znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 285/2010-43

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   novembra   2010 v senáte   zloženom   z   predsedu   Juraja   Horvátha   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a   Lajosa Mészárosa prerokoval sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou Mgr. A. Č.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 Obdo V 18/2009 z 28. januára 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti T., s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 18/2009 z 28. januára 2010   p o r u š e n é   b o l o.

2. Z r u š u j e   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 Obdo V 18/2009   z 28.   januára   2010   a vec v r a c i a   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti T., s. r. o.,   p r i z n á v a   náhradu trov konania v sume 382,33 € (slovom tristoosemdesiatdva eur a tridsaťtri centov), ktorú j e   Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý   zaplatiť   na   účet   advokátky   Mgr.   A.   Č.,   B.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2010 doručená   sťažnosť,   doplnená   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   3.   júna   2010, spoločnosti   T.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo V 18/2009 z 28. januára 2010.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:„Základné právo sťažovateľa T. s.r.o., B.... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa Čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   v   dovolacom   konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 18/2009, porušené bolo.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   28.01.2010   sp.   zn. 1 Obdo V 18/2009, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   II.   ÚS   285/2010-20   zo   17.   júna   2010   sťažnosť sťažovateľa prijal na ďalšie konanie.

II.

Ako vyplýva z obsahu spisu Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Cb 103/03, ktorý ústavný súd pripojil pre účely rozhodovania o podanej sťažnosti, v tomto konaní sa spoločnosť S., so sídlom   v Poľskej republike (ďalej len „žalobca“), domáhala proti sťažovateľovi ako žalovanému zaplatenia sumy 2 340 468, 53 PLN s 10 % ročným   úrokom   z   omeškania   od   16.   apríla   2003   do zaplatenia   z   titulu   náhrady   škody a ušlého   zisku   súvisiaceho   so   zavedením   počítačového   systému   na   prijímanie bookmakerských stávok.

Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že zmluvou o predaji licencie z 19. júna 1997 sa   sťažovateľ   zaviazal   predať   žalobcovi   licenciu   na   softvér   slúžiaci   na   prijímanie bookmakerských stávok, ktorej integrálnou súčasťou bola licenčná dohoda z 19. júna 1997, ktorá doplnila podmienky dodávky. Tvrdil, že sťažovateľ do softvéru zasiahol tým, že do neho uložil obmedzenie dátumu na prácu s programom po 12. októbri 2001, v dôsledku čoho sa od tohto času stal počítačový systém nefunkčný. Tým sťažovateľ porušil svoje zmluvné povinnosti a poškodil žalobcu – spôsobil mu škodu vo výške 971 039,53 PLN, ktorá   zodpovedá   materiálovým   nákladom   žalobcu   na   zavedenie   nového   systému   na prijímanie bookmakerských stávok, a žalobcovi ušiel z rovnakého dôvodu zisk v období od 12.   októbra   2001   do   úplného   sfunkčnenia   nového   systému   vo   výške   1   369   429   PLN. Sťažovateľ sa bránil tým, že nekonal protiprávne, pretože obsahom zmluvného vzťahu so žalobcom bolo iba poskytnutie softvéru pre centrálu žalobcu a 7 pobočiek, avšak už nie pre ostatné pobočky. Softvér pre ďalšie pobočky nebol predmetom zmluvy so žalobcom, nebola dohodnutá ani jeho cena. Žalobcovi bol pobočkový softvér poskytnutý iba do dočasného užívania,   aby   žalobca   mohol   rozbehnúť   prevádzku.   Sťažovateľ   nepredĺžil   tzv.   licenčné kľúče pre žalobcu na čas po 12. októbri 2001, pretože žalobca mu odmietol zaplatiť odplatu za používanie pobočkového softvéru (na 124 pobočkách). Navyše žalobca sťažovateľovi oznámil,   že   na   19   pobočkách   žalobcu   funguje   softvér   od   inej   spoločnosti,   čo   zmluva o predaji licencie uzatvorená medzi sťažovateľom a žalobcom zakazovala.

Sťažovateľ v priebehu konania doručil krajskému súdu 21. februára 2005 podanie označené ako „Doplnenie vyjadrenia a protinávrh žalovaného“. Sťažovateľ týmto podaním krajskému   súdu   s   poukazom   na   ustanovenie   §   388   ods.   1   a   2   Obchodného   zákonníka navrhol, „aby   zaviazal   žalobcu   zaplatiť   žalovanému“ sumu   250   676   Sk   s   úrokom z omeškania 9,68 % ročne od 27. septembra 1997 do zaplatenia, sumu 249 806 Sk s úrokom z omeškania 9,68 %   ročne od   27. októbra 1997 do   zaplatenia a sumu 11 801 357 Sk s úrokom z omeškania 9,68 % ročne od 13. októbra 2001 do zaplatenia. Tento svoj návrh odôvodnil tým, že žalobca mu podľa rovnakých zmlúv neuhradil celú sumu, na ktorú mal sťažovateľ nárok za poskytnutie softvéru pre centrálu a 7 pobočiek (za základe zmluvy o predaji licencie mal žalobca zaplatiť sťažovateľovi 29 500 USD, pričom z tejto sumy zaplatil iba 7 375 USD; zaplatil dohodnutú prvú splátku, ale nezaplatil nasledujúce splátky spolu vo výške 250 676 Sk a 249 806 Sk) a navyše prevádzkoval systém na 117 pobočkách neoprávnene a bez akejkoľvek odplaty (keďže za jednu pobočku zodpovedala dojednaná odplata za používanie softvéru 2 107 USD, celková suma pri 117 pobočkách zodpovedá sume 11 801 357 Sk). Žalobca tento nárok sťažovateľa popieral.

Krajský   súd   vykonaným   dokazovaním   dospel   k   záveru,   že   predaj   licencií pobočkového softvéru presahujúci 7 pobočiek nebol súčasťou predmetu ani jednej zo zmlúv uzatvorených medzi sťažovateľom a žalobcom a sťažovateľ si použitím licenčných kľúčov chránil svoje duševné vlastníctvo. Keďže sťažovateľ neporušil svoju zmluvnú povinnosť, žalobu žalobcu krajský súd rozsudkom č. k. 17 Cb 103/03-236 z 25. apríla 2007 zamietol.Na   druhej   strane   krajský   súd   považoval   za   preukázaný   nárok   sťažovateľa   voči žalobcovi, a preto rovnakým rozsudkom č. k. 17 Cb 103/03-236 z 25. apríla 2007 v znení opravného uznesenia č. k. 17 Cb 103/03-265 z 8. augusta 2008 a opravného uznesenia č. k. 17 Cb 103/03-268   z   22.   augusta   2008   zaviazal   žalobcu   zaplatiť   sťažovateľovi   sumu 250 676 Sk s úrokom z omeškania 9,68 % ročne od 27. septembra 1997 do zaplatenia, sumu 249 806 Sk s úrokom z omeškania 9,68 % ročne od 27. októbra 1997 do zaplatenia a sumu 11 801 357 Sk s úrokom z omeškania 9,68 % ročne od 13. októbra 2001 do zaplatenia.Tretím výrokom rozsudku č. k. 17 Cb 103/03-236 z 25. apríla 2007 krajský súd zaviazal žalobcu nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 418 077 Sk.

O   odvolaní   žalobcu   proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   17   Cb   103/03-236 z 25. apríla 2007 v znení opravného uznesenia č. k. 17 Cb 103/03-265 z 8. augusta 2008 a opravného uznesenia č. k. 17 Cb 103/03-268 z 22. augusta 2008 rozhodoval najvyšší súd ako súd odvolací, ktorý rozsudkom sp. zn. 5 Obo 73/2007 z 19. novembra 2008 napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že nárok na ich náhradu sťažovateľovi nepriznal. Najvyšší súd rozhodoval v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. A. P. a členov JUDr. Z. Ď. a JUDr. Z. K.

Proti tomuto rozsudku podal dovolanie 19. novembra 2008 žalobca. Dôvodil tým, že v   konaní došlo   k   vade podľa   § 237 písm.   e) Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej aj „OSP“), pretože sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, keďže prvostupňový súd rozhodol o protinávrhu sťažovateľa napriek tomu, že sťažovateľ nenavrhol, aby mu bolo prisúdené viac, ako si uplatnil žalobca. Takýto prejav sťažovateľa nie je vzájomným návrhom, ktorý by zo sťažovateľovej pohľadávky urobil prerokúvanú vec, ale je len obranou proti žalobe a súd sa s ňou mal vysporiadať len v odôvodnení rozsudku ako o otázke prejudiciálnej (išlo iba o uplatnenie protipohľadávky na započítanie). Pohľadávka žalobcu uplatnená žalobou predstavovala sumu 19 789 686,43 Sk a pohľadávka sťažovateľa uplatnená podaním z 21. februára 2005 predstavovala sumu 11 801 357 Sk. Podanie sťažovateľa preto nebolo možné posúdiť ako vzájomný návrh, ale iba ako obranu proti žalobe (§ 98 OSP). Podľa názoru žalobcu v konaní došlo aj k vade podľa § 237 písm. f) OSP, pretože žalobcovi bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že najvyšší súd nariadil   odvolacie   pojednávanie   na   30.   júl   2008,   toto   však   bolo   odročené   na   neurčito a 29. júla 2008 bolo žalobcovi doručené pri nahliadnutí do spisu krátkou cestou vyjadrenie sťažovateľa z 15. novembra 2007 k dovolaniu. Žalobcovi tak bolo znemožnené uplatniť svoju obranu, keďže najvyšší súd nové pojednávanie vo veci už nenariadil a ani žalobcu o tom neinformoval. Ďalej žalobca vytýkal odvolaciemu súdu [podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c)   OSP]   aj   to,   že   prvostupňový   súd   nesprávne   a   neúplne   zistil   skutkový   stav   veci, nevysporiadal sa s rozpormi v konaní a svoje rozhodnutie založil na nesprávnom právnom posúdení   veci   aj   preto,   že   priznal   sťažovateľovi   domnelú   pohľadávku   v   slovenských korunách vo výške, ktorá nezodpovedá jej riadnemu prepočtu z USD (došlo k účelovému prepočtu   mien).   Žalobca   navrhol   dovolaciemu   súdu,   aby   rozsudok   odvolacieho   súdu (prípadne   aj   rozsudok   prvostupňového   súdu)   zrušil   a   vrátil   vec   na   ďalšie   konanie najvyššiemu, resp. krajskému súdu.

Sťažovateľ vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie „zamietnuť“. Poukázal na to, že podaním z 21. februára 2005 si výslovne v súlade s § 97 ods. 1 OSP uplatnil proti žalobcovi svoj peňažný nárok vzájomným návrhom bez akéhokoľvek návrhu na vzájomné započítanie na žalobou uplatnený nárok žalobcu. Za tento vzájomný návrh zaplatil aj súdny poplatok.   Odvolacie   pojednávanie   nariadené   najvyšším   súdom   na   30.   júl   2008   nebolo odročené,   ale   bolo   zrušené,   a   teda   očakávanie   ďalšieho   pojednávania   žalobcom   bolo neodôvodnené. S ostatnými dovolacími tvrdeniami žalobcu sa podľa názoru sťažovateľa vysporiadal už súd prvého stupňa.

Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením sp. zn. 1 Obdo V 18/2009 z 28. januára 2010 rozsudok najvyššieho súdu č. k. 5 Obo 73/2007-274 z 19. novembra 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 17 Cb 103/03-236 z 25. apríla 2007 v znení opravného uznesenia   č.   k.   17   Cb   103/03-265   z   8.   augusta   2008   a   opravného   uznesenia   č.   k. 17 Cb 103/03-268 z 22. augusta 2008 zrušil a vec vrátil krajskému sudu na ďalšie konanie.V odôvodnení uznesenia sp. zn. 1 Obdo V 18/2009 z 28. januára 2010 najvyšší súd konštatoval,   že   síce   nezistil   naplnenie   dovolacieho   dôvodu   podľa   §   237   písm.   f)   OSP (najvyšší súd odvolacie pojednávanie nariadené na 30. júl 2008 neodročil, ale zrušil), avšak prvostupňové i odvolacie „konania sú postihnuté vadou podľa § 237 písm. e/ O.s.p., tj že súd prvostupňový, ako i odvolací, konal o vzájomnom návrhu žalovaného, pričom nemal vyriešené, či ide o vzájomný návrh podľa ust. § 97 ods.1 O.s.p. alebo vzájomný návrh – obranu proti návrhu podľa ust. § 98 O.s.p.“.

III.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 13. mája 2010 poukázal najprv na to, že najvyšší súd v uznesení sp. zn. 1 Obdo V 18/2009 z 28. januára 2010 za jediné   kritérium   svojho   rozhodovania   považoval   to,   či   si   sťažovateľ   uplatnil,   alebo neuplatnil   viac,   než   čoho   sa   domáhal   v   žalobe   žalobca.   Vôbec   nevzal   do   úvahy,   že sťažovateľ v priebehu celého konania odmietal nárok žalobcu uplatnený žalobou, čo sa týka jeho   základu,   a   žiadal   ho   v   celom   rozsahu   zamietnuť.   Preto   ani   svojím   podaním z 21. februára   2005   nemohol   sledovať   vzájomné   započítanie   pohľadávok,   svoj   peňažný nárok proti žalobcovi uplatnil vzájomným návrhom bez akéhokoľvek návrhu na započítanie voči žalobou uplatnenému nároku žalobcu. Za tento samostatný vzájomný návrh podľa § 97 ods. 1 OSP zaplatil sťažovateľ aj súdny poplatok. Ak ho následne žiadal vrátiť, vychádzal z toho, že súdny poplatok mu mal byť vyrubený podľa spoločnej poznámky č. 2 k položkám 1   a   2   sadzobníka   súdnych   poplatkov   iba   z   rozdielu,   o   ktorý   prevyšuje   sťažovateľom uplatnená   pohľadávka   uplatnenú   žalobcom   voči   nemu   (toto   ustanovenie   sadzobníka súdnych   poplatkov   v   rozhodnom   čase   znelo:   Ak   odporca   žiada,   aby   súd   rozhodol o vzájomnej pohľadávke aj nad sumu uplatnenú návrhom, platí sa poplatok zo sumy, ktorá prevyšuje   cenu   predmetu   konania   podľa   návrhu.).   Ani   to   dovolací   súd   pri   svojom rozhodovaní nevzal do úvahy. Keďže krajský súd nevylúčil vzájomný návrh sťažovateľa na samostatné konanie, nastali právne následky podaného návrhu na začatie konania a súd s týmto návrhom takto aj konal. Pri výklade a aplikácii § 98 OSP platí, že nevyhnutným predpokladom na to, aby bolo toto ustanovenie aplikované, je skutočnosť, že odporca proti navrhovateľovi uplatňuje svoju pohľadávku na započítanie. Zo súdneho spisu je zrejmé, že sťažovateľ podal 21. februára 2005 riadny vzájomný návrh v zmysle ustanovenia § 97 ods. 1 OSP, a rovnako zrejmé je aj to, že sťažovateľ si nikdy neuplatnil proti žalobcovi pohľadávku na započítanie. Hoci je teda zrejmé, že podmienky § 237 písm. e) OSP splnené neboli, najvyšší súd na jeho základe rozsudky odvolacieho a prvostupňového súdu zrušil. Tým porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Výklad uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku najvyšším súdom nebol súladný s ústavou. Iba dôslednou   aplikáciou   ústavne   súladného   výkladu   ustanovenia   §   97   ods.   1   a   §   98   OSP dochádza k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. V konaní o dovolaní   žalobcu   nebola   sťažovateľovi   najvyšším   súdom   poskytnutá   súdna   ochrana v medziach   zákona,   do   ktorej   patrí   aj   právo   sťažovateľa   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, a právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad právnej normy.

Podaním doručeným ústavnému súdu 3. júna 2010 sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil o tvrdenie, podľa ktorého k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo aj tým, že sudkyňa JUDr. A. P. o veci sťažovateľa rozhodovala najprv ako predsedníčka odvolacieho senátu a neskôr aj ako členka dovolacieho senátu, čo je vylúčené aj s poukazom na § 14 ods. 2 OSP. K tomuto podaniu sťažovateľ pripojil prípis najvyššieho súdu sp. zn. Nobs 46/2010 z 5. mája 2010, ktorým najvyšší súd odpovedal na žiadosť právneho zástupcu sťažovateľa o poskytnutie informácie z 20. apríla 2010, ktorou žiadal (okrem iného) oznámiť, v akom zložení rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obdo V 18/2009. V prípise najvyššieho súdu sp. zn. Nobs 46/2010 z 5. mája 2010, ktorý bol podpísaný JUDr. J. S. – predsedom obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, bolo uvedené: „Zloženie senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodujúceho vec vedenú pod sp. zn. 1 Obdo V 18/2009 bolo nasledujúce: predsedníčka senátu – JUDr. D. L., členovia senátu JUDr. J. S., JUDr. A. M., JUDr. A. P., JUDr. P. D.“

Ústavný   súd výzvou   č.   k.   II.   ÚS   285/2010-25 z 29.   júna 2010 vyzval predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti sťažovateľa a jej doplneniu, súčasne vrátil najvyššiemu súdu zapožičaný spis sp. zn. 1 Obdo V 18/2009 a vyzval najvyšší súd, aby oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Najvyšší súd sa na výzvu ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním doručeným ústavnému súdu 9. augusta 2010. Uviedol, že vec vedená pred najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Obdo V 18/2009 nie je právoplatne skončená. Stotožnil sa s dôvodmi svojho rozhodnutia vo veci sp. zn. 1 Obdo V 18/2009 a poukázal aj na to, že „sám žalovaný najprv žiadal jeho návrh posúdiť podľa § 97 ods. 1 O.s.p. a následným podaním podľa § 98 O.s.p. Tento rozpor   súdy neodstránili!   Vo   svojej   sťažnosti sťažovateľ   –   žalovaný síce   tvrdí,   že   súdy žiadal, aby jeho podanie z 21.02.2005 bolo posudzované podľa § 97 ods.1 O.s.p., čo však z jeho konania nevyplýva – viď podanie zo 7. novembra 2005. Táto skutočnosť nie je jasná sťažovateľovi ani teraz. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na str. 5 jeho sťažnosti týkajúcej sa zaplatenia súdneho poplatku za vzájomný návrh.“. K tvrdeniam sťažovateľa obsiahnutým v jeho podaní doručenom ústavnému súdu 3. júna 2010 najvyšší súd uviedol: „Je   pravdou,   že   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   listom   z   5.   mája   2010   informoval sťažovateľa pod sp. zn. Nobs 46/2010, že zloženie dovolacieho senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 1 Obdo V 18/2009 bolo: predsedníčka senátu JUDr. D. L., členovia senátu JUDr. J. S., JUDr. A. M., JUDr. A. P. a JUDr. P. D. Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom liste omylom uviedol odvolací senát jeho zloženie v inej právnej   veci   a   to   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   1   MObdo   V   18/2009.   Rovnako   omylom Najvyšší súd Slovenskej republiky zaslal ÚS SR dňa 28. mája 2010 spis sp. zn. 1 MObdo V 18/2009 vo veci žalobcu R. S., B. c/a JUDr. A. T. SKP S. o vylúčenie veci z konkurznej podstaty. Najvyšší súd SR, preto v prílohe zasiela ústavnému súdu SR spis sp. zn. 1 Obdo V 18/2009   s   tým,   že   členmi   dovolacieho   senátu   boli:   predsedníčka   senátu   JUDr.   D.   L., členovia senátu JUDr. A. M., JUDr. J. S., JUDr. P. D. a JUDr. J. Z. JUDr. A. P. bola vylúčená   z rozhodovania   veci   sp.   zn.   1 Obdo   V   18/2009.   Posúdenie,   či   išlo   o   návrh žalovaného podľa ust. § 97 ods. 1 O.s.p. alebo § 98 O.s.p. je vecou všeobecných súdov, tým, že dovolací súd uznal prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. e/ O.s.p. konvalidoval aj prípustnosť dovolania podľa § 237 f/ O.s.p., ktoré ust. § 237 písm. e/ O.s.p. subsumuje.“ V prílohe   tohto   podania   doručil   najvyšší   súd   ústavnému   súdu   spis   sp.   zn.   1   Obdo   V 18/2009.

Sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 19. júla 2010 oznámil, že súhlasí s upustením   od   verejného   ústneho   pojednávania.   S   rozhodnutím   ústavného   súdu   bez ústneho pojednávania vyslovil svoj súhlas aj najvyšší súd (v podaní doručenom ústavnému súdu 9. augusta 2010).

Sťažovateľ   30.   septembra   2010   doručil   ústavnému   súdu   svoje   stanovisko k vyjadreniu   najvyššieho   súdu.   Zotrval   v   ňom   na   svojich   dovtedajších   tvrdeniach a argumentoch.   Ďalej   uviedol,   že   v   zmysle   sadzobníka   zákona   o   súdnych   poplatkoch v znení účinnom ku dňu, keď sťažovateľ požiadal o vrátenie súdneho poplatku (3. novembra 2005),   v   sťažnosti   citovaná   poznámka   č.   2   z   hľadiska   vymedzenia   základu   poplatku nerozlišovala medzi vzájomným návrhom podľa § 97 ods. 1 a vzájomným návrhom na započítanie vzájomnej pohľadávky podľa   § 98 ods.   1 OSP (ako je to v dnes účinnom sadzobníku súdnych poplatkov). Navyše, podanie sťažovateľa týkajúce sa vrátenia súdneho poplatku nebolo úkonom vo vzťahu k súdnemu konaniu vo veci samej. Nebolo ani úkonom, ktorým by sťažovateľ uplatnil svoju pohľadávku na započítanie proti navrhovateľovi podľa § 98 OSP, ako to uvádza najvyšší súd. Keďže uznesenie krajského súdu o vrátení súdneho poplatku sťažovateľovi nadobudlo právoplatnosť 6. decembra 2005, najvyšší súd nemal právomoc toto uznesenie preskúmavať, a nemohol teda ani odstraňovať rozpory, ako to uvádza najvyšší súd vo svojom vyjadrení. Najvyšší súd tým, že právne nesprávne spája súdne konanie vo veci samej s konaním vo veci súdneho poplatku, si umelo vykonštruoval existenciu   rozporu,   ktorý   súdy   údajne   neodstránili,   i   keď   takýto   rozpor   nemá   oporu vo vykonanom dokazovaní.

Podaním doručeným ústavnému súdu 2. novembra 2010 si sťažovateľ uplatnil nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 382,33 €.

Ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   namietaného   porušenia   základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

IV.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods.   1   ústavy   majú   príslušné   medzinárodné   zmluvy   vrátane   dohovoru   prednosť   pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).

1. Ústavný súd sa zaoberal otázkou podmienok prípustnosti dovolania.

Podľa § 236 OSP dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Najvyšší   súd   v   konaní   sp.   zn.   1   ObdoV   18/2009   rozhodoval   o dovolaní   proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 73/2007 z 19. novembra 2008. Vzhľadom na procesnú formu rozhodnutia odvolacieho súdu (rozsudok) je dovolanie proti nemu prípustné výlučne z dôvodov taxatívne ustanovených v § 238 alebo § 237 OSP. Keďže napadnutým rozsudkom   odvolacieho   súdu   bol   potvrdený   rozsudok   prvostupňového   súdu,   rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku, proti ktorému je prípustné dovolanie podľa § 238 ods. 3 OSP, prípustnosť dovolania prichádza do úvahy len v prípade výskytu niektorej z procesných vád uvedených v § 237 OSP. Toto dovolací súd dôsledne nezvážil.

Dovolateľom uvádzané dôvody dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP samy   osebe   prípustnosť   dovolania   proti   potvrdzujúcemu   rozsudku   odvolacieho   súdu nezakladajú (bez existencie dôvodov zmätočnosti rozhodnutia podľa § 237 OSP), a preto sa v dovolacom konaní musel najvyšší súd primárne zaoberať prípustnosťou dovolania, keďže v prípade, ak prípustnosť dovolania nie je daná žiadnym ustanovením Občianskeho súdneho poriadku, je najvyšší súd s poukazom na § 243b ods. 5 a § 218 ods. 1 písm. c) povinný bez vecného preskúmania dovolania odmietnuť ho z dôvodu jeho neprípustnosti.

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol ďalšie dôvody, pre ktoré je presvedčený, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 18/2009 z 28. januára 2010 došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Prvým   dôvodom   bol   ústavne   nesúladný   výklad a aplikácia ustanovení § 97 a § 98 OSP, v dôsledku čoho najvyšší súd prerokoval dovolanie žalobcu napriek tomu, že najvyšším súdom zistený dôvod prípustnosti dovolania nebol daný a   druhým   dôvodom   bola   skutočnosť,   že   vo   veci   v   odvolacom   i   dovolacom   senáte najvyššieho súdu zasadala JUDr. P.

2. Ústavný súd sa zaoberal najprv prvým z dôvodov, pre ktorý bolo podľa názoru sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 18/2009 z 28. januára 2010 porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd v konaní sp. zn. 1 Obdo V 18/2009 meritórne dovolanie žalobcu prerokoval a uznesením sp. zn. 1 Obdo V 18/2009 z 28. januára 2010 zrušil   rozsudky   prvostupňového   i   odvolacieho   súdu   napriek   tomu,   že   podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. e) OSP splnené neboli (a existenciu iného dôvodu prípustnosti   dovolania   najvyšší   súd   nekonštatoval),   pretože   podanie   sťažovateľa z 21. februára 2005 je riadnym návrhom na začatie konania proti žalobcovi v zmysle § 97 ods. 1 OSP. Pokiaľ najvyšší súd dospel k názoru, že o vzájomný návrh podľa § 97 ods. 1 OSP   ide „len   v   prípade,   že   žalovaný   si   vzájomným   návrhom   uplatnil   viac,   ako   žiadal žalobca žalobou“, takýto jeho výklad § 97 a § 98 OSP najvyšším súdom nebol súladný s ústavou.   Najvyšší   súd   s   použitím   takéhoto   výkladu   dotknutých   ustanovení   dospel k záveru, že „súd prvostupňový, ako i odvolací, konal o vzájomnom návrhu žalovaného, pričom   nemal   vyriešené,   či   ide   o   vzájomný   návrh   podľa   ust.   §   97   ods.1   O.s.p.   alebo vzájomný návrh – obranu proti návrhu podľa ust. § 98 O.s.p.“.

Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 1 Obdo V 18/2009 z 28. januára 2010 odôvodnil takto:„Podľa   §   97   ods.1   O.s.p.   odporca   môže   za   konania   uplatniť   svoje   práva   proti navrhovateľovi i vzájomným návrhom.

Vyššie citované ust. § 97 ods.1 O.s.p. umožňuje v záujme hospodárnosti konania za splnenia podmienok § 112 O.s.p., aby odporca – žalovaný uplatnil proti navrhovateľovi – žalobcovi svoje práva vzájomným návrhom.

Súd nerozhoduje o tom, či pripúšťa lebo nepripúšťa vzájomný návrh, odstraňuje iba nedostatky takéhoto návrhu (§ 97 ods.3 O.s.p.), resp. rozhoduje, že vzájomný návrh vylučuje na samostatné konanie.

Podľa   ust.   §   98   O.s.p.,   vzájomným   návrhom   je   i   prejav   odporcu,   ktorým   proti navrhovateľovi uplatňuje svoju pohľadávku na započítanie, ale len pokiaľ navrhuje, aby bolo prisúdené viac, než čo uplatnil navrhovateľ. Inak súd posudzuje taký prejav len ako obranu proti návrhu.

Ustanovenie § 98 O.s.p. ukladá súdu, ako má hodnotiť prejav odporcu – vzájomný návrh, a to v závislosti od toho, či navrhuje, aby mu bolo prisúdené viac, ako si uplatnil žalobca – navrhovateľ vo svojej žalobe, alebo odporca – žalovaný si uplatnil menej, ako žiada žalobca – navrhovateľ vo svojej žalobe.

Ak si žalovaný vzájomným návrhom uplatnil menej, ako žiadal žalobca v žalobe, takýto prejav treba posudzovať iba ako obranu, s ktorou sa bude musieť súd vysporiadať ako s otázkou predbežnou. Len v prípade, že žalovaný si vzájomným návrhom uplatnil viac, ako   žiadal   žalobca   žalobou,   bude   mať   žalovaného   prejav   dôsledky   predpokladané ustanovením § 97 ods.1 O.s.p.

Žalobca si žalobou zo 17. decembra 2003 uplatnil pohľadávku vo výške 2 340 468,53 PLN s prísl., čo po prepočte na Sk predstavuje sumu 20 701 444,10 Sk, resp. 687 162,05 EUR s prísl.

Žalovaný   podaním   z   21.   februára   2005   (č.l.   103)   „Doplnenie   vyjadrenia   a protinávrh   žalovaného“   si   v súlade   s ust.   § 97   ods.1 O.s.p.   uplatnil svoje   práva   proti navrhovateľovi vzájomným návrhom v celkovej výške 12 301 839,-Sk, t.j. 408 346,25 EUR s prísl. Je   nesporné,   že žalovaný   uhradil   aj   súdny   poplatok   vo   výške   600   000,-Sk,   a   to 21. februára 2005. Žalovaný podaním zo 7. novembra 2005 (č.l. 145) požiadal súd prvého stupňa o vrátenie súdneho poplatku, keďže po opätovnom preskúmaní celej veci dospel k záveru, že žalovaný nebol povinný platiť súdny poplatok, pretože ako žalovaný žiadal súd, aby súd rozhodol o vzájomnej pohľadávke, ktorá nepresahuje sumu, uplatnenú návrhom žalobcu.

Súd prvého stupňa uznesením z 9. novembra 2005 č. k. 17 Cb 103/03 – 146 preto rozhodol o vrátení súdneho poplatku 599 900,-Sk cestou Daňového úradu B.

Tvrdenie   žalovaného   vyjadrené   vo   vyjadrení   k   dovolaniu   žalobcu   o   zaplatení súdneho poplatku, ako i podania protinávrhu podľa ust. § 97 ods. 1 O.s.p. preto nie sú dôvodné.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   súd   prvého   stupňa   v   dôsledku   nesprávneho   postupu prejednal   protinávrh,   resp.   vzájomný   návrh   žalovaného   podľa   ust.   §   97   ods.1   O.s.p., napriek tomu, že neskúmal, či tento má náležitosti vyžadované v ust. § 97 ods. 1 O.s.p., resp. ide o obranu žalovaného podľa § 98 O.s.p. a rozhodol o ňom rovnako, ako i odvolací súd. Pretože   konanie,   predchádzajúce   vydaniu   prvostupňového   rozsudku,   ako i odvolacieho súdu, je postihnuté vadou, uvedenou v ust. § 237 písm.e/ O.s.p., dovolací súd bez toho, aby sa mohol zaoberať vecou z hľadiska ďalšieho uplatneného dôvodu podľa ust. §   241   ods.2   písm.   b/   a   c/   O.s.p.,   zrušil   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   ako i rozsudok odvolacieho súdu a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie (§ 243b ods.3 O.s.p.).“

Z uvedeného je zrejmé, že hoci prvostupňový i odvolací súd kvalifikoval podanie sťažovateľa z 21. februára 2005 podľa § 97 ods. 1 OSP, najvyšší súd ako súd dovolací vychádzal z názoru, že na posúdenie správnosti takejto kvalifikácie podania sťažovateľa z 21. februára 2005 je nevyhnutné vysporiadať sa so skutočnosťou, že sťažovateľ uplatnil svojím   podaním   menej,   ako   čo   sa   domáhal   žalobca   vo   svojej   žalobe.   Ak   bolo   naozaj potrebné   zohľadniť   túto   okolnosť,   najvyššiemu   súdu   ako   súdu   dovolaciemu   skutočne neostalo iné, než konštatovať existenciu prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. e) OSP. Ak však táto okolnosť nie je pre vec významná, potom najvyšší súd ako súd dovolací konštatoval existenciu tohto dôvodu prípustnosti dovolania napriek tomu, že tento dôvod nebol daný. Odpoveď na túto otázku sa odvíja od výkladu ustanovení § 97 a § 98 OSP. Preto úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či výklad týchto ustanovení najvyšším súdom v napadnutom rozhodnutí bol, alebo nebol ústavne konformný.

Podľa   §   97   ods.   1   OSP   odporca   môže   za   konania   uplatniť   svoje   práva   proti navrhovateľovi i vzájomným návrhom.

Podľa § 97 ods. 2 OSP vzájomný návrh môže súd vylúčiť na samostatné konanie, ak by to neboli podmienky pre spojenie vecí.

Podľa   §   97   ods.   3   OSP   na   vzájomný   návrh   sa   primerane   použijú   ustanovenia o návrhu na začatie konania, jeho zmene a späťvzatí.

Podľa   §   98   OSP   vzájomným   návrhom   je   i   prejav   odporcu,   ktorým   proti navrhovateľovi uplatňuje svoju pohľadávku na započítanie, ale len pokiaľ navrhuje, aby bolo prisúdené viac, než čo uplatnil navrhovateľ. Inak súd posudzuje taký prejav len ako obranu proti návrhu.

Ako vyplýva z dikcie týchto ustanovení (§ 97 ods. 1 a § 98 OSP), hoci zákonodarca používa   v   oboch   ustanoveniach   slovné   spojenie   „vzájomný   návrh“,   dispozícia   oboch právnych   noriem   je odlišná. Zatiaľ čo   ustanovenie   §   97   ods.   1 OSP hovorí   všeobecne o „uplatnení práv žalovaného proti žalobcovi“, ustanovenie § 98 OSP hovorí o „uplatnení pohľadávky žalovaného proti žalobcovi na započítanie“, pričom v § 98 prvej vety OSP rieši zákonodarca situáciu, ak pohľadávka uplatnená žalovaným na započítanie proti žalobcovi prevyšuje pohľadávku uplatnenú v žalobe a v § 98 druhej vete OSP situáciu, ak pohľadávka uplatnená   žalovaným   proti   žalobcovi   na   započítanie   pohľadávku   žalobcu   neprevyšuje. Teória občianskeho práva procesného tieto rozdiely zohľadňuje a používa na označenie postupu žalovaného podľa § 97 ods. 1 OSP pojem „vzájomná žaloba“, na označenie situácie predpokladanej v § 98 OSP pojem „námietka započítania“, pričom rozlišuje „kompenzačnú námietku“, resp. „obranu proti návrhu“ (§ 98 druhá veta OSP) a „vzájomný návrh“ (§ 98 prvá veta OSP).

Účelom inštitútu vzájomnej žaloby je to, aby súd konajúci o žalobe v sporovom konaní v súlade so zásadou hospodárnosti konania prejednal v rovnakom konaní i vzájomnú žalobu žalovaného, a to vždy okrem prípadov, v ktorých to Občiansky súdny poriadok nepripúšťa   (napr.   z dôvodov   odlišnej   vecnej   príslušnosti,   z dôvodov   osobitnej   miestnej príslušnosti   atď.).   V dôsledku   § 97 ods.   3 OSP je doručením vzájomnej žaloby začaté žalovaným konanie v postavení žalobcu proti žalobcovi v postavení žalovaného. Vzájomná žaloba je žalobou podľa § 79 ods. 1 OSP. Je vecou konajúceho súdu, či vzájomnú žalobu vylúči   na   samostatné   konanie,   alebo   nie   po   posúdení   toho,   či   by   tu   boli,   alebo   neboli podmienky na spojenie vecí (§ 97 ods. 2 OSP).

Účelom inštitútu námietky započítania podľa prvej alebo druhej vety § 98 OSP je upraviť procesnoprávne aspekty započítacieho prejavu žalovaného vykonaného až po začatí konania o žalobe žalobcu. Pokiaľ žalovaný uplatňuje iba eventuálnu námietku započítania pre prípad, že iná jeho obrana nebude úspešná, aj súd sa ňou zaoberá až v prípade, ak iná obrana žalovaného nebude dôvodom na zamietnutie žaloby žalobcu.

Pre vzájomnú žalobu je typické, že o ňu ide   v prípade,   keď žalovaný neuznáva pohľadávku   uplatnenú   žalobcom   (inak   by   uplatňoval   vlastné   protipohľadávky   na započítanie) avšak tvrdí, že sám má pohľadávku proti žalobcovi.

Z uvedeného je zrejmé, že odlišnosť prípadov upravených v § 97 ods. 1 OSP a § 98 OSP nespočíva v tom, či žalovaný v konaní uplatňuje proti žalobcovi viac, ako žalobca v žalobe žiada (alebo menej), ale v tom, či žalovaný svoju pohľadávku uplatňuje ako nárok na   plnenie,   resp.   zaplatenie   (§   97   ods.   1   OSP),   alebo   svoju   pohľadávku   uplatňuje   na započítanie (§ 98 OSP), pričom v takom prípade by malo byť zrejmé, na akú pohľadávku žalobcu a s akým výsledkom má byť pohľadávka žalovaného započítaná. Vôľu žalovaného treba posúdiť v prvom rade s ohľadom na obsah jeho prejavu (príslušné podanie doručené súdu).

Pokiaľ najvyšší súd v uznesení sp. zn. 1 Obdo V 18/2009 z 28. januára 2010 svoj právny názor zakladá na inom výklade rozdielností podmienok aplikácie § 97 a § 98 OSP, jeho výklad je ústavne nekonformný. Pokiaľ najvyšší súd sústredil svoju pozornosť pri posudzovaní naplnenia dovolateľom tvrdenej podmienky prípustnosti dovolania práve na otázku   porovnania   výšky   plnenia   požadovaného   žalobcom   a   žalovaným,   zaoberal   sa skúmaním   okolnosti,   ktorá   pre   jeho   rozhodnutie   podstatný   význam   nemala   a naopak nezaoberal sa posudzovaním skutočností, ktoré pre jeho rozhodovanie v súvislosti s touto otázkou relevantné boli.

Najvyšší súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa argumentuje v podstate troma dôvodmi, pre ktoré podľa jeho názoru sťažnosti sťažovateľa nie je možné vyhovieť. Po prvé tvrdí, že „posúdenie, či išlo o návrh žalovaného podľa ust. § 97 ods. 1 O.s.p. alebo § 98 O.s.p. je vecou všeobecných súdov“, po druhé, že „vec vedená pred najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Obdo V 18/2009 nie je právoplatne skončená“, a po tretie, že „sám žalovaný najprv žiadal jeho návrh posúdiť podľa § 97 ods. 1 O.s.p. a následným podaním podľa § 98 O.s.p.“.

Ústavný súd k týmto tvrdeniam najvyššieho súdu považuje za potrebné uviesť najprv to,   že   skutočne   posúdenie,   či   v   prípade   podania   sťažovateľa   z   21.   februára   2005   išlo o vzájomnú žalobu podľa § 97 ods. 1 OSP, je vecou všeobecných súdov, avšak iba dovtedy, kým   je toto   posudzovanie   založené na ústavne konformnom   výklade   ustanovenia   §   97 ods. 1   OSP v   kontexte   §   98   OSP.   Predmetom   posudzovania   ústavným súdom   v   tomto prípade   nie   je   právny   záver   najvyššieho   súdu   vo   vzťahu   k   podaniu   sťažovateľa z 21. februára 2005, ale iba výklad dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, na ktorom najvyšší súd svoj názor založil.

Okolnosť, že vec sp. zn. 1 Obdo V 18/2009 nie je právoplatne skončená, je síce významným   aspektom   veci,   avšak   ak   je   táto   skutočnosť   iba   dôsledkom   rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré je založené na zjavne ústavne nekonformnom výklade aplikovaných ustanovení,   nemôže   ostať   bez   povšimnutia   ústavného   súdu,   tobôž,   ak   takýto   spôsob aplikácie dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku najvyšším súdom sa týka posúdenia samotnej prípustnosti dovolania, o ktorom najvyšší súd rozhodoval.

Pokiaľ   najvyšší   súd   poukazuje   na   existenciu   dvoch   údajne   rozporných   podaní sťažovateľa (podania z 21. februára 2005 a neskoršieho podania), a to iba v otázke, ako samotný sťažovateľ svoje podanie právne kvalifikuje, za podstatné ústavný súd považuje to, že i samotný najvyšší súd zjavne považuje podanie sťažovateľa z 21. februára 2005 za vzájomnú žalobu, ako aj to, že každé podanie účastníka občianskeho súdneho konania je potrebné   posudzovať   podľa   jeho   obsahu   (bez   ohľadu   na   to,   ako   ho   sám   účastník občianskeho súdneho konania právne kvalifikuje – § 41 ods. 2 OSP). Podstatnejšie je však to,   že   ak samotný   najvyšší   súd   právne posúdil   v   poradí   prvé   podanie   sťažovateľa   ako vzájomnú   žalobu,   potom   jediným   prípadom,   v   ktorom   by   bolo   možné   aj   v   následnom priebehu   konania   od   takéhoto   posúdenia   upustiť,   by   bolo   späťvzatie   takejto   vzájomnej žaloby sťažovateľom (§ 96 OSP), k čomu v tomto prípade zjavne nedošlo.

Ústavný súd zotrváva na stanovisku (podobne aj IV. ÚS 1/02), že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred   nimi.   Tento   prístup   je   dôsledkom   toho,   že   všeobecné   súdy   vychádzajú   pri prerokovávaní   a   rozhodovaní   vecí   patriacich   do   ich   právomocí   zo   zákonnej   úpravy a z vlastnej   interpretácie   zákonov.   Ústavný   súd   je   však   oprávnený   a   povinný   posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých už niet iného nadriadeného alebo opravného súdu, ktorý by chránil základné právo účastníka konania. Tieto   zásady   týkajúce   sa   vzťahu   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   pri   ochrane ústavnosti boli relevantné aj v danej veci.

Keďže   právne   závery   najvyššieho   súdu   tak,   ako   sú   už   popísané,   boli   zjavne arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   ústavný   súd dospel k záveru, že napadnutým rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3. Napriek tomu, že ústavný súd dospel už len s ohľadom na posúdenie spôsobu výkladu   a   aplikácie   práva   najvyšším   súdom   k   záveru,   že   jeho   rozhodnutím   došlo k porušeniu   označených   základných   práv   sťažovateľa,   zaoberal   sa   aj   druhým   dôvodom uvedeným v sťažnosti sťažovateľa, pre ktorý považoval vydanie napadnutého rozhodnutia za porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to tvrdením, podľa ktorého v jeho veci rozhodovala JUDr. A. P. potom, ako bola predsedníčkou odvolacieho senátu aj ako členka senátu dovolacieho.

Podľa   §   14   ods.   2   OSP   na   súde   vyššieho   stupňa   sú   vylúčení   i   sudcovia,   ktorí rozhodovali   na   súde   nižšieho   stupňa,   a   naopak.   To   isté   platí,   ak   ide   rozhodovanie o dovolaní.

Toto ustanovenie obsahuje jeden zo základných princípov zachovania objektívnosti rozhodovania   v   občianskom   súdnom   konaní,   keď   v   súlade   so   zásadou   viacinštančnosti rozhodovania   nepripúšťa,   aby   rovnaký   sudca   rozhodoval   o   veci   účastníka   viac   ako   na jednom stupni rozhodovania. Tento princíp je imanentnou súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy i práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré vyžadujú, aby súd, ktorý vo veci účastníka rozhoduje v akejkoľvek inštancii, bol nezávislým a nestranným a vec účastníka prerokoval spravodlivo.

Za tejto situácie je zrejmé, že ak tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého v jeho veci rozhodovala JUDr. A. P. potom, ako bola predsedníčkou odvolacieho senátu aj ako členka senátu dovolacieho, zodpovedá skutočnosti, takýmto postupom najvyššieho súdu muselo byť porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ vychádzal pri formulovaní tohto svojho tvrdenia z odpovede, ktorá mu bola doručená na jeho žiadosť o poskytnutie informácie od najvyššieho súdu, pričom obsah tejto   odpovede   potvrdil   najvyšší   súd   aj   vo   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti   sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom („Je pravdou, že Najvyšší súd Slovenskej republiky listom z 5. mája 2010 informoval sťažovateľa pod sp. zn. Nobs 46/2010, že zloženie dovolacieho senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.   zn.   1 Obdo V   18/2009 bolo: predsedníčka senátu JUDr. D. L., členovia senátu JUDr. J. S., JUDr. A. M., JUDr. A. P. a JUDr. P. D.“).

Následne   najvyšší   súd   (potom,   ako   už   mal   k   dispozícii   doplnenie   sťažnosti sťažovateľa podrobne opisujúce tieto jeho tvrdenia) vo vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa uvádza, že túto informáciu poskytol   sťažovateľovi omylom a táto informácia je údajne nesprávna, pretože v dovolacom senáte namiesto JUDr. A. P. zasadala iná sudkyňa (JUDr. J. Z.). Svoj tvrdený omyl vysvetľuje zámenou spisov („Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom liste omylom uviedol odvolací senát jeho zloženie v inej právnej veci a to vo veci   vedenej   pod   sp.   zn.   1   MObdo   V   18/2009  ...   členmi   dovolacieho   senátu   boli: predsedníčka senátu JUDr. D. L., členovia senátu JUDr. A. M., JUDr. J. S., JUDr. P. D. a JUDr. J. Z.. JUDr. A. P. bola vylúčená z rozhodovania veci sp. zn. 1 Obdo V 18/2009“). Na preukázanie   svojho   tvrdenia   o   zložení   dovolacieho   senátu   rozhodujúceho   vo   veci sťažovateľa predložil najvyšší súd ústavnému súdu spis sp. zn. 1 Obdo V 18/2009. V tomto spise sa okrem zapečatenej obálky obsahujúcej zápisnicu o hlasovaní nachádza listina bez názvu   datovaná   dňom   14.   januára   2010   s   textom   predtlače: „Najvyšší   súd   Slovenskej republiky.   Sp.   zn.“ a   rukou   dopísaným   textom: „1   Obdo   V   /18/2009“ (číslica   „18“   je prepisovaná,   pozn.),   textom   predtlače „Termín   pojednávania   dovolania...   o...   hod. v miestnosti č. 459 na IV. Poschodí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“ vyplneným rukou,   pokiaľ ide   o   dátum „28.1.2010“,   nevyplnená hodina a   ďalším   textom   predtlače „1. Zloženie senátu – predseda, poverený člen – členovia, deň odovzdania a podpis“, ktorý je vyplnený rukou v časti doplnenia mien predsedu senátu a poverených členov senátu. Táto listina je podpísaná pri uvedení ich mena JUDr. D. L., JUDr. J. S., JUDr. A. M. a JUDr. J. Z.. Pri mene JUDr. P. D. nie je uvedený jeho podpis iba odtlačok dátumovej pečiatky s textom „21.01.2010“.   Pod   týmto   textom   je   rukou   napísané: „Vylúčená:   JUDr.   P.“. Listina je v dolnej časti podpísaná pri predtlači „predseda senátu“ rovnakým podpisom, aký sa nachádza pri mene JUDr. D. L. v texte. Listina nie je v spise žurnalizovaná, nemá uvedené číslo listu a nie je spojená so zostávajúcim obsahom spisu.

Na   základe   popísaného   skutkového   stavu   ústavný   súd   konštatoval,   že   došlo k pochybeniu v zákonnom postupe najvyššieho súdu pri obsadzovaní dovolacieho senátu.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa z iných dôvodov uvedených v bode 1, bližšie sa uvedenou problematikou už nezaoberal.

Vychádzajúc z uvedených ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré boli u sťažovateľa porušené uznesením najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Obdo   V   18/2009   z   28.   januára   2010,   bolo   potrebné   toto uznesenie najvyššieho súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie najvyššiemu súdu.

Bude úlohou najvyššieho súdu v ďalšom priebehu dovolacieho konania posúdiť, či vo veci sťažovateľa je daný niektorý z dôvodov prípustnosti dovolania takým spôsobom, ktorý   bude   ústavne   konformný   a   bude   v   súlade   s   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v tomto náleze.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho práva boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie. Sťažovateľ si z tohto dôvodu neuplatňoval   žiadny   nárok,   a   preto   mu   ústavný   súd   primerané   finančné   zadosťučinenie nepriznal. Ústavný súd sťažovateľovi podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal nárok na náhradu trov konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom vo výške 382,33 € spolu za tri úkony právnej pomoci vykonané v roku 2010 podľa § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (prevzatie a príprava zastupovania, podanie sťažnosti ústavnému súdu a vyjadrenie sťažovateľa k vyjadreniu najvyššieho súdu), t. j. 3-krát 360,70 € a 3-krát 7,21 € režijný paušál.

Trovy konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa výroku rozhodnutia.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2010