znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 283/2013-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť A. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. L. Š., Č., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v čl. 46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 138/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2013 doručená sťažnosť A. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 138/2011 (ďalej aj „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ je ako odporca účastníkom namietaného   konania   vedeného   okresným   súdom   na   návrh   L.   K.,   rod.   Š.   (ďalej   len „navrhovateľka“), o určenie manželského výživného. Okresný súd uznesením z 30. januára 2012   rozhodol   vo   veci   predbežným   opatrením,   ktorým   zaviazal   sťažovateľa   platiť navrhovateľke manželské výživné v sume 200 € až do právoplatného skončenia konania vo veci samej. Rozsudkom okresného súdu č. k. 2 C 138/2011-64 zo 17. mája 2012 (ďalej aj „rozsudok   okresného   súdu“)   bol   sťažovateľ   zaviazaný „platiť   navrhovateľke   manželské výživné vo výške 300 eur s účinnosťou od 9. 6. 2011 až do právoplatného rozhodnutia rozsudku o rozvod manželstva, vždy do každého 20.teho dňa v tom ktorom mesiaci vopred k rukám navrhovateľky. Zameškané výživné v sume 3.330 eur za čas od 9. 6. 2011 do 17. 5. 2012 sa odporcovi povoľuje splácať v mesačných splátkach po 100 eur, ktoré budú splatné spolu   s   bežným   manželským   výživným   pod   následkom   straty   výhody   splátok   v   prípade nezaplatenia   čo   i   len   jednej   z nich.“.   Sťažovateľ   bol   zároveň   zaviazaný   uhradiť navrhovateľke trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 1 417,37 €. Návrh navrhovateľky vo zvyšnej časti okresný súd zamietol.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   o   vydanom   rozsudku   okresného   súdu   sa   dozvedel až 18. januára 2013 pri študovaní spisu. V namietanom konaní mu bola ako účastníkovi konania postupom okresného súdu „odňatá možnosť konať pred súdom a chrániť tak svoje práva   a   zákonom   chránené   záujmy“,   z   čoho   vyvodzuje   porušenie   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ okrem iného uviedol:

„Nakoľko mojou pracovnou náplňou je podnikateľská činnosť, ktorú vykonávam na území celého Slovenska, zdržiavam sa na mieste môjho trvalého pobytu veľmi nepravidelne a   len   občasne.   Momentálne   sa   zdržiavam   najviac   na   východnom   Slovensku   u   svojej priateľky... Uvedeným konaním súdu mi teda bola ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom, čo je odvolací dôvod podľa § 221 ods. 1 písm. f) ako i dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f) OSP....

... nakoľko som neprebral ani jednu doručenku, súd mi mal ustanoviť opatrovníka v zmysle   §   29   ods.   1   a   2   OSP,   pričom   pred   ustanovením   opatrovníka   je   súd   povinný prešetriť, či je možné postupovať podľa § 29 OSP, pričom ani takýto procesný postup súd nevykonal.   Okolnosť   neznámeho   pobytu   účastníka   konania   sa   musí   vždy   hodnoverne preukázať a táto povinnosť zaťažuje súd, ktorý musí vyčerpať všetky možnosti na zistenie, či je   pobyt   účastníka   skutočne   neznámy.   Vydaniu   rozhodnutia   o   ustanovení   opatrovníka účastníkovi konania, ktorého pobyt nie je známy, musí predchádzať prešetrenie toho, či sú dané všetky podmienky pre takýto postup a či nie je namieste iné opatrenie.

Funkcia opatrovníka bola vytvorená preto, aby boli dôsledne obhajované záujmy neprítomného účastníka konania... Z tohto dôvodu mal súd realizovať také procesné úkony, ktorých   cieľom   je   zaistiť   rešpektovanie   mojich   procesných   práv   v   dotknutom   konaní v dostatočnom a primeranom rozsahu.

Okresný súd pri   rozhodovaní   nedostatočne zistil skutkový stav   veci   a preto   jeho rozhodnutie   vychádza   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci.   I   keď   mal   okresný   súd preukázané z potvrdenia Daňového úradu v Ž., že môj príjem zo živnosti predstavuje 0,- €, rozhodol   tak,   že   som   povinný   platiť   oprávnenej   manželské   výživné   vo   výške   300,-   € mesačne. Súd mal vychádzať z toho, že pokiaľ nemám príjem, tak mal návrh navrhovateľky zamietnuť   v   plnom   rozsahu   alebo   mal   stanoviť   minimálne   výživné   vo   výške   30   % zo životného minima, ktoré v rozhodujúcom období činilo na jednu plnoletú fyzickú osobu sumu 189,83 €, teda malo byť stanovené minimálne výživné vo výške 56,95 €....

Súd však vychádzal len z tvrdení navrhovateľky L. K. a so svedeckej výpovedi mojej dcéry K. H. a nezaoberal sa zisteniami z Daňového úradu v Ž...

Vzhľadom k tomu,   že rozhodnutia prvostupňového súdu sa v rámci odôvodnenia zaoberajú   iba   argumentmi   navrhovateľky,   je   možné   ich   pokladať   za   nepreskúmateľné, pretože prvostupňový súd sa v nich vôbec nevenoval otázke mojich nulových daňových priznaní a tiež ani otázke, prečo mi nebol v konaní ustanovený opatrovník. Prvostupňový súd ani nezdôvodnil z čoho vychádzal pri určovaní výšky výživného.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo A. K., bytom: K. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Okresného súdu v Žiline   v konaní   vedenom   pod sp.   zn.   2C/138/2011 porušené bolo.

Ústavný súd SR rozsudok Okresného súdu v Žiline sp. zn. 2C/138/2011-64 zo dňa 17. 5. 2012 zrušuje ako protiústavný a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania pozostávajúcu z trov   právneho   zastúpenia   vo   výške   331,13   €   za   2   úkony   právnej   pomoci...   na   účet právneho zástupcu JUDr. L. Š... do 3 dní od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súvislosti   s   už   citovaným   čl.   127   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že sťažovateľ   sa   ochrany   základného   práva   alebo   slobody   môže   domôcť   využitím   jemu dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (I.   ÚS   103/02, IV. ÚS 115/07).

Podstata   námietok   sťažovateľa   týkajúcich   sa   namietaného   porušenia   základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie spočíva v jeho tvrdení, že mu postupom okresného súdu v namietanom konaní bola odňatá možnosť konať pred súdom a tým chrániť svoje práva a zákonom chránené záujmy.

Ústavný súd už viackrát uzavrel, že v konaniach pred všeobecnými súdmi závažné procesné   pochybenia   (predstavujúce   súčasne   aj   porušenie   základných   práv   účastníkov konania podľa čl. 46 a nasl. ústavy) zakladajú dôvod na podanie odvolania [podľa § 205 a § 205a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)], ako aj dovolania (podľa § 237 OSP). Z uvedeného vyplýva, že sú to všeobecné súdy, ktoré na základe účinných právnych prostriedkov   nápravy   dostupných   sťažovateľom   môžu   a   musia   poskytovať   ochranu označeného základného práva (napr. IV. ÚS 47/04).

Zo súvisiaceho spisu okresného súdu, ktorý si ústavný súd vyžiadal, ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu č. k. 2 C 138/2011-64 zo 17. mája 2012 odvolanie. Na základe sťažovateľom podaného odvolania Krajský súd v Žiline (ďalej len   „krajský   súd“)   svojím   uznesením   sp.   zn.   9   Co   87/2013   zo   7.   marca   2013   zrušil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ teda mal možnosť domáhať sa preskúmania sťažnosťou pred ústavným súdom   napadnutého   postupu   okresného   súdu   v   namietanom   konaní   využitím   riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré napokon (ako to vyplýva zo súvisiaceho spisu) aj účinne využil, pričom pri jeho uplatnení bol úspešný. Sťažovateľ sa tak domohol účinnej ochrany ním označeného základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ktorého porušenie namietal, už v konaní pred krajským súdom, ktorý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude mať sťažovateľ možnosť opätovne uplatňovať svoje procesné práva.

Na   základe   sťažovateľom   podaného   odvolania   tak   už   došlo   k   naplneniu   účelu sledovaného sťažovateľom v konaní o sťažnosti, pričom krajský súd sa v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu musel vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, ako sťažovateľ uvádza v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd, rešpektujúc požiadavku subsidiarity plynúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy i svoju doterajšiu rozhodovaciu prax, sťažnosť už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2013