SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 283/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o.,Brečtanová 1, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Bugala – Ďurček, s. r. o.,Drotárska cesta 102, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Peter Ďurček,vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdny prieskum zákonností rozhodnutíorgánov   verejnej   správy   podľa   čl.   46   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.5 Sž 12/2013 z 27. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   MAC   TV,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava (ďalejlen „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného právana súdny   prieskum zákonností   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy   podľa   čl.   46   ods.   2ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)v spojení s čl. 1 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž 12/2013 z 27. novembra 2014, ktorou žiada vydať tento nález:„1. Základné práva spoločnosti MAC TV, s. r. o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, IČO: 00 618 322, podľa článku 46 ods. 1 a ods. 2 v spojení s článkom 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 v spojení s článkom 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 5 Sž/12/2013 zo dňa 27.11.2014, porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 5Sž/12/2013   zo   dňa   27.11.2014   sa   zrušuje   vo   všetkých   výrokoch   a   vec   sa   vracia Najvyššiemu súdu na Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinní uhradiť spoločnosti MAC TV, s. r. o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, IČO: 00 618 322 trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 EUR na účet Advokátskej kancelárie Bugala – Ďurček, s.r.o., do pätnásť dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľkabola ako navrhovateľka účastníčkou konania vedeného pred najvyšším súdom pod sp. zn.5 Sž 12/2013   o   podanom   opravnom   prostriedku   proti   rozhodnutiu   Rady   pre   vysielaniea retransmisiu (ďalej aj „odporca“ alebo aj „Rada“) sp. zn. RP/033/2013 z 23. apríla 2013.Odporca týmto rozhodnutím podľa § 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielanía retransmisii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“)rozhodol,   že   sťažovateľka   ako   účastníčka   správneho   konania   č.   45-PLO/O-576/2013porušila povinnosť ustanovenú v § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii tým, žena programovej službe odvysielala 17. novembra 2012 o cca 20.20 h programNebezpečný sudca v trvaní cca 119 minút a 1 sekunda, ktorý prerušila štyrikrát zaradenímreklamných blokov, za čo jej odporca uložil podľa § 67 ods. 5 písm. a) zákona o vysielanía retransmisii pokutu 3 319 €.

Odporca   svoje   rozhodnutie odôvodnil tým,   že   sťažovateľka pri   odvysielaní tohtoaudiovizuálneho diela porušila § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii, podľa ktoréhosa   pri   odvysielaní   takéhoto   diela   povoľuje   jedno   prerušenie   zaradením   reklamy   alebotelenákupu na každý 30-minútový časový úsek, a to aj v prípade, ak plánované trvanie tohtoaudiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút. Odporca vychádzal z toho, že rozhodujúci jecelkový hrubý čas vysielania diela (t. j. vrátane reklamných prerušení), pričom časový úsekmusí   trvať   30   minút,   aby   ho   mohol   vysielateľ   prerušiť.   V   prípade   sťažovateľky   dieloobsahovalo tri kompletné 30 minútové časové úseky a štvrtý časový úsek, ktorý trval 29minút   a   1   sekundu,   pričom   sťažovateľka   vysielanie   audiovizuálneho   diela   prerušilazaradením   reklamného   bloku   spolu   štyrikrát,   a   to   každý   30   minútový   úsek   raz   a   tiežprerušila aj štvrtý časový úsek, ktorý netrval 30 minút, čím v audiovizuálnom diele početreklamných   prerušení   prevýšil   počet   kompletných   30   minútových   časových   úsekov.Pri uložení pokuty odporca vychádzal z toho, že podľa § 64 ods. 2 zákona o vysielanía retransmisii   v   prípade   opakovaného   porušenia   povinnosti   podľa   §   35   ods.   3   zákonao vysielaní   a   retransmisii   nemožno   pokutu   neuložiť,   a   pokiaľ   ide   o   jej   výšku,so zohľadnením zákonných kritérií a stanovený rozsah pre uloženie sankcie (od 3 319 €do 165   969   €)   odporca   sťažovateľke   uložil   pokutu   na   dolnej   hranici   sadzby   vo   výške3 319 €.

Sťažovateľka žiadala najvyšší súd, aby rozhodnutie odporcu sp. zn. RP/033/2013z 23. apríla 2013 zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Argumentovala jednaktým, že postup odporcu trpí takou vadou, ktorá má za následok nezákonnosť rozhodnutia,a zistený skutkový stav je v rozpore s obsahom spisov, pretože dokazovanie bolo vykonanév rozpore so zákonom – odporca podľa názoru sťažovateľky nevykonal riadne dôkaz, a toohliadku   záznamu   z   vysielania   programu,   keďže   o   vykonaní   tohto   dôkazu   nesvedčívyhotovená   zápisnica.   Vzhliadnutie   obrazovo-zvukového   záznamu   z   vysielania   členmiRady je ohliadkou podľa § 38 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)v znení   neskorších   predpisov   a vyhotovenie   zápisnice   o vykonaní   tohto   dôkazu   jevýznamnou   procesnou   zárukou;   nemôže   byť   nahradená   iba   prepisom   skutkového   stavuvyhotoveným zamestnancom Rady. Sťažovateľka v tejto súvislosti poukázala i na uznesenierozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 7 As 57/2010-82z 3. apríla 2012. Ďalej sťažovateľka argumentovala tým, že vec bola odporcom nesprávneprávne   posúdená   v   dôsledku   neprávneho   výkladu   §   35   ods.   3   zákona   o vysielanía retransmisii. Podľa názoru sťažovateľky časový úsek 30 minút nemusí byť kompletný.Pretože   aplikovaná   právna   norma   je   transpozíciou   ustanovenia   čl.   20   ods.   2   Smerniceč. 2010/13/EÚ o audiovizuálnych mediálnych službách (ďalej len „smernica“), ustanoveniemusí   byť   vykladané   euromkonformne.   Preto   žiadala   najvyšší   súd,   aby   sa   obrátils predbežnou otázkou na Súdny dvor Európskej únie. Rozhodnutie odporcu v konečnomdôsledku   pre   nejasnosť   právnej   úpravy   a   neproporcionalitu   porušuje   slobodu   prejavusťažovateľky. Navyše, odporca nemal právo uložiť sťažovateľke sankciu (pokutu), pretože jejuloženiu   nepredchádzalo   upozornenie   Rady.   Sťažovateľka   poukázala   i   na   uznesenierozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 6 As 26/2010-101z 3. apríla 2012.

Najvyšší súd rozsudkom č. k. 5 Sž 12/2013-31 z 27. novembra 2014 rozhodnutieodporcu   č. RP/033/2013 z 23. apríla 2013 podľa § 250q ods. 2 Občianskeho súdnehoporiadku   (ďalej   len   „OSP“)   potvrdil,   pretože   v rozsahu   sťažovateľkou   vymedzenýchdôvodov   nezistil   pochybenie   pri   aplikovaní   zákonných   ustanovení,   sťažovateľke   uložilpovinnosť zaplatiť súdny poplatok 500 € a náhradu trov konania jej nepriznal.

Sťažnosť ústavnému súdu na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na súdny prieskum zákonností rozhodnutí orgánovverejnej   správy   podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy   v   spojení   s   čl.   12   ods.   1   ústavy   a   právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 dohovorurozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Sž   12/2013   z   27.   novembra   2014   sťažovateľkaodôvodnila najmä takto:

«Sťažovateľka tvrdí, že k zásahu a porušeniu práva sťažovateľky došlo postupom najvyššieho súdu v súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie Rady a zamietol odvolanie proti rozhodnutiu Rady o preskúmanie rozhodnutia Rady tým, že najvyšší   súd   považoval   nevykonanie   dôkazu,   resp.   absenciu   vyhotovenia   zápisnice o vykonaní   dôkazu   zo   strany   Rady   (absencia   riadneho   zistenia   skutkového   stavu   veci a absencia postupu Rady v súlade so zákonom) za postup Rady ako správneho orgánu, ktorý bol zákonný a nemohol spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia Rady.

Sťažovateľka namieta, že nevykonanie jediného dôkazu v konaní v súlade so zákonom a/alebo nevyhotovenie zápisnice o vykonaní dôkazu v súlade so správnym poriadkom je vážnym zásahom do práva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu.... Rada   vo   svojom   oznámení   o   začatí   správneho   konania   ako   aj   v   napadnutom rozhodnutí uviedla, že podkladmi (dôkazmi) pre vydanie napadnutého rozhodnutia sú:

a) záznam z vysielania programovej služby zo dňa 17.1.2012; a

b) prepis/popis skutkového stavu; Sťažovateľka   v   odvolaní   proti   rozhodnutiu   Rady   namietala   najmä   skutočnosť,   že Rada   nevykonala   vyššie   špecifikované   dôkazy   vôbec,   resp.   nevykonala   ich   v   súlade so Správnym   poriadkom,   hoci   z   rozhodnutia   Rady   vyplýva,   že   je   postavené   výlučne na skutočnostiach, ktoré bolo možné zistiť výlučne len na základe vykonania uvedených dôkazov zákonným spôsobom.

Najvyšší   súd   v   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   tento   odvolací   dôvod   sťažovateľky nepovažoval za dôvodný, avšak v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol závery, ktoré naznačujú, že nesprávne a neúplne „pochopil“ rozsah odvolacieho dôvodu sťažovateľky... Sťažovateľka uvádza, že v prípade, ak z rozhodnutia Rady vyplýva, že rozhodnutie Rady je postavené na skutočnostiach, ktoré bolo možné zistiť výlučne vykonaním obrazovo- zvukového   záznamu   (resp.   ak   Rada   uvádza,   že   sa   „oboznámila   s   podkladmi pre rozhodnutie“) je potom nevyhnutné, aby z obsahu správneho spisu bolo možné učiniť spoľahlivý záver o tom, že členovia Rady sa oboznámili s obsahom obrazovo-zvukového záznamu, tzn. že skutočne vzhliadli zvukovo-obrazový záznam.

Následne   vykonanie   takéhoto   dôkazu   je   možné   preukázať   výlučne   len   formou zápisnice o vykonaní dôkazu podľa ustanovenia § 22 ods. 1 Správneho poriadku.

Ak   Rada   (jej   členovia)   vykonala   dôkaz   (vzhliadla   obrazovo-zvukový   záznam), tzn. obhliadla dôkaz, tak o tomto dôkaze musí byť spísaná zápisnica s náležitosťami podľa ustanovenia § 22 ods. 2 a 3 Správneho poriadku.

Vzhliadnutie obrazovo-zvukového záznamu je štandardným spôsobom, akým členovia Rady   môžu   získať   priame   a   nesprostredkované   povedomie   o   skutočnom   obsahu odvysielaného   spotu.   Takýto   dôkazný   prostriedok   (ohliadku)   nie   je   možné   nahradiť analýzou ani prepisom, nakoľko tieto sú až druhotným, sprostredkovaným náhľadom na vec, navyše nie nestranným.

Sťažovateľka má v prejednávanej veci za to, že členovia Rady sa s predmetnými dôkazmi, nijakým spôsobom priamo neoboznámili a tieto nevykonali....

V prípade, ak Rada uvádza, že sa oboznámila s podkladmi pre vydanie rozhodnutia Rady   vo   forme   vzhliadnutia   obrazovo-zvukových   záznamov,   mala   o   vykonaní   takýchto dôkazov   spísať   zápisnicu   s   náležitosťami   podľa   §   22   ods.   2   a   3   Správneho   poriadku. Absenciu zápisnice nie je možné zhojiť ani poukazom na „prepis/popis“ skutkového stavu ani prepis uvedený v odôvodnení rozhodnutia Rady, nakoľko tieto nemajú charakter a obsah nespĺňa zákonom stanovené náležitosti zápisnice o vykonaní dokazovania.

V prípade ak spis správneho orgánu Rady neobsahuje zápisnicu o vykonaní dôkazu (vzhliadnutí   obrazovo-zvukového   záznamu)   a   v   odôvodnení   rozhodnutia   Rady   Rada opakovane poukazuje   na skutočnosť,   že sa so záznamami   oboznámila,   ide   o podstatné porušenie ustanovení o konaní pred správnym orgánom, ktoré má za následok nezákonnosť rozhodnutia Rady.

V   konaní   o   správnom   delikte,   ktorého   skutková   podstata   spočíva   v   porušení povinnosti   pri   vysielaní   programu,   je   obrazovo-zvukový   záznam   posudzovanej   časti vysielania kľúčovým a v podstate nezastupiteľným dôkazom obzvlášť v prípadoch, kedy Rada nevykonáva žiaden iný dôkaz na objasnenie skutkového stavu veci. Takýto dôkaz preto musí byť vykonaní riadnym procesným spôsobom....

S   ohľadom   na   citeľnú   ekonomickú   ujmu,   ktorú   môžu   pokuty   Rady   znamenať,   je potrebné dôsledne dbať na to, aby účastníci konania mali zaručené všetky procesné práva.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákonao ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   aknamietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáhavyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy, základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnejsprávy podľa čl. 46 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 12 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súduč. k. 5 Sž 12/2013-31 z 27. novembra 2014. Najvyšší súd označeným rozhodnutím potvrdilpodľa § 250q OSP rozhodnutie odporcu, keďže dospel k záveru, že rozhodnutie a postupsprávneho orgánu sú v súlade so zákonom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhotorozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dohovoru zmluvné strany dohovoru priznávajú každému, kto podlieha ichjurisdikcii práva a slobody uvedené v Hlave I tohto dohovoru.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebnéposudzovať spoločne.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6ods.   1   dohovoru)   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právuzodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétneprocesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   záveryzo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnes medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiachdošlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež bymali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolinapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov,   ústavný   súd   na   účely   posúdeniaopodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   argumentáciu   sťažovateľky   nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniťústavnú   udržateľnosť   záverov   najvyššieho   súdu   a   nezistil,   že   by   najvyšším   súdomaplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnychzáverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlades jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu konštatuje, že najvyšší súd sarelevantne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky (ktoré tvoria aj jej sťažnostnúargumentáciu) a svoje závery dostatočne odôvodnil.

Najvyšší súd rozsudok č. k. 5 Sž 12/2013-31 z 27. novembra 2014 odôvodnil takto: «Z obsahu spisového materiálu, ktorý bol predložený súdu vyplýva, že v tejto veci bolo začaté správne konanie oznámením o začatí správneho konania zo dňa 29.01.2013, ktoré   bolo   doručené   advokátovi   navrhovateľky   dňa   12.02.2013.   V   spise   je   pripojený obrazovo-zvukový   záznam   predmetného   programu,   opätovná   výzva   na   vyjadrenie k podkladom pre rozhodnutie, vyjadrenie navrhovateľky k oznámeniu o začatí správneho konania, zápisnica o hlasovaní Rady zo dňa 23.04.2013 a napadnuté rozhodnutie Rady. Úlohou   najvyššieho   súdu   v   zmysle   námietok   navrhovateľky   bolo   posúdiť,   či navrhovateľka odvysielaním týchto programov porušila zákonné ustanovenie špecifikované odporkyňou v rozhodnutí a či sankcia bola uložená v súlade so zákonom. Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal, či napadnuté rozhodnutie odporkyne nevybočilo z medzí hľadísk ustanovených zákonom, či jej závery zodpovedajú zásadám logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom....

Úlohou   senátu   najvyššieho   súdu   v   posudzovanej   veci   bolo   postupom   podľa ustanovení tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť postupu   a   zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia   odporkyne,   ktorým   rozhodla,   že navrhovateľka porušila povinnosť ustanovenú v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že na televíznej programovej službe dňa 17.11.2012 o cca 20:20 hod. odvysielala program   Nebezpečný   sudca   v trvaní   cca   119   minút   a   1   sekunda   (vrátane   reklamných prerušení), ktorý prerušila zaradením reklamných blokov štyrikrát, za čo jej bola udelená podľa § 67 ods. 5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. sankcia – pokuta vo výške 3 319,- €. Podľa § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., pri vysielaní spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela, okrem seriálu, série, dokumentárneho filmu, programu pre maloletých   a   bohoslužieb,   sa   povoľuje   jedno   prerušenie   zaradením   reklamy   alebo telenákupu na každý 30-minútový časový úsek, a to aj v prípade, ak plánované trvanie tohto spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút; pri vysielaní seriálu, série a dokumentárneho filmu sa povoľuje prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu bez ohľadu na ich trvanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. g/ zákona č. 308/2000 Z. z. do pôsobnosti Rady v oblasti výkonu   štátnej   správy   patrí   dohliadať   na   dodržiavanie   povinností   podľa   tohto   zákona a podľa osobitných predpisov.

Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje   všeobecný   predpis   o   správnom   konaní   okrem   ustanovení   §   23v   časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní. Podľa § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi Rada ukladá tieto sankcie:

a) upozornenie na porušenie zákona,

b) odvysielanie oznamu o porušení zákona,

c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti,

d) pokutu,

e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.

Podľa § 67 ods. 5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2013, Rada   uloží   pokutu   vysielateľovi   televíznej   programovej   služby   okrem   vysielateľa prostredníctvom internetu od 3 319 € do 165 969 € a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 497 € do 49 790 €, ak porušil podmienky na vysielanie mediálnej komerčnej komunikácie vrátane reklamy a telenákupu.

Najvyšší   súd   po   oboznámení   sa   so   spisovým   materiálom   vrátane   priloženého záznamu programu (§ 250q ods. 1 veta druhá O. s. p.) v súlade s názorom odporkyne mal za to, že zo znenia § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. je nepochybné, že audiovizuálne diela   môžu   byť   televíznou   reklamou   prerušené   jedenkrát   za   každé   plánované   obdobie v dĺžke najmenej 30 minút, t.j. vysielateľ môže prerušiť aj časový úsek dlhší ako 30 minút, nemôže však prerušiť časový úsek, ktorý by bol kratší ako 30 minút. Uvedený výklad je v súlade s článkom 20 Smernice č. 2010/13/EÚ.

K námietke navrhovateľky týkajúcej sa k prepisu/popisu posudzovaného programu, senát   najvyššieho   súdu   uvádza,   že   odporkyňa   vyhotovila   takýto   prepis   zo   záznamu vysielania pre účely správneho konania. S týmto navrhovateľku v rámci administratívneho konania oboznámila a poskytla jej možnosť vyjadriť sa k obsahu prepisu vysielania, ako k podkladu pre rozhodnutie, o čom svedčí i opätovná výzva na vyjadrenie k podkladom pre rozhodnutie v správnom konaní č. 45-PLO/O-576/2013 zo dňa 06.03.2013 a ktorá je súčasťou   pripojeného   administratívneho   spisu,   pričom   však   navrhovateľka   v   rámci správneho konania nenamietala konkrétne rozpory predmetného prepisu/popisu vysielania so záznamom vysielania posudzovaného programu. Čo sa týka námietky navrhovateľky, že oboznámenie   sa   s   obsahom   záznamu   je   vlastne   vykonanie   dôkazu   ohliadkou   a   bolo povinnosťou odporkyne spísať o vykonaní dôkazu ohliadkou podľa § 22 ods. 1 správneho poriadku zápisnicu, najvyšší súd uvádza, že v žiadnom prípade nie je možné považovať vzhliadnutie záznamu za vykonanie dôkazného prostriedku ohliadkou. Dôkazný prostriedok – ohliadka je oboznámenie sa s vonkajšími znakmi hnuteľnej alebo nehnuteľnej veci, nejde však o oboznámenie sa s jej obsahom, ako v prípade záznamu z vysielania.

K námietke navrhovateľky týkajúcej sa nejednoznačného výkladu ustanovenia § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. a jej návrhu, aby najvyšší súd prerušil konanie a obrátil sa na Súdny dvor EÚ s požiadavkou o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke najvyšší súd uvádza, že sa nestotožňuje s jej právnym názorom ohľadom výkladu tohto ustanovenia. Najvyšší súd Slovenskej republiky má za to, že je nesporné, že vysielateľ môže prerušiť len kompletný   30   minútový   časový   úsek,   pričom   dáva   do   pozornosti   navrhovateľke,   že odporkyňa postupovala aj v súlade so závermi ESD vo veci ARD versus PRO Sieben Média AG, sp.zn. C-6/98, kde bolo konštatované, že trvaním audiovizuálneho diela je potrebné rozumieť   jeho   hrubý   čas   (teda   čas   programu   +   čas   reklamných   prerušení),   čo   je jednoznačne v prospech vysielateľa.»

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačujena prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor,podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čohovyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názoromúčastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavyv spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl.1   dohovoru,   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   čl.   12   ods.   1   ústavy   sú   zakotvené   základnéprincípy a postuláty Slovenskej republiky, avšak nepredstavujú konkrétne základné právaalebo slobody, ktorých ochrany by sa sťažovateľka mohla pred ústavným súdom v konanípodľa čl. 127 ústavy domáhať. Obdobné platí aj vo vzťahu k čl. 1 dohovoru, ktorý vyjadrujezáväzok vysokých zmluvných strán dodržiavať ľudské práva.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   možnosť   sťažovateľkou   namietaného   porušeniaoznačených práv rozsudkom najvyššieho súdu, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že k obdobným záverom vo vzťahu k obdobnýmsťažnostiam sťažovateľky dospel aj v rozhodnutiach vo veciach vedených pod spisovýmiznačkami: I. ÚS 2/2015, I. ÚS 3/2015, I. ÚS 4/2015.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celom rozsahu sa ústavný súdďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2015