znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 284/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnostiLawyers   Partners,   a.   s.,   Prievozská   37,   Bratislava,   a sťažnosť   obchodnej   spoločnostiLawyers   Group,   s.   r.   o.,   Prievozská   37,   Bratislava,   zastúpených   advokátomdoc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová   4,   Bratislava,   a advokátkou   Mgr.   Luciou   Pavelkovou   Chabadovou,Advokátska kancelária Chabadová, s. r. o., Pri starej prachárni 13, Bratislava, vo vecinamietaného   porušenia   ich   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   ÚstavySlovenskej   republiky,   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   uzneseniami   Okresného   súdu   Bratislava   I sp.   zn.10 C 63/2010 z 24. apríla 2012, sp. zn. 16 C 162/2011 z 5. júna 2013, sp. zn. 8 C 126/2010z 19. apríla 2013, sp. zn. 11 C 123/2010 z 26. februára 2014, uznesením Okresného súduNitra sp. zn. 19 C 69/2012 z 18. februára 2013, postupom Okresného súdu Veľký Krtíš, akoaj uzneseniami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 215/2012 z 26. júna 2013 a sp. zn.6 Co 342/2013 z 23. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Lawyers Partners, a. s., a obchodnej spoločnosti LawyersGroup, s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 18778/2013, sp. zn. Rvp 18881/2013, sp. zn. Rvp20841/2013, sp. zn. Rvp 1214/2014, sp. zn. Rvp 4746/2014, sp. zn. Rvp 4747/2014, sp. zn.Rvp 16874/2014   s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp18778/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Lawyers Partners, a. s., a obchodnej spoločnostiLawyers Group, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. júla 2013,20. septembra 2013, 31. októbra 2013, 11. februára 2014, 24. apríla 2014 a 15. decembra2014   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   Lawyers   Partners,   a.   s.,   a obchodnejspoločnosti   Lawyers   Group,   s.   r.   o.   (ďalej   aj   „sťažovateľky“),   vo   veci   namietanéhoporušenia   ich   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   práva   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)uzneseniami Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 10 C 63/2010 z 24. apríla 2012, sp. zn.16 C 162/2011 z 5. júna 2013, sp. zn. 8 C 126/2010 z 19. apríla 2013, sp. zn. 11 C 123/2010z 26. februára 2014, uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 19 C 69/2012 z 18. februára2013,   postupom   Okresného   súdu   Veľký   Krtíš   (ďalej   spolu   aj   „okresné   súdy“),   ako   ajuzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 215/2012z 26. júna 2013 a sp. zn. 6 Co 342/2013 z 23. augusta 2013 (ďalej spolu aj „napadnutéuznesenia“).

2.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľky   sú   v   procesnom   postavení   žalobkýňv konaniach vedených okresnými súdmi, pričom žaloby smerujú proti Slovenskej republike(ďalej   len   „žalovaná“),   v   mene   ktorej   koná   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskejrepubliky.

3. Okresné súdy uložili sťažovateľkám uzneseniami povinnosť zložiť preddavok natrovy konania v zmysle § 141a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) do60 dní od nadobudnutia právoplatnosti uvedených uznesení.

4. Napadnutými uzneseniami okresného súdu boli konania o žalobe sťažovateliekzastavené   z   dôvodu   nesplnenia   povinnosti   zložiť   preddavok   na   trovy   konania.   Protiniektorým z týchto napadnutých uznesení Okresného súdu Bratislava I (vo veciach sp. zn.Rvp 18778/2013 a sp. zn. Rvp 20841/2013) podali sťažovateľky odvolanie, ktoré odôvodnilitým,   že napadnuté   uznesenia   súdu   prvého   stupňa   spočívajú   na   nesprávnom   právnomposúdení veci a takéto rozhodnutia navyše obmedzujú ich základné právo na súdnu ochranua právo na spravodlivé súdne konanie.

5. Napadnutými uzneseniami krajského súdu boli napadnuté uznesenia okresnýchsúdov potvrdené ako vecne správne.

6. Podľa názoru sťažovateliek napadnuté uznesenia okresných súdov a napadnutéuznesenia krajského súdu z ústavného hľadiska neobstoja, pretože sú v rozpore s § 141aods. 1 a 2 OSP, ďalej so zámerom zákonodarcu v súvislosti s uvedeným ustanovením,taktiež s § 4 ods. 1 písm. k) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnychpoplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon o súdnych poplatkoch“) a napokon aj so zásadou rovnosti   účastníkov konania.Výroky v napadnutých uzneseniach okresných súdov a v napadnutom uznesení krajskéhosúdu sú podľa sťažovateľky založené na nesprávnom právnom posúdení veci, keďže okresnésúdy   aj   krajský   súd   na   zistený   skutkový   stav   aplikovali   síce   správnu   právnu   normu,ale ju nesprávne interpretovali.

7. Podľa sťažovateliek interpretácia § 141a ods. 1 OSP založená na premise, že súdje vždy   povinný   uložiť   navrhovateľovi   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   konania,ak to navrhne odporca a ak je v konaní uplatňované právo na zaplatenie peňažnej sumy,pričom u navrhovateľa nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkovv celom rozsahu, je nesprávna.

8. Sťažovateľky v sťažnostiach okrem iného argumentujú tým, že «Pri rozhodovaní súdu   o návrhu   odporcu   na   zloženie   preddavku   na   trovy   konania   nie   je   totižto   právne bezvýznamné, kto je odporcom. Ak je odporcom subjekt, ktorého majetkové pomery ako dlžníka   nemožno   usporiadať   podľa   osobitného   predpisu   o   konkurznom   konaní..., je vylúčené,   aby   a)   bola   navrhovateľovi   uložená   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy konania;   b)   súd   pre   nesplnenie   povinnosti   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   konanie zastavil. Bráni tomu ústavne súladná interpretácia ust. § 141a OSP.

Podľa ust. § 141a ods. 1 veta štvrtá OSP cit.: „Ak navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania zastaví.“   Platí   teda,   že   súd   môže   pre   nezloženie   preddavku   na   trovy   konania   konanie zastaviť len vtedy, ak kumulatívne nastanú nasledovné právne skutočnosti:

- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

- odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil. Právne nie je možné, aby súd pre nezloženie preddavku na trovy konania konanie zastavil vtedy, ak:

- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho nezložil; a ani v prípade, že

- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho zložil. Právna   úprava   reflektuje   vôľu   zákonodarcu   zachovávať   zásady   spravodlivého súdneho konania aj v prípade rozhodovania súdu o návrhu odporcu podaného podľa ust. § 141a OSP. Bolo by totižto porušením zásady rovnosti účastníkov konania, ak by súd legálne mohol na návrh vecne oslobodenej žalovanej strany, ktorá má evidentný záujem na tom,   aby   konanie   pred   súdom   neprebiehalo,   disproporcionálne   zaťažiť   žalobcu povinnosťou uhradiť bez existencie racionálneho dôvodu vysokú finančnú sumu a previazať splnenie tejto povinnosti s udelením sankcie v podobe zastavenia konania. Obiter dictum, ak by   žalovaný,   ktorého   majetkové   pomery   ako   dlžníka   nemožno   usporiadať   podľa osobitného   predpisu   o   konkurznom   konaní   (v   okolnosti   daného   prípadu   Slovenská republika)   mohol   svojím   úkonom   vytvoriť   iracionálnu   prekážku,   ktorá   by   spôsobila zastavenie konania (t. j. podať bez odôvodnenia návrh na zloženie preddavku na trovy konania), a súd by o takom návrhu rozhodol uložením povinnosti preddavok zložiť, došlo by k porušeniu základného práva žalobcu na súdnu ochranu, osobitne práva na prístup k súdu, ktoré je jeho imanentnou súčasťou.

Súd   môže   uložiť   žalobcovi   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   podľa ust. § 141a ods. 1 OSP len vtedy, ak o takejto povinnosti rozhoduje na návrh žalovaného, ktorý má, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia bude mať, povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v rovnakej výške ako žalobca. V prípade, ak návrh na zloženie preddavku podal žalovaný, ktorý nemá povinnosť, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia súdu nebude mať povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v rovnakej výške ako žalobca, pretože jeho majetkové   pomery   ako   dlžníka   nemožno   usporiadať   podľa   osobitného   predpisu o konkurznom konaní, musí súd takýto návrh zamietnuť a to s poukazom na ústavne súladnú interpretáciu ust. § 141a ods. 1 OSP a nie sankcionovať žalobcu zastavením konania. Uloženie   povinnosti   žalobcovi   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   tam, kde je žalovaný   od   takejto   povinnosti   vecne   oslobodený,   postráda   akýkoľvek   zmysel, pretože aj   keď   žalobca   zaťažený   povinnosťou   preddavok   nezloží,   konanie   nemožno zastaviť...».

9.   Sťažovateľky   ďalej   upozorňujú   na   to,   že   okresné   súdy   v   bližšienekonkretizovaných konaniach, ako aj Okresný súd Dolný Kubín (v konaní vedenom podsp. zn.   4 C 53/2012)   si túto   jej   argumentáciu   osvojili   v   skutkovo   a   právne   podobnýchkonaniach, v ktorých vystupujú tí istí účastníci a kde sa rozhodovalo o totožných návrhochžalovanej na uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania. V týchto prípadoch alepodľa sťažovateliek bol návrh žalovanej na uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovykonania zamietnutý.

10. Sťažovateľky taktiež zdôrazňujú, že sú v konaní vecne oslobodené od súdnychpoplatkov v zmysle § 4 ods. 1 písm. k) zákona o súdnych poplatkoch. Vecné oslobodenieod súdnych   poplatkov   sa   vzťahuje   na   celé   konanie,   a   preto   nie   je   dôvod,   aby   boliposudzované z pohľadu splnenia predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov. Tam,kde zákon presne ustanoví, že navrhovateľ je oslobodený od súdneho poplatku v konaní,v ktorom   sa   domáha   náhrady   škody   v   súvislosti   s   nesprávnym   úradným   postupom,je „bizarné“,   aby   mu   zároveň   ustanovil   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   konaniabez toho, aby takúto povinnosť mala aj žalovaná.

11. Sťažovateľky ďalej namietajú, že okresné súdy aj krajský súd ignorovali formálnupodmienku § 141a ods. 1 OSP, podľa ktorej možno rozhodovať o uložení povinnosti zložiťpreddavok len vtedy, ak sa uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, ako aj pravidlo obsiahnuté v§ 141a ods. 2 OSP, podľa ktorého výška preddavku je 5 % z peňažnej sumy uplatňovanejnavrhovateľom,   pričom   na   príslušenstvo   sa   neprihliada.   V posudzovaných   prípadoch   jezjavné, že sťažovateľkami uplatňovaná istina neprevyšuje 400-násobok životného minimapre   jednu   plnoletú   fyzickú   osobu   a   požadovaná   suma   preddavku   prevyšuje   5   %uplatňovanej istiny.

12.   Napokon   sťažovateľky   zdôrazňujú,   že   návrh   žalovanej   neobsahoval   žiadneodôvodnenie účelu, na ktorý by mal byť zložený preddavok použitý. Okresné súdy anikrajský súd sa účelnosťou a dôvodmi vôbec nezaoberali. Pritom je zrejmé, že zloženie takenormne vysokej sumy nemôže slúžiť racionálnemu cieľu. V tomto type konania objektívnenemôžu vzniknúť také trovy, ktoré by mali byť kryté takou vysokou sumou preddavku. Účelnávrhu   je   preto   podľa   sťažovateliek   viac   než   zrejmý;   ide   o   to,   aby   boli   postavenédo bezvýchodiskovej situácie tak, aby rezignovali na uplatňovanie svojich legitímnych práva prestali žiadať od žalovanej náhradu škody a nemajetkovej ujmy.

13. V súvislosti s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu sťažovateľky poukazujúna vec vedenú pod sp. zn. I. ÚS 112/2012, v rámci ktorej sťažovateľ namietal porušeniesvojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým,že Okresný súd Poprad mu svojím uznesením uložil povinnosť zložiť preddavok na trovykonania v sume 792 850 eur. Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 7. marca2012   prijal   sťažnosť   na   ďalšie   konanie,   zároveň   odložil   vykonateľnosť   napadnutéhouznesenia   Okresného   súdu   Poprad   a   neskôr „nálezom   zo   dňa   6.   júna   2012   sp. zn.: I. ÚS 112/2012-30 rozhodol, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... bolo porušené postupom a uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 13 C 270/08-938   z   9.   januára   2012,   t.   j.   vydaním   uznesenia   o   povinnosti   zložiť preddavok na trovy súdneho konania“.

14.   Sťažovateľky   navrhli,   aby   ústavný   súd   o   ich   sťažnostiach   rozhodol nálezom,ktorým vysloví porušenie ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, akoaj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolunapadnutými uzneseniami okresných súdov a napadnutými uzneseniami krajského súdu,zruší napadnuté uznesenia okresných súdov a napadnuté uznesenia krajského súdu a vecvráti   okresným   súdom   na   ďalšie   konanie.   Požadujú   tiež   priznanie   finančnéhozadosťučinenia, ako aj úhradu trov konania.

II.

15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, naprerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku.

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť naspoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.

16. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlades citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavypoužiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

17. S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uzneseniaa z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   týchto   sťažností   a   taktiežprihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateliek a všeobecných súdov, proti ktorým tietosťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to jeuvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.

K namietanému porušeniu ústavných práv postupom Okresného súdu Veľký Krtíš

18. Sťažovateľky v petite sťažností navrhli, aby ústavný súd vyslovil porušenie ichústavných   práv   postupom   Okresného   súdu   Veľký   Krtíš   v bližšie   nešpecifikovanýcha neoznačených konaniach.

19. Ústavný súd uvádza, že sťažovateľky v petite sťažností neuviedli, v rámci ktoréhokonania vedeného Okresným súdom Veľký Krtíš malo dôjsť k porušeniu ich ústavných práv.

20.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosti   tak   v tejto   časti   neobsahujú   zákonompredpísané náležitosti v zmysle § 20 ods. 1, ako aj § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnomsúde.

21. Na základe už uvedených záverov ústavný súd sťažnosti sťažovateliek v častinávrhu na vyslovenie porušenia ich ústavných práv postupom Okresného súdu Veľký Krtíšodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísanýchnáležitostí.

K namietanému   porušeniu   ústavných   práv   napadnutými   uzneseniami Okresného súdu Bratislava I a Okresného súdu Nitra

22. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

23. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto jeprávomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomocvšeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS20/02, III. ÚS 152/03).

24. Sťažovateľky sťažnosťami broja proti napadnutým uzneseniam okresných súdov.Proti   napadnutým   uzneseniam   okresných   súdov   boli   sťažovateľky   oprávnené   podaťodvolanie, o   ktorom   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomockrajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateliek v danom prípade vylučuje právomocústavného súdu.

25. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnostiv   častiach   smerujúcich   proti napadnutým   uzneseniam   Okresného   súdu   Bratislava   Ia Okresného súdu Nitra odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodunedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu ústavných práv napadnutými uzneseniami krajského súdu

26. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa   § 237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiuodvolacieho   súdu,   ak   účastníkovi   konania   sa   postupom   súdu   odňala   možnosť   konaťpred súdom.

27. Z listín tvoriacich prílohu sťažnosti, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, je zrejmé,že krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil ako vecne správne napadnuté uzneseniaokresných   súdov,   ktorými   bolo   konanie   zastavené   z   dôvodu,   že   sťažovateľky   nezložilipreddavok na trovy konania. V celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením napadnutýchuznesení okresného súdu a poukazujúc na znenie § 141a OSP, uviedol, že toto ustanovenieupravuje zákonné podmienky, za ktorých je súd povinný uložiť povinnosť (a nie možnosť)zložiť preddavok na trovy konania.

28. V konečnom dôsledku to podľa názoru sťažovateliek znamená, že všeobecné súdyodmietli   poskytnúť   ochranu   ich   základnému   právu   na   súdnu   ochranu.   Aj   samotnésťažovateľky v sťažnostiach proti napadnutým uzneseniam okresných súdov a napadnutýmuzneseniam krajského súdu uvádzajú, že účelom postupu uvedených súdov bolo dosiahnuť,aby sťažovateľky   rezignovali   na   uplatňovanie   svojich   legitímnych   práv,   a   aj   týmim všeobecné súdy odňali možnosť konať pred súdom.

29. V tejto súvislosti ústavný súd opätovne (napr. III. ÚS 342/2013) poukazuje nazáver, že odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnilúčastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadokdáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.).K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiupredchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Takýmto rozhodnutím môže byť aj uznesenieo zastavení konania pre nedostatok procesnej podmienky, ak záver súdu o tejto otázke nie jesprávny a konanie v skutočnosti nedostatkom podmienky konania netrpí.

30.   Ústavný   súd   taktiež   poukazuje   na   svoju   rozhodovaciu   činnosť   (napr.II. ÚS 433/2013, IV. ÚS 112/2013, IV. ÚS 167/2014), podľa ktorej na rozdiel od uzneseniao povinnosti zložiť preddavok v zmysle § 141a ods. 1 poslednej vety OSP proti uzneseniuo zastavení konania je prípustné odvolanie a vo vzťahu proti potvrdzujúcemu rozhodnutiuodvolacieho súdu prichádza do úvahy aj podanie dovolania, a to s prihliadnutím na dôvoduvedený § 237 písm. f) OSP. V rámci dovolacieho konania by sťažovateľky mali možnosťuplatňovať všetky tie zásadné námietky, ktoré sú obsahom sťažností podaných ústavnémusúdu.

31. Ústavou daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciučinnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona, t.j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 237 písm. f) OSP. Ústavný súdmôže uplatniť svoju právomoc v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy až vtedy,ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochranysvojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastníkkonania   zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany   porušených   základných   práv   a slobôd,naopak,   čl. 127   ods. 1   ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých   sťažovateľovidostupných a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nieje oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ moholdomôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskymsúdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

32. Sťažovateľky však v danej veci v sťažnosti neuvádzajú, či dovolanie v tejto vecipodali, pričom nič neindikuje,   že by uvedený právny prostriedok nápravy sťažovateľkyvyužili. Vzhľadom na uvedené je ústavný súd toho názoru, že sťažovateľky nevyčerpalimimoriadny opravný prostriedok, ktorý im zákon na ochranu ich práv účinne poskytovala na ktorého použitie boli oprávnené v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, čo zakladáneprípustnosť   ich   sťažností.   Sťažovateľky   ani   len   netvrdili   (a   tým   menej   preukazovali),že dovolanie nepodali z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Zo strany ústavného súdupreto neprichádza do úvahy ani prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

33. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosti sťažovateliek pri ich predbežnomprerokovaní v časti namietaného porušenia ich ústavných práv napadnutými uzneseniamikrajského súdu podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietolako neprípustné.

34. Nad rámec uvedeného považoval ústavný súd za potrebné vyjadriť sa k námietkenekonzistentnosti jeho rozhodovacej činnosti v obdobných či rovnakých prípadoch, pričompodľa sťažovateliek s prihliadnutím na nález sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012 saústavný súd v podobnej veci iného sťažovateľa sťažnosťou meritórne zaoberal, sťažnosť prijalna ďalšie konanie, odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia, a dokonca konštatovalporušenie základných práv sťažovateľa. V súvislosti s uvedeným ústavný súd síce dáva zapravdu sťažovateľkám, že v obdobnej právnej veci nálezom sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6.júna   2012   vyslovil   porušenie   práv   podľa   ústavy   a   dohovoru,   ku ktorým   malo   dôjsťuznesením Okresného súdu Poprad č. k. 13 C 270/08-938 z 9. januára 2012, ktorým bolaúčastníkovi konania uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, avšak zároveňdodáva, že s prihliadnutím na ďalšiu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu išlo o ojedinelý(menšinový) názor jedného zo senátov ústavného súdu, ktorého ojedinelosť preukazujú ajďalšie   uznesenia   toho   istého   senátu   (I.   ÚS),   ktorý   v obdobných   veciach   (nie   vo   vecisťažovateliek, pozn.), napr. uzneseniami sp. zn. I. ÚS 440/2012 z 3. októbra 2012, sp. zn.I. ÚS 182/2013 z 27. marca 2013 a sp. zn. I. ÚS 78/2014 z 5. marca 2014 (teda po vydanínálezu sp. zn. I. ÚS 112/2012) sťažnosť meritórne neposudzoval, ale ju odmietol podľa § 25ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   (rovnako   napr.   II. ÚS 396/2013,   II. ÚS 141/2013,III. ÚS 42/2013, III. ÚS 478/2013, IV. ÚS 110/2013).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2015