znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 285/07-10

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 11.   decembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., K., zastúpeného advokátkou Mgr. V. H., L., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva garantovaného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a Dodatkového Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Obvodného   pozemkového   úradu   B.   a vydaním   jeho rozhodnutia   sp.   zn.   OPÚ-49/2006/SLZ   z 25.   januára   2006,   postupom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici a jeho rozsudkom č. k. 23 Sp 13/2006-18 z 25. mája 2006 a postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   a jeho   rozsudkom   sp.   zn.   2   Sž-o-KS   101/06 z 1. augusta 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. novembra 2007 doručená sťažnosť J. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. V. H., L., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva garantovaného v čl. 20 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a Dodatkového   Protokolu   č.   1 k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Obvodného pozemkového   úradu   B.   a vydaním   rozhodnutia   sp.   zn.   OPÚ-49/2006/SLZ   z 25.   januára 2006, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho rozsudkom č. k. 23 Sp 13/2006-18 z 25. mája 2006 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho rozsudkom sp. zn. 2 Sž-o-KS 101/06 z 1. augusta 2007.

Zo sťažnosti vyplynulo, že:«Sťažovateľ si uplatnil v súlade so zákonom číslo 503/2003 Z. z. nárok na vrátenie nehnuteľného   majetku   pozemnoknižných   parciel   číslo   3275-3281   zapísaných v pozemnoknižnej zápisnici číslo 313 pre katastrálne územie K. na Obvodnom pozemkovom úrade v B.

Sťažovateľ sa označil za oprávnenú osobu podľa § 3 ods. 1 písmeno j) zákona číslo 503/2003 Z. z. s odvolaním sa na kúpne zmluvy číslo 13/79, 35/77 a 3/78, ktoré uzatvoril v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok.

Správny orgán jeho žiadosti nevyhovel Rozhodnutím číslo OPÚ -49/2006/SLZ zo dňa 25. 01. 2006   rozhodol,   že   sťažovateľ   nespĺňa   podmienky   na   navrátenie   vlastníctva k pozemkom ani mu za tieto pozemky nevzniká právo náhrady.

Dôvodom zamietavého rozhodnutia správneho orgánu bola skutočnosť, že sťažovateľ nepreukázal že by kúpna zmluva bola uzatvorená za nápadne nevýhodných podmienok, pretože   sťažovateľovi   bola   vyplatená   náhrada   za   pozemky   v   súlade   s   vtedy   platnými cenovými   predpismi,   a   keďže   podľa   ustanovenia   §   3   ods.   1   písmeno   j)   zákona   číslo 503/2003   Z.   z.   musia   byť   obidve   podmienky   -   tieseň   i   nápadne   nevýhodné   podmienky, splnené   kumulatívne,   bolo   zbytočné   skúmať   existenciu   tiesnivých   okolností,   ktoré   viedli sťažovateľa k uzatvoreniu kúpnej zmluvy.

S vysloveným právnym názorom sa stotožnil i Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý napadnuté rozhodnutie správneho orgánu potvrdil   a rovnako i Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Obidva súdy vo svojej argumentácii ešte dodávajú, že samotná hrozba vyvlastnenia (i keď sťažovateľ túto neuvádzal ako tiesnivú okolnosť pri uzatváraní kúpnej zmluvy) nie je tiesnivou okolnosťou, ktorú má na mysli zákon číslo 503/2003 Z. z. a tiež výška náhrady mala byť v súlade s vtedajšími cenovými predpismi, nie dnešnými.

Sťažovateľ sa nestotožňuje správnym názorom vysloveným hore uvedenými orgánmi a považuje ich rozhodnutie za vážne zasahujúce do jeho práva vlastniť majetok.

V zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 písmeno l) zákona číslo 503/2003 Z. z. oprávnenou osobou je i osoba, ktorej pozemok prešiel do vlastníctva štátu v dôsledku,,vyvlastnenia za náhradu, ak nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila na účel, na ktorý bola vyvlastnená...“ Sťažovateľ bol nútený odpredať pozemok kvôli výstavbe priehrady. Štátne orgány vyvinuli na sťažovateľa i ostatných obyvateľov mimoriadny nátlak s cieľom vykúpiť od nich pozemky   a   stavby   na   nich   za   úradnú   cenu.   Nátlak   a   spôsob   zodpovedali   metódam socialistickej spoločnosti a morálky a socialistickej koncepcii vlastníckeho práva založenej na   potláčaní   súkromného   vlastníctva.   Pri   vyvlastňovaní   štátne   orgány   postupovali maximálne nešetrne a bezohľadne voči požiadavkám vlastníkov, vyvlastňovalo sa v oveľa väčšom rozsahu než bolo nevyhnutné, síce za náhradu, ktorá mala byť v súlade s vtedy platnými predpismi, ale ktorá neumožňovala vyvlastneným osobám zachovať si doterajší životný   štandard   (   za   utŕženú   náhradu   si   sťažovateľ   a   jeho   rodina   nemohli   kúpiť   ani postaviť porovnateľný rodinný dom s tým o aký prišli a už vôbec si nemohli dovoliť kúpiť pozemky).

Sťažovateľ nepodpisoval pred štátnym orgánom kúpnu zmluvu, podpisoval len čistý papier,   t.   j.   bianko   zmluvu,   do   ktorej   pracovníčka   dopísala   parcely,   pričom   ho   len ubezpečila, že urobí tak, aby bolo dobre. Sťažovateľ dodnes nepociťuje to, čo sa urobilo, že by bolo dobre pre neho a jeho rodinu.

Sťažovateľ vyvlastnením prišiel o rodinný otcovský majetok, ktorý z polovice zdedil po svojom otcovi a spolovice po svojej matke, takže konštatovanie Najvyššieho súdu SR o tom, že sťažovateľ je spoluvlastníkom len 1/2 majetku vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Sťažovateľ však bol nútený odpredať celý majetok, nielen jeho ideálnu polovicu.

Sťažovateľ   je   roľník   a   vyvlastnením   majetku   prišiel   i   o   svoje   živobytie,   nakoľko nechodil ani do škôl, ale pripravoval sa na to, že bude na pôde hospodáriť.

Pokiaľ aj správny orgán zistil, že sťažovateľ nie je oprávnenou osobou podľa § 3 ods. 1 písmeno j) zákona číslo 503/2003 Z. z. pri dôslednom postupe podľa zákona číslo 71/1967   Zb.   mal   skúmať,   či   sťažovateľ   nie   je   oprávnenou   osobu   podľa   iného   kritéria uvedeného v § 3 ods. 1 zákona číslo 503/2003 Z. z.

Parcely, ktorých navrátenia sa sťažovateľ domáha neboli použité na účel, na ktorý boli   vyvlastnené   a   sťažovateľ   z   vlastnej   iniciatívy   predložil   aj   stanoviská   dotknutých orgánov   k   tomu,   že   pôdu   by   bolo   možné   vydať   sťažovateľovi   na   užívanie, dokonca si sťažovateľ za týmto účelom dal vyhotoviť geometrický plán, za ktorý zaplatil 16.000,- Sk».

Sťažovateľ ďalej vo svojej sťažnosti uvádza, že sa «nemôže stotožniť s podľa neho veľmi „zjednodušenou“ argumentáciou súdov o tom, že pokiaľ mu bola vyplatená náhrada je irelevantné skúmať za akých tiesnivých okolností bola kúpna zmluva uzatváraná. Poukazujeme   na   to,   že   pokiaľ   súd   mal   za   to,   že   alternatíva   vyvlastnenia,   ktorá sťažovateľovi hrozila (popri hrozbe väzenia, o čom bol vážne presvedčený, že mu hrozí), bola alternatívou legálneho pozbavenia vlastníckeho práva pokiaľ bola vyplatená náhrada v   súlade   s   vtedy   platnými   cenovými   predpismi,   mal   sa   zaoberať   i   tou   alternatívou, či sťažovateľ   nie   je   oprávnenou   osobou   podľa   §   3   ods.   1   písmeno   l)   zákona   číslo 503/2003 Z. z.

Obsahom vlastníckeho práva je i nezávislosť a samostatnosť vlastnícka pri ovládaní predmetu svojho vlastníctva.

Výnimkou zo zásady uvedenej v článku VI.3. sťažnosti je vyvlastnenie, ktoré možno vykonať: v nevyhnutnej miere, vo verejnom záujme, na základe zákona a za primeranú náhradu.   Tieto   dnes   platné   ústavnoprávne   kritériá   postup   štátneho   orgánu   voči sťažovateľovi v roku 1978 nezohľadňoval.

Súdy rozhodujúce o nárokoch občanov podľa zákona číslo 503/2003 Z. z. by však mali prípad posudzovať z hľadiska dnes platných ústavnoprávnych kritérií! V opačnom prípade   pokračujú   svojimi   rozhodnutiami   v   porušovaní   vlastníckych   práv   práve   tých občanov, u ktorých v minulosti už postupom štátu k výraznému porušeniu práva vlastniť majetok došlo».

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že „postupom Obvodného pozemkového úradu v B. vydaním Rozhodnutia v správnom konaní   číslo   OPÚ-49/2000/SLZ   zo   dňa   25.   01.   2006,   ktorým   bola   zamietnutá   žiadosť sťažovateľa   podľa   zákona   číslo   503/2003   Z.   z.   na   navrátenie   vlastníctva   k pozemkom, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici pri rozhodovaní o podanom odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu Rozsudkom číslo 23 Sp/13/2006-18 zo dňa 25. 05. 2006 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   pri   rozhodovaní   o   odvolaní   proti rozhodnutiu prvostupňového súdu Rozsudkom číslo 2 Sž-o-Ks 101/2006 zo dňa 01. 08. 2007 bolo   porušené   jeho   právo   garantované   článkom   20   odsek   1   Ústavy   SR   a   Dodatkovým Protokolom číslo 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

- rozhodol o zrušení Rozsudku Najvyššieho súdu SR číslo 2 Sž-o-Ks 101/2006 zo dňa 01.08.2007 a o vrátení veci tomuto súdu na ďalšie konanie

- o   povinnosti   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho   zastupovania   v   súlade s vyhláškou číslo 655/2004 Z. z. v platnom znení“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy, návrhy podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene,   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Vychádzajúc   zo   subsidiárnej   právomoci   ústavného   súdu   ústavný   súd   uvádza, že rozhodovať   o ochrane   vlastníckeho   práva   prislúcha   všeobecným   súdom,   ktoré   samy osebe nemôžu byť primárnym porušovateľom vlastníckeho práva sťažovateľa, ale v zásade len v spojení s porušením ústavnoprocesných princípov konania pred všeobecnými súdmi, ktoré však sťažovateľ nenamietal. Akceptujúc tento prístup ústavný súd zamietol sťažnosť sťažovateľa pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   rozhodovať o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2007