znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 283/07-8

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 11.   decembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. K., P., zastúpeného advokátkou JUDr. D. K., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžnč 3/2007 a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky sp. zn. KM-260/PK-1998 takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 20. novembra 2007 doručené podanie Ing. P. K., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. D. K., P., označené ako „Podnet“ na začatie konania podľa čl. 130 ods. 1 písm. f) Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a 2   ústavy   a jeho   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžnč 3/2007 a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) sp. zn. KM-260/PK-1998.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 11. augusta 1999 podal Okresnému súdu Považská Bystrica návrh na určenie, že jeho služobný pomer trvá, že personálny rozkaz č. 40 je neplatný a na uloženie povinnosti umožniť mu zložiť služobnú prísahu. Návrh sa týkal   aj   vyplatenia   kráteného   služobného   príjmu   a doplatenia   služobného   príjmu s príslušným úrokom z omeškania.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol:„Súd OS Pov. Bystrica bol z prejednania veci vylúčený, preto vec bola postúpená OS Trenčín a vedená po č. 8 C 223/2000. (...)

OS   po   vykonaní   dokazovania   návrh   zamietol,   KS   v   Trenčíne   toto   rozhodnutie napokon zrušil nariadil skúmať príslušnosť súdu. (...)

Napokon OS TN v spojitosti s rozhodnutím KS v Trenčíne zaujali stanovisko, že vec nepatrí do kompetencie súdu a je potrebné aby o návrhu rozhodlo Ministerstvo vnútra SR (...) Na základe tohto postupu sťažovateľ očakával prejednanie jeho návrhu pred MV SR. Nakoľko ministerstvo nekonalo, bol mu doručený list - výzva, aby sa začalo vo veci konať. MV SR nám oznámilo, že uznesením nie je viazané, toto mu nič neprikazuje a k ničomu ho nezaväzuje, preto sťažovateľ podal na NS SR návrh s tým, aby bola uložená povinnosť MV SR aby vo veci konalo. NS SR uznesením nám doručeným 17. 9. 2007 rozhodol, že náš návrh zamietol. (...)

K samotnému návrhu uvádzam, že je síce pravdou, že som požiadal o skončenie služobného pomeru dohodou, nakoľko som bol nedôvodne väzobné stíhaný, no tvrdím, že moja vôľa nebola slobodná (výkon väzby, držal som niekoľko týždňov hladovku a túto moju žiadosť, nakoľko som bol umiestnený na psychiatrii som podal z NVU MS T. -väzenskej nemocnice.

V konaní pre OS jednoznačne bolo preukázané, že nebola vôľa mňa uvoľniť a preto som bol prepustený z výkonu služby rozkazom č. 93 z 1. 4. 1998. (...)

Predmetné   rozhodnutie   som   napadol   najskôr   na   MVSR,   toto   bolo   potvrdené, rozhodnutím NS SR, na ktorý som sa obrátil preskúmať rozhodnutie ministra, bolo môjmu návrhu vyhovené, predmetný personálny rozkaz bol zrušený. (...)

Po tomto rozhodnutí dňa 4. 4. 1999 som mi vtedajší policajný prezident plk. JUDr. P. 27. 5. 1999 viazaný rozhodnutím NS SR zrušil všetky predchádzajúce rozhodnutia s tým, že všetky nároky sú zachované, môj služobný pomer trvá. Ja som od tohto momentu neučinil žiadnu   žiadosť   o   moje   uvoľnenie,   naopak   požiadal   som   ako   náhle   som   bol   prepustený z výkonu   väzby,   aby   som   bol   zaradený   na   svoje   pôvodné   miesto   s   tým,   aby   mi   bolo umožnené zložiť služobnú prísahu.

Až po mojom takto doručenom liste mi plk A. - vtedajší okresný riaditeľ OR PZ P. oznámil, že môj služobný pomer bol ukončený na základe mojej žiadosti uvoľnením, ku dňu 30. 6. 1998. Pred OS Trenčín uvedený riaditeľ túto skutočnosť poprel, uviedol že nikdy mi takýto list nedoručoval ani takýto list nepodpísal, podpis nie je jeho, a teda že nebola vôbec vôľa   mňa   uvoľniť   zo   služobného   pomeru,   nehovoriac   o   tom,   že   moja   žiadosť   mal   byť prepísaná na príslušnom služobnom tlačive a mal byť k nej vydaný personálny rozkaz s príslušnými náležitosťami.

Žiada som doručiť personálny rozkaz o uvoľnení do vlastných rúk, ktorý mi doposiaľ nebol doručený, bol doručený len JUDr. K., bez náležitostí, preto táto ho vrátila s tým, aby bol   opravený   o   náležitosti,   teda   poučenie,   aby   som   mohol   opravný   prostriedok   využiť. Keďže sa tak nestalo, podal som v roku 1999 žalobu, ako vyššie uvádzam, po ôsmich rokoch som sa dozvedel že vec nepatrí do kompetenciou súdu, ale MV SR, napokon MV SR uviedlo, že nie je dôvod aby o mojej žalobe rozhodlo, čo potvrdil i NS SR 17. 7. 2007.

Do dnešného dňa mi bol doposiaľ doručený len jeden personálny rozkaz č 296/97 z 19. 12. 1997, ktorým mi bol podmienečne zastavený výkon služby do doby, kým nebude ukončené moje tr. stíhanie. Tento personálny rozkaz nikto nezrušil.

Z pod obžaloby som bol jak prvostupňovým, tak NS SR oslobodený, (3 T 23/99 KS v Banskej Bystrici) zároveň som bol pred Európskym súdom v Štrasburgu úspešný vo veci porušenia mojich ľudských práv v súvislosti s väzbou a mojim tr. stíhaním.

Z uvedeného zastávam názor, že rozhodnutím NS SR 3 Sžnč 3/2007 z 17. 7. 2007 v nadväznosti na rozhodnutie OS TN a KS TN 8 C 223/00 a MVSR mi bola odňatá možnosť domáhať sa mojich nárokov pred vnútroštátnymi orgánmi, preto žiadam, aby Ústavný súd moju sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne vydal rozhodnutie

Právo navrhovateľa na prejednanie veci pred spravodlivým a nestranným súdom a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky a preskúmanie takéhoto rozhodnutia podľa čl. 46 odst. 1, 2 Ústavy SR bolo porušené, zároveň sa nariaďuje NS SR a MV SR vo veci konať.

Náhradu škody si neuplatňujem. Uplatňujem   si   trovy   konania   a   právneho   zastúpenia   vo   výške   Sk   9.340,-,   ktoré žiadam   poukázať   na   účet   JUDr.   K.,   VS   197  ,   č.   ú.  ...   do   30   dní   od   právoplatnosti rozhodnutia.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

Sťažnosť   musí   podľa   §   20   a §   50   zákona   o   ústavnom   súde   spĺňať   náležitosti ustanovené zákonom, pričom podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že návrh na rozhodnutie   neobsahuje   identifikáciu   konaní   a rozhodnutí   najvyššieho   súdu,   ako   aj ministerstva, a preto ústavný súd konštatoval nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vychádzajúc   zo   subsidiárnej   právomoci   ústavného   súdu   odmietol   ústavný   súd podanie   v časti,   v ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   základných   práv ministerstvom pre nedostatok právomocí.

Ústavný súd odmietol časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Zo   sťažnosti,   ako   aj   z jej   príloh   vyplýva,   že   najvyšší   súd   rozhodoval   o návrhu sťažovateľa podanom proti odporcovi 26. marca 2007, aby najvyšší súd uložil odporcovi povinnosť rozhodnúť o návrhu sťažovateľa z 13. augusta 1999 do 30 dní (vo veci trvania služobného   pomeru).   Z toho   vyplýva,   že   sťažnosť   je   v časti   týkajúcej   sa   namietaného porušenia   čl.   46   ods.   2   ústavy   zjavne   neopodstatnená,   pretože   najvyšší   súd   sa   vecou zaoberal   v rámci   správneho   súdnictva,   keď   o návrhu   sťažovateľa   z 26.   marca   2007 rozhodoval, aj keď návrh zamietol.

Čo   sa   týka   namietaného   porušenia   čl.   46   ods.   1   ústavy   (čl.   6   ods.   1   dohovoru sťažovateľ do návrhu petitu nezahrnul) rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžnč 3/2007 v súvislosti so zamietnutím návrhu sťažovateľa uviedol:

„Žalobca už dňa 02. 02. 1998 vo svojej žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru dohodou   uviedol,   že   má   záujem   ukončiť   služobný   pomer   v   čo   najkratšom   čase   a   to najneskôr   do   15.   februára   1998.   Zároveň   uviedol,   že   prácu   policajta   už   nikdy   nechce vykonávať. Žalobca svoju žiadosť neodvolal, nedohodol sa so služobným orgánom inak, z tohto   dôvodu   sa   služobný   pomer   navrhovateľa   v   polícii   skončil   uplynutím   štyroch kalendárnych mesiacov. Lehota na skončenie služobného pomeru dohodou začala plynúť dňom kalendárneho mesiaca po doručení žiadosti o uvoľnenie so služobného pomeru, t. j. 01. 03. 1998 a skončila uplynutím zákonnej lehoty štyroch kalendárnych mesiacov, t. j. dňa 30. 6. 1998. Táto skutočnosť vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sž 191/1999 zo dňa 26. 04. 2000, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu navrhovateľa na preskúmanie zákonností rozhodnutia Ministerstva vnútra SR č. KM-167/PK-99 zo dňa 15. 10.   1999.   Uvedeným   druhostupňovým   správnym   rozhodnutím   bolo   potvrdené rozhodnutie   Krajského   riaditeľstva   policajného   zboru   SR   v T.   č.   KRP-102/-41/PMO-97 z 29.   06.   1999,   ktorým   bolo   navrhovateľovi   priznané,   z   dôvodu   uvoľnenia   na   základe vlastnej žiadosti zo dňa 02. 02. 1998, odchodné v sume 89.570,- Sk.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   žalobu   zamietol   ako   nedôvodnú   podľa   §   250j O. s. p.

Odporca vo svojom vyjadrení k návrhu tieto skutočností potvrdil a zároveň poukázal na   skutočnosť,   že   navrhovateľ   bol   najskôr   personálnym   rozkazom   riaditeľa   Krajského riaditeľstva PZ v T. č. 93 zo dňa 01. 04. 1998 prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. d) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a železničnej polície (ďalej len zákon o štátnej službe príslušníkov) z dôvodu, že podľa záverov služobného hodnotenia bol hodnotený ako nespôsobilý vykonávať akúkoľvek funkciu v Policajnom zbore.

Voči   tomuto   rozhodnutiu   navrhovateľ   podal   odvolanie,   ktoré   bolo   rozhodnutím prezidenta PZ č. p.: KM-260/PK-1998 zo dňa 26. 05. 1998 ako nedôvodné zamietnuté. Uvedené rozhodnutie bolo na základe žaloby navrhovateľa preskúmané Najvyšším súdom SR v konaní 6 Sž 78/1998 a bol vydaný rozsudok dňa 29. 01. 1999, ktorým bolo rozhodnuté, že sa napadnuté rozhodnutie zo dňa 26. 05. 1998 zrušuje a vec sa vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Podľa § 250t ods. 1 O. s. p. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán   verejnej   správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným právnym   predpisom   tým,   že   je   v   konaní   nečinný,   môže   sa   domáhať,   aby   súd   vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Podľa § 250t ods. 4 O. s. p. súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako 3 mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.

Z uvedených ustanovení O. s. p. vyplýva, že na ich základe možno nečinnému orgánu verejnej   správe   len   uložiť   povinnosť   zaoberať   sa   vecou   navrhovateľa   a   vydať   o   tom rozhodnutie.   Súd nie je v tomto konaní oprávnený akýmkoľvek spôsobom zasiahnuť do spôsobu posúdenia danej veci príslušným orgánom, ani mu prikázať rozhodnúť vo veci určitým spôsobom.

Z návrhu a z obsahu pripojených dokumentov a administratívneho spisu odporcu je zrejmé, že navrhovateľ bol personálnym rozkazom č. 40 riaditeľa Okresného riaditeľstva PZ v P. zo dňa 08. 06. 1999, na základe vlastnej žiadosti zo dňa 02. 02. 1998 o skončenie služobného   pomeru   podľa   §   109   ods.   1   zák.   č.   410/1991   Zb.,   uplynutím   štyroch kalendárnych mesiacov podľa § 109 ods. 2 zákona č. 410/1991 Zb., ukončený služobný pomer príslušníka policajného zboru dňom 30. 6. 1998.

Podľa   znenia   §   109   zákona   č.   410/1991   Zb.   musí   byť   policajt   uvoľnený   zo služobného pomeru, ak o to požiada. Žiadosť musí byť písomná, doručená služobnému orgánu, inak je neplatná. Uvedené podmienky boli v prípade navrhovateľa riadne splnené. Navrhovateľ   podal   žiadosť   o   uvoľnenie   zo   služobného   pomeru   príslušníka   policajného zboru, doručil ju odporcovi a jeho služobný pomer skončil uplynutím štyroch kalendárnych mesiacov tak, ako to vyplýva z § 109 ods. 2 O. s. p.

S   poukazom   na   uvedené,   prihliadnuc   na   skutočnosť,   že   v danej   veci   na   základe vlastnej   žiadosti   navrhovateľa   bol   jeho   služobný   pomer   príslušníka   policajného   zboru skončený uvoľnením v súlade s § 109 zákona č. 410/1991 Zb. dňa 30. 6. 1998, dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k názoru, že návrh navrhovateľa na uloženie povinnosti odporcovi konať, je nedôvodný a preto súd návrh zamietol.

O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250t ods. 5 O. s. p. s poukazom na to, že návrhu nebolo vyhovené, nepriznal navrhovateľovi právo na náhradu trov konania.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   odôvodnené dostatočným spôsobom, nemožno ho považovať za svojvoľné ani za arbitrárne.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   s rozhodnutím   najvyššieho   súdu   nesúhlasí,   nezakladá sama   osebe   dôvod   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších požiadavkách sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2007