znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 284/08-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   27.   novembra   2008 v senáte   zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa Mészárosa v konaní o sťažnosti T. K., zastúpenej advokátom JUDr. M. V., K., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 258/94 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo T. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 258/94   p o r u š e n é   b o l o.

2.   T.   K.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   80   000   Sk   (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I p o v i n n ý   zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť T. K. trovy právneho zastúpenia v sume   6   732   Sk   (slovom   šesťtisícsedemstotridsaťdva   slovenských   korún)   na účet   jej právneho zástupcu JUDr. M. V., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2008 doručená sťažnosť T. K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. V., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom Okresného   súdu   Košice I   (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 258/1994.

Sťažovateľka namietala, že v konaní vo veci žalobkyne M. F. proti sťažovateľke ako žalovanej o odstránenie neoprávnenej stavby vedenej pod sp. zn. 15 C 258/1994 dochádza k neodôvodneným   prieťahom   zo   strany   súdu.   Okrem   podrobnej   chronológie   úkonov v uvedenej veci sťažovateľka uviedla:

«Čo   sa   týka   samotnej   podstaty   vzniku   zbytočných   prieťahov   v   tomto   konaní   – s konečnou platnosťou o nich rozhodne ústavný súd - sťažovateľ sa domnieva, že prieťahy vznikli v dôsledku postupu okresného (predtým obvodného) súdu v tejto veci. Okresný súd vo veci v dlhšom časovom úseku, a to vykonania jednoduchého úkonu, a to zaslania výzvy žalobcovi a žalovanému dňa 12. 07. 1994 do dňa 01. 08. 2000, kedy súd dožiadal Okresný úrad K., t. j. takmer 6 rokov nevykonal žiaden úkon vo veci. Okresný súd v tomto období svojím postupom v konaní, teda svojou absolútnou nečinnosťou porušil základné právo sťažovateľa na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa č. 48 ods. 2 ústavy ako aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Uvedená nečinnosť nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas takmer 6 rokov okresný súd   nevykonal   žiaden   úkon   vo   veci,   a   teda   postup   súdu   v   tomto   období   nesmeroval   k odstráneniu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   sťažovateľ   v   tejto   etape   súdneho   konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v cit. článku ústavy resp. dohovoru (I. ÚS 186/04).

V   ďalšom   časovom   období,   t.   j.   od   11.   10.   2000,   kedy   sa   uskutočnilo   prvé pojednávanie vo veci, až do dňa 20. 08. 2002, kedy súd opätovne dožiadal Okresný úrad K., bez toho, aby súdu bránila zákonná prekážka, nebol realizovaný žiaden úkon vo veci takmer 2 roky. Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   vo   vyššie   uvedených   prípadoch   jednotlivo,   ako   aj v priebehu súdneho konania ako celku došlo zo strany príslušného súdu k nedôvodným prieťahom, pričom tieto prieťahy sú takej intenzity, závažnosti a rozsahu, že ich nemožno kvalifikovať inak ako „zbytočné prieťahy“, ktorými došlo postupom zo strany Okresného súdu Košice I porušeniu základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Obdobie nečinnosti a neefektívnej práce okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných dôvodov považuje sťažovateľ za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú z ústavnoprávneho aspektu   netolerovateľné,   pretože   k   uvedeným   zbytočným   prieťahom   podľa   názoru sťažovateľa nedošlo v dôsledku zložitosti veci alebo pričinením účastníkov konania, ale v dôsledku postupu okresného súdu.

Po právnej stránke podľa názoru sťažovateľa nie je vec právne zložitá, ako to už aj skonštatoval ústavný súd vo svojom náleze sp. zn. II ÚS 200/05-19 zo dňa 15. 03. 2006 vo veci skutkovo a právne identickej - „..pretože výklad a používanie platnej právnej úpravy sú stabilizované v judikatúre vyšších súdov.“

Po skutkovej stráne vzhľadom k potrebe rozsiahlejšieho dokazovania (vypracovanie znaleckého posudku) možno vec považovať za fakticky zložitejšiu.

Sťažovateľ sa domnieva, že konanie vedené pod sp. zn. 15 C 258/1994 na Okresnom súde   Košice   I   prebieha   neprimerane   dlho,   t.   j.   už   14   rokov,   a   to   hlavne   v   dôsledku absolútnej nečinnosti súdu v dĺžke 6 rokov od vykonania jednoduchého úkonu v roku 1994 až do uskutočnenia pojednávania v roku 2000 a v dôsledku ďalšej nečinnosti súdu až do roku   2003,   čo   možno   už   len   na   základe   týchto   skutočností   považovať   za   nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy. Takáto zdĺhavosť konania totiž predlžuje stav právnej neistoty u sťažovateľa ako dotknutej osoby do tej miery, že sa právo na súdnu ochranu sťažovateľa v procesnej pozícii žalovaného stáva iluzórnym, a teda ohrozuje ho vo svojej podstate.

Postupom Okresného súdu Košice I došlo tak k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez zbytočných prieťahov...“ a tiež jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého „Každý má právo na to,   aby jeho vec bola spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom“.

Právna neistota ohľadom konania, ktoré za 14 rokov nie je stále ukončené, sa dá odstrániť jedine právoplatným rozhodnutím. Samotným prerokovaním veci na všeobecnom súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu ( IV. ÚS 221/04).

Uvedené závery vyplývajú takisto z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. Ú S 200/05- 19 zo dňa 15. 03. 2006, ktorým bolo rozhodnuté v skutkovo a právne identickej veci.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo T. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 258/1994 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice I prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 258/1994 konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. T. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,- Sk (slovom: dvestotisíc slovenských korún), ktorú mu je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. T. K. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 6.732,-Sk (za dva úkony právnej   služby   á   3.176,-Sk   +   190,-Sk   paušál),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   I   povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. M. V., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť 4. septembra 2008 predbežne prerokoval a uznesením sp. zn. II. ÚS 284/08 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu právny zástupca sťažovateľky a predseda okresného súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci   konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k sťažnosti   doručenom   ústavnému   súdu 1. októbra 2008 uviedol:

„Oboznámil som sa s obsahom Vašej výzvy, ako aj obsahom pripojenej sťažnosti sťažovateľa. Taktiež som sa oboznámil s obsahom spisu sp. zn. 15C 258/1994.

Na základe zistených skutočností dávam k veci toto vyjadrenie: Žaloba   v predmetnej   veci   bola   na   súd   doručená   dňa   12.5.1994. Žalobcovia na základe výzvy súdu zo dňa 12.7.1994 uhradili súdny poplatok. Zákonný sudca dňa 27.7.2000   vytýčil   termín   pojednávania   na   deň 11.10.2000. Pojednávanie zo dňa 11.10.2000, na ktorom boli vypočutí účastníci konania, bolo odročené na neurčito za účelom upresnenia okruhu účastníkov na strane žalobcov. Súd uznesením zo dňa 11.10.2000 pripustil,   aby   na   strane   žalovaného   pristúpil   ďalší   účastník   konania. Právny zástupca   žalobcov   prípisom   zo   dňa   11.10.2000   označil   právnych   nástupcov žalobkyne   v   4.   rade.   V   úradnom   zázname   zo   dňa   30.7.2002   konajúca   sudkyňa uviedla, že zisťovala obsah dedičského konania za účelom zistenia účastníkov konania a súčasne vyžiadala ďalšie listiny za účelom doplnenia dokazovania. Prípisom zo dňa 16.9.2002   zaslala   Správa   katastra   K. požadované   doklady.   Sudkyňa   22.9.2003 nariadila   termín   pojednávania   na deň   30.10.2003,   pričom   toto   pojednávanie   bolo odročené   na   neurčito   za účelom   vypočutia   ďalších   účastníkov   na   strane   žalobcov. Medzičasom   súd vykonával   ďalšie   úkony   za   účelom   zistenia   pobytu   ďalších účastníkov a zadovažovaním ďalších listinných dôkazov. Aj pojednávanie určené na deň 1.4.2004   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   doplnenia   dokazovania. Podaním zo dňa 27.4.2004 žalobcovia podali návrh na vydanie predbežného opatrenia. Výzvou zo   dňa   18.5.2004   boli   žalobcovi   vyzvaní   na   úhradu súdneho   poplatku,   ktorí žalobcovia uhradila 10.6.2004. Uznesením zo dňa 17.6.2004 medzičasom do konania bol pripustený do konania na strane žalovaných ďalší účastník, pričom o predbežnom opatrení rozhodol súd uznesením zo dňa 14.5.2004.   Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie žalovaný   v   3.   rade   dňa   13.8.2004,   pričom   odvolateľ   bol   výzvou   zo   dňa 17.8.2004   vyzvaný   na   úhradu   súdneho   poplatku,   ktorý   bol   uhradený   10.9.2004. Krajskému   súdu   v   Košiciach   bol   spis   predložený   na   rozhodnutie   dňa   30.9.2004. Odvolací   súd   uznesením   zo   dňa   21.10.2004   uznesenie   súdu prvého   stupňa   zmenil a návrh zamietol, pričom spis bol súdu prvého stupňa vrátený 2.12.2004. Uznesením zo   dňa   22.7.2005   súd   vydal   doplňujúce uznesenie.   29.12.2005   vo   veci   bol vypracovaný   znalecký   posudok   znalcom Ing.   M.   H.,   PhD.   a   súd   uznesením   zo   dňa 25.5.2006   nariadil vypracovať   kontrolný   znalecký   posudok.   Dňa   22.11.2006   znalec Ing. M. H.,   PhD.   vypracoval doplnok k znaleckému posudku a konajúca sudkyňa dňa 2.2.2007 nariadila termín pojednávania na deň 3.4.2007. Pojednávanie zo dňa 3.4.2007 bolo odročené na neurčito za účelom zváženia ďalšieho procesného postupu. Uznesením zo   dňa 28.4.2008   súd   priznal znalcovi Ing. M. H., PhD. odmenu a toho istého dňa priznal odmenu   aj   znalkyni   Ing.   Ľ.   L.   Pojednávanie   zo   dňa 16.5.2008 bolo odročené na deň 3.6.2008 s tým, že súd uložil účastníkom konania, aby v určenej lehote   predložili   ďalšie   návrhy   na   doplnenie dokazovania.   Dňa   24.6.2008 konajúca   sudkyňa nariadila termín   pojednávania na deň 11.8.2008 a na tomto pojednávaní   súd   vo   veci meritórne   rozhodol,   zákonná   sudkyňa   v   súčasnosti vyhotovuje písomne rozhodnutie, pričom lehota na vyhotovenie písomného rozhodnutia bola predsedom súdu predlžená do 5.10.2008. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ponechávam na úvahu ústavného súdu, aby posúdil, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa   ktorého   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno   v obsahu   týchto   práv   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS   28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou je účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   právnej   a   faktickej   zložitosti   veci,   predmetom   konania pred okresným súdom je rozhodovanie sporu o odstránenie neoprávnenej stavby, v ktorom sťažovateľka vystupuje v postavení žalovanej. Vzhľadom na nutnosť nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj so zreteľom na vstupovanie ďalších účastníkov do konania v súvislosti s ich   právnym   nástupníctvom   po   zomrelých   žalobcoch   možno   napadnuté   konanie považovať po vecnej stránke skôr za zložitejšie. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľka prispela k zbytočným prieťahom v konaní, a nenamietal to ani predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   označeného   práva   sťažovateľky   je   postup   konajúceho   súdu.   Pri   skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu jej práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek skutočnosti, že plynulému postupu nebránila žiadna zákonná prekážka   v   konaní   (II. ÚS 3/00,   III.   ÚS   46/04). Ústavný   súd   zároveň   pri   posudzovaní postupu okresného súdu prihliadal aj na § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z dosiaľ vykonaných úkonov okresného súdu vyplýva, že okresný súd bol v spore v podstate nečinný. Nečinnosť okresného súdu charakterizuje konanie vedené pod sp. zn. 15 C   258/1994   ako   celok,   a preto   ústavný   súd   nepovažuje   za   potrebné   hodnotiť   jeho sporadické   úkony   (nariadenie   pojednávania   po   6   rokoch,   nariadenie   znaleckého dokazovania po viac ako 10 rokoch atď.).

Okresný súd doterajšiu neprimeranú dĺžku posudzovaného súdneho konania ničím neodôvodnil.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15 C 258/1994   došlo   k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods.   2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Sťažovateľka   žiadala,   aby   jej   bolo priznané   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   200 000   Sk poukazujúc   najmä   na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom, zložitosť veci, správanie sťažovateľky ako účastníčky konania, povahu prerokovanej veci, ktorá   je   predmetom   posudzovaného   konania, ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom prípade   bude   priznanie finančného   zadosťučinenia   pre   sťažovateľku   v   sume   80 000   Sk primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. M.   V. Ústavný súd úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)   v spojení   s   §   13   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to v sume 3 176 Sk za jeden úkon právnej   služby   a k   tomu 2   x   190 Sk   režijný   paušál   (§ 16 ods. 3 vyhlášky).   Úhrada   bola priznaná v celkovej sume 6 732 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. novembra 2008