znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 285/09-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   H.,   Spolková   republika   Nemecko,   právne zastúpenej advokátom JUDr. O. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Sžf 12/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti H. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2009 doručená sťažnosť spoločnosti H., Spolková republika Nemecko (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) v konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   „najvyšší   súd“)   pod sp. zn. 3 Sžf 12/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 11. júna 2009.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   rozhodnutím   C.   ú.   T.   (ďalej   len   „úrad“)   sp. zn. RCD669501060021,   1590/2006-6661 zo 16. januára 2006   bolo rozhodnuté o povinnosti sťažovateľky zaplatiť colný dlh v celkovej výške 59 810 Sk, ktorý vznikol podľa § 198 ods. 1 zákona č. 180/1996 Z. z. Colný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „starý colný zákon“) nezákonným odňatím tovaru prepravovaného v spoločnom tranzitnom režime spod colného dohľadu. Podľa úradu sťažovateľka v zmysle § 198 ods. 3 písm. d) starého colného zákona naplnila materiálne znaky postavenia dlžníka, lebo ako hlavná zodpovedná bola povinná predložiť tovar a tranzitný doklad T1 colnému úradu určenia v stanovenej lehote   a v nezmenenom   stave   do   26.   februára   2001.   Rozhodnutím   C.   r.   (ďalej   len „riaditeľstvo“)   č.   k.   14931/06-1410   z 28.   júla   2006   bolo   rozhodnutie   úradu   čiastočne zmenené, avšak i podľa neho mala sťažovateľka povinnosť zaplatiť colný dlh v celkovej výške 59 810 Sk. Za okamih vzniku colného dlhu bol podľa § 198 ods. 2 starého colného zákona určený 27. február 2001, teda deň, kedy sa tovar nachádzal v situácii, s ktorou je vznik colného dlhu spojený, t. j. v okamihu, keď bol tovar nezákonne odňatý spod colného dohľadu, ktorému podlieha tovar prepustený do spoločného tranzitného režimu. Ide o deň nasledujúci   po   dni,   kedy   márne   uplynula   lehota   na   predloženie   tovaru   colnému   úradu určenia.

Žaloba   sťažovateľky   o   preskúmanie   právoplatného   rozhodnutia   riaditeľstva   bola rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 S 371/2006-46 zo 16. októbra 2008 zamietnutá. Na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 12/2009 z 26. februára 2009 bol rozsudok krajského súdu potvrdený.

Podľa názoru sťažovateľky rozhodnutia orgánov verejnej správy, ako aj všeobecných súdov v danej veci sú z viacerých pohľadov v rozpore so zákonom:

1. Všeobecné súdy vec posúdili podľa starého colného zákona, hoci správne mala byť otázka vzniku colného dlhu posudzovaná podľa zákona č. 238/2001 Z. z. Colný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „nový colný zákon“). Podľa § 458 ods. 1 nového colného zákona nie je rozhodujúce, či sa colný dlh autoritatívne deklaruje rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   alebo   týmto   rozhodnutím   konštitutívne   vzniká.   Podľa   tohto ustanovenia totiž možno starý Colný zákon použiť len v prípade, ak sa konanie začalo pred 1. júlom 2001, čo v danom prípade nebolo splnené.

2. Vzhľadom na ustanovenie § 7 ods. 1 zákona č. 240/2001 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o colných orgánoch“) úrad   konajúci   vo   veci   ako   orgán   prvého   stupňa   v skutočnosti   nebol   miestne   príslušný. Názor, podľa ktorého v územnom obvode úradu došlo k naplneniu právnych a skutkových podmienok   vzniku   colného   dlhu,   pretože   v jeho   obvode   prišlo   k odňatiu   tovaru   spod colného dohľadu, nie je na základe zistených faktov akceptovateľný. Totiž skutočnosť, že zásielka vstúpila na územie Slovenskej republiky cez hraničný priechod nachádzajúci sa v územnom obvode úradu, nezakladá miestnu príslušnosť úradu, pretože iba preukazuje, že zásielka bola dopravená na územie Slovenskej   republiky, a zároveň   zakladá príslušnosť orgánov Slovenskej republiky.

3.   Nebol   riadne   zistený   skutkový   stav   veci,   pretože   orgány   verejnej   správy nevykonali sťažovateľkou navrhnutý dôkaz (svedecký výsluch vodiča), čo všeobecné súdy odobrili. Sťažovateľka totiž v správnom konaní tvrdila, že tovar dodaný bol. Dôkaz úradu o nedodaní   tovaru   spočívajúci   v tom,   že   nebol   zapísaný   v evidenciách,   sťažovateľka odmietala   s poukazom   na   to,   že   zapísanie   zásielky   je   povinnosťou   colných   orgánov. Poukazovala   pritom   na   množstvo   rovnakých   prípadov   priamo   súvisiacich   s daným prípadom,   v ktorých,   aj   keď   tovar   bol   dodaný   colnému   úradu   určenia,   nebol   zapísaný v evidenciách colných orgánov, pričom diel č. 5 bol odoslaný colnému úradu odoslania s pravými   aj   falošnými   pečiatkami   alebo   odoslaný   vôbec   nebol.   Tieto   skutočnosti považovala   sťažovateľka   za   dostatočné   na   vyvrátenie   záveru,   že   tovar   nebol   dodaný colnému úradu určenia a že sťažovateľka nesplnila povinnosť dodať tovar (čo zakladalo jej zodpovednosť za colný dlh). Práve v tejto súvislosti sťažovateľka navrhla vypočuť vodiča, ktorý riadil kamión s tovarom a ktorý mohol dosvedčiť, že tovar bol dodaný colnému úradu určenia (hoci ním nebol zaevidovaný).

4.   Hoci   sťažovateľka   v konaní   namietala,   že   popri   nej   mal   byť   za   dlžníka považovaný aj dopravca (ak by bolo preukázané, že tovar naozaj unikol colnému dohľadu), všeobecné   súdy   sa   touto   jej   námietkou   vôbec   nezaoberali   a napriek   evidentnej spoluzodpovednosti dopravcu zaviazali na zaplatenie colného dlhu len sťažovateľku, čo je v zrejmom rozpore s ustanovením § 208 starého colného zákona, podľa ktorého ak je za splnenie   colného   dlhu   zodpovedných   niekoľko   osôb,   považujú   sa   za   spoločných a nerozdielnych dlžníkov.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Sžf   12/2009   s tým,   aby   bol   rozsudok   najvyššieho   súdu   z 26.   februára   2009   zrušený. Požaduje tiež priznať náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 106,98 €.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 12/2009 z 26. februára 2009 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 1 S 371/2006-46 zo 16. októbra 2008. Krajský súd vo svojom odôvodnení uviedol, že sťažovateľka v konaní nepreukázala, že predmetný tovar bol dodaný colnému úradu určenia, resp. inému colnému úradu, prípadne že bol vyvezený do zahraničia. Vstup tovaru na územie Slovenskej republiky bol naproti tomu zaevidovaný úradom. Pretože tovar nebol dodaný colnému úradu určenia, nebol týmto colným   úradom   ani   zaregistrovaný   v registri   dodaného   tovaru.   Colný   úrad   určenia   pri dodaní tovaru potvrdzuje diely č. 4 a 5 tranzitného colného dokladu, pričom diel č. 5 je zaslaný   colnému   úradu   odoslania.   Keďže   diel   č.   5   tranzitného   colného   dokladu   nebol zaslaný   colnému   úradu   odoslania,   začal   tento   pátrať   prostredníctvom   pátracích   listov zaslaných   Colnému   úradu   B.   ako   colnému   úradu   určenia.   K námietke   sťažovateľky,   že nebol dostatočne zistený skutkový stav, konštatoval, že táto je nedôvodná. Tovar nebol colnému   úradu   určenia   dodaný   a z tohto   dôvodu   nemohol   byť   ani   ním   zaregistrovaný v registri dodaného tovaru. Sťažovateľka nepredložila originál alebo úradne overenú kópiu dielu č. 5 tranzitného vyhlásenia. Námietku sťažovateľky, že vo veci konal colný úrad, ktorý nebol miestne príslušný, bolo treba považovať za nedôvodnú. V konaní bolo zistené, že práve v územnom obvode úradu došlo k naplneniu právnych aj skutkových podmienok vzniku colného dlhu, lebo tu došlo k nezákonnému odňatiu tovaru spod colného dohľadu v súlade s § 210 ods. 1 a 2 starého colného zákona. Sťažovateľka v stanovenej lehote, ale ani následne nepredložila colnému úradu určenia tovar s požadovanými dokladmi. Tento tovar nebol colnému úradu určenia dodaný vôbec. Podľa názoru najvyššieho súdu v danom prípade možno aplikovať ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého   ak   sa   odvolací   súd   v celom   rozsahu   stotožňuje   s odôvodnením   napadnutého rozhodnutia,   môže   sa   v odôvodnení   obmedziť   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia   ďalšie   dôvody.   V odvolacom   konaní   boli   sporné   tie   isté   otázky   ako v prvostupňovom   konaní.   Spornou   bola   právna   otázka,   či   riaditeľstvo   a úrad   aplikovali v napadnutých   rozhodnutiach   na   posúdenie   vzniku   colného   dlhu   účinný   hmotnoprávny predpis. Sťažovateľka tvrdila v tejto súvislosti porušenie ustanovenia § 458 ods. 1 nového colného   zákona,   pretože   colné   konanie   nezačalo   za   účinnosti   starého   colného   zákona. Najvyšší   súd   zistil,   že   správne   orgány   procesne   postupovali   podľa   zákona   o colných orgánoch a podľa nového colného zákona, pričom oba zákony boli účinné v čase vydania napadnutých rozhodnutí. Naproti tomu však na posúdenie podmienok vzniku colného dlhu a na jeho určenie správne aplikovali ustanovenie § 198 ods. 1 starého colného zákona. Najvyšší súd konštatuje, že k odňatiu tovaru spod colného dohľadu došlo jeho nedodaním v lehote určenej colným úradom odoslania. K odňatiu tovaru došlo za účinnosti starého colného   zákona.   Colný   dlh   v danom   prípade   vzniká   fakticky,   priamo   ex   lege   tým,   že nastanú   zákonom   predpokladané   skutočnosti.   Preto   rozhodnutie   úradu   správne   túto skutočnosť iba deklaruje a formou rozhodnutia colný dlh dlžníkovi oznamuje. Dlžníkovi sa neukladá   povinnosť   konštitutívnym   individuálnym   správnym   aktom.   Rovnako   je rozhodnutie   deklaratórne   i v časti   určenia   dlžníka.   Úrad   ani   riaditeľstvo   v napadnutých rozhodnutiach konštitutívne nerozhodovali, teda neaplikovali v tom čase už neúčinný starý colný zákon, ale iba deklaratórne konštatovali skutočnosti, ktoré nastali za jeho účinnosti. Pokiaľ určitá právna skutočnosť (v danom prípade colný dlh) nastáva ex lege, možno jej vznik deklarovať iba podľa právneho predpisu účinného v období, kedy nastal. Úrad konal vo veci ako príslušný orgán, lebo v jeho územnom obvode došlo k naplneniu právnych a skutkových   podmienok   vzniku   colného   dlhu,   t.   j.   ku vzniku   colného   dlhu   jeho nezákonným odňatím spod colného dohľadu.

Z doložky   právoplatnosti   vyplýva,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   nadobudol právoplatnosť 15. apríla 2009.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažovateľka   predovšetkým   namietala   nesprávne   hmotnoprávne   posúdenie   veci podľa   starého   colného   zákona,   keďže   konanie   nezačalo   pred   1.   júlom   2001,   teda   pred účinnosťou nového colného zákona.

Stanovisko   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   z hmotnoprávneho   hľadiska   bolo potrebné na vec aplikovať hmotnoprávne ustanovenia starého colného zákona, keďže počas jeho účinnosti došlo ku vzniku colného dlhu, sa rozhodne nejaví z pohľadu ústavného súdu ako arbitrárne či zjavne neopodstatnené. Práve naopak, pochybnosti vyvoláva skôr právny názor sťažovateľky. Znamenal by totiž aplikáciu pravej retroaktivity, lebo na hmotnoprávne posúdenie skutkového stavu, ktorý sa stal za účinnosti starého colného zákona, by sa mali aplikovať hmotnoprávne ustanovenia nového colného zákona, o obsahu ktorého účastníci správneho konania v kritickom čase nemohli nič vedieť, a preto sa ním nemohli ani riadiť. Použitie nového colného zákona prichádzalo do úvahy iba z procesnoprávneho hľadiska.Znaky   arbitrárnosti   či   zjavnej   neodôvodnenosti   nevykazuje   ani   záver   o tom,   že vo veci konal colný úrad, ktorý bol miestne príslušný.

Sťažovateľka vychádza zo správneho stanoviska, podľa ktorého miestne príslušný je colný   úrad,   v územnom   obvode   ktorého   došlo   k odňatiu   tovaru   spod   colnej   kontroly. Sťažovateľka zároveň tvrdí, že potom ako tovar došiel na územie Slovenskej republiky (cez prechod Drietoma v rámci územného obvodu úradu), bol dodaný colnému úradu určenia, ktorý to však zámerne zatajil a tovar do svojej evidencie nezaviedol. Vzhľadom na toto skutkové tvrdenie (ktoré je vo veci samej rozhodujúcou časťou obrany sťažovateľky) je sťažovateľka tej mienky, že k odňatiu tovaru spod colnej kontroly došlo v územnom obvode colného úradu určenia, a preto tento bol správne miestne príslušný v danej veci konať.

Možno   zhrnúť,   že   sťažovateľka   neprípustným   spôsobom   spája   vyriešenie   otázky miestnej príslušnosti s vyriešením hlavnej spornej otázky colného konania, teda otázky, či tovar bol dodaný colnému úradu určenia alebo nie. Pri takejto logike uvažovania by otázku miestnej príslušnosti bolo možné spoľahlivo vyriešiť len po vykonaní všetkého dokazovania v merite veci, čo, samozrejme, nie je mysliteľné.

Nemožno   sa   stotožniť   ani s námietkou   nedostatočného   zistenia   skutkového   stavu založenou na tom, že orgány verejnej správy nepovažovali za potrebné vypočuť vodiča ako svedka. V tomto smere je odôvodnenie rozhodnutí orgánov verejnej správy a všeobecných súdov podľa názoru ústavného súdu úplné a presvedčivé. Je nepochybné, že tovar nebol colným   úradom   určenia   zaevidovaný   a následne   colný   úrad   určenia   nezaslal   diel   č.   5 tranzitného   colného   dokladu   colnému   úradu   odoslania.   Preto   rozhodujúci   záver,   podľa ktorého   tovar   bol   odňatý   spod   colnej   kontroly   jeho   nedodaním   colnému   úradu   určenia v stanovenej lehote, nie je ani arbitrárny, ani zjavne neodôvodnený.

Napokon   sťažovateľka   namieta,   že   všeobecné   súdy   sa   vôbec   nezaoberali   jej námietkou, podľa ktorej vzhľadom na ustanovenie § 208 starého colného zákona mal byť zaviazaný na zaplatenie colného dlhu spoločne a nerozdielne so sťažovateľkou aj prepravca.V zásade   treba   prisvedčiť   sťažovateľke,   že   najvyšší   súd   sa   uvedenou   žalobnou námietkou   sťažovateľky   naozaj   nezaoberal   a ani   sa   s   ňou   nevysporiadal.   Zároveň   však z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, vyplýva, že tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého   vznik colného dlhu zapríčinil aj prepravca, nemá nad rámec špekulatívnej úvahy   sťažovateľky   žiadnu   oporu   vo   vykonaných   dôkazoch.   Ide   iba   o tvrdenie sťažovateľky, resp. o jej názor.

S prihliadnutím na uvedené špecifické okolnosti tejto konkrétnej veci ústavný súd nevidí dôvod z titulu uplatnenej námietky do rozsudku najvyššieho súdu zasiahnuť.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009