znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 285/06-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 6. decembra 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Jána Lubyho o sťažnosti J. P., L., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy   slovenskej   republiky postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 35 Cb 59/98 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 35 Cb 59/98 p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému súdu v Banskej Bystrici p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 35 Cb 59/98 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   J.   P. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   50   000   Sk   (slovom   päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Krajský súd v Banskej Bystrici p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   J.   P. p r i z n á v a úhradu   trov   konania   5   788   Sk   (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún), ktoré mu je Krajský súd v Banskej Bystrici   p o v i n n ý   zaplatiť na účet advokáta JUDr. D. K., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2006 doručená sťažnosť J. P., L., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. D. K., Ž.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 35 Cb 59/98.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že „v roku 1998 podal na Krajský súd v Banskej Bystrici návrh na priznanie povinnosti uhradenia faktúry za vykonané dielo v čiastke 1 585 256 s príslušenstvom.

V spore bolo rozhodnuté rozsudkom zo dňa 04. 02. 2004. Po podaní odvolania Najvyšší súd SR pod č. j. 6 Obo – 98/2004 rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici dňa 25. 05. 2005 zrušil a spor vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Od tejto doby nebolo v spore konané tak, aby tento bol rozhodnutý.

Žalobca sa obrátil so sťažnosťou na postup Krajského súdu v Banskej Bystrici na Verejného   ochrancu   práv   dňa   05.   06.   2006   a na   predsedu   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici dňa 05. 12. 2005 s poukazom na skutočnosť, že spor je bezdôvodne odkladaný, za 8 rokov nerozhodnutý a hrozí zánik odporcu, od ktorého prípadne súdom priznaný nárok bude nevymožiteľný.

Nekonaním   súdu   bola   mi   spôsobená   ujma,   keď   žalovaná   čiastka   chýba   v mojom účtovníctve a odporca získal bezdôvodné obohatenie“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vo veci 35 Cb–59/98-259 porušil právo navrhovateľa:   J.   P.   Na prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   priznané mi   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej Republiky, titulom porušenia jeho práv, priznáva sa mi finančné odškodnenie 500 000,- Sk.“

Ústavný súd si ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti vyžiadal vyjadrenie krajského súdu, ktorý vo svojom vyjadrení uviedol:

«Posledné pojednávanie, ktoré sa konalo pred dátumom podania ústavnej sťažnosti bolo   vytýčené   na   deň   3.   4.   2006.   Toto   pojednávanie   bolo   odročené   z toho   dôvodu,   že navrhovateľom navrhnutí svedkovia vypočutí na tomto pojednávaní vo svojich svedeckých výpovediach nedali   jednoznačnú odpoveď na otázky vyplývajúce   z potrieb   dokazovania, ktoré vymedzil NS SR v Bratislave v Uznesení č. k. 6 Obo 98/2004 zo dňa 25. 5. 2005, ktorým   rozhodnutie prvostupňového   súdu zrušil.   Dňa 11.   7.   2006   bolo vytýčené ďalšie pojednávanie na deň 14. 8. 2006. Na pojednávaní konanom dňa 14. 8. 2006 navrhovateľ, ktorý nemôže svoj nárok preukázať listinnými dôkazmi, pretože v stavebnom denníku neboli vedené záznamy o spotrebovanom materiáli,   čo potvrdil aj znalec v znaleckom posudku č. 4/2004   zo   dňa   13.   1.   2004,   trval   na   vypracovaní   kontrolného   znaleckého   posudku, v ktorom by mal kontrolný znalec ohliadkou na mieste samom „aj keď nie presne, ale aspoň pravdepodobne“ určiť v akej cene bol spracovaný zakúpený materiál pri zhotovení diela podľa písomnej zmluvy o dielo a v akej cene na druhé dielo, ktoré bolo zhotovované podľa tvrdenia navrhovateľa na základe ústne uzatvorenej zmluvy o dielo, pričom navrhovateľ uviedol,   že   na   kontrolnom   znaleckom   posudku   trvá   aj   keby   sa   malo   konanie   predĺžiť o ďalšieho pol roka.

V tejto súvislosti chcem podotknúť, že práve sťažovateľ je tým účastníkom konania, ktorý   jednoznačným   nepreukázaním   nároku   v časti,   ktorá   zostala   predmetom   sporu   po čiastočnom rozhodnutí veci rozsudkom č. k. 35 Cb 59/98-Ko-161 zo dňa 18. 12. 2002, spôsobil, že konanie trvá dlhšie ako by si želal.

Z uvedených dôvodov považujem postup sťažovateľa, ktorý si je vedomý toho, že je v dôkaznej núdzi za neadekvátny, pričom tvrdenie jeho právneho zástupcu, ktorý ústavnú žiadosť   podal,   uvedené   v ústavnej   sťažnosti,   že   súd   bezdôvodne   nekoná   je   nepravdivé a zavádzajúce   a je   zrejmé,   že   ústavná   sťažnosť   bola   podaná   bez   toho,   aby   si   právny zástupca   sťažovateľa   (v   konaní   zastupuje   sťažovateľa   iný   právny   zástupca)   tvrdenia uvedené v ústavnej sťažnosti overil.

Pre úplnosť uvádzam prehľad úkonov od 1. 1. 2006:

- 4. 1. 2006 pojednávanie

-   19.   1.   2006   výzva   adresovaná   právnemu   zástupcovi   odporcu,   aby   sa   vyjadril k tvrdeniam   navrhovateľa   predneseným   na   pojednávaní   dňa   4.   1.   2006   –   odporca   sa pojednávania nezúčastnil

- 7. 3. 2006 výzva adresovaná právnemu zástupcovi navrhovateľa, aby sa k podaniu odporcu zo dňa 14. 2. 2006 a dňa 27. 2. 2006 vyjadril na čo reagoval navrhovateľ v podaní zo dňa 16. 3. 2006 a dňa 20. 3. 2006, kde navrhol vypočuť dvoch svedkov

- 3. 4. 2006 pojednávanie

- 11. 7. 2006 vytýčené pojednávanie na 14. 8. 2006

- 14. 8. 2006 pojednávanie

- 22. 8. 2006 vydané uznesenie o nariadení kontrolného znaleckého dokazovania.»

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti prijal sťažnosť na ďalšie konanie podľa   § 25   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd sťažovateľa a krajský súd, aby oznámili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie a krajský súd aj na vyjadrenie k sťažnosti.

Krajský súd oznámil, že nepovažuje za potrebné vyjadriť sa k sťažnosti a že netrvá na ústnom pojednávaní. Sťažovateľ oznámil, že na ústnom pojednávaní trvá.

Zo spisu krajského súdu sp. zn. 35 Cb 59/98 ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Predmetom   konania   je   nárok   na   zaplatenie   kúpnej   ceny   diela   s príslušenstvom z dôvodu neuhradenej faktúry v lehote splatnosti. Konanie začalo 4. augusta 1998. Ďalej zo spisu vyplynulo, že počas rokov 1998 –1999 sa mali účastníci pokúsiť o mimosúdnu dohodu.   Dňa   14.   januára   2000   sťažovateľ   krajskému   súdu   oznámil,   že   k mimosúdnej dohode   nedošlo.   Počas   rokov   2000   –   2004   krajský   súd   tri   razy   ustanovoval   znalca   za účelom   vykonania   znaleckého   dokazovania.   V rokoch   2000   –   2004   sa   uskutočnilo   päť pojednávaní a krajský súd zabezpečoval podklady pre rozhodnutie. Dňa 4. februára 2004 krajský   súd   vo   veci   rozhodol   tak,   že   návrh   sťažovateľa   zamietol.   Sťažovateľ   sa   proti rozsudku odvolal. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) o odvolaní rozhodol 25. mája 2005 uznesením sp. zn. 6 Obo 98/2004 tak, že rozsudok krajského súdu č. k. 35 Cb 59/98-295 zo 4. februára 2004 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Po zrušení rozsudku krajský súd nariadil tri pojednávania na 4. január 2006, 3. apríl 2006   a 14.   august   2006.   Dňa   22.   augusta   2006   bolo   nariadené   kontrolné   znalecké dokazovanie s 30-dňovou lehotou na jeho vypracovanie.

Pretože sťažovateľ trval na verejnom ústnom pojednávaní, ústavný súd nariadil toto pojednávanie na 6. december 2006.

Na ústnom verejnom pojednávaní sa zúčastnil sťažovateľ a jeho právny zástupca. Na tomto pojednávaní neodzneli žiadne nové skutočnosti relevantné pre rozhodnutie nad rámec   tých,   ktoré   boli   uvedené   v písomnej   sťažnosti.   Právny   zástupca   vyčíslil   trovy právneho zastúpenia v sume 18 182 Sk.

II.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (napr. II. ÚS 219/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za   súčasť   prvého   kritéria   ústavný   súd   považuje   aj   povahu   prerokúvanej   veci.   Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   konanie   nie   je   právne   zložité,   pretože   tvorí štandardnú   súčasť   rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov.   Konanie   vykazuje   určitú skutkovú zložitosť, o čom svedčí aj potreba vykonania znaleckého dokazovania. Ústavný súd preto uznal, že určitá skutková zložitosť veci mohla prispieť k celkovej dĺžke konania, nie však v trvaní namietanom sťažovateľom. Predseda krajského súdu na právnu ani na skutkovú zložitosť veci nepoukázal.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 35 Cb 59/98, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka konania. Sťažovateľ   vystupoval   v konaní   aktívne   a súčinnostne,   avšak   skutočnosť,   že   nevedel preukázať   svoj   nárok   listinnými   dôkazmi,   považuje   ústavný   súd   za   okolnosť,   ktorá objektívne prispela k doterajšej dĺžke konania. Dôkazná núdza sťažovateľa mala vplyv na celkovú dĺžku konania.

3.   Ústavný   súd   po   posúdení   postupu   krajského   súdu   dospel   k záveru,   že v namietanom konaní sa nevyskytujú také súvislé obdobia nečinnosti, ktoré by bolo možné označiť   ako   zbytočné   prieťahy   v konaní,   ktoré   by   mohli   mať   za   následok   porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   však   posudzoval   postup   krajského   súdu   aj   z hľadiska   efektívnosti namietaného   konania.   Dospel   k záveru,   že   opakované   ustanovovanie   znalca   na vypracovanie   znaleckého   posudku   od   6.   novembra   2000   do   21.   februára   2003,   jeho vypracovanie   13.   januára   2004   a   doručenie   krajskému   súdu,   je   obdobím   neefektívnej činnosti krajského súdu, ktorá mala za následok porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. O neefektívnosti konania svedčí aj skutočnosť, že rozsudok, ktorým krajský súd 4. februára 2004 žalobu sťažovateľa zamietol, najvyšší súd zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s príkazom na doplnenie dokazovania.

Po   vrátení   veci   najvyšším   súdom   21.   júla   2005   krajský   súd   nariadil   celkom   tri pojednávania   (na   prvých   dvoch   sa   odporca   nezúčastnil)   a 22.   augusta   2006   nariadil kontrolné   znalecké   dokazovanie.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   toto   obdobie   nemožno hodnotiť ako také, v ktorom by došlo k zbytočným prieťahom v konaní.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatoval, že krajský súd svojím postupom,   ktorý   nesmeroval   účinne   k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľa v posudzovanej veci,   porušil   jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pretože namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd prikázal krajskému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 35 Cb 59/98 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili aj primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 50 ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ak   sa   sťažovateľ   domáha   primeraného   finančného zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov   sa   ho   domáha. Sťažovateľ   žiadal,   aby   mu   bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie   500 000   Sk s odôvodnením, že spor je bezdôvodne odkladaný, za 8 rokov nerozhodnutý a hrozí zánik odporcu, od ktorého prípadne súdom priznaný nárok bude nevymožiteľný a že nekonaním súdu mu bola spôsobená ujma, keď „žalovaná čiastka chýba v jeho účtovníctve a odporca získal bezdôvodné obohatenie“.

Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súd zohľadnil všetky okolnosti prípadu, predovšetkým celkovú dĺžku konania, obdobia poznačené zbytočnými prieťahmi,   ako   aj   čiastočný   podiel   sťažovateľa   na   dĺžke   konania   a dospel   k záveru,   že v danom prípade bude konkrétnym okolnostiam prípadu primerané priznanie finančného zadosťučinenia 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátom JUDr. D. K., Ž., v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich vyčíslil   sumou   5   788   Sk   (slovom   päťtisícsedemstoosemdesiatosem   slovenských   korún) spolu   za   dva   úkony   právnej   pomoci   urobené   v roku   2006   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, v znení neskorších predpisov, t. j. 2-krát 2 730 Sk a 2-krát 164 Sk režijný paušál. Tieto považoval za účelne vynaložené náklady právnej služby. Trovy konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) podľa výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2006