znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 284/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval návrhy L. K., zastúpeného advokátom JUDr.   Mariánom   Chovancom,   Trnavská   cesta   60,   Bratislava,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp 3365/2014 a sp.   zn. Rvp 3366/2014 na preskúmanie rozhodnutí Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/71/13-K zo 4. februára 2014 a sp. zn. VP/72/13-K zo 4. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Návrhy L. K. vedené pod sp. zn. Rvp 3365/2014 a sp. zn. Rvp 3366/2014   s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 3365/2014.

2. Návrhy L. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 28. marca 2014 doručené   návrhy   L. K.   (ďalej   len   „navrhovateľ“)   na   preskúmanie   rozhodnutí   Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/71/13-K   zo   4.   februára   2014   a   sp.   zn.   VP/72/13-K   zo   4.   februára   2014   (ďalej   aj „napadnuté rozhodnutia“).

Z návrhu pôvodne vedeného pod sp. zn. Rvp 3365/2014 vyplýva, že napadnutým rozhodnutím   sp.   zn.   VP/71/13-K   zo   4.   februára   2014   výbor   uložil   navrhovateľovi   ako verejnému funkcionárovi, konateľovi obchodnej spoločnosti..., s. r. o. (ďalej len „..., s. r. o.“),   pokutu   v   sume   786   €   zodpovedajúcej   mesačnému   platu   verejného   funkcionára za porušenie povinnosti ustanovenej v čl. 7 ods.   1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“ alebo „ústavný zákon“) podať oznámenie funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov (ďalej len „oznámenie“) do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie.

Z návrhu pôvodne vedeného pod sp. zn. Rvp 3366/2014 vyplýva, že napadnutým rozhodnutím   sp.   zn.   VP/72/13-K   zo   4.   februára   2014   výbor   uložil   navrhovateľovi   ako verejnému funkcionárovi, konateľovi..., s. r. o., pokutu v sume 1 500 € zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára za porušenie povinnosti ustanovenej v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu podať oznámenie za rok 2012 do 31. marca 2013.

Navrhovateľ namieta nezákonnosť napadnutých rozhodnutí výboru, a to z dôvodu nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie ustanovenej v čl. 9 ods. 5 ústavného zákona, pričom v odôvodnení svojich návrhov bližšie uvádza:

„Výbor svojím   uznesením č... (uznesením   č...   vo veci   sp.   zn.   VP/72/13-K,   pozn.) prijatým na 13. schôdzi výboru začal dňom 21. 11. 2013 voči mne konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona   za   porušenie   povinnosti   podať   oznámenie   funkcií,   zamestnaní,   činností a majetkových pomerov v zmysle čl. 7 ods. 1 ústavného zákona.

Na   15.   schôdzi   výboru,   ktorá   sa   konala   dňa   04.   02.   2014,   bolo   uznesením   č... (uznesením č... vo veci sp. zn. VP/72/13-K, pozn.) konštatované porušenie tejto mojej vyššie citovanej povinnosti, bola mi uložená pokuta, dané poučenie o opravnom prostriedku a bol poverený predseda výboru na vyhotovenie a doručenie písomného rozhodnutia.

Odporca   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uvádza,   že   výbor   sa   oboznámil so skutočnosťou   nepodania   oznámenia   dňa   03.   12.   2013   a   uznesením   č...   zo   dňa 03. 12. 2013 (uznesením č... z 3. decembra 2013 vo veci sp. zn. VP/72/13-K, pozn.) začal voči mne konanie. Uvedené tvrdenie nie je pravdivé, nakoľko uznesenie č... (aj uznesenie č..., pozn.) je z 21. 11. 2013, kedy bolo aj uvedené konanie začaté.

Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že odo dňa začatia konania (21. 11. 2013) do rozhodnutia   (04.   02.   2014)   uplynulo   75   dní,   čím   výbor   porušil   svoju   povinnosť rozhodnúť vo veci do 60 dní od začatia konania. Posledným dňom lehoty na rozhodnutie bol deň 20. 01. 2014, a keďže výbor rozhodol až 04. 02. 2014, mám za to, že jeho rozhodnutie je neplatné z dôvodu nezákonnosti, a to z dôvodu rozporu s čl. 9 ods. 5 ústavného zákona... Pre úplnosť ešte uvádzam, že aj keby mal súd za to, že konanie bolo voči mojej osobe začaté dňa 03. 12. 2013, posledným dňom na rozhodnutie Výboru by bol deň 01. 02. 2014, čiže aj v tomto prípade by Výbor rozhodol po zákonnej lehote na rozhodnutie.“

Navrhovateľ tiež dôvodí zmätočnosťou či nejasnosťou napadnutých rozhodnutí, keď konštatuje, že v rozhodnutí výboru sp. zn. VP/71/13-K zo 4. februára 2014 „sa uvádza, že som sa k uzneseniu o začatí konania nevyjadril. Uvedené nie je pravdou, nakoľko som sa k uzneseniu o začatí konania vyjadril listom doručenom Výboru dňa 20. 12. 2013, čo je deklarované aj v zápisnici z 15. schôdze Výboru zo dňa 04. 02. 2014“. V rozhodnutí výboru sp. zn. VP/72/13-K zo 4. februára 2014 „sa uvádza, že som nepodal oznámenie za rok 2013 do 31. 03. 2013. Uvedené je v rozpore so zákonom, nakoľko oznámenie za rok 2013 som povinný podať až do 31. 03. 2014.“.

Podľa slov navrhovateľa „Do uvedenej zápisnice sa p. poslanec O. vyjadril, že bolo voči mne začaté konanie uzneseniami č... a 277 z dôvodu nepodania oznámenia v lehote 30 dní   odo   dňa   ujatia   sa   funkcie   a   v   lehote   do   31.   03.   2013   za   rok   2012.   V   závere vyjadrenia   je   však   paradoxne   uvedené,   že   som   podal   len   oznámenie   za   rok   2012 do 31. 03. 2013, avšak nepodal som oznámenie pri ujatí sa funkcie.“.

V závere navrhovateľ poukazuje na „vyjadrenie Ministerstva hospodárstva SR, ktoré je zriaďovateľom obchodnej spoločnosti..., s. r. o. Bratislava, ktoré vo svojom vyjadrení uviedlo, že uvedenú spoločnosť nepovažuje za spoločnosť so 100 % majetkovou účasťou štátu, nakoľko nie je akciovou spoločnosťou“.

Vzhľadom   na   uvádzané   skutočnosti   navrhovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd napadnuté rozhodnutia výboru ako nezákonné zrušil.

Na základe výzvy ústavného súdu z 15. apríla 2014 sa k návrhom navrhovateľa vyjadril výbor prostredníctvom svojho predsedu podaniami č. VP/71/13-K a č. VP/72/13-K doručenými ústavnému súdu 6. mája 2014. Predseda výboru v týchto vyjadreniach uviedol, že sa nestotožňuje s názorom navrhovateľa, a vyjadril názor, že v predmetných veciach „výbor rozhodol na základe úplne zisteného skutkového stavu a vecne správne“.

Vo vyjadrení k návrhu na preskúmanie rozhodnutia „č. VP /71/13-K“ výbor okrem iného uviedol:

„1. Výbor začal voči navrhovateľovi konanie na 14. schôdzi výboru uznesením č... zo dňa 3. decembra 2013. Pokuta za nedodržanie povinnosti podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona bola uložená na 15.   schôdzi   uznesením č...   zo dňa 4.   februára   2014.   Tvrdenie navrhovateľa, že výbor začal konanie na 13. schôdzi výboru uznesením č... z 21. novembra 2013 je na základe zverejneného uznesenia na internetovej stránke výboru.

Pre presnosť uvádzame, že údaje zverejnené na internetovej stránke výboru majú len informatívny   charakter,   ktoré   boli   zverejnené   bez   overenia   podpismi   predsedu   výboru a overovateľov výboru, pričom právne relevantným dokladom je podpísané uznesenie č... zo dňa   3.   decembra   2013,   ktoré   bolo   navrhovateľovi   doručené,   a   ktoré   prevzal 13. decembra 2013.

Pokiaľ   sa   týka   námietky   za   nedodržanie   lehoty   rozhodnúť   do   60   dní   od   začatia konania poukazujeme na fakt, že v danom prípade v čl. 9 ods. 5 ústavného zákona ide o poriadkovú   lehotu   s   uplynutím   ktorej   sa   nespája   zánik   zodpovednosti   za   porušenie ústavného zákona zo strany verejného funkcionára. Nepopierame fakt, že výbor nerozhodol v tejto lehote, avšak nemá to za dôsledok protiprávnosť predmetného rozhodnutia o uložení pokuty.

2.   V   súvislosti   s   námietkou,   že   rozhodnutie   výboru   je   zmätočné,   resp.   nejasné uvádzame, že voči navrhovateľovi výbor vedie dve konania.

Prvé   konanie   č.   VP/71/13-K   za   nepodanie   oznámenia,   ktoré   bol   povinný   podať do 30 dní odo dňa ujatia sa verejnej funkcie (verejnej funkcie sa ujal 31.5.2012, oznámenie mal podať do 30. 6. 2012).

Druhé konanie č. VP/72/13-K za nepodanie oznámenia za rok 2012 k 31. 3. 2013. Keďže v obidvoch konaniach išlo o toho istého verejného funkcionára, spravodajca výboru v konaní predniesol spravodajskú správu spoločne, rozprava bola tak isto spoločná, avšak o každom konaní sa hlasovalo samostatne.

Pokiaľ sa týka tvrdenia, že sa navrhovateľ nevyjadril k uzneseniu o začatí konania uvádzame, že výboru bolo skutočne doručené vyjadrenie zo strany navrhovateľa, avšak netýkalo sa konania č. VP/71/13-K, ale konania č. VP/72/13-K, čo vyplýva i zo zaslaného stanoviska zo strany navrhovateľa zo dňa 3. decembra 2013, číslo konania VP/72/13-K. Podotýkame, že navrhovateľ vo svojom vyjadrení opäť poukazuje na dokument, ktorý bol zverejnený na internetovej stránke výboru.

V súvislosti s podaním oznámenia pri ujatí sa verejnej funkcie uvádzame, že toto oznámenie navrhovateľ zaslal až 31. marca 2014 spolu s oznámením, ktoré zaslal za rok 2013 k 31. 3. 2014, hoci tak mal urobiť do 30. júna 2012.“

Vo vyjadrení k návrhu na preskúmanie rozhodnutia „č. VP /72/13-K“ výbor tiež uviedol:

«1. Výbor začal voči navrhovateľovi konanie na 14. schôdzi výboru uznesením č... zo dňa 3. decembra 2013. K uzneseniu o začatí konania sa navrhovateľ vyjadril listom doručeným výboru 20. decembra 2013, označeným ako „Stanovisko dotknutého verejného funkcionára k návrhu Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií zo dňa 3. decembra 2013, číslo konania VP/72/13-K.“.

Pokuta za nedodržanie povinnosti podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona bola uložená na 15. schôdzi uznesením č... zo dňa 4. februára 2014. Tvrdenie navrhovateľa, že výbor začal konanie na 13. schôdzi výboru uznesením č... z 21. novembra 2013 je na základe zverejneného uznesenia na internetovej stránke výboru. Skutočnosť, že navrhovateľ vedel o tom,   že   uznesenie   je   zo   dňa   3.   decembra   2013   potvrdzuje   aj   predmetné   stanovisko navrhovateľa, ktoré bolo výboru doručené 20. decembra 2013.

Pre presnosť uvádzame, že údaje zverejnené na internetovej stránke výboru majú len informatívny   charakter,   ktoré   boli   zverejnené   bez   overenia   podpismi   predsedu   výboru a overovateľov výboru, pričom právne relevantným dokladom je podpísané uznesenie č... zo dňa   3.   decembra   2013,   ktoré   bolo   navrhovateľovi   doručené,   a   ktoré   prevzal 13. decembra 2013.

Pokiaľ   sa   týka   námietky   za   nedodržanie   lehoty   rozhodnúť   do   60   dní   od   začatia konania poukazujeme na fakt, že v danom prípade v čl. 9 ods. 5 ústavného zákona ide o poriadkovú   lehotu   s   uplynutím   ktorej   sa   nespája   zánik   zodpovednosti   za   porušenie ústavného zákona zo strany verejného funkcionára. Nepopierame fakt, že výbor nerozhodol v tejto lehote, avšak nemá to za dôsledok protiprávnosť predmetného rozhodnutia o uložení pokuty.

2.   V   súvislosti   s   námietkou,   že   rozhodnutie   výboru   je   zmätočné,   resp.   nejasné z dôvodu, že výbor v rozhodnutí uviedol, že nepodal oznámenie za rok 2013 k 31. 3. 2013 uvádzame, že ide o administratívnu chybu pri písomnom vyhotovení rozhodnutia, ktorého intenzita nezakladá zmätočnosť, resp. nejasnosť rozhodnutia.

3. Pokiaľ sa týka poukázania navrhovateľa na vyjadrenie Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, ako zriaďovateľa spoločnosti s ručením obmedzeným, že táto nie je obchodnou spoločnosťou so 100 % majetkovou účasťou štátu uvádzame, že podľa čl. 2 ods. 1   ústavného   zákona   sa   tento   zákon   vzťahuje   okrem   iného   aj   na   funkciu   uvedenú pod písmenom   zb),   ktorými   sú   štatutárny   orgán   alebo   členovia   štatutárneho   orgánu obchodných spoločností so stopercentnou majetkovou účasťou štátu.

Z príslušnej stránky obchodného registra na internete výbor zistil, že..., s. r. o. Bratislava   je   spoločnosťou,   v   ktorej   je   Ministerstvo   hospodárstva   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „ministerstvo“)   jediným   spoločníkom.   Listom   zo   dňa   21. októbra   2013   bol minister hospodárstva Slovenskej republiky požiadaný o zaslanie údajov, ktoré súviseli s registráciou verejného funkcionára do zoznamu výboru, a to ešte pred začatím konania. Listom   zo   dňa   31.   októbra   2013   bolo   výboru   zo   strany   ministra   hospodárstva Slovenskej republiky zaslaný požadovaný údaj s tým, že ministerstvo chybne považovalo za obchodné   spoločnosti   len   akciové   spoločnosti,   a   z   tohto   dôvodu   neuvádzalo   ako verejných funkcionárov členov štatutárneho orgánu spoločností s ručením obmedzeným. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov je obchodná spoločnosť právnickou osobou založenou za účelom podnikania. Je všeobecne   známe,   že   obchodnými   spoločnosťami   sú   verejná   obchodná   spoločnosť, komanditná spoločnosť, spoločnosť s ručením obmedzeným a akciová spoločnosť. Z tohto dôvodu   máme   za   to,   že   výbor   v   identifikácii   toho,   či   predmetná   spoločnosť   s   ručením obmedzeným je obchodnou spoločnosťou postupoval správne.»

Vzhľadom   na   uvedené   výbor   navrhol,   aby   ústavný   súd   napadnuté   rozhodnutia „s poukazom   na   §73b   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   v   znení   neskorších   predpisov   potvrdil, a nepriznal navrhovateľovi prípadnú náhradu trov konania“.

II.

Z   obsahu   návrhov   vrátane   ich   príloh,   z   vyjadrení   výboru,   ako   aj   z   obsahu predloženého   spisového   materiálu   vo   veciach   navrhovateľa   ústavný   súd   zistil   tento skutkový stav:

Navrhovateľ je konateľom..., s. r. o., od 31. mája 2012, keď sa ujal výkonu funkcie štatutárneho orgánu. Z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, kde je uvedená obchodná spoločnosť zapísaná, vyplýva, že jediným spoločníkom..., s. r. o., je Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo hospodárstva“). Z uvedeného je zrejmé, že ide o obchodnú spoločnosť so stopercentnou majetkovou účasťou štátu (zastúpeného ministerstvom hospodárstva).

1. V konaní sp. zn. VP/71/13-K výbor po zistení, že navrhovateľ ako konateľ..., s. r. o., nepodal v ustanovenej lehote (do 30 dní odo dňa ujatia sa výkonu verejnej funkcie) písomné oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona, uznesením č... z 3. decembra 2013 začal proti navrhovateľovi konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov   podľa   čl.   9   ods.   2   písm.   a)   ústavného   zákona.   Výbor   súčasne   požiadal navrhovateľa podľa čl. 9 ods. 4 ústavného zákona o stanovisko pre účely konania vo veci ochrany verejného záujmu. Navrhovateľ výzvu výboru prevzal 13. decembra 2013, na túto však nereagoval a k začatiu konania sa nevyjadril.

Po vykonanom dokazovaní výbor dospel k záveru, že v konaní bolo preukázané, že navrhovateľ   porušil   ustanovenie   čl.   7   ods.   1   ústavného   zákona.   Z   tohto   dôvodu   prijal 4. februára   2014   uznesenie   č...,   ktorým   schválil   rozhodnutie   sp.   zn.   VP/71/13-K. V napadnutom rozhodnutí konštatoval, že navrhovateľ tým, že nepodal oznámenie podľa čl. 7 ústavného zákona v súvislosti s ujatím sa výkonu verejnej funkcie, porušil povinnosť ustanovenú   v   čl.   7   ods.   1   ústavného   zákona   (verejnej   funkcie   sa   ujal   31.   mája   2012, oznámenie mal podať do 30. júna 2012, oznámenie ku dňu rozhodnutia výboru nepodal), za čo mu v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona uložil pokutu v sume 786 € zodpovedajúcej   mesačnému   platu   verejného   funkcionára.   Napadnuté   rozhodnutie   bolo navrhovateľovi doručené 27. februára 2014.

2. V konaní sp. zn. VP/72/13-K výbor po zistení, že navrhovateľ ako konateľ..., s. r. o., nepodal v ustanovenej lehote (do 31. marca 2013) písomné oznámenie za rok 2012 podľa   čl.   7   ods.   1   ústavného   zákona,   uznesením   č...   z 3. decembra   2013   začal   proti navrhovateľovi konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona. Výbor súčasne požiadal navrhovateľa podľa čl. 9 ods. 4 ústavného zákona o stanovisko pre účely konania vo veci ochrany verejného záujmu. Navrhovateľ na výzvu výboru reagoval listom doručeným výboru 20. decembra 2013, v ktorom uviedol, že „Do dnešného dňa žiaden z konateľov spoločnosti... s. r. o. nepodal   majetkové   priznanie.   Na   základe   právneho   názoru   zriaďovateľa   z   roku   2006 nepodlieha   štatutár   spoločnosti  ...   s.   r.   o.   zákonu   357/2004   Z.   z.   o   ochrane   verejného záujmu... Nakoľko mi nebola známa zmena tohto právneho názoru a v súvislosti so začatím uvedeného konania Vám prikladám majetkové priznanie v zmysle zákona.“.

Po vykonanom dokazovaní výbor dospel k záveru, že v konaní bolo preukázané, že navrhovateľ   porušil   ustanovenie   čl.   7   ods.   1   ústavného   zákona.   Z   tohto   dôvodu   prijal 4. februára   2014   uznesenie   č...,   ktorým   schválil   rozhodnutie   sp.   zn.   VP/72/13-K. V napadnutom rozhodnutí konštatoval, že navrhovateľ tým, že nepodal oznámenie za rok 2012 podľa čl. 7 ústavného zákona, porušil povinnosť ustanovenú v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona (oznámenie mal podať do 31. marca 2013, oznámenie podal 19. decembra 2013), za čo mu v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona uložil pokutu v sume 1 500 € zodpovedajúcej   mesačnému   platu   verejného   funkcionára.   Napadnuté   rozhodnutie   bolo navrhovateľovi doručené 7. marca 2014.

III.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane   ustanovenia   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   2   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

S   prihliadnutím   na   obsah   návrhov   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 3365/2014 a sp. zn. Rvp 3366/2014 a z neho vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť, ako   aj   na   totožnosť   v   osobe   navrhovateľa   a   odporcu   (výboru),   proti   ktorému   návrhy smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení týchto návrhov na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

IV.

Podľa   uznesenia   sp.   zn.   PLz.   ÚS   1/07   z   2.   mája   2007   prijatého   podľa   §   6   zákona o ústavnom   súde   o   zjednotení   odchylných   právnych   názorov   senátov   ústavného   súdu na konanie vo veciach podľa čl. 9 a nasl. ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sa na toto konanie vzťahuje § 25 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Citované   právne   názory   ústavného   súdu   týkajúce   sa   zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   možno   nepochybne   primerane   aplikovať   aj na predbežné   prerokovanie   návrhov   na   začatie   konania   vo   veciach   ochrany   verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov. Za zjavne neopodstatnený možno považovať najmä taký návrh v týchto veciach, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistí takú príčinnú   súvislosť   medzi   navrhovateľom   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a ustanoveniami ústavného zákona, ktorých porušenie namieta, ktorá by zakladala reálnu možnosť vyhovieť návrhu navrhovateľa po jeho prijatí na ďalšie konanie.

Podľa   čl.   7   ods.   1   ústavného   zákona   verejný   funkcionár   je   povinný   do   30   dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30   dní   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   podľa   odseku   1,   ktorým   bola   vyslovená   strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým   bolo   rozhodnuté   o   pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným   súdom   upravujú   ustanovenia   zákona.   Rozhodnutie   ústavného   súdu   je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2 ústavného zákona.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde sa konanie o preskúmaní rozhodnutia vo veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   začína   na   návrh verejného   funkcionára,   ktorého   sa   týka   rozhodnutie   orgánu,   ktorý   vykonáva   konanie o návrhu   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov podľa ústavného zákona.

Podľa   §   73b   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   o   návrhu   koná   a   rozhoduje   senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného   funkcionára   je   v   rozpore   s   ústavným   zákonom   o   ochrane   verejného   záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Z   citovaných   ustanovení   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   v   konaní o preskúmanie   rozhodnutia   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu záujmov je v právomoci ústavného súdu preskúmať, či konanie navrhovateľa ako verejného funkcionára   bolo   alebo   nebolo   v   rozpore   s   ustanoveniami   ústavného   zákona,   t.   j.   či povinnosti verejného funkcionára vyplývajúce z ústavného zákona porušil alebo neporušil, a teda či je z tohto hľadiska rozhodnutie orgánu konajúceho vo veci ochrany verejného záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných   funkcionárov   (výboru)   z   ústavného   hľadiska udržateľné a akceptovateľné.

Z   obsahu   návrhov   vyplýva,   že   navrhovateľ   svoj   návrh   na   zrušenie   napadnutých rozhodnutí výboru odôvodňuje ich nezákonnosťou, ktorá spočíva v:

1. nedodržaní zákonnej lehoty na rozhodnutie výboru v zmysle čl. 9 ods. 5 ústavného zákona,   pričom   navrhovateľ   v   tejto   súvislosti   spochybňuje   aj   samotný   dátum   začatia konania;

2. zmätočnosti, resp. nejasnosti napadnutých rozhodnutí;

3. tvrdení, že podľa vyjadrenia ministerstva hospodárstva, ktoré je zriaďovateľom..., s.   r.   o.,   uvedenú   spoločnosť   nemožno   považovať   za spoločnosť   so stopercentnou majetkovou účasťou štátu, pretože nie je akciovou spoločnosťou.  

Ústavný súd preskúmal uvedené námietky navrhovateľa a dospel k záveru, že sú neopodstatnené.

Vo   vzťahu   k   námietke   navrhovateľa,   že   výbor   nedodržal   60-dňovú   lehotu na rozhodnutie odo dňa začatia konania ustanovenú v prvej vete čl. 9 ods. 5 ústavného zákona,   ktorá   by   mala   byť   dôvodom   na   zrušenie   napadnutého   rozhodnutia   výboru,   sa ústavný   súd   už   vo   svojej   doterajšej   judikatúre   viackrát   vyjadril,   keď   konštatoval,   že v právnom poriadku Slovenskej republiky absentuje právna úprava následkov prekročenia tejto lehoty, t. j. jej uplynutie sa nespája so žiadnymi právnymi účinkami. Na základe toho možno   dospieť   k   záveru,   že   výbor   môže   ústavne   relevantným   spôsobom   rozhodnúť   aj po uplynutí tejto lehoty, t. j. ide len o poriadkovú lehotu, ktorej márne uplynutie nemôže byť dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia výboru (napr. III. ÚS 23/07, IV. ÚS 3/07, III. ÚS 84/08 atď.). Ústavný súd nevidí dôvod na odklon od uvedeného právneho názoru ani vo veci navrhovateľa, aj keď považuje za potrebné opätovne pripomenúť, že je v záujme dodržiavania princípov právneho štátu, najmä právnej istoty účastníkov konania, aby výbor vydával rozhodnutia v lehote ustanovenej v prvej vete čl. 9 ods. 5 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. aj napriek tomu, že táto lehota je poriadková.

Pokiaľ   ide   o   navrhovateľom   spochybňovanú   otázku   začatia   namietaných   konaní výborom,   z   predloženého   spisového   materiálu   vo   veciach   navrhovateľa   jednoznačne vyplýva, že výbor začal konanie 3. decembra 2013 vo veci sp. zn. VP/71/13-K uznesením č... a vo veci sp. zn. VP/72/13-K z 21. novembra 2013 uznesením č..., ktoré navrhovateľ aj prevzal.   Uznesenia   č...   a   č...,   ktoré   sú   prílohou   návrhov   navrhovateľa,   ústavný   súd nepovažoval za relevatné z dôvodu, že na týchto uzneseniach absentujú podpisy predsedu výboru a overovateľov výboru.

Ústavný   súd   nepovažoval   za   dôvodnú   ani   námietku   navrhovateľa,   že   napadnuté rozhodnutia sú zmätočné, resp. nejasné z dôvodu niektorých tvrdení v nich uvedených, ktoré podľa navrhovateľa nie sú pravdivé.

Zo skutkového stavu zisteného ústavným súdom jednoznačne vyplýva, že stanovisko navrhovateľa   doručené   výboru   20.   decembra   2013   sa   týkalo   len   konania   sp.   zn. VP/72/13-K, ktoré navrhovateľ v tomto stanovisku aj označil. Preto zodpovedá skutočnosti konštatovanie výboru v rozhodnutí sp. zn. VP/71/13-K zo 4. februára 2014, že navrhovateľ sa k uzneseniu o začatí konania nevyjadril.

Čo sa týka námietky navrhovateľa, že výbor v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sp. zn. VP/72/13-K zo 4. februára 2014 uviedol, že „nepodal... oznámenie za rok 2013 do 31. 3. 2013“, ústavný súd konštatuje, že ide o zrejmú chybu v písaní, ktorá nezakladá dôvod namietanej nezákonnosti napadnutého rozhodnutia výboru.  

Ústavný   súd   sa   nestotožnil   ani   s   tvrdením   navrhovateľa,   ktoré   opiera   o   bližšie nekonkretizované stanovisko ministerstva hospodárstva, podľa ktorého..., s. r. o., nemožno považovať za spoločnosť so stopercentnou majetkovou účasťou štátu, keďže nie je akciovou spoločnosťou.

Podľa čl. 2 ods. 1 písm. Zb.) ústavného zákona sa tento ústavný zákon vzťahuje na funkcie štatutárneho orgánu alebo členov štatutárneho orgánu obchodných spoločností so stopercentnou majetkovou účasťou štátu.

Ústavný zákon teda nevyníma spod svojej pôsobnosti funkcie štatutárneho orgánu/ členov štatutárneho orgánu v spoločnostiach s ručením obmedzeným, keď v citovanom čl. 2 ods. 1 písm. Zb.) hovorí vo všeobecnosti o obchodných spoločnostiach so stopercentnou majetkovou   účasťou   štátu.   V   zmysle   §   56   ods.   1   zákona   č.   513/1991   Zb.   Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov obchodnými spoločnosťami sú v zmysle zákona aj spoločnosti s ručením obmedzeným. Preto nemožno súhlasiť s názorom navrhovateľa, že pôsobnosti   ústavného   zákona   podliehajú   len   funkcie   štatutárneho   orgánu/členov štatutárneho orgánu „štátnych“ akciových spoločností. V súvislosti s touto námietkou je potrebné   uviesť,   že   právny   názor   ministerstva   hospodárstva   ako   zriaďovateľa   uvedenej spoločnosti nie je relevantný vo vzťahu k posúdeniu toho, či navrhovateľ porušil povinnosti vyplývajúce z ústavného zákona.

Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   námietky   navrhovateľa   proti napadnutým rozhodnutiam uvedené v jeho návrhoch sú zjavne neodôvodnené a nezakladajú také dôvody na spochybňovanie napadnutých rozhodnutí výboru, ktoré by bolo potrebné posúdiť   po   prijatí   návrhov   na   ďalšie   konanie.   Ústavný   súd   preto   návrhy   navrhovateľa odmietol už pri ich predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je uvedené v bode 2 výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2014