znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 283/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. R. a D. R., obaja bytom B., zastúpených advokátom JUDr.   F.   V.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného   v čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 143/2010 zo 17. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. R. a D. R. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája 2011 doručená   sťažnosť   M.   R.   a D.   R.,   obaja   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou namietali porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo 143/2010 zo 17. februára 2011.

Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že rozhodnutím Správy katastra Banská Bystrica (ďalej   len   „správa   katastra“)   č.   V   3445/2003   z   25.   júla   2005   bol   na   základe   návrhu sťažovateľov podaného 14. augusta 2003 povolený vklad vlastníckeho práva sťažovateľov do katastra nehnuteľností k bytu č... nachádzajúcemu sa na 11. poschodí bytového domu na pozemku   parc.   č...,   súpisné   číslo...,   orientačné   číslo...   na   M.   v katastrálnom   území   B., vrátane spoluvlastníckeho podielu k spoločným častiam a zariadeniam domu, a pozemkov parc.   č...   a   parc.   č...   vo   veľkosti   6220/441012 (ďalej len „nehnuteľnosť“).   Titulom   pre rozhodnutie o povolení vkladu   vlastníckeho práva sťažovateľov bola zmluva o prevode vlastníctva nehnuteľnosti z 13. augusta 2003 uzavretá medzi spoločnosťou J., spol. s r. o., B. (ďalej len „spoločnosť J., spol. s r. o.“), ako predávajúcim a sťažovateľmi ako kupujúcimi.

Predmetná nehnuteľnosť bola predmetom aj kúpnej zmluvy z 3. júla 2002 uzavretej medzi spoločnosťou J., spol. s r. o., ako predávajúcim a spoločnosťou P., s. r. o., B. (ďalej len „spoločnosť P., s. r. o.“), ako kupujúcim. Návrh na vklad vo vzťahu k tejto zmluve bol podaný 27. januára 2003 a správa katastra ho rozhodnutím č. V 237/2003 z 19. augusta 2003   zamietla.   Toto   rozhodnutie   správy   katastra   bolo   v rámci   správneho   súdnictva rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo KS 91/04 z 2. decembra 2004 v časti zmenené a v časti bola vec vrátená správe katastra na ďalšie konanie. Následným rozhodnutím správy katastra č. V 237/2003 z 25. júla 2005 bol v súlade s rozsudkom najvyššieho súdu návrh čiastočne   zamietnutý   a v ďalšej   časti   bolo   konanie   prerušené.   Krajský   súd   v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. 24 Sp 26/2005 z 10. novembra 2005 potvrdil rozhodnutie správy katastra   a rozhodnutie   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   bolo   potvrdené   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo KS 7/2006 z 25. januára 2007.

Proti rozhodnutiu správy katastra o povolení vkladu č. V 3445/2003 z 25. júla 2005 (povolenie vkladu vlastníckeho práva sťažovateľov) podala Krajská prokuratúra v Banskej Bystrici   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   13. decembra   2005   protest   č.   Kd   2115/05-7, ktorému Katastrálny úrad v Banskej Bystrici (ďalej len „katastrálny úrad“) rozhodnutím č. P 15/2006 z   22. februára 2006 vyhovel a rozhodnutie správy katastra č. V 3445/2003 z 25. júla 2005 zrušil.

Na základe odvolania sťažovateľov rozhodnutie katastrálneho úradu preskúmal Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky (ďalej len „Úrad geodézie, kartografie a katastra“),   ktorý   rozhodnutím   č.   LPO-1942/2006/Ba   z   26.   júna   2006   rozhodnutie katastrálneho úradu potvrdil a odvolanie sťažovateľov zamietol.

Proti   rozhodnutiu   Úradu   geodézie,   kartografie   a katastra   podali   sťažovatelia Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu podľa § 247 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), o ktorej krajský súd rozsudkom č. k. 1 S 317/2006-36 zo 16. februára 2010 rozhodol tak, že ju zamietol, pretože napadnuté rozhodnutie Úradu geodézie, kartografie a katastra, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu považoval za súladné so zákonom.

Na základe odvolania sťažovateľov najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 8 Sžo 143/2010 zo 17. februára 2011 rozsudok krajského súdu zo 16. februára 2010 potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľov týmto rozhodnutím najvyššieho súdu došlo k porušeniu ich základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Svoje presvedčenie odôvodnili takto:

«Rozsudok Najvyššieho súdu SR, proti ktorému táto sťažnosť smeruje neprevzal do svojich   hodnotiacich   úvah   existenciu   absolútnej   neplatnosti   a   jej   dopad   na   zákonnosť preskúmavaného   rozhodnutia.   Bolo   povinnosťou   odvolacieho   súdu   vysporiadať   sa   v odôvodnení   s   touto   skutočnosťou   ako   takou,   nielen   z   toho   hľadiska,   že   právoplatné ukončenie   konania   pod   č.   V   237/2003   bolo   ukončené   dňa   25. 1. 2007,   lebo   nosnou argumentačnou úvahou pri posudzovaní zákonnosti konania a rozhodnutia bola absolútna neplatnosť   zmluvy   posudzovanej   v   konaní   V   237/2003   a   všetky   dôsledky,   ktoré   z   tejto skutočnosti vyplývajú.... súd sa s touto otázkou nevysporiadal v celej šírke, námietky preto boli jeho úvahy, založené na formálnom posudzovaní aplikácie práva priority upraveného v §   41   ods.   2)   katastrálneho   zákona.   Ak   by   sa   bol   s   touto   argumentáciou   súd   zaoberal podrobne v celej šírke, musel nutne dospieť k záveru, že táto skutočnosť je rozhodná pre posudzovanie veci, má význam a na správne a úplné rozhodnutie je treba zaujať aj k tejto otázke stanovisko. Ak tak súd neurobil, tak sa dopustil takej vady, ktorá má zásadný vplyv na porušenie namietaných základných práv. Podľa § 157 ods. 2) O. s. p. v odôvodnení rozsudku   súd   uvedie...   z   ktorých   dôkazov   vychádzal   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení dôkazov riadil... a ako vec správne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.   Presvedčivosť   rozhodnutia   znamená,   že   sa   vysporiada   so   všetkými   tými skutočnosťami, ktoré majú vplyv na rozhodnutie a sú právnemu posúdeniu rozhodné. Ak   v   konaní   je   jednoznačné   a   nad   všetky   pochybnosti   zistené,   že   zmluva   medzi predávajúcim spoločnosťou J. spol. s r.o. a kupujúcim spoločnosť P. s. r. o., doručená 27. 1. 2003,   je   absolútne   neplatným,   právnym   úkonom,   tak   ide   o   takú   listinu,   ktorá objektívne nemôže spôsobiť vznik, zmenu, alebo zánik práva k nehnuteľnosti a potom takéto práva k tej istej nehnuteľnosti sa ani nezapíšu do katastra. A preto prvšie poradie takejto zmluvy nie je skutočnosť, ktorá by porušovala takúto normu [§ 41 ods. 2) katastrálneho zákona]. Z tohto hľadiska potom by nemalo byť dôležité to, že treba vyčkať, či sa vznik, zmena alebo zánik práva do katastra zapíše, lebo niet čo zapísať z „absolútne“ neplatného právneho úkonu...

...   v   konaní   V   3447/2003   bolo   možné   vychádzajúc   z   ustanovenia   §   41   ods.   2) katastrálneho zákona skúmať absolútnu neplatnosť právneho úkonu ako otázku predbežnú. Ak   preto   v   pôvodnom   rozhodnutí   správny   orgán   prvého   stupňa   rozhodol   o   vklade vlastníckeho práva, postupoval v súlade so zákonom. Tiež absolútna neplatnosť právneho úkonu ako základný predpoklad sa musí skúmať aj v konaní o vklade V 237/2003, keď priamo zákon v ustanovení § 31 ods. 1) katastrálneho zákona prikazuje urobiť súčasťou zákonného prieskumu „platnosť zmluvy“.

Ak súdy takto nepostupovali v prieskume, zasiahli tým do práva sťažovateľa vlastniť majetok tak, že ho následným postupom pozbavili raz získaného vlastníckeho práva.... doručenie zmluvy dňa 27. 1. 2003, zaevidovanej pod V 237/2003 nemá a nemôže mať relevantný dopad na princíp priority v skoršom poradí doručenej zmluvy, lebo išlo o takú „zmluvu“, ktorá nebola spôsobilá objektívne vyvolať vznik, zmenu, alebo zánik práva nehnuteľnosti a nebolo potom takej skutočnosti, ktorá by bola zapísateľná do katastra. Absolútna   neplatnosť   právneho   úkonu   je   hmotnoprávna   vlastnosť   kvality...   právneho posudzovania,   ktorá   nevyvoláva   objektívne   žiadne   účinky   k   v   zmluve   zamýšľaným následkom. Ak takáto vlastnosť nie je spôsobilá vyvolať žiadne účinky v právnych vzťahoch, nie je s ňou spojená nevyhnutnosť toto zistiť v procesnej forme... a viazať to na výsledok, ktorým   je   právoplatnosť   rozhodnutia   takéhoto   procesného   zisťovania   v   samostatnom konaní...

Procesné zisťovanie absolútnej neplatnosti právneho úkonu v samostatnom konaní nie   je   nevyhnutnou podmienkou posudzovania   práva priority   v konaní o   prv   podaného návrhu na vklad.   Právne účinky absolútnej neplatnosti právneho úkonu nastanú aj bez ohľadu na to, či sú zistené hneď, alebo až následne v istom časovom horizonte. Dôležité je to, či právny úkon takouto vadou trpí. Ak trpí, tak hmotnoprávne účinky pôsobia od samého začiatku (ex tunc) bez ohľadu na to, kedy budú zistené.

Považujeme   preto   za   nesprávny   a   stavu   veci   nezodpovedajúci   pre   nedostatok dôvodov záver   NS SR,   že   je irelevantná námietka   uvedená   v odvolaní,   že už konajúca správa katastra mala za preukázaný a potvrdený svoj právny názor, že zmluva v konaní V 237/2003 je absolútne neplatná...

Takéto   právne   posúdenie   sa   dostalo   do   extrémneho   rozporu   pri   aplikácii a interpretácii ustanovenia § 41 ods. 2) Katastrálneho zákona, čím došlo porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1) Ústavy SR a tiež porušeniu čl.6 ods. 1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Týmto postupom došlo u sťažovateľov aj k porušeniu práva vlastniť majetok a základného práva na ochranu majetku podľa čl.20 ods. 1) Ústavy SR.

Protest prokurátora spôsobil, že raz získané „základné právo“, ktorým je vlastnícke k   bytu   č.   55   bolo   odňaté   na   základe   formálneho   a   arbitrárneho   postupu   pri   aplikácii ustanovenia   §   41   ods.   2)   zákona   o   katastri,   na   zistený   skutkový   stav,   keď   zmyslom uvedeného   ustanovenia   je   poskytnúť   náležitú   ochranu   podľa   zákonného   princípu   práva priority jednému z viacerých relevantných právnych vzťahov, odlišných subjektov týkajúcich sa tej istej nehnuteľnosti.»

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. 8 Sžo 143/2010, zo dňa 17. 2. 2011 porušil základné právo sťažovateľov M. R... a manž. D. R... vlastniť majetok a základné právo na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1) Ústavy SR.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. 8 Sžo 143/2010, zo dňa 17. 2. 2011 porušil právo sťažovateľov M. R... a manž. D. R... na spravodlivý proces (na spravodlivé súdne konanie) podľa čl. 46 ods. 1) Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 8 Sžo 143/2011, zo dňa 17. 2. 2011, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľom M. R... a manž. D. R... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,82 Eur..., ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. F. V..., do jedného mesiaca právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľmi   namietané   porušenie   ich   základného   práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 143/2010 zo   17.   februára   2011.   Porušenie   označených   práv   spočíva   v   tom,   že   najvyšší   súd   sa nevysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia so všetkými relevantnými skutočnosťami (najmä   pokiaľ   išlo   o absolútnu   neplatnosť   právneho   úkonu)   a toto   je   založené   na „formálnom posudzovaní aplikácie práva priority upraveného v § 41 ods. 2) katastrálneho zákona“.   Z tohto   hľadiska   sťažovatelia   považujú   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   za nepresvedčivé.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1.   Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02), a preto nemôže preskúmavať   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   pokiaľ   tieto   súdy   vo   svojej   činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 143/2010 zo 17. februára 2011 okrem iného vyplýva:

«Správny poriadok v § 69 upravuje konanie o proteste prokurátora, podľa ktorého ak sa protest prokurátora podal na správnom orgáne, ktorý rozhodnutie vydal, môže tento orgán   sám   svoje   rozhodnutie,   proti   ktorému   protest   smeruje,   zrušiť   alebo   nahradiť rozhodnutím zodpovedajúcim zákonu. Ak takto správny orgán plne nevyhovie protestu sám je povinný predložiť ho spolu so spisovým materiálom v lehote určenej v proteste, a ak lehota nie je určená, do 30 dní na rozhodnutie nadriadenému správnemu orgánu najbližšie vyššieho stupňa; ak ide o ústredný orgán štátnej správy, predloží protest svojmu vedúcemu, ktorý   rozhodne   na   základe   návrhu   ním   ustanovenej   osobitnej   komisie.   Rozhodnutie   o proteste prokurátora sa doručí prokurátorovi a účastníkom konania. Proti rozhodnutiu o proteste prokurátora sa môžu účastníci konania odvolať (podať rozklad).

Katastrálne konanie upravuje § 22 a nasl. katastrálneho zákona. Podľa § 22 ods. 1 katastrálneho zákona účinného do 14. 04. 2004 sa v katastrálnom konaní zapisujú práva k nehnuteľnostiam, rozhoduje sa o určení priebehu hranice pozemkov, o zmenách hraníc katastrálnych území, o prešetrovaní zmien údajov katastra, o oprave chýb v katastrálnom operáte a o obnove katastrálneho operátu; podľa ods. 2 je na katastrálne konanie príslušná správa katastra, v ktorej územnom obvode sa nachádza nehnuteľnosť a podľa ods. 3 sa v katastrálnom   konaní   postupuje   podľa   všeobecných   predpisov   o   správnom   konaní,   ak katastrálny zákon alebo iný zákon neustanovuje inak.

Podľa § 28 katastrálneho zákona sa práva k nehnuteľnostiam zo zmlúv uvedené v § 1 ods. 1 zapisujú do katastra vkladom, ak tento zákon neustanovuje inak (ods. 1). pričom právne účinky vkladu vznikajú na základe právoplatného rozhodnutia správy katastra o jeho povolení (ods. 3) a právne účinky vkladu zo zmluvy o prevode bytu a nebytového priestoru   do   vlastníctva   nájomcu   podľa   osobitného   predpisu   vznikajú   na   základe právoplatného rozhodnutia o jeho povolení ku dňu doručenia návrhu na vklad (ods. 5). Podľa § 30 ods. 2 katastrálneho zákona sa konanie o povolení vkladu začína na návrh účastníka konania.

Podľa § 31 ods. 1 katastrálneho zákona preskúma správa katastra platnosť zmluvy, a to   najmä   oprávnenie   prevodcov   nakladať   s   nehnuteľnosťou,   či   je   úkon   urobený v predpísanej forme; či sú prejavy vôle hodnoverné, či sú dostatočne určité a zrozumiteľné a či zmluvná voľnosť, pripadne právo nakladať s nehnuteľnosťou nie sú obmedzené. Pri rozhodovaní   o   povolení   vkladu   prihliada   správa   katastra   aj   na   skutkové   a   právne skutočnosti,   ktoré by   mohli   mať   vplyv na povolenie vkladu   (§   31   ods.   2 katastrálneho zákona).   Ak   sú   podmienky   na   vklad   splnené,   správa   katastra   vklad   povolí;   inak   návrh zamietne. Ak sú podmienky na vklad splnené len v časti návrhu a ak je to účelné, správa katastra môže rozhodnúť len o časti návrhu (§ 31 ods. 3 katastrálneho zákona).

Práva k nehnuteľnostiam sa zapisujú v poradí, v akom sa správe katastra doručili návrhy   na   zápis   do   katastra,   ak   osobitný   predpis   neustanovuje   inak   (§   41   ods.   2 katastrálneho zákona).

Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   žalovaný   správny   orgán,   ako   aj   správny   orgán prvého stupňa v preskúmavanej veci postupovali v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci správne zistili skutkový stav a zo skutkových okolností vyvodili správny právny záver a preto ich rozhodnutia sú skutkovo a právne správne. Žalovaný správny orgán správne potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, ktorým protestu prokurátora vyhovel a zrušil   rozhodnutie   správy   katastra   č.   V   3445/2003   zo   dňa   25. 07. 2005   a odvolanie žalobcov zamietol, pretože správa katastra týmto rozhodnutím porušila ustanovenie § 41 ods. 2 v spojení s § 31 ods. 1, 2 a 3 katastrálneho zákona v spojení s § 3 ods. 1 a 4 Správneho poriadku, keďže povolila vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na základe návrhu doručeného na správu katastra v poradí druhom, pričom o návrhu doručenom na správu katastra v poradí; prvom, týkajúcom sa totožnej nehnuteľnosti, nebolo právoplatne rozhodnuté. Týmto postupom správa katastra konala v rozpore so zásadou priority zápisov ustanovenou v § 41 ods. 2 katastrálneho zákona.

Z tohto pohľadu preto bola irelevantná námietka žalobcov uvedená v odvolaní, že v čase rozhodovania o povolení vkladu vlastníckeho práva k bytu žalobcov už mala konajúca správa   katastra   za   preukázaný   a   potvrdený   ako   svoj   právny   názor,   že   pre   porušenie nájomníckych práv vyplývajúcich zo zákona č. 182/1993 Z. z. bola zmluva uplatnená v konaní č. V 237/2003 absolútne neplatná v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. V konaní bolo dôležité poradie podania návrhov na vklad do katastra nehnuteľností v zmysle § 41 ods. 2 katastrálneho zákona a nakoľko bol návrh v konaní č. V 237/2003 podaný skôr, mala správa katastra rozhodnúť v konaní č. V 3445/2003 až po právoplatnom rozhodnutí vo veci č. V 237/2003. Až teraz - po právoplatnom ukončení konania vedenom pod č. V 237/2003 (konanie bolo ukončené rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 SžoKS/7/2006 zo dňa 25. 01. 2007), bude povinnosťou správy katastra pokračovať vo vkladovom konaní vedenom pod   č.   V   3445/2003 a rozhodovať   o   vklade   vlastníckeho práva v intenciách zákona   č. 182/1993 Z. z.

Rovnako,   ako   v   tomto   prípade,   rozhodol   Najvyšší   súd   SR   už   vo   veci   sp.   zn.   1 Sžo/42/2008 rozsudkom zo dňa 21. 10. 2008, ktorým zmenil rozhodnutie krajského súdu tak, že   žalobu   žalobkyne   zamietol   (v   uvedenom   prípade   rozhodol   Krajský   súd   v   Bratislave o zrušení   rozhodnutia   žalovaného   správneho   orgánu   -   Úradu   geodézie,   kartografie   a katastra Slovenskej republiky ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, ktorými bolo vyhovené protestu prokurátora na zrušenie rozhodnutia správy katastra o povolení vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti), keďže krajský súd rozhodol vo veci v rozpore s katastrálnym zákonom; konkrétne v rozpore s vyššie uvedenou zásadou priority zápisov do katastra   nehnuteľností.   V   rozsudku   sp.   zn.   1   Sžo/42/2008 Najvyšší   súd SR   uviedol:   „Z uvedených   dôvodov   bol   správny   postup   súdu   prvého   stupňa,   pokiaľ   na   základe   žaloby podanej   žalobkyňou,   preskúmal   rozhodnutie   žalovaného   ako   aj   rozhodnutie   správneho orgánu prvého stupňa, avšak na základe skutkových zistení zaujal vo veci nesprávny právny záver,   pretože   posudzovanie   vkladového   konania   vo   veci   návrhu   vedeného   na   správe katastra pod č. V 3438/2003 v intenciách ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z. v pôvodnom konaní, by bolo možné len za predpokladu, že by konanie vedené na správe katastra pod č. V 237/2003 bolo právoplatne skončené, rešpektujúc zásadu priority poradia zápisov do katastra nehnuteľností na základe návrhov na vklad vlastníckeho práva. Vzhľadom k tomu, že v čase rozhodovania správou katastra o návrhu na vklad vo veci č. V 3438/2003 dňa 25. 7. 2005, vo vkladovom konaní vedenom správou katastra pod č. V 237/2003 nebolo právoplatne   rozhodnuté,   správa   katastra   v   tomto   pôvodnom   konaní   o   povolení   vkladu vlastníckeho práva postupovala v rozpore s § 41 ods. 2 katastrálneho zákona v spojení s § 44, v dôsledku čoho rozhodla v rozpore s § 31 ods. 1, 2, 3 katastrálneho zákona a v spojení s § 3 ods. 1, 4 Správneho poriadku“.

Z uvedených dôvodov preto bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie žalovaného, ktorým potvrdil rozhodnutie katastrálneho úradu o vyhovení protestu krajskej prokuratúry a o zrušení rozhodnutia správy katastra vzhľadom na ustanovenie § 41 ods. 2 katastrálneho zákona, bolo potrebné považovať za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil. ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym záverom uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam žalobcov nevyhovel a napadnutý rozsudok podľa § 219 O. s. p. v spojení s § 246c O. s. p. ako vecne správny potvrdil.»

V   citovanej   časti   rozsudku   najvyšší   súd   dostatočným   spôsobom   uviedol,   prečo odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu považoval za vecne správny, a teda prečo ho potvrdil.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   odcitoval   zákonné   ustanovenia, ktorými   sa   pri   rozhodovaní   spravoval   a ktoré   na   vec   sťažovateľov   aplikoval.   Tieto ustanovenia   pritom   vyložil   ústavne   konformným   spôsobom   bez   akéhokoľvek   náznaku svojvôle. Poukázal aj na svoje predošlé rozhodnutie, v súlade s ktorým rozhodol aj v danej veci.   Postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru   vo   veci sťažovateľov nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), resp. právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) napr. nesprávnou alebo svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňujú,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   všeobecných   súdov.   Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmi zákonov“,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor najvyššieho   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné   sťažnosť   v časti   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods.   1   dohovoru   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

2.   Pretože   najvyšší   súd   rozhodol   vo   veci   sťažovateľov   v   medziach   zákona a spôsobom,   ktorému   nemožno   vyčítať   svojvoľnosť   a   ktorý   je   z   ústavného   hľadiska udržateľný   a akceptovateľný,   ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodnutím   najvyššieho   súdu nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť ani k porušeniu základného práva sťažovateľov vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, pretože najvyšší súd postupoval plne v súlade s príslušnými   zákonnými   ustanoveniami,   ktorých   výklad   a   aplikácia   najvyšším   súdom neodporuje   ich   zmyslu   a   účelu.   Aj   v tejto   časti   je   teda   sťažnosť   sťažovateľov   zjavne neopodstatnená,   a z tohto   dôvodu   bola   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde odmietnutá.

Keďže   sťažnosť   sťažovateľov   bola   odmietnutá   a   rozhodovanie   o ich   ďalších návrhoch   (zrušenie   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   vrátenie   mu   veci   na   ďalšie   konanie a priznanie trov právneho zastúpenia) je podmienené vyslovením porušenia ich základného práva alebo slobody, k čomu v danom prípade nedošlo, bolo bez právneho dôvodu sa týmito požiadavkami zaoberať.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011