znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 284/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti O., s. r. o., L., zastúpenej advokátom JUDr. I. V., L., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Sžp   1/2012 z 19. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2013 doručená sťažnosť spoločnosti O., s. r. o., L. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžp 1/2012 z 19. decembra 2012, ktorou žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa garantujúce rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Sžp/1/2012 zo dňa 19. 12. 2012 porušené bolo.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Sžp/1/2012   zo   dňa 19. 12. 2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy konania sťažovateľovi, ktoré je povinný zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľky advokátovi JUDr. I. V. vo výške 275,94 Eur... v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti, jej príloh a pripojeného spisu Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 21 S 43/2011, sťažovateľ sa žalobou z 9. júna 2011 ako   žalobca   domáhal   proti   K.   v Ž.   (ďalej   len   „žalovaný“)   preskúmania   zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2011/00390/Klz z 27. apríla 2011.

Obvodný   úrad   životného   prostredia   v L.   –   úsek   štátnej   vodnej   správy   (ďalej   aj „obvodný   úrad   životného   prostredia“)   rozhodnutím   č.   ŠVS-2011/00008-15/Mk z 12. januára 2011 zastavil podľa § 61 a § 73 ods. 13 zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách a o zmene   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   372/1990   Zb.   o priestupkoch   v znení neskorších   predpisov   (vodný   zákon)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vodný zákon“) vodoprávne konanie o zriadenie vodnej stavby (vydanie stavebného povolenia) – Malej vodnej elektrárne (ďalej len „MVE“) Š. v k. ú. B. (stavebníkom bol sťažovateľ). V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol,   že   sťažovateľ   ani   v   predĺženom   termíne nedoložil list vlastníctva, resp. nájomnú zmluvu so S., š. p., OZ P., a dotknutý orgán štátnej správy – obvodný úrad životného prostredia – úsek štátnej správy ochrany prírody a krajiny –   vo   svojom   záväznom   stanovisku   z   12.   novembra   2010   k PD stavby   „MVE   Š.“ č. A 2010/00590-005-AK nesúhlasil s vydaním stavebného povolenia na predmetnú stavbu. Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, v ktorom uviedol, že podľa § 58 ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „stavebný   zákon“)   nebol   povinný preukazovať   vlastnícke   právo   alebo   iné   právo   k   pozemku   umožňujúce   stavbu   zriadiť, pretože tieto skutočnosti už preukázal v územnom konaní (územné rozhodnutie vo veci sťažovateľa vydala obec B. 21. septembra 2007 pod č. ÚRaSP2007/04920Le, právoplatnosť nadobudlo 8. novembra 2007). Ďalej v odvolaní poukázal na to, že obvodný úrad životného prostredia mal k dispozícii stanoviská dotknutých orgánov, a teda nebol dôvod žiadať ich opätovne; navyše, z negatívneho stanoviska obvodného úradu životného prostredia – úseku štátnej správy ochrany prírody a krajiny nie je zrejmý dôvod nesúhlasu a ani to, k akej zmene došlo oproti predchádzajúcemu stanovisku v pôvodnom konaní. Sťažovateľ nakoniec v   odvolaní   poukázal na rozhodnutie   žalovaného č.   2010/01037/Klz z 11.   augusta   2010, ktorým bolo skoršie rozhodnutie obvodného úradu životného prostredia zrušené.

O   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   žalovaný   rozhodnutím   č.   2011/00390/Klz z 27. apríla   2011   tak,   že   rozhodnutie   obvodného   úradu   životného   prostredia   zmenil a konanie vo veci vydania stavebného povolenia na vodnú stavbu „MVE Š.“ v k. ú. B. zastavil   podľa   §   60   ods.   2   písm.   c)   stavebného   zákona   (preskúmanie   zákonnosti   tohto rozhodnutia bola predmetom konania krajského súdu sp. zn. 21 S 43/2011). V odôvodnení svojho   rozhodnutia   uviedol,   že   prv   než   bolo   vydané   rozhodnutie   obvodného   úradu životného   prostredia   č.   ŠVS-2011/00008-15/Mk   z   12.   januára   2011,   žalovaný   vyhovel protestu krajského prokurátora č. k. Kd 160/09-13 z 18. decembra 2009 a svoje skoršie rozhodnutie   č.   2009/00988/Klz   z   9.   septembra   2009   nahradil   rozhodnutím č. 2010/00093/klz   z   15.   januára   2010,   ktorým   skoršie   rozhodnutie   obvodného   úradu životného č. ŠVS-2009/00055-017/Mk z 1. júna 2009 vo veci povolenia odberu povrchovej vody z vodného toku J. potok a zriadenia vodnej stavby „MVE Š.“ v k. ú. B. zrušil a vec vrátil obvodnému úradu životného prostredia na nové konanie. Obvodný úrad životného prostredia   potom   rozhodol   rozhodnutím   č.   ŠVS-2010/00291-2/Mk   z   1.   februára   2010 a vodoprávne konanie prerušil pre nedoloženie dokladov sťažovateľom a následne konanie zastavil   rozhodnutím   č.   k.   ŠVS-2010/00291-5/Mk   z 5. mája   2010.   Žalovaný   toto   jeho rozhodnutie   zrušil   rozhodnutím   č.   2010/01037/Klz   z 11. augusta   2010   a vec   vrátil obvodnému úradu životného prostredia na ďalšie konanie, aby odstránil vecné nedostatky v postupe   zistené   žalovaným.   Po   podaní   odvolania   sťažovateľom   proti   rozhodnutiu obvodného úradu životného prostredia č. ŠVS-2011/00008-15/Mk z 12. januára 2011, ktorý namietal aj vyjadrenie dotknutého orgánu z 12. novembra 2010 k PD stavby „MVE Š.“ č. A 2010/00590-005-AK, predložil žalovaný v tejto časti vec nadriadenému dotknutému orgánu   –   Krajskému   úradu   životného   prostredia   v Ž.   –   orgánu   štátnej   správy   ochrany prírody   a   krajiny   –   ktorý   potvrdil   vyjadrenie   prvostupňového   dotknutého   orgánu stanoviskom   č.   2011/00561-2/Dur   z   15.   apríla   2011,   pretože   podľa   jeho   názoru   už prvostupňový dotknutý orgán nebol viazaný svojím skorším stanoviskom č. A 2008/01050-002-AK z 5. mája 2008 (§ 140b ods. 3 stavebného zákona), a po doplnených a podrobných zisteniach   dospel   k   záveru,   že   s   vydaním   stavebného   povolenia   nesúhlasí.   Vo   vzťahu k nepreukázaniu sťažovateľom práva k pozemku, na ktorom mala byť stavba realizovaná (parc.   č.   C   KN   2498/1),   dospel   žalovaný   k   záveru,   že   táto   parcela   je   vodným   tokom (v katastri je vedená ako vodná plocha), nie je zapísaná na liste vlastníctva (list vlastníctva k danej nehnuteľnosti nie je založený) a je vlastníctvom štátu, pretože vlastníkom vodného toku je výlučne štát, čo vyplýva priamo z ústavy, preto správne obvodný úrad životného prostredia   vyžadoval   od   sťažovateľa   doloženie   nájomnej   zmluvy   na   tento   pozemok uzatvorenej so správcom vodného toku, ktorý je aj správcom korýt vodných tokov, t. j. so S., š. p., OZ P. Správne preto obvodný úrad životného prostredia neakceptoval zmluvu o budúcej nájomnej zmluve na tento pozemok uzatvorenú sťažovateľom s obcou B. Parcela č.   C   KN   2498/1   bola   síce   odčlenená   geometrickým   plánom   č.   40003337-18/2008 z 26. marca 2008 z parc. č. E KN 4134 zapísanej na LV č. 1511, k. ú. B., v prospech obce B., avšak to neznamená, že obec B. je jej vlastníkom alebo sa ním v budúcnosti stane. Preto obec   B.   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti   uzatvoriť   nájomnú   zmluvu   so   sťažovateľom. Žalovaný rozhodnutie obvodného úradu životného prostredia vo výroku zmenil, pretože obvodný úrad životného prostredia v rozhodnutí č. ŠVS-2011/00008-15/Mk z 12. januára 2011 konanie zastavil s odkazom na nesprávne ustanovenie právneho poriadku, pretože na rozhodovanie týkajúce sa vodných stavieb sa vzťahujú všeobecné predpisy o stavebnom konaní (§ 73 ods. 1 vodného zákona), a preto malo byť aj konanie vo veci sťažovateľa zastavené podľa § 60 ods. 2 písm. c) stavebného zákona.

Sťažovateľ žalobu proti rozhodnutiu žalovaného č. 2011/00390/Klz z 27. apríla 2011 doručenú   krajskému   súdu   odôvodnil   tým,   že   rozhodnutie   žalovaného   považuje za nesprávne,   a   poukázal   na   dôvody   uvedené   už   v   podanom   odvolaní.   Podľa   názoru sťažovateľa   ak   sťažovateľ   preukázal   právo   k   pozemku   v   územnom   konaní   a   po   jeho právoplatnom   skončení   nedošlo   k   zmene   a   územné   rozhodnutie   nebolo   zrušené,   nebol dôvod vyžadovať od neho preukázanie práva k pozemku znova, čo vyplýva z § 58 ods. 2 stavebného zákona. Územného rozhodnutia sa   netýkal ani protest prokurátora, na ktorý poukázal   žalovaný.   Procesným   pochybením   bolo   aj   požadovanie   nového   súhlasu dotknutého orgánu, pretože obvodný úrad životného prostredia mal k dispozícii   skoršie stanovisko dotknutého orgánu. Skoršie stanovisko nestratilo platnosť a aj žalovaný, pokiaľ zrušoval   skoršie   rozhodnutie   obvodného   úradu   životného   prostredia,   zaoberal   sa v odôvodnení svojho rozhodnutia iba právami k pozemku. Pokiaľ preto žalovaný fakticky potvrdil   rozhodnutie   obvodného   úradu   životného   prostredia   o   zastavení   konania,   jeho rozhodnutie je nezákonné. Sťažovateľ žiadal krajský súd, aby zrušil rozhodnutie žalovaného č.   2011/00390/Klz   z   27.   apríla   2011,   ako   aj   rozhodnutie   obvodného   úradu   životného prostredia č. ŠVS-2011/00008-15/Mk z 12. januára 2011 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Krajský súd rozsudkom č. k. 21 S 43/2011-27 z 19. októbra 2011 žalobu sťažovateľa zamietol a nepriznal mu trovy konania. V odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol, že žalovaný správne podľa § 60 ods. 2 písm. c) stavebného zákona konanie zastavil, pretože nebolo vecnou chybou, pokiaľ obvodný úrad životného prostredia vyzýval sťažovateľa na predloženie dokladov pod hrozbou zastavenia konania. Obvodný úrad životného prostredia bol viazaný skorším rozhodnutím žalovaného č. 2010/00093/Klz z 15. januára 2010, podľa ktorého   bol   prvostupňový   správny   orgán   povinný   odstrániť   nedostatky v majetkovoprávnych vzťahoch vo vzťahu k pozemkom, na ktorých sa má realizovať vodná stavba,   pretože   vo   vzťahu   k   parc.   č.   C   KN   2498/1   nie   je   možné   akceptovať   zmluvu o budúcej zmluve medzi sťažovateľom a obcou B., keďže ňou nie je preukázané iné právo k pozemku   oprávňujúce   sťažovateľa   zriadiť   na   ňom   stavbu.   V   rozhodnutí   správnych orgánov bolo uvedené, že obec nemôže v budúcnosti platne uzatvoriť nájomnú zmluvu na predmetnú parcelu, keďže jej vlastníkom sa nemôže stať ani s poukazom na geometrický plán č.   40003337-18/2008   z   26.   marca   2008   a   v   danom   prípade   je   potrebné uzatvoriť nájomnú zmluvu so správcom vodného toku (S., š. p.). Krajský súd poukázal na to, že sťažovateľ nežiadal preskúmať rozhodnutie žalovaného č. 2010/00093/Klz z 15. januára 2010.   Správne   potom   preto   žalovaný   vyžadoval   od   sťažovateľa   predloženie   nájomnej zmluvy so S., š. p., a pokiaľ ju sťažovateľ nepredložil, konanie zastavil. Práve na základe týchto skutočností došlo k zmene oproti skutočnostiam uvedeným v územnom rozhodnutí (§ 58 ods. 2 stavebného zákona).

Proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   21   S   43/2011-27   z   19.   októbra   2011   podal sťažovateľ 8. decembra 2011 odvolanie, ktorým žiadal najvyšší súd, aby jeho rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

O   podanom   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn. 2 Sžp 1/2012 z 19. decembra 2012 tak, že rozsudok krajského súdu č. k. 21 S 43/2011-27 z 19.   októbra 2011 potvrdil   ako vecne správny a účastníkom náhradu   trov odvolacieho konania nepriznal.

Rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   21   S   43/2011-27   z   19.   októbra   2011   v   spojení s rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Sžp   1/2012   z   19.   decembra   2012   nadobudol právoplatnosť 21. januára 2013.

Sťažovateľ sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Sžp   1/2012   z   19.   decembra   2012 odôvodnil tým, že súd mu neposkytol spravodlivú ochranu jeho práv ako účastníka konania na   základe   riadne   zisteného   skutkového   stavu   a   z   toho   vyvodeného   právneho   záveru. V konaní došlo k pochybeniam, pokiaľ ide o správne zistenie skutkového stavu, a najvyšší súd pochybil, keď sa s takto zisteným stavom pri svojom rozhodovaní uspokojil. Nebol odstránený rozpor medzi územným rozhodnutím a povolením vybudovať stavbu. Územné rozhodnutie nebolo zrušené ani nestratilo platnosť. Pokiaľ sa v proteste prokurátora uvádza, že správne orgány nepostupovali správne, ak zmluvu o budúcej zmluve akceptovali na parc. č.   C   KN   2498/1   vedenú   v   katastri   ako   vodná   plocha,   na   ktorú   nie   je   založený   list vlastníctva, uzatvorenú medzi obcou B. a sťažovateľom ako zmluvu preukazujúcu iné právo k pozemku oprávňujúce stavebníka na ňom stavbu zriadiť, s odôvodnením, že takýto zápis v katastri   má   len   evidenčný   charakter,   za   daného   stavu   nemožno   vyvodiť   automaticky vlastnícke   právo   štátu.   O   údajoch   v   katastri   platí   prezumpcia   ich   správnosti,   pokiaľ sa relevantne nepreukáže opak. Z uvedeného vyplýva, že obec B. ako vlastník parc. č. KN E 4134, od ktorej sa odčlenila parc. č. KN C 2498/1, mala právo uzatvoriť zmluvu o budúcej zmluve, pretože aj keď podľa ústavy vlastnícke právo k vodnému toku patrí štátu, tento si neuplatnil svoje právo určovacou žalobou a iba súd môže rozhodnúť o vlastníctve, ak niekto spochybňuje právo proti subjektu zapísanému v katastri ako vlastník. To, že štát nemá vyporiadané svoje vlastnícke vzťahy, nemôže byť na ujmu ostatných subjektov. Preto je záver najvyššieho súdu i prokurátora nesprávny. Pochybením je aj to, že prokurátor a tiež najvyšší súd uviedli, že geometrický plán č. 40003337-18/2008 z 26. marca 2008 nebol overený   príslušnou   správou   katastra.   Správa   katastra   L.   predmetný   plán   úradne   overila 4. apríla 2008, teda už v čase rozhodnutia o proteste bol tento plán v katastri zapísaný. Táto skutočnosť svedčí o nedostatočnom zistení skutkového stavu, ktorý má tiež zásadný vplyv na rozhodnutie. Sťažovateľ splnil všetky zákonom určené podmienky, preukázal svoje práva k pozemkom, na ktorých má byť umiestnená stavba, a žalovaný napriek tomu konanie o povolenie   vodnej   stavby   zastavil   a najvyšší   súd   potvrdil   rozhodnutie   krajského   súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy v konaní (pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy) sú si všetci účastníci v konaní rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods.   1   ústavy   majú   príslušné   medzinárodné   zmluvy   vrátane   dohovoru   prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu z uvedených hľadísk.

Najvyšší súd rozsudok sp. zn. 2 Sžp 1/2012 z 19. decembra 2012 odôvodnil takto:«V   odvolacom   konaní   Najvyšší   súd   SR   posúdil   dôvodnosť   argumentácie   žalobcu v jeho   odvolaní   a   vzhľadom   na   listinné   dôkazné   prostriedky   nachádzajúce   sa v administratívnom spise žalovaného dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom krajský súd   posúdil   v preskúmavacom   konaní   predmetnú   vec   súladne   so   zákonom   a   to z nasledovných dôvodov:

Najvyšší súd SR sa stotožňuje s rozsudkom krajského súdu v celom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci, tak sa vo svojom odôvodnení obmedzil iba na vyhodnotenia skutkového stavu, keďže žalobca sa bráni tým, že príslušné skutočnosti vo vzťahu k predmetným parcelám preukázal už v územnom konaní (skutočnosti týkajúce sa preukázania vlastníckych práv alebo iných práv k pozemku) a že rozhodnutie obce B. zo dňa 21. 9. 2007 nadobudlo právoplatnosť dňa 8. 11. 2007. Odvolací súd v danom prípade považuje tvrdenia žalobcu uvedené v jeho odvolaní proti   rozsudku   krajského   súdu   za   účelové,   pretože   žalobca   sa   vôbec   nezaoberal   a   ani nespochybnil tvrdenia Krajskej prokuratúry v Ž., ktoré protestom prokurátora č. Kd 160/09 zo dňa 18. 12. 2009 protestovala podľa zákona o prokuratúre rozhodnutie Krajského úradu životného prostredia v Ž. č. 2009/00988/Klz zo dňa 9. 9. 2009, ktorým podľa § 59 ods. 2 zákona   č.   71/1967   Zb.   o   správnom   konaní   zamietol   odvolanie   Slovenského   rybárskeho zväzu   –   Rada   Ž.   a   potvrdil   v   celom   rozsahu   rozhodnutie   Obvodného   úradu   životného prostredia v L. zo dňa 1. 6. 2009 pod č. ŠVS-2009/00055-017/Mk, ktorým bol žalobcovi v zmysle zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách povolený odber povrchovej vody z vodného toku J.   potok   a   boli   stanovené   podmienky   tohto   povolenia   a   zároveň   bolo   dané   povolenie žalobcovi vybudovať   vodnú stavbu „Malá vodná elektráreň Š.“ v kat.   úz.   B.   na území vymedzenom územným rozhodnutím č. ÚRaSP 2007/04920-Le zo dňa 21. 9. 2007, ktoré vydala obec B. a taktiež boli stanovené podmienky povolenia vodnej stavby.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prokuratúry ako i krajským súdom, že v konaní o povolení stavby uvedenej vodnej stavby „MVE Š.“ neboli dôsledne skúmané zákonné podmienky, oprávňujúce príslušný správny orgán povoliť túto vodnú stavbu.

Podľa § 58 ods. 2 stavebného zákona, stavebník musí preukázať, že je vlastníkom pozemku, alebo že má k pozemku iné právo podľa § 139 ods. 1 tohto zákona, ktoré ho oprávňuje zriadiť na ňom požadovanú stavbu. To neplatí, ak tieto skutočnosti preukázal v územnom konaní a po právoplatnosti územného rozhodnutia nedošlo k zmene.

Podľa   §   139   ods.   1   stavebného   zákona   pod   pojmom   „iné   práva   k   pozemkom a stavbám“ použitým v spojení „vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám na nich“ sa podľa povahy prípadu rozumie

a) užívanie pozemku alebo stavby na základe nájomnej zmluvy alebo dohody o budúcej   kúpnej   zmluve,   z   ktorých   vyplýva   právo   uskutočniť   stavbu   alebo   jej   zmenu (Obchodný zákonník, Občiansky zákonník)

b) právo vyplývajúce z vecného bremena spojeného s pozemkom alebo stavbou (§ 151n až § 151p Občianskeho zákonníka)

c) právo vyplývajúce z iných právnych predpisov (napríklad zákon č. 364/2004 Z. z. o vodách a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon) v znení neskorších predpisov a iné).

Podľa § 8 ods. 2 písm. a) vyhlášky MŽP SR č. 453/2000 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré   ustanovenia   stavebného zákona,   k žiadosti   o stavebné   povolenie   sa   prikladajú doklady, ktorými stavebník preukazuje, že je vlastníkom pozemku alebo stavby alebo že má k pozemku či stavbe iné právo, ktoré ho oprávňuje zriadiť na pozemku požadovanú stavbu alebo vykonať zmenu stavby, alebo udržiavacie práce na nej.

Podľa   §   43   ods.   1   vodného   zákona   vodným   tokom   je   vodný   útvar   trvalo   alebo občasne   tečúcich   povrchových   vôd   po   zemskom   povrchu   v   prirodzenom   koryte   alebo v umelom koryte, ktoré je jeho súčasťou, a ktorý je napájaný z vlastného povodia alebo z iného vodného útvaru. Vodným tokom sú aj vody v slepých ramenách, mŕtvych ramenách a odstavených ramenách, ak sú ovplyvňované hydrologickým režimom vodného toku, ako aj vody umelo vzduté v koryte. Vodným tokom zostávajú aj povrchové vody, ktorých časť tečie pod zemským povrchom alebo zakrytými úsekmi.

Podľa   ods.   2   citovaného   zákona,   ak   preteká   vodný   tok   po   pozemku,   ktorý   je evidovaný v katastri nehnuteľností ako vodná plocha so spôsobom využitia pozemku ako vodný tok, je tento pozemok korytom. Ak preteká vodný tok po pozemku, ktorý nie je takto evidovaný v katastri nehnuteľností, je korytom pozemok tvoriaci dno a brehy, v ktorých odtekajú vody až po brehovú čiaru.

Podľa § 48 ods. 1 vodného zákona správa vodných tokov je všestranne zameraná starostlivosť o zachovanie a rozvoj všetkých funkcií vodných tokov a ich korýt. Správca vodného toku je aj správcom pozemkov korýt, ktoré sú vo vlastníctve Slovenskej republiky (čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky).

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia správu vodných tokov vykonávajú:

a) správca vodohospodársky významných vodných tokov, ktorým je štátna odborná organizácia ministerstva,

b)   správcovia   drobných   vodných   tokov,   ktorými   sú   správca   vodohospodársky významných vodných tokov a štátne organizácie, ktorým bola prevedená správa podľa § 51 ods. 1. Podľa § 73 ods. 1 vodného zákona na konanie orgánov štátnej vodnej správy (ďalej len „vodoprávne konanie“) podľa tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Na rozhodovanie týkajúce sa vodných stavieb sa vzťahujú všeobecné predpisy o stavebnom konaní.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia žiadosť o vydanie rozhodnutia sa musí doložiť prílohami obsahujúcimi údaje a podklady, ktoré vyplývajú z jednotlivých ustanovení tohto zákona a sú potrebné na posúdenie vplyvu žiadaného rozhodnutia na vodné pomery. Ak ide o žiadosť o vydanie povolenia, ktoré je súčasne stavebným povolením, treba pripojiť aj doklady, ktoré sú potrebné k žiadosti o také rozhodnutie podľa stavebného zákona, a údaje o   hydrologických   veličinách   poskytovaných   poverenou   osobou.   Žiadateľ   je   povinný   na vyzvanie orgánu štátnej vodnej správy predložiť ďalšie doklady, prípadne posudky o vplyve žiadaného rozhodnutia na záujmy chránené týmto zákonom a na právom chránené záujmy iných.

Podľa čl. 4 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky v znení neskorších zmien nerastné bohatstvo, jaskyne, podzemné vody, prírodné liečivé zdroje a vodné toky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   20   ods.   2   Ústavy   zákon   ustanoví,   ktorý   ďalší   majetok   okrem   majetku uvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených   právnických   osôb.   Zákon   tiež   môže   ustanoviť,   že   určité   veci   môžu   byť   iba vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.

Podľa   §   3   ods.   1   zákona   č.   162/1995   Z.   z.   o   katastri   nehnuteľností   a o   zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších zmien pozemkom   sa   rozumie   časť   zemského   povrchu   oddelená   od   susedných   častí   hranicou územnej   správnej   jednotky,   katastrálneho   územia,   zastavaného   územia   obce,   hranicou vymedzenou právom k nehnuteľnosti, hranicou držby alebo hranicou druhu pozemku, alebo rozhraním spôsobu využívania pozemku.

V danom prípade sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje za danej skutkovej a právnej   situácie   s   tvrdeniami   uvedenými   v   prokurátorskom   proteste   č.   Kd   160/09-13 zo dňa 18. 12. 2009 a cituje príslušnú a podstatnú časť textu z prokurátorského protestu v nasledovnom znení: „Jedným z druhov pozemkov je v zmysle § 9 písm. h) katastrálneho zákona i vodná plocha. Stavba MVE Š. sa má realizovať podľa rozhodnutia Obvodného úradu životného prostredia v L. na pozemku parc. C-KN č. 2512/8, 2512/10 a 2498/1 k. ú. B. Za účelom preukázania, že stavebník má právo na predmetných pozemkoch uskutočniť stavbu   tak,   ako   má   na   mysli   ustanovenie   §   58   ods.   2   stavebného   zákona   v   spojení s ustanovením § 139 ods. 1 stavebného zákona, bola k žiadosti o povolenie predložená Nájomná zmluva o nájme pozemku č. C-KN 2512/8 zo dňa 12. 5. 2008 uzavretá medzi obcou B. a nájomcom O., s. r. o., Nájomná zmluva o nájme pozemku č. C-KN 2512/10 uzavretá dňa 23. 5. 2008 medzi prenajímateľom S. B. a nájomcom O., s. r. o. a taktiež na základe výzvy správneho orgánu bola doplnená i Zmluva o uzatvorení budúcej nájomnej zmluvy o prenájme nehnuteľnosti – časti parc. č. 2498/1 (E-KN 4134) uzavretej medzi obcou B. a O., s. r. o. dňa 12. 9. 2008. Parcela C-KN č. 2498/1 je vedená v katastri nehnuteľností ako vodná plocha, so spôsobom využívania vodný tok. Táto nie je zapísaná na liste   vlastníctve.   Spisový   materiál   obsahuje   i   stanovisko   S.,   š.   p.   č. CZ 12165/2008/210 zo dňa 28.   4.   2008.   Na odberný a výustný objekt S.,   š. p. požaduje uzatvoriť nájomnú zmluvu   s   odborom   správy   majetku.   Z   vyššie   citovaných   zákonných   ustanovení   a predloženého spisového materiálu vyplýva, že správny orgán nepostupoval správne pokiaľ akceptoval Zmluvu o uzatvorení budúcej nájomnej zmluvy na parc. č. C-KN 2498/1 k. ú. B. uzavretú medzi obcou B. a O., s. r. o. ako zmluvu, ktorá preukazuje iné právo k pozemku oprávňujúce   stavebníka   na   ňom   zriadiť   stavbu.   Hoci   parcela   C-KN   č.   2498/1   bola odčlenená na základe geometrického plánu č. 40003337-18/2008 zo dňa 26. 3. 2008 z parcely KN-E 4134, ktorá je vedená Správou katastra L. na liste vlastníctva č. 1511, k. ú. B. v prospech obce B., neznamená to, že vlastníkom predmetnej parcely je, alebo v budúcnosti môže byť obec B. Výlučne štát môže byť v zmysle vyššie citovaných ustanovení Ústavy SR (čl. 4) a vodného zákona vlastníkom vodného toku, ktorého súčasťou je i koryto rieky (§ 43 ods.   1).   Nemožno   súhlasiť   s   názorom,   že   pokiaľ   parcela   C-KN   2498/1   k.   ú.   B.   nie   je zapísaná na liste vlastníctva v prospech Slovenskej republiky, má obec B. právo nakladať s touto parcelou. Vlastnícke právo k vodnému toku vyplýva priamo z Ústavy SR a zápis v katastri nehnuteľností má len evidenčný charakter. Pokiaľ by v katastri nehnuteľností obec   B.   figurovala   ako   vlastník   predmetnej   parcely,   takýto   zápis   by   s   ohľadom   na vymedzenie   vlastníctva   k   vodným   tokom   v   Ústave   nebol   hodnoverný   a   ako   taký   by   sa v súlade s ustanovením § 71 ods. 3 katastrálneho zákona nesmel používať. Aplikujúc zásadu nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet (nikto nemôže previesť na iného viac práv ako ich sám má) v konkrétnom prípade možno jednoznačne vyvodiť, že obec nemôže v budúcnosti platne uzatvoriť nájomnú zmluvu na predmetnú parcelu, nakoľko sa jej vlastníkom ani nemôže stať. Obci môže byt v súlade s ustanovením § 51 ods. 2 vodného zákona správcom vodného toku prenechaný iba do nájmu alebo výpožičky. Pokiaľ teda zmluva o uzavretí budúcej nájomnej zmluvy v čl. I bode 2 písm. b) vychádza z premisy, že po geometrickom zameraní skutočného odborného objektu po realizácii stavby Malá vodná elektráreň   Š.   bude   vlastníkom   budúci   prenajímateľ,   teda obec B.,   takýto predpoklad   je nenaplniteľný.   Z   tohto   dôvodu   nemožno   akceptovať   predmetnú   zmluvu   ako   zmluvu preukazujúcu   iné   právo   stavebníka   zriadiť   na   pozemku   stavbu   akceptovať.   Vo vzťahu k nájomnej zmluve zo dňa 12. 5. 2008 uzavretej medzi obcou B. a O., s. r. o. je nutné ďalej správnemu orgánu vytknúť, že spisový materiál neobsahuje žiadny listinný doklad, z ktorého by vyplývalo vlastnícke právo obce B. k pozemku parc. č. 2512/8 k. ú. B. a teda právo obce uzavrieť na túto parcelu nájomnú zmluvu. Pokiaľ by správny orgán argumentoval, že táto parcela bola vytvorená geometrickým plánom č. 40003337-18/2008 zo dňa 26. 3. 2008 z parc. KN-E 4134, k. ú. B., spisový materiál neobsahuje žiadny právne relevantný doklad o vlastníctve ani vo vzťahu k tejto parcele. Zo spisu nevyplýva, že v konečnom dôsledku došlo   k   zápisu   predmetného   geometrického   plánu   do   katastru   nehnuteľností   (teda   že sa jedná skutočne o parcelu, ktorá vznikla odčlenením z parc. KN-E 4134, k. ú. B. práve v dôsledku   zápisu   uvedeného   geometrického   plánu).   Priložené   súpisy   parciel   žiadnym spôsobom   vlastnícke   právo   nedeklarujú.   Správny   orgán   v   tejto   spojitosti   nerešpektoval zásadu písomnosti a nedostatočne zistil skutkový stav pre vydanie meritórneho rozhodnutia. Z dôvodu, že územné rozhodnutie na predmetnú stavbu č. ÚRaSP 2007/04920Le zo dňa 21. 9. 2007 nadobudlo právoplatnosť dňa 8. 11. 2007, pričom k uzavretiu nájomných zmlúv a   zmluvy   o budúcej   nájomnej   zmluve   došlo   až   v   roku   2008,   jednoznačne   nemohla   byť naplnená druhá veta ustanovenia § 58 ods. 2 stavebného zákona, teda že k preukázaniu vlastníctva alebo iného práva k pozemku, oprávňujúceho stavebníka na ňom zriadiť stavbu došlo   v   územnom   konaní.   Tieto   skutočnosti   bolo   nutné   preto   preukázať   v   následnom vodoprávnom   konaní.   Prvostupňový   orgán   sa   nevyporiadal   s nedostatkami   návrhu, nezabezpečil si náležitý podklad pre vydanie rozhodnutia a nevyporiadal sa ani s námietkou účastníka konania – S., š. p., uvedenou vo vyjadrení č. CZ12165/2008/210 zo dňa 28. 4. 2008,   na   ktoré   účastník   odkazoval   aj   pri   prvom   ústnom   pojednávaní.   Druhostupňový správny   orgán   v   rozpore   s   ustanovením   §   59   ods.   1   správneho   poriadku   nepreskúmal odvolaním   napadnuté   rozhodnutie   v   celom   rozsahu   a   vady   prvostupňového   konania neodstránil“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa odvolací súd stotožňuje s krajským súdom ako i žalovaným, že za danej skutkovej a právnej situácie v danej veci v skutočnosti reálne žalobca nepreukázal v územnom konaní, že by bol vlastníkom alebo že by mal iné práva k pozemku, ktoré by ho ako stavebníka oprávňovali zriadiť na ňom príslušnú stavbu. Tieto skutočnosti žalobca vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol preukázať ani v príslušnom vodoprávnom konaní.»

Sťažovateľ   odôvodňuje   sťažnosť   na   porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžp 1/2012 z 19. decembra 2012 v podstate tým, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav vecí, vec nesprávne posúdil, pokiaľ ide o relevantnosť sťažovateľom uzatvorenej zmluvy o budúcej zmluve, t. j. či touto je dostatočne preukázané právo sťažovateľa zriadiť na pozemku stavbu, tak ako to vyžaduje stavebný zákon, a krajský súd i najvyšší súd sa napriek tomu s jeho rozhodnutím stotožnili.

Sťažovateľ tvrdil, že v dôsledku existencie územného rozhodnutia a s poukazom na § 58 ods. 2 stavebného zákona v spojení s § 139 ods. 1 stavebného zákona nebol povinný (znova)   preukazovať svoje   právo   k   pozemku,   na   ktorom   hodlal   stavbu   zriadiť,   a preto pokiaľ správne orgány napriek tomu stavebné konanie zastavili, aplikovali tieto ustanovenia stavebného zákona v rozpore s ich účelom a zmyslom, pričom s ich závermi sa stotožnil aj najvyšší súd. Sťažovateľ ďalej tvrdil, že parc. č. C KN 2498/1, k. ú. B., vznikla z parc. č. E KN   4134,   k.   ú.   B.,   a   hoci   na   parc.   č.   C   KN   2498/1,   k.   ú.   B.,   nie   je   založený   list vlastníctva,   je vlastníctvom   obce B. (zapísanej ako vlastník parc.   č. E KN 4134 na LV č. 1511, k. ú. B.), ktorá z tohto dôvodu platne uzatvorila s ním 12. septembra 2008 zmluvu o uzatvorení budúcej nájomnej zmluvy o prenájme nehnuteľnosti – časti parc. č. 2498/1 (E-KN 4134). Najvyšší súd, naopak, uzavrel, že táto zmluva o budúcej zmluve nepreukazuje právo sťažovateľa podľa § 139 ods. 1 stavebného zákona na parcele stavbu zriadiť, pretože táto parcela je vodným tokom, ktorý môže byť len vo vlastníctve Slovenskej republiky, a obec B. takúto zmluvu nemohla so sťažovateľom uzatvoriť.

Ústavný   súd   sa   s   ohľadom   na   tieto   tvrdenia   sťažovateľa   zaoberal   posúdením právnych názorov vyslovených všeobecným súdom, ako aj spôsobom zistenia skutkového stavu veci z hľadiska, či závery vyvodené najvyšším súdom možno považovať za zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné do tej miery, že zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa.

Podľa čl. 4 ústavy nerastné bohatstvo, jaskyne, podzemné vody, prírodné liečivé zdroje a vodné toky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky.

Podľa   §   43   ods.   1   vodného   zákona   vodným   tokom   je vodný   útvar   trvalo   alebo občasne   tečúcich   povrchových   vôd   po   zemskom   povrchu   v   prirodzenom   koryte   alebo v umelom koryte, ktoré je jeho súčasťou, a ktorý je napájaný z vlastného povodia alebo z iného vodného útvaru.... a podľa § 43 ods. 2 vodného zákona ak preteká vodný tok po pozemku, ktorý je evidovaný v katastri nehnuteľností ako vodná plocha so spôsobom využitia pozemku ako vodný tok, je tento pozemok korytom.

Podľa § 58 ods. 2 stavebného zákona stavebník musí preukázať, že je vlastníkom pozemku, alebo že má k pozemku iné právo podľa § 139 ods. 1 tohto zákona, ktoré ho oprávňuje zriadiť na ňom požadovanú stavbu. To neplatí, ak tieto skutočnosti preukázal v územnom konaní a po právoplatnosti územného rozhodnutia nedošlo k zmene.

Podľa   §   139   ods.   1   stavebného   zákona   pod   pojmom   „iné   práva   k   pozemkom a stavbám“ použitým v spojení „vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám na nich“ sa podľa povahy prípadu okrem iného rozumie aj užívanie pozemku alebo stavby na základe nájomnej   zmluvy   alebo   dohody   o   budúcej   kúpnej   zmluve,   z   ktorých   vyplýva   právo uskutočniť stavbu alebo jej zmenu, prípadne právo vyplývajúce z iných právnych predpisov.

Najvyšší súd konštatoval (a nerozporoval to ani sťažovateľ), že stavba MVE Š. sa má realizovať podľa rozhodnutia Obvodného úradu životného prostredia v L. na pozemku parc. č. C-KN č. 2512/8, 2512/10 a 2498/1, k. ú. B., pričom parcela C-KN č. 2498/1 je vedená v katastri nehnuteľností ako vodná plocha so spôsobom využívania ako vodný tok; nie je však   na ňu   založený   list   vlastníctva   a sťažovateľom   tvrdené   právo   k   pozemku   má   byť založené zmluvou o uzatvorení budúcej nájomnej zmluvy o prenájme nehnuteľnosti – časti parc. č. 2498/1 (E - KN 4134) uzavretou medzi obcou B. a sťažovateľom 12. septembra 2008.

Pokiaľ najvyšší súd na základe citovaných ustanovení ústavy a zákonov uviedol, že nemožno súhlasiť s názorom, že pokiaľ parcela C KN 2498/1, k. ú. B., nie je zapísaná na liste vlastníctva v prospech Slovenskej republiky, má (alebo v budúcnosti môže mať) obec B. právo nakladať s touto parcelou (s odôvodnením, že vlastnícke právo k vodnému toku vyplýva priamo z ústavy a jeho vlastníkom môže byť len Slovenská republika), nie je tento jeho   postup   svojvoľný   či   arbitrárny   a   stotožňuje   sa   s   ním   aj   ústavný   súd.   Logickým dôsledkom tohto zistenia potom je, že nemožno akceptovať zmluvu o budúcej nájomnej zmluve uzatvorenú medzi obcou B. a sťažovateľom ako zmluvu preukazujúcu iné práva stavebníka zriadiť na pozemku stavbu.

Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že ustanovenie § 58 ods. 2 stavebného zákona takémuto postupu bráni, a k tvrdeniu, že v situácii, keď si Slovenská republika neuplatnila svoje právo k pozemku určovacou žalobou, za jeho vlastníka je potrebné naďalej považovať obec   B.,   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   uviesť,   že   najvyšší   súd   považoval za rozhodujúcu   ústavnú   úpravu   vlastníctva   vodných   tokov   a   nepostupoval   vo veci formalisticky,   čo   považuje   ústavný   súd   nielen   za   súladné   s   ústavnými   princípmi,   ale v konečnom   dôsledku   i   za   jediné   akceptovateľné   riešenie   vzniknutej   situácie,   keď   pri opačnom prístupe by došlo k povoleniu stavby na pozemku bez práva k nemu poskytnutého sťažovateľovi subjektom, ktorý jediný môže byť jeho vlastníkom v zmysle ústavnej úpravy, t. j. Slovenskej republiky.

Najvyšší súd sa v odôvodnení rozsudku sp. zn. 2 Sžp 1/2012 z 19. decembra 2012 jasne   a   zrozumiteľne   vysporiadal   so   všetkými   pre   vec   významnými   argumentmi sťažovateľa,   ktoré   uviedol   v   podanej   žalobe   smerujúcej   proti   rozhodnutiu   žalovaného č. 2011/00390/Klz z 27. apríla 2011, ako aj v odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. 21 S 43/2011-27 z 19. októbra 2011. Urobil tak spôsobom ústavne konformným, rešpektujúc podstatu a zmysel ustanovenia § 139 ods. 1 stavebného zákona, a to aj v spojení s   §   58   ods. 2   stavebného   zákona,   pretože   zmyslom   a   účelom   tejto   právnej   úpravy v konečnom   dôsledku   je   povolenie   stavby   v   stavebnom   konaní   iba   v   prípade,   ak   je preukázané, že stavebník je vlastníkom pozemku, alebo má k pozemku iné právo podľa § 139 ods. 1 stavebného zákona, ktoré môže získať iba na základe zmluvy s vlastníkom pozemku. Pretože sťažovateľ v stavebnom konaní nepreukázal existenciu takéhoto práva, hoci tak bol povinný urobiť, je vylúčené, aby rozsudkom najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu ktoréhokoľvek zo základných práv uvedených sťažovateľom v jeho sťažnosti.Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil existenciu takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ktorá by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť k záveru o ich porušení,   sťažnosť   v   tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2013