znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 283/09-61

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   novembra   2009 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov   Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta   prerokoval   prijatú   sťažnosť   P.   P.,   P.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   I.   S.,   B., vo veci namietaného porušenia základného práva na zákonného sudcu a na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Ndob 4/2006 a sp.   zn.   2   Obdo   13/2009,   Krajským   súdom   v Bratislave   pod   sp.   zn.   2 Cob 32/2007 a Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 42 CbHs 1/06 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Ndob 4/2006, Krajský   súd   v Bratislave   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   2   Cob   32/2007   a Okresný   súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 42 CbHs 1/06 p o r u š i l i základné právo P. P. na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Ndob   4/2006 zo 16. februára   2006,   rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   2   Cob   32/2007-127 zo 6. novembra   2007   a rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   II   č.   k.   42   CbHs   1/06-97 zo 6. decembra 2006   z r u š u j e   a   vec   v r a c i a   na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.

3. P. P.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 234,58 € (slovom dvestotridsaťštyri eur a päťdesiatosem centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   I.   S.   do jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti P. P. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. II. ÚS 283/09-35 z 10. septembra 2009 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť P. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na zákonného sudcu a na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   pod   sp.   zn. 2 Ndob 4/2006 a sp. zn. 2 Obdo 13/2009, Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 2 Cob 32/2007 a Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 42 CbHs 1/06.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 26. októbra 2009, najvyšší súd v oznámení z 2. novembra 2009, krajský súd vo vyjadrení z 15. októbra 2009 a okresný súd vo vyjadrení z 9. októbra 2009 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov   a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo   sťažnosti   a z   jej   doplnení   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   22.   augusta   2005 Okresnému   súdu   Michalovce   žalobu   proti   svojim   bývalým   zamestnankyniam   ¬   S.   F. a M. K.   (ďalej len „žalované“),   o priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia   ako náhrady   za   ujmu   spôsobenú   porušením   jeho   obchodného   tajomstva.   Žalované   totiž   pri nástupe do pracovného pomeru uzavreli so sťažovateľom ako zamestnávateľom dohodu o uchovaní obchodného tajomstva, v ktorej bol jeho predmet vymedzený. Sťažovateľ sa v žalobe domáha uplatneného práva v zmysle § 17 a nasl. Obchodného zákonníka. Podľa § 20   Obchodného   zákonníka   pri   porušení   alebo ohrození   práva   na   obchodné   tajomstvo prislúcha podnikateľovi právna ochrana ako pri nekalej súťaži, a preto na ochranu svojich práv sa sťažovateľ rozhodol využiť právnu úpravu týkajúcu sa nekalej súťaže zakotvenú v ustanovení § 51 Obchodného zákonníka, ktoré definuje porušenie obchodného tajomstva ako   jednu   z foriem   nekalej súťaže.   Žaloba   bola 20.   septembra   2005 správne postúpená Okresným súdom Michalovce Okresnému súdu Košice I podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona č.   371/2004   Z.   z.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky   a o zmene   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sídlach súdov“), pretože na konanie vo veciach ochrany práv k predmetom priemyselného vlastníctva   podľa   osobitných   predpisov   a ochrany   práv   z nekalej   súťaže   je   príslušný Okresný súd Košice I pre obvody Krajského súdu v Košiciach a Krajského súdu v Prešove. Okresný súd Košice I predložil vec najvyššiemu súdu, keďže nesúhlasil s postúpením veci z dôvodu, že v nej ide o vzťah vzniknutý v dôsledku porušenia pracovnoprávnych vzťahov, a nie   vzťahov   obchodnoprávnych.   S týmto   postupom   nemožno   súhlasiť,   lebo   žalované v čase   podania   žaloby   neboli   už   zamestnankyňami sťažovateľa.   Uznesením   najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ndob 4/2006 zo 16. februára 2006 bolo rozhodnuté, že nesúhlas Okresného súdu Košice I s postúpením veci je dôvodný a že príslušným súdom na prejednanie veci je okresný súd. Najvyšší súd svoje uznesenie odôvodnil tým, že podľa § 12 ods. 1 zákona o sídlach súdov na konanie vo veciach ochrany práv z hospodárskej súťaže je príslušný okresný súd. Uznesenie najvyššieho súdu bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené 27.   marca   2006.   Medzičasom   konanie   vedené   okresným   súdom   dospelo   už   k vydaniu rozsudku,   ktorým   bola žaloba sťažovateľa   zamietnutá. Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku odvolanie a rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 32/2007-127 zo 6. novembra 2007 bol rozsudok   okresného   súdu   potvrdený.   Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   krajského   súdu dovolanie, keďže podľa jeho názoru postupom všeobecných súdov mu bola odňatá možnosť konať vo veci. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 13/2009 z 24. júna 2009 bolo dovolanie odmietnuté.

Podľa   názoru   sťažovateľa   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Ndob   4/2006 zo 16. februára 2006 bolo porušené jeho základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1   ústavy   v spojení   s čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Za zákonného   sudcu   podľa   zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov treba považovať sudcu, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie   o prejednávanej   veci.   Podľa   presvedčenia   sťažovateľa   uznesením najvyššieho súdu došlo k jeho odňatiu zákonnému sudcovi, lebo vec sa dostala do rúk sudcu, ktorý nepôsobí na príslušnom súde. Najvyšší súd totiž rozhodol o pridelení veci súdu vecne nepríslušnému. V prípade ochrany práv sťažovateľa z nekalej súťaže zákon o sídlach súdov ustanovuje príslušnosť Okresného súdu Košice I. Naproti tomu v prípade ochrany práv   z hospodárskej   súťaže   je   príslušný   okresný   súd.   Hlava   V Obchodného   zákonníka rozlišuje dve formy zneužitia účasti na hospodárskej súťaži, a to nekalé súťažné konania (nekalá   súťaž)   a nedovolené   obmedzovanie   hospodárskej   súťaže,   pričom   nedovolené obmedzovanie   hospodárskej   súťaže   upravuje   osobitný   zákon.   Vzhľadom   na   to,   že   sa sťažovateľ podanou žalobou domáha ochrany svojich práv v zmysle Obchodného zákonníka (nie teda v zmysle osobitného predpisu o ochrane hospodárskej súťaže), je toho názoru, že najvyšší súd nesprávne právne posúdil vec, a tým porušil označené základné právo. Zároveň tým   došlo   aj k   značnému narušeniu   zásady   hospodárnosti   a účelnosti   súdneho   konania, keďže   všetci   účastníci   konania   a svedkovia   sú   z M.   Postúpenie   veci   malo   za   následok neúmerné zvýšenie nákladov spojených s uplatňovaním práva sťažovateľa. Právo, ktoré si sťažovateľ   v konaní   uplatňoval,   malo   satisfakčnú   povahu,   pričom   nebolo   cieľom sťažovateľa získať zo sporu výrazný majetkový prospech. Okresný súd a krajský súd pri rozhodovaní vo veci samej v rozpore so skutočnosťou vytýkali sťažovateľovi neunesenie dôkazného   bremena   a nešpecifikovanie   navrhnutých   dôkazov,   hoci   na   pojednávaní okresného   súdu   konanom   6. decembra   2006   navrhol   výsluch   konkrétne   označených svedkov   a pripojenie   listinných   dôkazov.   Krajský   súd   sa   nevysporiadal   dôsledne s odvolacími   námietkami   sťažovateľa.   Keďže   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 2 Obdo 13/2009   z 24.   júna   2009   odmietol   dovolanie   sťažovateľa,   došlo   k porušeniu označených práv aj týmto uznesením.

Napokon   sťažovateľ   dodáva,   že   v dovolacom   konaní   nemal   možnosť   namietať porušenie práva na zákonného sudcu, lebo toto právo porušil samotný najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 2 Ndob 4/2006. Preto sťažovateľ trvá tak na sťažnosti proti uzneseniam najvyššieho súdu, ako aj na sťažnosti proti rozsudku krajského súdu a okresného súdu.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov   ústavy   a dohovoru   v konaniach   vedených   najvyšší   súdom   pod   sp.   zn. 2 Ndob 4/2006 a sp.   zn. 2 Obdo 13/2009, krajským súdom   pod sp.   zn. 2 Cob 32/2007 a okresným súdom pod sp. zn. 42 CbHs 1/06 s tým, aby boli uznesenia najvyššieho súdu zo 16. februára 2006 a z 24. júna 2009, ako aj rozsudok krajského súdu zo 6. novembra 2007 a rozsudok okresného súdu zo 6. decembra 2006 zrušené a vec vrátená Okresnému súdu   Košice   I   na   ďalšie   konanie.   Požaduje   tiež   náhradu   trov   právneho   zastúpenia advokátom v sume 346,17 €. Vychádza pritom iba z úkonov právnych služieb poskytnutých mu   advokátom   JUDr.   I.   S.   Požaduje   odmenu   za   prevzatie   a prípravu   zastupovania 23. januára   2008,   za   doplnenie   sťažnosti   z   29.   januára   2008   a za   doplnenie   sťažnosti z 19. augusta 2009.

Z vyjadrenia   podpredsedníčky   najvyššieho   súdu   zo   14.   októbra   2009   doručeného ústavnému   súdu   20.   októbra   2009   vyplýva,   že   v napadnutom   uznesení   sp.   zn. 2 Ndob 4/2006   zo   16.   februára   2006   je   jeho   výrok   náležite   zdôvodnený   s odkazom   na príslušné   ustanovenia.   Ak   teda   najvyšší   súd   príslušnosť   súdu   vo   veci   určil   správne, sťažovateľ svojmu zákonnému sudcovi odňatý nebol a ústavná sťažnosť nie je dôvodná. Navyše treba uviesť, že sťažovateľ pri podaní žaloby ani netvrdil, že by na konanie mal byť príslušný Okresný súd Košice I, keďže žalobu podal Okresnému súdu Michalovce. Ak by tento súd začal vo veci konať, došlo by k založeniu jeho príslušnosti, ktorá by trvala až do skončenia konania (zásada perpetuatio fori). Z toho vyplýva, že aj v prípade, že skutočne by vo   veci   nebola   daná   miestna   príslušnosť   okresného   súdu,   sťažovateľ   nemôže   dôvodne namietať, že vo veci mal rozhodnúť Okresný súd Košice I, keďže na tomto súde svoje právo neuplatnil.

Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu z 15. októbra 2009 doručeného ústavnému súdu faxom 16. októbra 2009 a poštou 22. októbra 2009 vyplýva, že si osvojila stanovisko predsedníčky senátu 2Cob z 12. októbra 2009. Podľa tohto stanoviska krajský súd rozhodol potvrdzujúcim rozsudkom po preskúmaní spisového materiálu a komplexnom vyhodnotení dôkazov   vykonaných   okresným   súdom.   Ústavný   súd   vo   svojom   uznesení   č.   k. II. ÚS 283/09-35   z 10.   septembra   2009   sám   konštatuje,   že   o spornej   otázke   príslušnosti rozhodol najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Ndob 4/2006 a toto rozhodnutie bolo pre   okresný   súd,   ako aj krajský   súd   záväzné.   Krajský   súd   preto   nemohol v odvolacom konaní poskytnúť ochranu uvedenému základnému právu sťažovateľa.

Z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu z 9. októbra 2009 doručeného ústavnému súdu 16. októbra 2009 vyplýva, že okresný súd vo veci riadne konal potom, ako mu bola vec   postúpená   Okresným   súdom   Košice   I na   základe   rozhodnutia   najvyššieho   súdu zo 16. februára   2006   a vec   prostredníctvom   generátora   elektronickej   podateľne   bola pridelená   na   rozhodnutie   sudkyni   JUDr.   E.   K.   (t.   č.   H.),   ktorá   vo   veci   riadne   konala. U sťažovateľa   nedošlo   k porušeniu   označených   práv,   keďže   okresný   súd   je   viazaný rozhodnutím súdu vyššieho stupňa, ktorým bolo v tomto prípade rozhodnutie najvyššieho súdu o tom, že okresný súd je vo veci príslušný konať.

Keďže rozhodnutím ústavného súdu vo veci samej mohlo dôjsť aj k zásahu do práv žalovaných, doručil ústavný súd podanú sťažnosť s doplneniami, uznesenie ústavného súdu č. k. II. ÚS 283/09-35 z 10. septembra 2009, vyjadrenia podpredsedníčky najvyššieho súdu, predsedníčky   krajského   súdu   a predsedníčky   okresného   súdu   žalovaným   s možnosťou vyjadriť sa v merite veci. Žalované toto právo nevyužili a vo veci sa nevyjadrili.

II.

Zo žaloby sťažovateľa proti žalovaným z 22. augusta 2005 vyplýva, že sťažovateľ požaduje,   aby   mu   každá   zo   žalovaných   zaplatila   po   30   000   Sk.   Žalované   pracovali u žalobcu ako predavačky od roku 2002 a boli zaviazané uchovávať obchodné tajomstvá sťažovateľa, a to ešte rok po ukončení pracovného pomeru. Žalované dali sťažovateľovi výpoveď a pracovný pomer sa skončil 31. mája 2005. Žalované od 1. júna 2005 nastúpili do pracovného   pomeru   v konkurenčnej   predajni   na   rovnakej   ulici.   V krátkom   čase   došlo v konkurenčnej predajni k významným zmenám v obchodnej taktike, ktoré boli založené na využití obchodných tajomstiev sťažovateľa. V predajni sťažovateľa došlo k evidentnému zníženiu počtu dlhoročných zákazníkov a zisku. Sťažovateľ poukazuje na ustanovenie § 17 Obchodného   zákonníka   o obchodnom   tajomstve   a domáha   sa   obchodnoprávnej   ochrany voči žalovaným vo forme priznania primeraného zadosťučinenia v peniazoch.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ndob 4/2006 zo 16. februára 2006 vyplýva, že nesúhlas Okresného súdu Košice I s postúpením veci z Okresného súdu Michalovce je dôvodný, pričom príslušným na prejednanie veci je okresný súd. Podľa názoru najvyššieho súdu nesúhlas Okresného súdu Košice I je dôvodný. Podľa ustanovenia § 12 ods. 1 zákona o sídlach súdov na konanie vo veciach ochrany práv z hospodárskej súťaže je príslušný okresný   súd,   pričom   jeho   obvodom   je   celé   územie   Slovenskej   republiky.   V danej   veci sťažovateľ uplatnil zaplatenie primeraného zadosťučinenia z titulu porušenia obchodného tajomstva. Proti porušeniu obchodného tajomstva prislúcha podnikateľovi právna ochrana ako pri nekalej súťaži (§ 20 Obchodného zákonníka), ktorá vzniká konaním v hospodárskej súťaži   v rozpore   s dobrými   mravmi   za   podmienok   upravených   zákonom   (§   44   a nasl. Obchodného   zákonníka).   Ochranu   práv   z hospodárskej   súťaže   prejednáva   a rozhoduje v zmysle § 12 ods. 1 zákona o sídlach súdov okresný súd. Z uvedeného dôvodu nesúhlas Okresného   súdu   Košice   I s postúpením   veci   je   dôvodný   a na   konanie   vo   veci   návrhu sťažovateľa   je   príslušný   okresný   súd.   Z doložky   právoplatnosti   vyplýva,   že   uznesenie nadobudlo právoplatnosť 13. apríla 2006.

Z rozsudku okresného súdu č. k. 42 CbHs 1/06-97 zo 6. decembra 2006 vyplýva, že ním bola žaloba sťažovateľa o zaplatenie 60 000 Sk s prísl. zamietnutá, keďže sťažovateľ nepreukázal tvrdené porušenie povinností zo strany žalovaných.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 2 Cob 32/2007-127 zo 6. novembra 2007 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 42 CbHs 1/06-97 zo 6. decembra 2006. Podľa   názoru   krajského   súdu   okresný   súd   riadne   poučil   účastníkov   o povinnosti   včas navrhnúť predvolanie svedkov, resp. doložiť listiny. Sťažovateľ nekonkretizoval, ktorých svedkov a na aké okolnosti žiada vypočuť. Neurobil tak ani v odvolaní. Neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepreukázal porušenie zákona žalovanými.

Z uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Obdo   13/2009   z 24.   júna 2009,   ktoré   si ústavný súd zadovážil, vyplýva, že dovolanie sťažovateľa bolo odmietnuté ako neprípustné. Podľa názoru najvyššieho súdu v rámci princípu voľného hodnotenia dôkazov v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia mohli všeobecné súdy vykonať a aj vykonali len tie dôkazy,   ktoré   podľa   ich   uváženia   k rozhodnutiu   viedli.   Preto   nevypočutím   svedkov navrhnutých sťažovateľom nedošlo k odňatiu práva sťažovateľa konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(...)

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo(...) prejednaná nezávislým a nestranným súdom(...)

Jadrom   podanej   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   podľa   ktorého   uznesením najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Ndob   4/2006   zo   16.   februára   2006   bol   ako   účastník občianskoprávneho konania odňatý   zákonnému sudcovi,   pretože najvyšší súd   nesprávne ustálil, že na prejednanie jeho veci je príslušný okresný súd. Rovnakou vadou trpia následne aj rozsudky okresného súdu a krajského súdu.

Podľa názoru najvyššieho súdu je uznesenie sp. zn. 2 Ndob 4/2006 zo 16. februára 2006   v plnom   súlade   so   zákonom,   a preto   k porušeniu   základného   práva   na   zákonného sudcu nedošlo. Navyše sťažovateľ nie je oprávnený domáhať sa príslušnosti Okresného súdu Košice I, keďže žalobu podal Okresnému súdu Michalovce.

Okresný súd a krajský súd zhodne poukazujú na to, že otázkou svojej príslušnosti sa už zaoberať nemohli, lebo túto záväzným spôsobom vyriešil najvyšší súd.

Podľa   §   20   Obchodného   zákonníka   proti   porušeniu   alebo   ohrozeniu   práva   na obchodné tajomstvo prislúcha podnikateľovi právna ochrana ako pri nekalej súťaži.Podľa § 41 Obchodného zákonníka fyzické i právnické osoby, ktoré sa zúčastňujú na hospodárskej   súťaži,   aj   keď   nie   sú   podnikateľmi,   majú   právo   slobodne   rozvíjať   svoju súťažnú činnosť v záujme dosiahnutia hospodárskeho prospechu a združovať sa na výkon tejto činnosti; sú však povinné pritom dbať na právne záväzné pravidlá hospodárskej súťaže a nesmú účasť na súťaži zneužívať.

Podľa   §   42   ods.   1   a 2   Obchodného   zákonníka   zneužitím   účasti   na   hospodárskej súťaži   je   nekalé   súťažné   konanie   a   nedovolené   obmedzovanie   hospodárskej   súťaže. Nedovolené obmedzovanie hospodárskej súťaže upravuje osobitný zákon.

Podľa § 51 Obchodného zákonníka porušovaním obchodného tajomstva je konanie, ktorým   konajúci   inej   osobe   neoprávnene   oznámi,   sprístupní,   pre   seba   alebo   pre   iného využije obchodné tajomstvo (§ 17), ktoré sa môže využiť v súťaži a o ktorom sa dozvedel:

a) tým, že sa mu tajomstvo zverilo alebo inak stalo prístupným (napr. z technických predlôh,   návodov,   výkresov,   modelov,   vzorov)   na   základe   jeho   pracovného   vzťahu k súťažiteľovi alebo na základe iného vzťahu k nemu, prípadne v rámci výkonu funkcie, na ktorú ho súd alebo iný orgán povolal,

b) vlastným alebo cudzím konaním priečiacim sa zákonu.

Podľa   §   11   ods.   1   zákona   o sídlach   súdov   na   konanie   vo   veciach   ochrany   práv k predmetom   priemyselného   vlastníctva   podľa   osobitných   predpisov   a   ochrany   práv z nekalej súťaže je príslušný

a) Okresný súd Bratislava I pre obvody

1. Krajského súdu v Bratislave,

2. Krajského súdu v Trnave,

3. Krajského súdu v Nitre,

b) Okresný súd Banská Bystrica pre obvody

1. Krajského súdu v Banskej Bystrici,

2. Krajského súdu v Žiline,

3. Krajského súdu v Trenčíne,

c) Okresný súd Košice I pre obvody

1. Krajského súdu v Košiciach,

2. Krajského súdu v Prešove.

Podľa § 11 ods. 2 zákona o sídlach súdov na konanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam vydaným v konaní o ochrane práv k predmetom priemyselného vlastníctva podľa   osobitných   predpisov,   o   ochrane práv z nekalej súťaže   je príslušný Krajský   súd v Bratislave, Krajský súd v Banskej Bystrici a Krajský súd v Košiciach.

Podľa   §   12   ods.   1   zákona   o sídlach   súdov   na   konanie   vo   veciach   ochrany   práv z hospodárskej súťaže je príslušný Okresný súd Bratislava II; jeho územným obvodom je celé územie Slovenskej republiky.

Podľa § 12 ods. 2 zákona o sídlach súdov na konanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam vydaným v konaní o ochrane práv z hospodárskej súťaže je príslušný Krajský súd v Bratislave.

Princíp   zákonného   sudcu   treba   pokladať   za   celkom   neopomenuteľnú   podmienku výkonu súdnej moci, keďže na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú nezávislosť a na strane druhej predstavuje pre účastníka konania záruku, že na rozhodnutie jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred ustanovených zásad tak, aby bola zachovaná zásada pevného a náhodného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený ¬ pre rôzne dôvody a rozličné účely – výber súdov a sudcov „ad hoc“ (I. ÚS 239/04).

Procesný postup, v ktorom o veci účastníka konania nerozhodol zákonný sudca, resp. súd   zriadený   v súlade   so   zákonom,   je nezlučiteľný   s garanciami   vyplývajúcimi   z čl.   48 ods. 1 ústavy a napokon aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru, a rozhodnutie vydané v takomto konaní preto nemôže byť ústavne akceptovateľné (III. ÚS 116/06).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa názoru ústavného súdu námietka sťažovateľa je dôvodná.

Z ustanovenia   §   42   Obchodného   zákonníka   vyplýva,   že   za   zneužitie   účasti   na hospodárskej súťaži treba považovať jednak nekalé súťažné konanie (upravené Obchodným zákonníkom), ale tiež nedovolené obmedzovanie hospodárskej súťaže (upravené osobitným zákonom).

Z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. c) a 2 zákona o sídlach súdov možno vyvodiť, že na konanie   vo   veciach   ochrany   práv   z nekalej   súťaže   je   pre   obvody   Krajského   súdu v Košiciach a Krajského súdu v Prešove príslušný Okresný súd Košice I, pričom na konanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam vydaným v konaní o ochrane práv z nekalej súťaže je príslušný Krajský súd v Košiciach. Naproti tomu podľa § 12 ods. 1 a 2 zákona o sídlach súdov na konanie vo veciach ochrany práv z hospodárskej súťaže je príslušný okresný   súd,   pričom   jeho   územným   obvodom   je   celé   územie   Slovenskej   republiky. Na konanie   o opravných   prostriedkoch   proti   rozhodnutiam   vydaným   v konaní o ochrane práv z hospodárskej súťaže je príslušný krajský súd.

Z citovaných ustanovení Obchodného zákonníka a zákona o sídlach súdov je zrejmé, že pre potreby príslušnosti súdov treba rozlišovať medzi konaním o ochrane práv z nekalej súťaže a konaním o ochrane práv z hospodárskej súťaže. Hoci v danom prípade predmetom konania   v zmysle   podanej   žaloby   sťažovateľa   má   byť   ochrana   práv   z nekalej   súťaže, z hľadiska   príslušnosti   súdov   posúdil   najvyšší   súd túto   vec ako žalobu o   ochranu práv z hospodárskej súťaže.

Najvyšší   súd   posúdil   otázku   príslušnosti   arbitrárne,   lebo   sa   natoľko   odchýlil   od znenia   príslušných   ustanovení   zákona   o sídlach   súdov,   že   tým   zásadne   poprel   ich   účel a význam.

Možno   uzavrieť,   že   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Ndob   4/2006 zo 16. februára 2006 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy,   a to   nerešpektovaním   zákonných   ustanovení   o príslušnosti všeobecných súdov.

Hoci ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru nehovorí výslovne o práve na zákonného sudcu, v zmysle doterajšej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj ústavného súdu   námietku   zákonného   sudcu   treba   považovať   za   námietku   nedostatku   nestrannosti konajúceho   sudcu,   a to   z objektívnych   príčin   (napr.   II.   ÚS   336/09).   Preto   došlo   aj k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s právom na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom.

Na   uvedených   záveroch   nič   nemení   skutočnosť,   že   sťažovateľ   podal   žalobu Okresnému   súdu   Michalovce,   teda   nie   Okresnému   súdu   Košice   I.   Rozhodovanie nadriadeného súdu v sporoch o príslušnosť nie je totiž obmedzené procesnými stanoviskami sporiacich sa všeobecných súdov, ale ani účastníkov konania.

Aj keď je pravdou, že okresný súd a krajský súd boli uznesením najvyššieho súdu v otázke príslušnosti viazané a samy nemohli poskytnúť už ochranu označeným právam sťažovateľa,   z objektívneho   hľadiska   vzaté   rovnako   porušili   tieto   práva.   Samotná skutočnosť,   že   sudcovia   konajúci   v tejto   veci   na   okresnom   súde   a krajskom   súde   boli ustálení   ako   zákonní sudcovia   postupom   podľa   platného rozvrhu   práce,   nepostačuje na záver   o tom,   že   naozaj   vo   veci   sťažovateľa   konali   ako   zákonní   sudcovia.   Prvoradou podmienkou na správne ustálenie osoby zákonného sudcu je totiž správne ustálenie vecnej, resp. miestnej príslušnosti konajúceho súdu. Iba taký sudca určený podľa rozvrhu práce, ktorý je sudcom vecne a miestne príslušného súdu ustanoveného zákonom, je zákonným sudcom v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. nezávislým a nestranným sudcom podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru.

Možno zhrnúť, že došlo k porušeniu čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Ndob 4/2006, krajským súdom pod sp. zn. 2 Cob 32/2007 a okresným súdom pod sp. zn. 42 CbHs 1/06 (bod 1 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ndob 4/2006 zo 16. februára 2006, rozsudok krajského súdu č. k. 2 Cob 32/2007-127   zo   6.   novembra   2007,   ako   aj   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   42   CbHs   1/06-97 zo 6. decembra 2006 a vec vrátil na ďalšie konanie najvyššiemu súdu, ktorý musí znova rozhodnúť vo veci sporu o príslušnosť (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom bude povinnosťou najvyššieho súdu riadiť sa právnym názorom ústavného súdu.

Sťažovateľ požiadal o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v sume 346,17 €.

Ústavný   súd   považoval   za   možné   priznať   len   čiastku   234,58   €,   a to   na   ťarchu najvyššieho súdu (bod 3 výroku nálezu).

Ide   o   doplnenie   sťažnosti   z 29.   januára   2008   (3 176 Sk)   a o   ďalšie   doplnenie sťažnosti z 19. augusta 2009 (115,90 €). Ústavný súd priznal tiež režijný paušál 190 Sk a 6,95 €. Trovy právnych služieb realizovaných v roku 2008 predstavujú čiastku 3 366 Sk, teda   111,73   €   a   trovy   právnych   služieb   realizovaných   v roku   2009   predstavujú   čiastku 122,85 €.

Nebolo   možné   priznať   náhradu   za   prevzatie   a prípravu   zastupovania   advokátom JUDr. I. S. z 23. januára 2008, keďže tento úkon právnych služieb sa nejaví z objektívneho hľadiska ako účelný. Sťažovateľ mal síce plné právo zmeniť počas konania svojho právneho zástupcu, neuviedol však žiadny dôvod, ktorým by to objektivizoval. Odmenu za prevzatie a prípravu   zastupovania   by   bolo   možné   považovať   za   účelnú   iba   v prípade   prvého (pôvodného)   právneho   zástupcu,   avšak   sťažovateľ   náhradu   trov   z titulu   skoršieho zastúpenia nepožadoval.

Na úhradu trov konania bolo potrebné zaviazať najvyšší súd, lebo za rozhodujúce porušenie práv sťažovateľa je predovšetkým on zodpovedný.

Nebolo možné vyhovieť sťažnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   na spravodlivé súdne konanie v súvislosti so spravodlivým prejednaním veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Obdo 13/2009, krajským súdom pod sp. zn. 2 Cob 32/2007 a okresným súdom pod sp. zn. 42 CbHs 1/06 (bod 4 výroku nálezu).

Porušenie   uvedených   práv   namietal   sťažovateľ   v podstate   z dôvodu,   že   konečný výsledok   konania   nepovažoval   za   spravodlivý.   Táto   jeho   námietka   je   však   vo   svetle skutočnosti, že vo veci nekonali zákonní sudcovia, právne irelevantná. Rozhodujúci bude totiž až názor, ktorý v právnej veci sťažovateľa zaujmú zákonní sudcovia príslušných súdov. V tejto   súvislosti   ústavný   súd   navyše   dodáva,   že   najvyšší   súd   svojím   uznesením sp. zn.   2   Obdo   13/2009   z 24.   júna   2009   vôbec   do   merita   veci   nezasiahol,   pretože   iba odmietol dovolanie sťažovateľa ako neprípustné.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2009