znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 285/08-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   27.   novembra   2008 v senáte   zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa Mészárosa v konaní o sťažnosti T. K., zastúpenej advokátom JUDr. M. V., K., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 821/1994 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo T. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 821/1994   p o r u š e n é   b o l o.

2.   T.   K.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   80   000   Sk   (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I p o v i n n ý   zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť T. K. trovy právneho zastúpenia v sume   6   732   Sk   (slovom   šesťtisícsedemstotridsaťdva   slovenských   korún)   na účet   jej právneho zástupcu JUDr. M. V., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2008 doručená sťažnosť T. K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. V., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom Okresného   súdu   Košice I   (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 821/1994.

Sťažovateľka   namietala,   že   13.   októbra   1994   podal   O.   B.   na   Obvodnom   súde Košice I   proti   sťažovateľke   žalobu   o   odstránenie   neoprávnenej   stavby.   V ďalšom chronologicky popísala priebeh doterajšieho konania a okrem toho uviedla:

«Čo   sa   týka   samotnej   podstaty   vzniku   zbytočných   prieťahov   v   tomto   konaní   – s konečnou platnosťou o nich rozhodne ústavný súd - avšak sťažovateľ sa domnieva, že prieťahy   vznikli   v   dôsledku   postupu   okresného   (predtým   obvodného)   súdu   v   tejto   veci. Okresný súd vo veci v dlhšom časovom úseku, a to od vykonania jednoduchého úkonu dňa 04.   04.   1995   až   do   27.   07.   2000,   kedy   súd   uznesením   pripustil   do   konania   ďalšieho účastníka, päť rokov nevykonal žiaden úkon vo veci. Okresný súd v tomto období svojím postupom v konaní, teda svojou absolútnou nečinnosťou porušil základné právo sťažovateľa na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa č. 48 ods. 2 ústavy ako aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl.   6 ods.   1 Dohovoru.   Uvedená absolútna nečinnosť nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas piatich rokov okresný súd nevykonal   žiaden   úkon   vo   veci,   a   teda   postup   súdu   v   tomto   období   nesmeroval k odstráneniu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   sťažovateľ   v   tejto   etape   súdneho   konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v cit. článku ústavy resp. dohovoru (I. ÚS 186/04).

V   ďalšom   časovom   období,   t.   j.   od   17.   10.   2000,   kedy   sa   uskutočnilo   prvé pojednávanie vo veci, až do dňa 20. 11. 2003, kedy bolo nariadené ďalšie pojednávanie vo veci, bez toho, aby súdu bránila zákonná prekážka, nebol realizovaný žiaden úkon vo veci takmer 3 roky.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   vo   vyššie   uvedených   prípadoch   jednotlivo,   ako   aj v priebehu súdneho konania ako celku došlo zo strany príslušného súdu k nedôvodným prieťahom, pričom tieto prieťahy sú takej intenzity, závažnosti a rozsahu, že ich nemožno kvalifikovať inak ako „zbytočné prieťahy“, ktorými došlo postupom zo strany Okresného súdu Košice I k porušeniu základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Obdobie nečinnosti a neefektívnej práce okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných dôvodov považuje sťažovateľ za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú z ústavnoprávneho aspektu   netolerovateľné,   pretože   k   uvedeným   zbytočným   prieťahom   podľa   názoru sťažovateľa nedošlo v dôsledku zložitosti veci alebo pričinením účastníkov konania, ale v dôsledku postupu okresného súdu.

Po právnej stránke podľa názoru sťažovateľa nie je vec právne zložitá, ako to už aj skonštatoval ústavný súd vo svojom náleze sp. zn. II ÚS 200/05-19 zo dňa 15. 03. 2006 vo veci skutkovo a právne identickej - „..pretože výklad a používanie platnej právnej úpravy sú stabilizované v judikatúre vyšších súdov.“.

Po skutkovej stráne vzhľadom k potrebe rozsiahlejšieho dokazovania (vypracovanie znaleckého posudku) možno vec považovať za fakticky zložitejšiu.

Sťažovateľ sa domnieva, že konanie vedené pod sp. zn. 15 C 821/1994 na Okresnom súde Košice I prebieha neprimerane dlho, t. j. viac ako 13 rokov, a to hlavne v dôsledku absolútnej nečinnosti súdu v dĺžke 5 rokov od vykonania jednoduchého úkonu v roku 1994 až   do   nariadenia   pojednávania   v   roku   2000   a   v   dôsledku   ďalšej   nečinnosti   súdu   od uskutočnenia prvého pojednávania vo veci v roku 2000 až do roku 2003, čo možno už len na základe týchto skutočností považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy. Takáto zdĺhavosť konania totiž predlžuje stav právnej neistoty u sťažovateľa ako dotknutej osoby do tej miery, že sa právo na súdnu ochranu sťažovateľa v procesnej pozícii žalovaného stáva iluzórnym, a teda ohrozuje ho vo svojej podstate...

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľ   požaduje   v   dôsledku neukončeného,   už   viac   ako   13   rokov   trvajúceho   súdneho   konania   a   na   základe neodôvodnených pretrvávajúcich prieťahov v predmetnom konaní (konkrétne do roku 2003) v súlade s čl. 127 ods. 3 Ústavy SR a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 200.000,-Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Túto svoju žiadosť sťažovateľ odôvodňuje ujmou, ktorá mu vznikla v dôsledku konania okresného súdu, ktorý svojim postupom mu vytvoril právnu neistotu a ani po viac ako   13   rokov   trvania   súdneho   sporu   nie   je   zrejmý   výsledok   tohto   súdneho   konania. V medziobdobí sťažovateľ bol nútený z ekonomických dôvodov previesť predmetné stavby na žalovaného v 3. rade, hoci nevedel predpovedať výsledok súdneho sporu a vyhnúť sa tak prípadným sankciám zo strany kupujúceho za predpokladu vyhovenia žalobe.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo T. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15C 821/1994 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice I prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. 15C 821/1994 konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. T. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,- Sk (slovom: dvestotisíc slovenských korún), ktorú mu je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. T. K. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 6.732,-Sk (za dva úkony právnej   služby   á   3.176,-Sk   +   190,-Sk   paušál),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   I   povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. M. V., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť 4. septembra 2008 predbežne prerokoval a uznesením sp. zn. II. ÚS 285/08 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu právny zástupca sťažovateľky a predseda okresného súdu oznámili,   že   netrvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Vzhľadom na oznámenia   právneho   zástupcu   sťažovateľky   a predsedu   okresného   súdu,   že   netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k sťažnosti   doručenom   ústavnému   súdu 1. októbra 2008 uviedol:

„Dňa 9.9.2008 bola súdu doručená Vaša výzva za účelom vyjadrenia sa ku konaniu, ktoré je u Vás vedené pod sp. zn. II. ÚS 285/2008.

Preskúmal   som   obsah   Vašej   výzvy,   pripojenú   sťažnosť   sťažovateľa,   ako   aj   spis tunajšieho súdu sp. zn. 15C 821/2004 a zistil som tieto skutočnosti.

Žaloba   bola   na   súd   doručená   13.10.1994,   pričom   žalobca   bol   výzvou   zo   dňa 4.4.1995 vyzvaný na úhradu súdneho poplatku, ktorý bol zaplatený 26.4.1995. 20.2.1997 konajúci sudca dal pokyn na doručenie vzájomných vyjadrení a podaní účastníkov konania, pričom uznesením zo dňa 27.7.2000 bol do konania na strane žalovaného pripustený ďalší účastník. Pokynom zo dňa 27.7.2000 bol nariadený termín pojednávania na deň 25.10.2000 a súčasne boli vyžiadané ďalšie listinné dôkazy. Na pojednávaní konanom dňa 25.10.2000 súd rozhodol, že konanie vedené pod sp. zn. 15C 817/94 vylučuje na samostatné konanie. Pokynom   zo   dňa   14.10.2003   bol   nariadený   termín   pojednávanie   na   deň   11.12.2003. Na tomto   pojednávaní   boli   vypočutí   účastníci   konania,   pričom   toto   bolo   odročené   za účelom vypočutia svedkyne. Pojednávanie zo dňa 20.4.2004 bol odročené na neurčito za účelom ďalších procesných úkonov. Uznesením zo dňa 17.6.2004 bol pripustený do konania na strane žalovaných ďalší účastník. Uznesením zo dňa 11.11.2004 bolo nariadené znalecké dokazovanie vo veci a súčasne boli spojené konania z dôvodu hospodárnosti konania na spoločné   konanie.   Znalec   Ing.   M.   H.,   PhD.   vo   veci   vypracoval   znalecký   posudok   dňa 29.12.2005. Uznesením zo dňa 25.5.2006 bolo nariadené kontrolné znalecké dokazovanie znalkyňou Ing. Ľ. L. Pojednávanie zo dňa 6.3.2007 bolo odročené na neurčito za účelom doplnenia   dokazovania.   Uznesením   zo   dňa   28.4.2008   boli   priznané   odmeny   znalcom Ing. M. H., PhD. a Ing. Ľ. L. Pojednávanie určené na deň 16.5.2008 bolo odročené na deň 3.6.2008. Referátom zo dňa 18.6.2008 nariadila konajúca sudkyňa pojednávanie na deň 17.7.2008 a toto pojednávanie bolo preročené na deň 11.8.2008, na ktorom súd vo veci meritórne rozhodol rozsudkom.

Zákonná   sudkyňa   v   súčasnosti   má   predlženú   lehotu   na   písomné   vyhotovenie rozhodnutia do 5.10.2008.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa   ktorého   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno   v obsahu   týchto   práv   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS   28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou je účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   právnej   a   faktickej   zložitosti   veci,   predmetom   konania pred okresným súdom je rozhodovanie sporu o odstránenie neoprávnenej stavby, v ktorom sťažovateľka vystupuje v postavení žalovanej. Vzhľadom na nutnosť nariadenia znaleckého dokazovania   a rozširovaním   počtu   účastníkov   možno   napadnuté   konanie   považovať po vecnej stránke skôr za zložitejšie. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľka prispela k zbytočným prieťahom v konaní, a nenamietal to ani predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   označeného   práva   sťažovateľky   je   postup   konajúceho   súdu.   Pri   skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu jej práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek skutočnosti, že plynulému postupu nebránila žiadna zákonná prekážka   v   konaní   (II. ÚS 3/00,   III.   ÚS   46/04). Ústavný   súd   zároveň   pri   posudzovaní postupu okresného súdu prihliadal aj na § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z dosiaľ vykonaných úkonov okresného súdu vyplýva, že okresný súd bol v spore v podstate nečinný. Nečinnosť okresného súdu charakterizuje konanie vedené pod sp. zn. 15 C   821/1994   ako   celok,   a preto   ústavný   súd   nepovažuje   za   potrebné   hodnotiť   jeho sporadické úkony (okresný súd vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku po pol roku po doručení žaloby a dva roky konajúcemu sudcovi trvalo, kým dal pokyn na doručenie vzájomných vyjadrení a podaní účastníkov konania; ďalšie tri roky nevykonal okresný súd vo veci žiaden úkon; a v ďalšom, až do meritórneho rozhodnutia 11. augusta 2008 bolo v postupe okresného súdu viacero období absolútnej nečinnosti).

Okresný súd doterajšiu neprimeranú dĺžku posudzovaného súdneho konania ničím neodôvodnil.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15 C 821/1994   došlo   k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods.   2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Sťažovateľka   žiadala,   aby   jej   bolo priznané   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   200 000   Sk poukazujúc   najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom, zložitosť veci, správanie sťažovateľky ako účastníčky konania, povahu prerokovanej veci, ktorá   je   predmetom   posudzovaného   konania, ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia pre sťažovateľku v sume 80 000 Sk primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. M.   V. Ústavný súd úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)   v spojení   s   §   13   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to v sume 3 176 Sk za jeden úkon právnej   služby   a k   tomu 2   x   190 Sk   režijný   paušál   (§ 16 ods. 3 vyhlášky).   Úhrada   bola priznaná v celkovej sume 6 732 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. novembra 2008