znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 284/09-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Ing.   M.   P.,   CSc.,   N.,   vo veci   namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 8 CoE 89/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. M. P., CSc., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2008 doručená sťažnosť JUDr. Ing. M. P., CSc., N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v konaní   vedenom   Krajským   súdom   v Nitre   (ďalej   len „krajský súd“) pod sp. zn. 8 CoE 89/2007. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 24. apríla 2008.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   do   31.   marca   2007   podnikateľom.   Dňa 30. mája 2001 začalo u súdneho exekútora JUDr. Š. G. proti sťažovateľovi ako povinnému exekučné konanie v prospech oprávnenej K., a. s. [neskôr M., a. s., (ďalej len „oprávnená“], na vymoženie sumy 7 343 051,90 Sk s prísl. Neskôr v exekúcii pokračoval súdny exekútor Mgr. Ing. R. L. Uznesením Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 Er   1244/01-451   z 5.   októbra   2007   bola   exekúcia   zastavená,   a to   najmä   z dôvodu,   že v predmetnej veci už predtým bolo právoplatne rozhodnuté o zastavení exekúcie uznesením okresného súdu č. k. 10 Er 641/00-44 z 21. mája 2001 s právoplatnosťou dňa 28. mája 2001, a preto   vec   nebolo   možné   prejednať   znovu.   V uznesení   bolo   uvedené   poučenie,   podľa ktorého proti výroku uznesenia o zastavení exekúcie nie je odvolanie prípustné. Oprávnená napriek   tomu   31.   októbra   2007   podala   proti   uzneseniu   okresného   súdu   odvolanie. Uznesením krajského súdu č. k. 8 CoE 89/2007-514 z 28. decembra 2007 bolo uznesenie okresného súdu zrušené. Podľa názoru krajského súdu poučenie o neprípustnosti odvolania proti zastaveniu exekúcie bolo nesprávne a odvolanie oprávneného bolo prípustné. Konanie o exekúcii sa zastavilo podľa ustanovení § 103, § 159 ods. 3 a § 251 ods. 4 Občianskeho súdneho   poriadku,   nie   teda   podľa   ustanovení   Exekučného   poriadku.   Nejde   preto o rozhodnutie v exekučnom konaní podľa osobitného zákona (Exekučného poriadku), proti ktorému odvolanie inak prípustné nie je (§ 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). Krajský súd nevidel dôvod postupovať podľa Občianskeho súdneho poriadku, a nie podľa Exekučného poriadku. Napokon dospel k záveru, že okresným súdom uvedený dôvod na zastavenie exekúcie spočívajúci v prekážke právoplatne rozhodnutej veci neexistuje. Je to tak   preto,   že   rozhodnutie   o vyhovení   námietkam   povinného   a o zastavení   exekúcie v skoršom konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 641/00 bolo len z toho dôvodu, že poverenie na vykonanie exekúcie vydal vecne nepríslušný súd. Išlo teda len o procesný nedostatok vedenia exekučného konania, a nie o nedostatok brániaci výkonu exekúcie v inom konaní, na čo okresný súd aj poukázal odkazom na možnosť podania nového návrhu na exekúciu. Nedostatok konania bol odstrániteľný v inom (novom) exekučnom konaní a rozhodnutie vydané v konaní sp. zn. 10 Er 641/00 nezaložilo prekážku veci rozhodnutej, lebo okresný súd záväzne existenciu práva, resp. oprávnenia neriešil.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu 26. februára 2008 dovolanie, ktoré potom doplnil podaním z 3. marca 2008. Keďže Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len   „najvyšší   súd“)   v čase   podania   sťažnosti   o podanom   dovolaní   ešte   nerozhodol, sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyčkal na rozhodnutie najvyššieho súdu a aby v závislosti od jeho výsledku pokračoval v konaní o podanej sťažnosti.

Podľa názoru sťažovateľa uznesením krajského súdu došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že krajský súd ako odvolací súd meritórne konal o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu   okresného   súdu   napriek   neprípustnosti   tohto   odvolania,   pričom   uznesenie okresného   súdu   zrušil.   Záver   krajského   súdu   o prípustnosti   odvolania   nie   je   správny. Z hľadiska   prípustnosti   odvolania   totiž   nie   je   rozhodujúci   prameň   práva   po   formálnej stránke, ale iba to, či všeobecný súd rozhodoval podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku. Ak áno, potom odvolanie je prípustné, a ak nie, odvolanie prípustné nie je. Ak teda okresný súd mal podľa názoru krajského súdu rozhodovať podľa ustanovenia § 103, § 159 ods. 3 a § 251 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, potom platí, že nerozhodoval podľa § 57 ods. 1   Exekučného   poriadku.   To   stačí   na   to,   aby   odvolanie   skutočne   prípustné   nebolo. Absencia právomoci krajského súdu na prejednanie a rozhodnutie veci v odvolacom konaní je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania. Keďže krajský súd zaujal stanovisko, že nevidel dôvod postupovať podľa Občianskeho súdneho poriadku, a nie podľa Exekučného poriadku, vlastne tým vyslovil, že okresný súd mal postupovať podľa Exekučného poriadku, a nie podľa § 103, § 159 ods. 3 a § 251 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku. Pokiaľ krajský súd napriek uvedeným skutočnostiam vec meritórne prejednal v odvolacom konaní, potom   sťažovateľovi   odňal   právo   na   uplatnenie   jeho   procesného   práva   na   právoplatné uznesenie   už   na   prvom   stupni   exekučného   konania.   To   taktiež   zakladá   prípustnosť dovolania   pre   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   podľa   §   237   písm.   f)   Občianskeho súdneho poriadku. Nemožno akceptovať ani názor krajského súdu, podľa ktorého skoršie rozhodnutie   o zastavení   exekučného   konania   nezakladá   prekážku   veci   rozhodnutej   pre neskoršie exekučné konanie. Pri vyslovení tohto názoru sa opomenul zásadný kvalitatívny rozdiel medzi vyhľadávacím a vykonávacím konaním. Kým v prvom prípade sa právo hľadá a následne priznáva alebo zamieta, zatiaľ v druhom prípade sa právoplatne priznané právo vykonáva. Vo vykonávacom konaní sa „existencia práva“ vôbec nerieši, a preto aplikácia ustanovenia § 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a priori vôbec neprichádza do úvahy. Vo vykonávacom konaní sa otázka opakovaného núteného výkonu rozhodnutia rieši v ustanovení   §   36   ods.   5   Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého   ak   osobitný   zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Toto   ustanovenie   je   lex   specialis   vo   vzťahu   k ustanoveniu   §   159   ods.   3   Občianskeho súdneho poriadku. Ak by podľa názoru krajského súdu po skončení exekučného konania pre procesné vady bolo možné podať opakovaný návrh na vykonanie exekúcie, potom by sa tým obchádzalo ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Je tiež absolútne nelogické, aby sa exekúcia pre procesné vady zastavila len preto, aby sa následne celé konanie začalo odznova, namiesto toho, aby sa procesná vada zhojila v prebiehajúcom (procesne vadnom) konaní a pokračovalo sa ďalej. Zákonodarca nie bezdôvodne aplikuje v celom exekučnom konaní   zásadu   koncentrácie,   ktorej   nedodržanie   má   na   ďalší   priebeh   exekúcie   fatálne dôsledky. Ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku spája neprípustnosť opakovaného návrhu na vykonanie exekúcie iba so skončením exekučného konania. Stačí preto, aby sa exekúcia   skončila,   pričom   spôsob   a dôvody   skončenia   sú   právne   bezvýznamné.   Pokiaľ podľa krajského súdu bola skoršia exekúcia zastavená len z procesných dôvodov, potom táto špekulácia nemá oporu v zákone. V opačnom prípade bolo povinnosťou krajského súdu uviesť príslušné zákonné ustanovenie, ktoré pre určenie neprípustnosti obnovy exekučného konania rozlišuje medzi procesnými a inými vadami. Takéto ustanovenie však neexistuje. Neobstojí ani poukaz na judikatúru najvyššieho súdu (R 15/2005). Táto judikatúra sa totiž týka vyhľadávacieho, a nie vykonávacieho konania, konkrétne určujúcich žalôb.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označeného článku ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 8 CoE 89/2007 s tým, aby bolo   uznesenie   krajského   súdu   z 28.   decembra   2007   zrušené.   Požaduje   tiež   priznanie finančného zadosťučinenia v sume 50 000 Sk.

Osobitným   podaním   z 24.   apríla   2008   sťažovateľ   žiadal   o ustanovenie   právneho zástupcu z radov advokátov.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 9 Er 1244/01-451 z 5. októbra 2007 vyplýva, že ním bola exekúcia zastavená. Podľa názoru okresného súdu, keďže už uznesením okresného súdu č. k. 10 Er 641/00-44 z 21. mája 2001 bola exekúcia právoplatne zastavená, nebolo možné vec znova prejednávať. Preto podľa § 103 Občianskeho súdneho poriadku bolo treba konanie   zastaviť.   Z poučenia   vyplýva,   že   proti   výroku   uznesenia   o zastavení   exekúcie odvolanie nie je prípustné.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 8 CoE 89/2007-514 z 28. decembra 2007 vyplýva, že ním bolo zrušené uznesenie okresného súdu č. k. 9 Er 1244/01-451 z 5. októbra 2007 a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Podľa názoru krajského súdu bolo odvolanie proti uzneseniu okresného súdu prípustné, a to preto, že okresný súd exekúciu zastavil podľa ustanovenia § 103, § 159 ods. 3 a § 251 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, teda nie podľa   Exekučného   poriadku,   v dôsledku   čoho   nejde   o rozhodnutie   v exekučnom   konaní podľa   osobitného zákona, proti   ktorému   odvolanie inak prípustné   nie   je (§   202   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku). Krajský súd nevidel dôvod postupovať podľa Občianskeho súdneho poriadku, a nie podľa Exekučného poriadku. Z hľadiska vecnej správnosti výroku uznesenia o zastavení konania dospel k záveru, že prekážka veci rozhodnutej ako dôvod zastavenia   exekúcie   neexistuje.   Je   to   tak   preto,   že   k   zastaveniu   skoršieho   exekučného konania vedeného pod sp. zn. 10 Er 641/00 došlo len preto, že poverenie na vykonanie exekúcie   vydal   vecne   nepríslušný   súd.   Išlo   teda   len   o procesný   nedostatok   vedenia exekučného konania, a nie o nedostatok brániaci vykonaniu exekúcie v inom konaní (na čo okresný   súd   aj   poukázal   odkazom   na   možnosť   podania   nového   návrhu   na   exekúciu). Nedostatok konania bol odstrániteľný v inom (novom) exekučnom konaní a rozhodnutie v konaní sp.   zn.   10 Er   641/00 nezaložilo prekážku   veci   rozhodnutej, lebo súd   záväzne existenciu práva či oprávnenia neriešil (pozri R 15/2005). Podľa prezentačnej pečiatky bolo uznesenie sťažovateľovi doručené 25. februára 2008.

Z dovolania sťažovateľa z 26. februára 2008 doručeného okresnému súdu toho istého dňa,   ako aj z jeho doplnenia   z 3.   marca   2008   doručeného   toho   istého   dňa   vyplýva,   že prípustnosť dovolania zakladá na ustanoveniach § 237 písm. a) a f) Občianskeho súdneho poriadku, pričom odôvodnenie dovolania je totožné s argumentáciou uvedenou v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 120/2008 z 24. júna 2008 (správne má byť zrejme z 24. júna 2009, pozn.) vyplýva, že ním bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté. Sťažovateľ   vyvodil   prípustnosť   dovolania   z ustanovenia   §   237   písm.   a)   alebo   f) Občianskeho   súdneho   poriadku.   Obsahovo   namietal   správnosť   záveru   krajského   súdu o prípustnosti   odvolania   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o zastavení   exekúcie.   Dospel k záveru, že krajský súd prejednaním veci v odvolacom konaní prekročil svoju právomoc [§ 237 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku], resp. sťažovateľovi odňal možnosť konať pred súdom tým, že mu neumožnil uplatniť jeho procesné právo na právoplatné rozhodnutie súdu už prvom stupni konania [§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku]. Vzhľadom na   námietky   sťažovateľa   sa   najvyšší   súd   osobitne   zameral   na   otázku   opodstatnenosti tvrdenia,   že   krajský   súd   konal   a rozhodol   o odvolaní   oprávnenej   napriek   tomu,   že   toto nebolo prípustné, čím mal konať a rozhodovať vo veci napriek tomu, že na to nemal danú právomoc a že tým odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. a) a f) Občianskeho   súdneho   poriadku].   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   okresný   súd   zastavil exekúciu   z dôvodu   existencie   prekážky   právoplatne   rozhodnutej   veci,   ktorá   je neodstrániteľnou prekážkou konania v zmysle Občianskeho súdneho poriadku ako právneho predpisu   upravujúceho   všeobecné   podmienky   postupu   súdu   a účastníkov   v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu   k právam   iných   osôb.   Uznesenie   o zastavení   exekúcie   teda   nebolo   rozhodnutím vydaným   v režime   Exekučného   poriadku,   ale   v režime   Občianskeho   súdneho   poriadku. Okresný   súd   mal   preto   pri   poučení   vychádzať   z ustanovení   §   201   a   §   202   ods.   3 Občianskeho   súdneho   poriadku.   Krajský   súd   správne   dospel   k záveru,   že   odvolanie prípustné   bolo.   Keďže   v danej   veci   bolo   odvolanie   prípustné   a vec   patrí   do   právomoci súdov,   bola   daná   právomoc   a príslušnosť   krajskému   súdu   o ňom   konať   a rozhodnúť. Krajský   súd   o odvolaní   oprávnenej   konal   a rozhodol   v súlade   so   zákonom,   a preto sťažovateľovi   týmto   postupom   všeobecného   súdu   nebola   odňatá   možnosť   konať   pred súdom [§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku]. Vo veci nie je daná prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 239 a neboli zistené ani vady konania v zmysle ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Ostatné námietky uvádzané sťažovateľom sú preto právne bezvýznamné. Dovolanie bolo preto odmietnuté ako neprípustné.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa názoru ústavného súdu nie je v jeho právomoci o merite podanej sťažnosti konať a rozhodnúť.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,   ak poskytovanie   tejto   ochrany   nie   je v právomoci   všeobecných   súdov.   V danom prípade z dôvodov uvedených ďalej právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa vyplývajúcim z ústavy mal v dovolacom konaní najvyšší súd, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie,   prípustnosť   ktorého obsahovo   vymedzil   dvoma   skutočnosťami   (totožnými   so   skutočnosťami   uplatnenými v sťažnosti podanej ústavnému súdu). Jednak namietal, že krajský súd meritórne preskúmal právoplatné uznesenie okresného súdu, hoci proti nemu odvolanie prípustné nebolo. Okrem toho   tvrdil,   že   v merite   veci   posúdil   krajský   súd   uznesenie   okresného   súdu   nesprávne, pretože   exekučné   konanie   vo   vzťahu   medzi   oprávnenou   a ním   bolo   už   raz   v minulosti právoplatne zastavené,   čo   vylučuje možnosť   vedenia   nového   exekučného   konania   proti nemu. Podľa názoru sťažovateľa mal preto krajský súd (ak bol toho názoru, že odvolanie proti uzneseniu okresného súdu je prípustné) uznesenie okresného súdu potvrdiť.

Prípustnosť dovolania sťažovateľ právne odvodil z ustanovenia § 237 písm. a) a f) Občianskeho súdneho poriadku.

Najvyšší   súd   z obsahu   podaného   dovolania   prihliadol   iba   na   prvú   námietku sťažovateľa, podľa ktorej odvolanie proti uzneseniu okresného súdu nebolo prípustné. Iba túto   jeho   námietku   z obsahu   podaného   dovolania   výslovne   uviedol.   Dospel   k záveru o neopodstatnenosti námietky, teda k tomu, že odvolanie proti uzneseniu okresného súdu prípustné bolo, a preto krajský súd ho právom meritórne preskúmal.

Ďalšiu   námietku   sťažovateľa,   podľa   ktorej   skoršie   právoplatné   zastavenie exekučného   konania   bránilo   novému   exekučnému   konaniu   medzi   oprávnenou a sťažovateľom, pokiaľ ide o tú istú pohľadávku, už najvyšší súd nebral do úvahy a túto námietku   sťažovateľa   výslovne   v uznesení   ani neuviedol.   V tejto   súvislosti   totiž   dospel k záveru, že vzhľadom na skutočnosť, že „Vo veci nie je daná prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 239 OSP a neboli zistené ani vady konania v zmysle ustanovenia § 237 OSP“ „ostatné námietky uvádzané povinným(...) právne bezvýznamné“.

Možno urobiť záver, že z dvoch uplatnených dovolacích námietok sťažovateľa (ktoré sú zhodné s jeho námietkami uplatnenými v konaní pred ústavným súdom) sa najvyšší súd meritórne zaoberal iba jednou námietkou. V tomto smere teda nespochybnil svoju právomoc námietku   meritórne   posúdiť.   Naproti   tomu   druhú   námietku   nepovažoval   za   právne významnú,   keďže   táto   podľa   neho   nezakladala   prípustnosť   dovolania   podľa   §   237 Občianskeho   súdneho   poriadku,   pričom   prípustnosť   dovolania   nevyplývala   ani z ustanovenia § 239 Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   námietka   sťažovateľa,   podľa   ktorej   právoplatné zastavenie skoršieho exekučného konania bránilo novému exekučnému konaniu medzi tými istými   účastníkmi   pokiaľ ide   o totožnú   pohľadávku,   zakladala v skutočnosti   prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie. Na uvedenom závere   nič   nemení   okolnosť,   že   sťažovateľ   prípustnosť   dovolania   podľa   citovaného ustanovenia   výslovne   netvrdil.   Rozhodujúce   je   totiž   obsahové   vymedzenie   okolností zakladajúcich prípustnosť dovolania.

Skutočnosť,   že   najvyšší   súd   na   základe   dovolania   sťažovateľa   nepreskúmal uznesenie krajského súdu v potrebnom rozsahu, nezakladá právomoc ústavného súdu konať a rozhodnúť o nepreskúmanej námietke sťažovateľa v terajšom konaní, ktorého predmetom nie je uznesenie najvyššieho súdu, ale konanie vedené krajským súdom. Sťažovateľ má (mal)   možnosť   napadnúť   uznesenie   najvyššieho   súdu   novou   sťažnosťou   podanou ústavnému súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009