znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 283/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. V. N., správcu konkurznej podstaty úpadcu D., B.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   M.   Š.,   Advokátska   kancelária,   B.,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I   č.   k. 25 Cb 35/2006-96   z 5. septembra   2008   a uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k. 1 Cob 341/2009-104 z 28. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. V. N., správcu konkurznej podstaty úpadcu D.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. februára 2010 doručená sťažnosť JUDr. Ing. V. N., správcu konkurznej podstaty úpadcu D., B. (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 25 Cb 35/2006-96 z 5. septembra 2008 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Cob 341/2009-104 z 28. októbra 2009.

Ako   vyplynulo   zo   sťažnosti   sťažovateľa   a   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 25 Cb 35/2006   (ktorý   ústavný   súd   vyžiadal   pre   účely   rozhodovania   o   sťažnosti sťažovateľa), v tomto konaní sa žalobou doručenou okresnému súdu 6. júna 2006 domáhal Mgr. R. M.– osobitný správca pre odbor správy pohľadávok a odporovateľnosť právnych úkonov úpadcu D. (na majetok úpadcu bol vyhlásený konkurz uznesením krajského súdu č. k. 8 K 81/02-314 zo 7. októbra 2003), ako žalobca proti I., a. s., B., ako žalovanému (ďalej len   „žalovaný“)   zaplatenia   náhrady   škody   80   000   000   Sk   na   tom   skutkovom   základe, že žalobca nadobudol od tretej osoby cenné papiere (zmenky na zmenkovú sumu spolu 150 000   000   Sk),   ktoré   sa   žalovaný   zmluvou   o   budúcej   zmluve   zaviazal   od   žalobcu budúcou kúpnou zmluvou v dojednanej lehote odkúpiť za 156 000 000 Sk, avšak túto svoju povinnosť žalovaný nesplnil, budúcu kúpnu zmluvu so žalobcom neuzatvoril a porušením tejto   svojej   povinnosti   spôsobil   žalobcovi   škodu   vo forme   ušlého   zisku   zodpovedajúcu rozdielu medzi cenou, za ktorú žalobca cenné papiere nadobudol, a cenou, ktorú sa zaviazal za   ich   kúpu   zaplatiť   žalobcovi   žalovaný   (znížený   o   už   žalovaným   zaplatenú   zmluvnú pokutu 1 000 000 Sk). Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť s odôvodnením, že už zaplatil žalobcovi   zmluvnú   pokutu   (ako   paušalizovanú   náhradu   škody   vo   výške   podľa   zmluvy o budúcej   zmluvy)   a   navyše   ak   predmetom   budúceho   prevodu   mali   byť   zmenky,   tieto sa prevádzajú rubopisom a s výzvou žalobcu na uzatvorenie budúcej kúpnej zmluvy neboli žalovanému predložené rubopisované zmenky.

Okresný súd vyzval žalobcu výzvou zo 4. septembra 2006 na zaplatenie súdneho poplatku za návrh vo výške 1 000 000 Sk do 20 dní od doručenia výzvy. Výzvu prevzal žalobca 23. októbra 2006. Podaním doručeným okresnému súdu 15. decembra 2006 žalobca požiadal o oslobodenie od súdneho poplatku s ohľadom na svoje majetkové pomery [§ 138 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] a súčasne poukázal na to, že v zmysle zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdnych   poplatkoch“)   je   správca   konkurznej podstaty osobne oslobodený od povinnosti platiť súdne poplatky. Podľa § 4 ods. 2 písm. m) zákona   o súdnych   poplatkoch   od   poplatku   je   oslobodený   „správca   podľa   osobitného predpisu“. Toto ustanovenie je doplnené odkazom č. 3f, ktorý znie: „zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov“. Hoci v zákone o súdnych   poplatkoch   v súvislosti   s osobným oslobodením   správcu   konkurznej   podstaty je odkaz   na   zákon   č. 7/2005   Z.   z.   o konkurze   a   reštrukturalizácii   a o zmene   a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o konkurze a reštrukturalizácii“)   a konkurz   na   majetok   žalobcu   bol   vyhlásený   ešte   podľa   zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze o vyrovnaní (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“), niet dôvodu, aby oslobodenie nepatrilo i správcovi v konkurznej veci vedenej podľa zákona o konkurze a vyrovnaní,   pretože   opačný   záver   by bol   v rozpore   s požiadavkou   rovného postavenia   konkurzných   veriteľov   v konkurzných   konaniach   vedených   podľa   zákona o konkurze   a reštrukturalizácii   a zákona   o   konkurze   a   vyrovnaní.   Uznesením č. k. 25 Cb 35/06-64   z   30.   júla   2007   okresný   súd   žalobcovi   oslobodenie   od súdnych poplatkov   nepriznal.   Toto   rozhodnutie   potvrdil   krajský   súd   uznesením   č.   k.   5   Cob 106/2007-79 z 21. septembra 2007.

Okresný   súd   vyzval   žalobcu   výzvou   z   19.   novembra   2007   znova   na   zaplatenie súdneho poplatku za návrh 1 000 000 Sk v lehote do 20 dní od doručenia výzvy. Žalobca súdny poplatok nezaplatil. Okresný súd uznesením č. k. 25 Cb 35/2006-96 z 5. septembra 2008 preto konanie zastavil a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, ktorým žiadal odvolací súd, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu. Svoje odvolanie odôvodnil sťažovateľ tým, že okresný súd konanie zastavil napriek tomu, že sťažovateľ je od povinnosti platiť súdne poplatky osobne oslobodený. Pokiaľ bol zákon   o   súdnych   poplatkoch   novelizovaný,   zákon   č.   621/2005   Z.   z.,   ktorým   sa   mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za   výpis   z registra   trestov   v znení   neskorších   predpisov,   touto   novelou   bolo   vnesené i zákonné oslobodenie vzťahujúce sa na správcov podľa osobitného predpisu a v poznámke pod čiarou je odkaz na zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, stalo sa tak preto,   že   týmto   zákonom   bol   zrušený   zákon   č.   328/1991   Zb.   o   konkurze   a   vyrovnaní, samotná poznámka nie je prameňom práva, ale iba spresnením, o akého správcu sa jedná (konkurzného   správcu,   a   nie   iného)   a   zámerom   legislatívnej   zmeny   bolo   priznanie zákonného oslobodenia od súdnych poplatkov správcovi konkurznej podstaty bez ohľadu na to, za účinnosti ktorej zákonnej úpravy bol správca ustanovený.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   1   Cob   341/2009-104   z 28. októbra   2009   uznesenie okresného súdu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku ako vecne správne potvrdil   a   žalovanému   nepriznal   náhradu   trov   konania.   Krajský   súd   sa   nestotožnil s názorom   sťažovateľa,   že   osobné   oslobodenie   od   súdneho   poplatku   sa   vzťahuje aj na správcov   konkurzných   podstát   podľa   zákona   o   konkurze   a vyrovnaní s   poukazom na to, že ak by zákonodarca mal takýto úmysel, explicitne by ho vyjadril v znení zákona o súdnych poplatkoch [doplnil by poznámku aj o tento zákon – ako to urobil napr. aj v § 4 ods.   3   písm.   i)   zákona   o   súdnych   poplatkoch].   Uznesenie   krajského   súdu č. k. 1 Cob 341/2009-104 z 28. októbra 2009 bolo doručené sťažovateľovi 20. januára 2010.Porušenie   sťažovateľom   označených   práv   v   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu sťažovateľ odôvodnil tým, že uznesením č. k. 25 Cb 35/2006-96 z 5. septembra 2008, ktorým bolo konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavené, a uznesením krajského súdu č. k. 1 Cob 341/2009-104 z 28. októbra 2009, ktorým bolo uznesenie okresného súdu potvrdené, boli základné práva sťažovateľa porušené, preto, že obe rozhodnutia sú založené na takom výklade ustanovenia § 4 ods. 2 písm. m) zákona o súdnych poplatkoch, ktorý popiera jeho účel a zmysel. Je to tak preto, že výkladom všeobecných súdov by sa vytvorili dve   skupiny   (konkurzných)   správcov,   a   to   tých,   ktorí   boli   ustanovení   podľa   zákona o konkurze   a vyrovnaní,   a   tých,   ktorí   boli   ustanovení   podľa   zákona   o   konkurze a reštrukturalizácii,   čo   narúša   princíp   rovnosti   pred   zákonom.   Skutočný   úmysel zákonodarcu navyše takýto ani nebol, účelom poznámky pod čiarou je iba špecifikovať, akému   okruhu   správcov   sa   oslobodenie   priznáva   (správcom   konkurzným).   Navyše poznámka pod čiarou nie je právne záväzná, nie je súčasťou právneho predpisu. Všeobecné súdy   tým,   že   konanie   zastavili,   znemožnili   sťažovateľovi   domáhať   sa   zákonom ustanoveným spôsobom jeho práva, hoci sťažovateľ splnil všetky podmienky na to, aby sa o jeho žalobe konalo a rozhodlo.

Sťažovateľ žiadal vydať tento nález:„Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 05.09.2008 č. k. 25 Cb 35/2006 – 96 a Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 28.10.2009 č. k. 1 Cob 341/2009 porušil základné práva sťažovateľa na rovnosť pred zákonom podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, rovnosť účastníkov konania pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný   súd   zrušuje   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   I   zo   dňa   05.09.2008 č. k. 25   Cb   35/2006   –   96   a   uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   28.10.2009 č. k. 1 Cob 341/2009 a vracia vec Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie. Okresný   súd   Bratislava   I   a   Krajský   súd   v   Bratislave   sú   povinní   spoločne a nerozdielne   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho   zastúpenia   a   to   do   3   dní   odo   dňa nadobudnutia právoplatnosti nálezu na účet právnej zástupkyne sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Ako vyplýva z obsahu i petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia   porušenia   svojho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa čl. 46 ods.1 a čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   jednak   uznesením   okresného   súdu č. k. 25 Cb 35/2006 -96   z   5.   septembra   2008   a   jednak   uznesením   krajského   súdu č. k. 1 Cob 341/2009-104 z 28. októbra 2009.

1.   Ústavný   súd   sa   najprv   zaoberal   tou   časťou   sťažnosti,   ktorá   smerovala   proti uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   25   Cb   35/2006-96   z   5.   septembra   2008.   V   súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním   o   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľa,   a   dospel   k   záveru,   že   vzhľadom   na   princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv   týmto   rozhodnutím   okresného   súdu,   pretože   preskúmavanie   jeho   postupu   zveruje Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) v tomto prípade odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol uznesením č. k. 1 Cob 341/2009-104 z 28. októbra   2009.   Krajský   súd   ako   súd   odvolací   bol   súdom,   ktorému   patrí   právomoc posúdiť, či odvolanie žalovaného bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2.   Odlišná   je   situácia,   pokiaľ   ide   o tú   časť   sťažnosti,   ktorá   sa   týka   uznesenia krajského súdu č. k. 1 Cob 341/2009-104 z 28. októbra 2009. Túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, je zrejmé, že krajský súd uznesením   č.   k.   1   Cob   341/2009-104   z   28.   októbra   2009   potvrdil   ako   vecne   správne uznesenie okresného súdu č. k. 25 Cb 35/2006-96 z 5. septembra 2008, ktorým bolo konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavené. Dospel k záveru, že okresný súd správne vec právne posúdil, ak konštatoval, že sťažovateľ nie je od povinnosti zaplatiť súdny poplatok za   návrh   oslobodený.   V   konečnom   dôsledku   to   z   pohľadu   sťažovateľa   znamená, že všeobecné súdy odmietli poskytnúť ochranu jeho základnému právu na súdnu ochranu. Aj samotný   sťažovateľ   tvrdí,   že   všeobecné   súdy   tým,   že   konanie   zastavili,   znemožnili mu domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom jeho práva, hoci splnil všetky podmienky pre to, aby sa o jeho žalobe konalo a rozhodlo.

Možno konštatovať, že z hľadiska argumentácie sťažovateľa postupoval krajský súd tak, že sťažovateľovi odňal možnosť konať pred súdom. Pri takto formulovanej námietke mal   sťažovateľ   právo   podať   proti   uzneseniu   krajského   súdu   dovolanie.   Zo   sťažnosti (a ani pripojeného spisu   okresného súdu) nevyplýva, že by tak bol urobil. Preto obstojí záver,   že   sťažovateľ   nevyčerpal   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorý   mu   zákon na ochranu   jeho základných   práv   účinne   poskytol   a na   ktorého   použitie   bol   oprávnený v zmysle Občianskeho súdneho poriadku. Zakladá to neprípustnosť sťažnosti.

Sťažovateľ   ani   len   netvrdil   (tým   menej   preukazoval),   že   dovolanie   nepodal z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa.   Preto   zo   strany   ústavného   súdu   neprichádzal do úvahy ani prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmieta ako neprípustnú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010