysielal sponzorovaný program E., v ktorom došlo k priamej podpore služieb sponzora programu osobitnými propagačnými zmienkami o službách v moskovskom hoteli B., za čo mu Rada uložila podľa § 64 ods. 1 písm. d) zákona o vysielaní a retransmisii sankciu - pokutu, určenú podľa § 67 ods. 3 písm. d) zákona o vysielaní a retransmisii, vo výške 1.000,00 EUR (slovom jedentisíc eur).

Rozhodnutie Rady zo dňa 27.04.2010 č. RP/20/2010 bolo sťažovateľovi doručené dňa 03.06.2010....

Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu Rady zo dňa 27.04.2010 č. RP/20/2010 odvolanie podľa § 64 ods. 5 zákona o vysielaní a retransmisii, datované dňom 18.06.2010, ktoré sťažovateľ okrem iného odôvodnil aj tým, že vydaním napadnutého rozhodnutia Rady boli porušené práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s porušením základného princípu právneho štátu (čl. 1 ods. 1   Ústavy   SR),   a   to   z   dôvodu   nezákonného   retroaktívneho   použitia   právnej   normy Radou na skutkový stav, resp. tým, že konanie Rady predchádzajúce rozhodnutiu Rady trpí takými vadami, ktoré mali za následok nezákonné rozhodnutie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   konaní   8   Sž/13/2010   dospel   k   záveru,   že odvolanie podané sťažovateľom nie je dôvodné, a odvolaním napadnuté rozhodnutie Rady potvrdil rozsudkom zo dňa 20.10.2010...»

Sťažovateľka v rámci dôvodov sťažnosti uviedla: „Rada   začala   správne   konanie  ...   po   nadobudnutí   účinnosti   novely   zákona   o vysielaní   a   retransmisii   vykonanej   zákonom   č.   498/2009   Z.z.   (účinnom   odo   dňa 15.12.2009),   pričom   prejednávaný   skutok   sa   stal   za   účinnosti   predchádzajúcej   právnej úpravy (účinnej do 14.12.2009). Navyše zákon č. 498/2009 Z.z.... neobsahuje prechodné ustanovenia, ktoré by deklarovali, že na konania začaté za účinnosti doterajšej právnej úpravy, sa použije nová právna úprava. Postup Rady, ktorého výsledkom bolo rozhodnutie zo dňa 27.04.2010 č. RP/20/2010, bol v rozpore s princípom právneho štátu, nakoľko Rada na prejednanie protiprávnosti skutku, ktorý sa stal za účinnosti starej právnej úpravy, ako aj   ohľadne   uloženia   sankcie   použila   a   aplikovala   novú   právnu   úpravu,   čo   predstavuje nedovolenú právu retroaktivitu. Z uvedeného dôvodu je rozhodnutie Rady nezákonné. Rada   v   konaní   pred   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   nespochybnila,   že postupovala   podľa   právneho   predpisu   platného   a   účinného   v   čase   rozhodovania,   t.j. postupovala   podľa   zákona   o   vysielaní   a   retransmisii   v   znení   zákona   č.   498/2009   Z.z. účinného odo dňa 15.12.2009... Aj Najvyšší súd SR v odôvodnení svojho rozsudku priznáva, že Rada mala postupovať podľa právnej úpravy v čase dokonania skutku sťažovateľom.... V   oboch   vyššie   uvedených   konaniach...   sťažovateľ   namietal   aplikáciu   právneho predpisu (zákona o vysielaní a retransmisii) v konaní o uložení sankcie za správny delikt, ktorý nebol v čase spáchania správneho deliktu platnou a účinnou právnou normou.... V čl. 50 ods. 6 Ústavy SR je priamo zakotvený zákaz retroaktivity v právnom poriadku. Vzhľadom na skutočnosť, že správne trestanie je svojim charakterom a účelom najbližšie k trestnému   konaniu,   resp.   trestaniu   v   oblasti   trestného   práva,   možno   konštatovať,   že modifikovanú aplikáciu ustanovenia čl. 50 ods. 6 Ústavy SR možno rozšíriť aj na iné delikty v oblasti verejného práva, s tým rozdielom, že v oblasti iných odvetví verejného práva možno ochranu pred retroaktivitou možné nájsť v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ktorý zakotvuje princíp právneho štátu... Per analogiam k ustanoveniu čl. 50 ods. 6 Ústavy SR možno konštatovať, že protiprávnosť konania v oblasti verejného práva (teda aj správneho práva) sa posudzuje a sankcia sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol správny delikt spáchaný   (konanie   dokonané).   Neskorší   zákon   sa   použije,   ak   je   to   pre   páchateľa priaznivejšie....

V danom prípade nová právna úprava zákona o vysielaní a retransmisii neprivodila pre   sťažovateľa   priaznivejší   stav   z   hľadiska   posudzovania   protiprávnosti   jeho   konania, resp.   z   hľadiska   ukladania   sankcie...   Z   uvedeného   dôvodu   Rada   nemohla   použiť   novú právnu úpravu na posudzovanie protiprávnosti skutku,   ktorý sa stal za účinnosti starej právnej úpravy.... Uvedené platí bez ohľadu na to, či nová právna úprava je identická so starou právnou úpravou alebo nie.

...   Rada   svojim   rozhodnutím   ako   aj   Najvyšší   súd   SR   svojim   napadnutým potvrdzujúcim   rozsudkom   porušili   princíp   právnej   istoty   a   ochrany   dôvery   občanov v právny poriadok ako imanentných súčastí princípu právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, pretože akceptovali pravú retroaktivitu v právnom poriadku, spätné pôsobenie právnej normy do minulosti v predmetných konaniach.“

Podľa názoru sťažovateľky „Najvyšší súd SR zasiahol svojim rozsudkom vydanom v konaní 8 Sž/13/2010 do práva na súdnu a inú ochranu sťažovateľa, keďže nepreskúmal zákonnosť uloženej sankcie na základe princípov materiálneho právneho štátu a potvrdil rozhodnutie postavené na aplikácii práva v rozpore so zákazom retroaktivity zahrnutým pod vyššie uvedený princíp materiálneho právneho štátu.“.

Podľa sťažovateľky ďalší zásah do jej základného práva na súdnu ochranu spočíva v odlišnej   rozhodovacej   činnosti   najvyššieho   súdu   v identických   veciach.   V súvislosti s touto   námietkou   poukazuje   na   protichodnosť   právnych   záverov   najvyššieho   súdu vyslovených v namietanom rozsudku a v rozsudku č. k. 3 Sž 6/2010-27 z 13. mája 2010 (ďalej len „súvisiaci rozsudok“), ktorého fotokópiu k sťažnosti pripojila.

Zo súvisiaceho rozsudku vyplýva, že najvyšší súd ním zrušil rozhodnutie Rady pre vysielanie   a retransmisiu   (ďalej   len   „Rada“)   č.   RP/3/2010   z   12.   januára   2010,   ktorým sťažovateľke   uložila   pokuty   za   porušenie   §   20   ods.   3   a   4   zákona č.   308/2000   Z.   z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“). Časové súvislosti tohto konania Rady boli identické s konaním, ktoré sťažovateľka napáda sťažnosťou. V konaní pred   najvyšším   súdom   Rada   potvrdila,   že „v   čase   vydania   rozhodnutia   RP/3/2010, postupovala   podľa   právneho   predpisu   platného   a   účinného   v   čase   rozhodovania,   t.   j. postupovala podľa zákona č. 308/2000 Z. z. v znení zákona 498/2009 Z. z. účinného od 15.12.2009“. Najvyšší súd potom konštatoval, že „v tomto prípade je potrebné rozhodnutie odporkyne zrušiť..., keďže na posúdenie správneho deliktu, ktorý je vymedzený vo výroku rozhodnutia   odporkyne   použila   rada   zákon,   ktorý   v   čase,   keď   sa   skutok   stal   nebol účinným“.

Sťažovateľka je toho názoru, že najvyšší súd „svojim postupom porušil zákonom ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania. V roku 2010 v rovnakej veci už   rozhodoval   u   rovnakého   účastníka   a   dospel   k   správnemu   a   odôvodnenému   záveru o porušení zákazu retroaktivity, v dôsledku čoho zrušil rozhodnutie Rady“.

Sťažovateľka navrhla ústavnému súdu, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   zo   dňa   20.10.2010,   sp.   zn. 8 Sž/13/2010,   v   spojení   s   rozhodnutím   Rady   pre   vysielanie   a   retransmisiu   zo   dňa 27.04.2010, č. RP/20/2010, vydaným v správnom konaní č. 51-PLO/O-947/2010, porušil základné právo spoločnosti M. s.r.o. na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1, v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.10.2010, sp. zn.: 8 Sž/13/2010 sa zrušuje vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi, spoločnosti M. s.r.o., so sídlom B.,   trovy   konania   o   podanej   ústavnej   sťažnosti   pred   Ústavným   súdom   SR   vo   výške 314,18 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

V zmysle § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľka zároveň navrhla, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a „odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.10.2010, sp. zn. 8 Sž/13/2010, až do nadobudnutia právoplatností rozhodnutia Ústavného súdu SR o tejto sťažnosti“, pričom svoj   návrh   odôvodnila   tým,   že „Odkladom   vykonateľnosti   napadnutého   rozsudku Najvyššieho   súdu   SR   by   nevznikla   žiadnym   osobám,   vrátane   štátu   zastúpeného   Radou, ujma, ktorá by bola porovnateľná s ujmou, ktorú by utrpel sťažovateľ zaplatením sankcie na základe   právoplatného   rozsudku   Najvyššieho   súdu   SR,   napadnutého   touto   ústavnou sťažnosťou.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom, ktorým najvyšší súd v konaní   o opravnom   prostriedku   sťažovateľky   v rámci   správneho   súdnictva   potvrdil rozhodnutie Rady č. RP/20/2010 z 27. apríla 2010. Podľa tvrdenia sťažovateľky zásah do jej základného   práva   na   súdnu   ochranu   namietaným   rozsudkom   spočíva   v nerešpektovaní zákazu pravej retroaktivity, ako aj v nejednotnej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu v identických veciach, ktorá narúša princíp právnej istoty a predvídateľnosti práva.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie ňou označených práv podľa ústavy a dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 8 Sž 13/2010-24 z 20. októbra 2010 je podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.  

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

1.   Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   v   konaní   o   opravnom   prostriedku sťažovateľky proti rozhodnutiu Rady nebol sporným skutkový stav veci. Sťažovateľka ani v opravnom prostriedku, ani v sťažnosti doručenej ústavnému súdu nespochybňuje záver Rady o porušení jej zákonnej povinnosti odvysielaním sponzorovaného programu, v ktorom došlo k priamej podpore predaja služieb sponzora programu. Preto sa ústavný súd týmito otázkami nezaoberal a svoj prieskum namietaného rozsudku najvyššieho súdu orientoval na nosnú   sťažnostnú   námietku   sťažovateľky   založenú   na   názore   o   retroaktívnej   aplikácii relevantných ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii Radou a o následnom potvrdení tohto postupu najvyšším súdom.

Podľa rozhodnutia Rady správneho deliktu sa sťažovateľka mala dopustiť tým, že „dňa 15. novembra 2009 o cca 18:00 hod. odvysielala sponzorovaný program E., v ktorom došlo   k priamej   podpore   predaja   služieb   sponzora   programu   osobitnými   propagačnými zmienkami o službách v moskovskom hoteli B.“, čím porušila povinnosť ustanovenú v § 38 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii, ktorý zakazuje, aby sponzorovaný program priamo podporoval predaj služieb sponzora. Rada dospela k názoru, že ak je sponzorom spoločnosť, ktorá   je   súčasťou   väčšej   finančnej   skupiny,   propagačné   efekty   sa   budú   týkať   nielen konkrétnej spoločnosti, ale aj celej finančnej skupiny ako takej (v posudzovanom prípade finančnej skupiny JT). V predmetnom programe bolo odvysielaných viacero vyjadrení, ktoré hodnotili služby ponúkané v moskovskom hoteli B., ktorý je akvizíciou finančnej skupiny...,   ktorej   súčasťou   je   sponzor   programu   (...).   Keďže   tieto   vyjadrenia   svojou intenzitou a rozsahom presiahli mieru bežných vyjadrení informačného charakteru, Rada ich vyhodnotila   ako   osobitné   propagačné   zmienky   o službách   v moskovskom   hoteli   B. Na tomto právnom názore Rada   založila svoj   záver o porušení povinnosti   sťažovateľky vyplývajúcej z ustanovenia § 38 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii. S prihliadnutím na skutočnosť, že išlo o opakované porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 38 ods. 4 citovaného zákona, Rada uložila sťažovateľke sankciu podľa § 64 ods. 1 písm. d) citovaného zákona, teda   pokutu   vo   výške   1   000   €   určenú   podľa   § 67   ods.   3   písm.   d)   zákona   o vysielaní a retransmisii. Formulovaný právny názor Rady najvyšší súd potvrdil.

Podľa § 38 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii v znení účinnom do 14. decembra 2009 vysielateľ je povinný zabezpečiť, aby sponzorovaný program priamo nepodporoval predaj, nákup ani prenájom tovarov alebo služieb sponzora alebo tretej osoby, a to najmä osobitnými   propagačnými   zmienkami   o uvedených   výrobkoch   či   službách   v týchto programoch.

Podľa § 38 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii v znení účinnom od 15. decembra 2009 vysielateľ a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie je povinný zabezpečiť,   aby   sponzorovaný   program,   sponzorovaná   programová   služba   alebo sponzorovaná audiovizuálna mediálna služba na požiadanie priamo nepodporovala predaj, nákup   ani   prenájom   tovarov   alebo   služieb   sponzora   alebo   tretej   osoby,   a   to   najmä osobitnými   propagačnými   zmienkami   o   uvedených   tovaroch   či   službách   v   týchto programoch,   programovej   službe   alebo   v   audiovizuálnych   mediálnych   službách   na požiadanie.

Podľa   §   67   ods.   3   písm.   d)   zákona   o   vysielaní   a   retransmisii   v znení   účinnom do 14. decembra   2009   Rada   uloží   pokutu   vysielateľovi   televíznej   programovej   služby od 663   eur   do   66   387   eur   a   vysielateľovi   rozhlasovej   programovej   služby   od   99   eur do 19 916 eur, ak porušil podmienky na vysielanie sponzorovaných programov.

Podľa   §   67   ods.   3   písm.   d)   zákona   o   vysielaní   a   retransmisii   v znení   účinnom od 15. decembra   2009   Rada   uloží   pokutu   vysielateľovi   televíznej   programovej   služby okrem   vysielateľa prostredníctvom   internetu   od   663 eur do   66 387 eur a vysielateľovi rozhlasovej   programovej   služby   od   99   eur   do   19   916   eur,   ak   porušil   podmienky   na vysielanie sponzorovaných programov a sponzorovanej programovej služby.

Zmyslom zákazu retroaktivity pri aplikácii právnych noriem (obzvlášť tých, ktoré regulujú sankcionovanie za spáchanie rôznych druhov deliktov verejnoprávnej povahy) je zabezpečiť právnu istotu delikventa založenú na požiadavke, aby v čase páchania skutku vedel,   či   zaň   podľa   objektívneho   práva   možno   vyvodiť   zodpovednosť   spočívajúcu v negatívnych právnych následkoch a aké negatívne právne následky mu za delikt hrozia.Ústavný   súd   plne   akceptuje   všeobecne   formulované   právne   názory   sťažovateľky obsiahnuté v   odôvodnení   sťažnosti   týkajúce   sa   zákazu   retroaktívnej   aplikácie   právnych noriem, nestotožňuje sa však s jej názorom, že tieto právne názory sú aplikovateľné na posudzovaný prípad. Z citovaných ustanovení § 38 ods. 4 a § 67 ods. 3 písm. d) zákona o vysielaní   a   retransmisii   účinných   v   čase   spáchania   deliktu   sťažovateľky   a   v   čase rozhodovania Rady o tomto delikte podľa názoru ústavného súdu nad všetky pochybnosti vyplýva, že skutok sťažovateľky postihnuteľný Radou bol za správny delikt považovaný tak v období jeho spáchania (15. novembra 2009), ako aj v čase, keď Rada vydala rozhodnutie o porušení   povinnosti   ustanovenej   v   §   38   ods.   4   zákona   o vysielaní   a retransmisii a o uložení sankcie (27. apríla 2010). Sťažovateľka ako vysielateľka programovej služby bola   totiž   podľa   právneho   stavu   účinného   15.   novembra   2009,   rovnako   však   aj   podľa právneho   stavu   účinného   27.   apríla   2010   povinná   rešpektovať   povinnosť   vyplývajúcu z ustanovenia   §   38   ods.   4   citovaného   zákona,   ktorej   obsah   sa   pre   vysielateľa a sponzorovaný   program   v dôsledku   novelizácie   zákona   o vysielaní   a retransmisii v žiadnom   ohľade   nezmenil.   Novela   zákona   o vysielaní   a   retransmisii   účinná   od   15. decembra 2009 iba rozšírila okruh povinných subjektov z vysielateľa aj na poskytovateľa audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a zároveň rozšírila povinnosť vyplývajúcu z § 38 ods. 4 citovaného zákona aj na sponzorovanú programovú službu a sponzorovanú audiovizuálnu službu na požiadanie, pričom ani sankcia za porušenie tejto povinnosti sa nezmenila.   V tejto   súvislosti   preto   nemožno   za   žiadnych   okolností   uvažovať   o   právnej neistote sťažovateľky, a preto je aj správny záver najvyššieho súdu, ktorý v odôvodnení namietaného rozsudku uviedol:

„Senát najvyššieho súdu sa síce stotožnil s názorom navrhovateľky, že predmetný skutok vrátane uloženej sankcie bolo potrebné posúdiť podľa právnej úpravy účinnej v čase, kedy sa skutok stal, t.j. podľa zákona č. 308/2000 Z. z. v znení účinnom do 14. decembra 2009, ale s prihliadnutím na skutočnosť, že zmena ustanovenia § 38 ods. 4 sa týkala iba rozšírenia subjektov, na ktoré sa toto ustanovenie vzťahuje a rovnako zostala nezmenená aj sankcia   za   porušenie   tohto   zákonného   ustanovenia,   dospel   k   záveru,   že   rozhodnutie odporkyne bolo postihnuté iba formálnou vadou, ktorá nemala vplyv na jeho zákonnosť a navrhovateľka   ani   postupom,   ani   rozhodnutím   odporkyne   nebola   ukrátená   na   svojich právach.“

Je   potrebné   prisvedčiť   sťažovateľke,   že   Rada   skutočne   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia   uviedla,   že „Vzhľadom   na   absenciu   prechodných   ustanovení   k   zmenám účinným k 15.12.2009 Rada pri rozhodovaní v predmetnom správnom konaní postupovala podľa   účinného   znenia   zákona   č.   308/2000   Z.   z.“,   avšak   berúc   do   úvahy   materiálne hľadisko ochrany ústavnosti, ktoré presadzuje v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd   konštatuje,   že   uvedený   nedostatok   nemožno   kvalifikovať   ako   porušenie   zákazu retroaktivity. Zákaz retroaktivity nie je samoúčelný, jeho zmyslom je chrániť právnu istotu adresáta právnej normy. Keďže vzhľadom na už uvedené okolnosti posudzovaného prípadu je zrejmé, že právna istota sťažovateľky, čo sa týka porušenia povinnosti podľa § 38 ods. 4 zákona   o   vysielaní   a retransmisii,   nebola   novelizáciou   tohto   zákona   účinnou od 15. decembra 2009 nijako dotknutá, potom materiálny obsah zákazu retroaktivity pri aplikácii   právnych   noriem   nebol   v prípade   sťažovateľky   naplnený.   Tento   záver   je rozhodujúci pre posúdenie   prvej   námietky   sťažovateľky   o nerešpektovaní zákazu pravej retroaktivity   (a   tým   nerešpektovaní   princípu   materiálneho   právneho   štátu)   namietaným rozsudkom ako nedôvodnej.

2. Druhá sťažnostná námietka vychádzala zo sťažovateľkou preukázanej skutočnosti, že najvyšší súd už skôr v totožnej veci posúdil otázku retroaktívnej aplikácie § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii odlišne. Ústavný súd nespochybňuje relevantnú totožnosť oboch   posudzovaných   vecí,   predovšetkým   v právnej   rovine,   teda   v otázke   retroaktívnej aplikácie ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   k   imanentným   znakom   právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99).

Ústavný súd však dodáva, že zásadne nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je predovšetkým vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07). Úlohou ústavného súdu je posúdiť napadnuté rozhodnutia len z pohľadu ich ústavnej udržateľnosti.

V   odôvodnení   súvisiaceho   rozsudku   podľa   názoru   ústavného   súdu   absentuje aplikačná interpretácia tam citovaných ustanovení ústavy i ustanovení dohovoru, na ktoré najvyšší súd odkázal (čl. 6 a čl. 7 dohovoru). Najvyšší súd iba skonštatoval, že rozhodnutie Rady   je   potrebné   zrušiť,   keďže   na   posúdenie   správneho   deliktu,   ktorý   je   vymedzený vo výroku   rozhodnutia   Rady,   bol   použitý   zákon,   ktorý   v čase   spáchania   skutku   nebol účinný. Nijako   sa   však   nevysporiadal   s čiastočnou   totožnosťou   relevantných   ustanovení zákona   o vysielaní   a retransmisii,   ktorá   mala   v posudzovaných   skutkových   okolnostiach pre rozhodnutie Rady nesporný význam. Najvyšší súd len formálne odkázal na skutočnosť, že Rada neaplikovala pri rozhodovaní právne normy účinné v čase spáchania skutku, bez toho,   aby   sa   zaoberal   aj materiálnym   hľadiskom,   ktorým je   podstata   a účel   zákazu retroaktivity. Preto právny záver vyslovený v súvisiacom rozsudku podľa názoru ústavného súdu   vyvoláva relevantné pochybnosti   o splnení   požiadaviek   na   ústavne   akceptovateľné súdne rozhodnutie. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že v konaní podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   sa   nemožno   dovolávať   právnej   istoty   založenej   na   neústavnej   alebo nezákonnej rozhodovacej praxi orgánov verejnej moci.  

Navyše, ústavný súd má pochybnosti, či v súvislosti s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 6/2010 z 13. mája 2010 možno hovoriť o konštantnej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu alebo či nejde o ojedinelý právny názor jedného zo senátov najvyššieho súdu. Zo sťažnosti sťažovateľky vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 16/2011 ústavný súd zistil, že najvyšší súd v inej veci sťažovateľky vedenej pod sp. zn. 2 Sž 8/2010, ktorá je skutkovo aj právne identická s vecou vedenou najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Sž 6/2010, rozhodol obdobne ako vo veci namietaného rozsudku, teda potvrdil rozhodnutie Rady.

Ústavný   súd   neopomenul   ešte   jeden   významný   aspekt   charakteru   právnej   istoty sťažovateľky v skutkových okolnostiach jej prípadu.

Sťažovateľka sa dovoláva ústavnej ochrany jej právnej istoty, pričom táto ochrana má byť docielená zrušením namietaného rozsudku a následným vrátením veci najvyššiemu súdu na prijatie rozhodnutia súladného so skorším súvisiacim rozsudkom. Vyhovenie tejto požiadavke by však podľa názoru ústavného súdu neposkytovalo ochranu právnej istote sťažovateľky, ktorou disponovala 15. novembra 2009, keď sporná relácia bola odvysielaná. V   tom   čase   totiž   súvisiaci   rozsudok   najvyššieho   súdu   ešte   nebol   ani   vyhlásený, sťažovateľke   teda   nebol   doručený,   a   tak   nemohol   byť   ani   právoplatný.   Právna   istota sťažovateľky v čase odvysielania sponzorovaného programu „E.“ sa preto nemohla zakladať na vedomosti o tom, že po zmene právnej úpravy budú okolnosti jej skutku posúdené tak, ako to najvyšší súd učinil 13. mája 2010 v súvisiacom rozsudku.

Z uvedeného vyplýva, že právna istota v kvalite, akej sa sťažovateľka sťažnosťou dovoláva,   v   čase   spáchania   jej   skutku   objektívne   neexistovala.   Ústavný   súd   jej   potom nemôže priznať právnu ochranu.

Sťažovateľka   sa   teda   druhou   sťažnostnou   námietkou   domáhala   ochrany   právnej istoty nastolenej súvisiacim rozsudkom, o ktorého kvalite odôvodnenia a v nadväznosti na to i o správnosti z neho vyplývajúceho právneho záveru existujú závažné ústavne významné pochybnosti. V namietanom rozsudku naproti tomu ústavný súd nezistil žiadne arbitrárne či ústavne neudržateľné závery, ktoré by mohli signalizovať možné porušenie označených práv   sťažovateľky.   Navyše,   v   čase   spáchania   skutku   sťažovateľky   jej   právna   istota objektívne nebola tvorená žiadnou vedomosťou o právnych záveroch, ktoré napokon našli svoje vyjadrenie v súvisiacom rozsudku. Ústavný súd preto hodnotí aj druhú sťažnostnú námietku sťažovateľky ako nedôvodnú.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že namietaným rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu jej označených práv, a preto   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z dôvodu   odmietnutia   sťažnosti   ako   zjavne   neopodstatnenej   ústavný   súd   už nevyzýval sťažovateľku na predloženie splnomocnenia na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, ktoré nebolo súčasťou príloh jej sťažnosti.

Keďže sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení namietaného rozsudku   najvyššieho súdu,   ako aj rozhodnutie o priznaní trov   konania je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvej vety   ústavy),   ústavný   súd   o   tejto   časti   sťažnosti   už   nerozhodoval.   Ústavný   súd   preto nepovažoval za dôvodné vyzývať sťažovateľku na predloženie splnomocnenia.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   rozhodovať o návrhu sťažovateľky na vydanie dočasného opatrenia podľa § 52 zákona o ústavnom súde.P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011