znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 283/06-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   8. novembra 2006 v senáte   zloženom   z   predsedu   Alexandra   Bröstla,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej a zo sudcu Jána Auxta v konaní o sťažnosti MUDr. A. P., G., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Nc 1015/02 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   MUDr.   A.   P.   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Nc 1015/02 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   23 Nc 1015/02 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. MUDr. A. P. n e p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie.

4. Okresný   súd   Košice   II j e   p o v i n n ý   uhradiť   MUDr.   A.   P.   trovy   konania v sume   10 238 Sk   (slovom   desaťtisícdvestotridsaťosem   slovenských   korún)   do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. I. R., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. II. ÚS 283/06-17   z   13. septembra 2006   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   MUDr.   A.   P.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 23 Nc 1015/02.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. 1 SprV/436/2006 doručeným ústavnému súdu 5. októbra 2006, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Po   oboznámení   sa   s   predloženou   sťažnosťou,   ako   aj   s   napadnutým   spisom tunajšieho súdu, v ktorom sú namietané prieťahy v konaní, Vám predkladám nasledujúce vyjadrenie zamerané na Vami položené otázky:

- spor nemožno hodnotiť ako právne náročný; skutkovú obtiažnosť možno vidieť v podávaní rozsiahlych podaní účastníkov konania a opakovaných návrhoch na vydanie predbežných opatrení.

- chronológia procesných úkonov:

- návrh, v ktorom sťažovateľ má procesné postavenie odporcu, bol na tunajšom súde podaný dňa 9. 4. 2002.

- uznesením   zo   dňa   25. 9. 2002   bol   maloletému   dieťaťu   ustanovený   kolízny opatrovník, návrh bol zaslaný na vyjadrenie odporcovi a boli žiadané odpisy mzdových listov účastníkov konania.

- dňa 24. 10. 2002 podal sťažovateľ proti uzneseniu, ktorým bol ustanovený kolízny opatrovník,   odvolanie.   V   dôsledku   tejto   skutočnosti   sa   spis   v   období   od   31. 10. 2002 do 23. 4. 2003 nachádzal na Krajskom súde v Košiciach, ktorý ho vrátil s rozhodnutím, ktorým bolo uznesenie tunajšieho súdu potvrdené.

- dňa 27. 12. 2002 podala navrhovateľka návrh na vydanie predbežného opatrenia; dňa 9. 5. 2003 podal takýto návrh sťažovateľ.

- o oboch vyššie uvedených návrhoch bolo rozhodnuté uznesením zo dňa 3. 6. 2003.

- dňa 27. 6. 2003 podal sťažovateľ proti uvedenému uzneseniu odvolanie.

- dňa 1. 7. 2003 bolo odvolanie sťažovateľa doručované navrhovateľke.

- dňa 23. 7. 2003 bol spis predložený na rozhodnutie o odvolaní Krajskému súdu v Košiciach,   na   ktorom   sa   nachádzal   do   9. 10. 2003,   kedy   bol   vrátený   s   rozhodnutím, ktorým bolo uznesenie čiastočne zmenené a čiastočne potvrdené.

- uznesením zo dňa 15. 12. 2003 bolo o návrhoch účastníkov konania na vydanie predbežných opatrení opätovne rozhodnuté.

- dňa 19. 1. 2004 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 6. 2. 2004.

- dňa 23. 1. 2004 podal sťažovateľ odvolanie proti uzneseniu zo dňa 15. 12. 2003.

- podaním zo dňa 4. 2. 2004 požiadala právna zástupkyňa sťažovateľa o odročenie pojednávania, určeného na 6. 2. 2004, z dôvodu práceneschopnosti sťažovateľa.

- pojednávanie dňa 6. 2. 2004 sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito.

- dňa   9. 2. 2004   podala   odvolanie   proti   uzneseniu   zo   dňa   15. 12. 2003 navrhovateľka.

- v dôsledku podaných odvolaní bol spis dňa 23. 2. 2004 predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach.

- spis bol tunajšiemu súdu vrátený dňa 12. 3. 2004.

- dňa   23. 3. 2004   bol   sťažovateľkou (správne   sťažovateľom;   pozn.) podaný   ďalší návrh na vydanie predbežného opatrenia, o ktorom bolo rozhodnuté uznesením zo dňa 29. 3. 2004.

- dňa 30. 4. 2004 bolo proti uzneseniu zo dňa 29. 3. 2004 podané odvolanie. Spis bol preto dňa 4. 5. 2004 predložený opäť Krajskému súdu v Košiciach.

- dňa 9. 6. 2004 bol spis vrátený tunajšiemu súdu s potvrdzujúcim uznesením.

- dňa 22. 7. 2004 podal sťažovateľ ďalší návrh na vydanie predbežného opatrenia, o ktorom bolo rozhodnuté 1. 8. 2004.

- dňa 27. 8. 2004 bolo podané proti uzneseniu odvolanie.

- v období od 7. 9. 2004 do 14. 10. 2004 sa spis opäť nachádzal v dôsledku podaného odvolania na Krajskom súde v Košiciach,

- dňa 18. 11. 2004 bolo určené pojednávanie na 14. 1. 2005.

- ďalšie pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, sa uskutočnilo 11. 3. 2005.

- dňa 7. 6. 2005 bolo sťažovateľom podané proti rozsudku odvolanie.

- dňa 21. 6. 2005 bol spis v dôsledku podaného odvolania predložený Krajskému súdu Košiciach.

- dňa   2. 8. 2005   bol   spis   vrátený   Krajským   súdom   v   Košiciach   tunajšiemu   súdu, nakoľko dňa 19. 7. 2005 podal sťažovateľ návrh na zmenu predbežného opatrenia.

- dňa   4. 8. 2005   bolo   o   návrhu   zo   dňa   19. 7. 2005   rozhodnuté,   spis   bol   vrátený Krajskému súdu v Košiciach.

- dňa 27. 12. 2005   bol spis vrátený Krajským súdom v Košiciach   s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok tunajšieho súdu zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.

- dňa 3. 1. 2006 bolo rozhodnutie odvolacieho súdu doručené účastníkom konania a bola žiadaná správa zo základnej školy, ktorú maloleté dieťa navštevuje.

- dňa   1. 2. 2006   predložila   zákonná   sudkyňa   spis   vyššej   súdnej   úradníčke na vypracovanie uznesenia o prerušení konania do doby vypracovania znaleckého posudku vo veci 15 C 202/03 (rozvodové konanie); uvedené uznesenie však vypracované nebolo.

- dňa   8. 8. 2006   bol   do   spisu   založený   znalecký   posudok,   ktorý   bol   vypracovaný v konaní 15 C 202/03.

- dňa 14. 8. 2006 bol určený termín pojednávania na deň 8. 11. 2006.

- dňa   28. 8. 2006   bolo   sťažovateľom   podané   odvolanie   proti   uzneseniu   zo   dňa 4. 8. 2005, preto bol spis dňa 6. 9. 2006 predložený Krajskému súdu v Košiciach, na ktorom sa nachádza doposiaľ.

- zo spisu bolo zistené, že na pokyn zákonnej sudkyne malo byť konanie prerušené, avšak k vypracovaniu uznesenia o prerušení konania nedošlo.

- zo spisu neboli zistené prieťahy spôsobené sťažovateľom.

- za súdom spôsobený prieťah možno považovať obdobie od 3. 1. 2006 do 8. 8. 2006.

- posúdenie zbytočnosti prieťahov ponechávam na zváženie ústavnému súdu.

- dĺžku predmetného konania ovplyvnila najmä skutočnosť opakovaného podávania návrhov na vydanie predbežných opatrení predovšetkým zo strany sťažovateľa a následné podávanie odvolaní   proti   vydaným   rozhodnutiam,   v   dôsledku   ktorých   musel   byť   spis   predkladaný na rozhodnutie odvolaciemu súdu. (...)

Keďže predmetný spis sa v súčasnosti nachádza na Krajskom súde v Košiciach, nie je možné Vám ho zaslať v prílohe k tomuto vyjadreniu, ale Vám bude doručený po jeho vrátení Krajským súdom v Košiciach, resp. po uskutočnenom pojednávaní, ktoré je vytýčené na deň 8. 11. 2006 (podľa dátumu, kedy bude spis z odvolacieho súdu vrátený).“

Rovnaké skutočnosti, ktoré uviedol okresný súd, zistil aj ústavný súd z previerky obsahu   spisu   okresného   súdu,   ktorú   vykonal   26. októbra 2006   na   Krajskom   súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“).

Právna zástupkyňa sťažovateľa sa k stanovisku okresného súdu vyjadrila podaním z 12. októbra 2006, v ktorom okrem iného uviedla:

«Konanie, ktorého predmetom je úprava práv a povinností rodičov k mal. dieťaťu, trvá k dnešnému dňu 4 roky a 6 mesiacov a doposiaľ nie je právoplatne skončené.

Sťažovateľ nesúhlasí s názorom vyjadreným Okresným súdom Košice II, že za súdom spôsobený prieťah možno považovať len obdobie od 3. 1. 2006 do 8. 8. 2006.

Sťažovateľ vychádzajúc z chronológie úkonov v konaní uvedenej samotným súdom, ako aj obsiahnutým v jeho sťažnosti, považuje za potrebné poukázať na to, že v predmetnom konaní dochádzalo k prieťahom od jeho počiatku.

Predovšetkým   je   nepochopiteľné   a   nezdôvodniteľné,   prečo   bol   taký   základný jednoduchý úkon, ktorý súd vykonáva tým, že vyplní príslušné údaje na štandardizovanom tlačive   ako   je   ustanovenie   kolízneho   opatrovníka   mal.   dieťaťu   a   zaslanie   návrhu na vyjadrenie sťažovateľovi, zabral súdu viac než 5 mesiacov.

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 6. 2. 2004, teda rok a 10 mesiacov po podaní návrhu. Ďalšie pojednávanie v tejto veci sa uskutočnilo 11. 3. 2005, teda po viac než roku.

Sťažovateľ poukazuje na to, že napriek tomu, že ustanovenie O. s. p. ukladá súdu povinnosť   rozsudok   týkajúci   sa   mal.   detí   vyhotoviť   a   odoslať   do   10   dní   odo   dňa   jeho vyhlásenia, rozsudok súdu vyhlásený dňa 11. 3. 2005 bol jeho právnej zástupkyni doručený dňa 20. 5. 2005, teda po 70 dňoch od jeho vyhlásenia.

Sťažovateľ poukazuje na to, že odo dňa, že od 27. 12. 2005 neurobil okresný súd v predmetnej veci žiaden úkon.

Sťažovateľ   len   na   okraj   poznamenáva,   pretože   táto   okolnosť   nie   je   predmetom sťažnosti, že o tom, že súd rozhodol o jeho návrhu na zmenu predbežného opatrenia zo dňa 19. 7. 2005 uznesením zo dňa 4. 8. 2005 sa dozvedel len z listu, ktorým predseda Okresného súdu Košice II odpovedal na jeho sťažnosť na prieťahy v konaní, a až po tom, čo na základe uvedenej informácie právna zástupkyňa nahliadla do spisu, jej bolo toto uznesenie zo dňa 4. 5. 2005 dňa 14. 8. 2006 doručené.

Táto okolnosť charakterizuje postup súdu v predmetnom konaní. Sťažovateľ   považuje   argument   súdu,   že   konanie   je   komplikované   rozsiahlymi podaniami účastníkov za irelevantný, pretože súd neuvádza, čím obsah alebo rozsiahlosť týchto podaní ovplyvnili dĺžku alebo postup súdu.

Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   celé   obdobie   v   konaní   odo   dňa   11. 3. 2005 až do nariadenia pojednávania na deň 8. 11. 2006 možno považovať za obdobie prieťahov, a to tak z dôvodu, že krajský súd zrušil rozsudok súdu I. stupňa zo dňa 11. 3. 2005 z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu, ako aj z dôvodu, že po vrátení veci odvolacím súdom súd nevykonal žiaden úkon. Krajský súd v Košiciach vo svojom zrušujúcom uznesení vytkol súdu I. stupňa, že neprihliadal na dôkazy a tvrdenia predkladané sťažovateľom, preto celé toto obdobie možno pričítať na ťarchu súdu.

Ďalším   argumentom   súdu   odôvodňujúcim   dĺžku   konania   je   podávanie   návrhov na predbežné opatrenia účastníkmi a odvolaní proti rozhodnutiu súdu o týchto návrhoch. Sťažovateľ už v sťažnosti poukázal na skutočnosť, že nečinnosť súdu I. stupňa vo veci samej si všimol aj odvolací súd, keď v uznesení zo dňa 21. 5. 2004 konštatoval, že je v záujme maloletého, aby súd prvého stupňa vo veci samej už vykonával efektívne procesné úkony a to   aj   za   situácie,   že   musí   rozhodovať   o   opakovaných   návrhoch   rodičov   na vydanie predbežných opatrení.

Ústavný súd SR v obdobnej veci v konaní sp. zn. IV. ÚS 206/03 v náleze zo dňa 17. 3. 2004 vyslovil názor:

„Vo   väzbe   na   rozhodovanie   o   návrhoch   vo   veci   predbežných   opatrení   vyslovuje ústavný súd názor, že konanie o týchto návrhoch v okolnostiach prípadu neobmedzovalo výraznejším   spôsobom   možnosť   plynulého   postupu   okresného   súdu.   V   súvislosti s odvolacími   konaniami   vo   veci   predbežných   opatrení   mohol   okresný   súd   so   zreteľom na predmet konania a jeho povinnú starostlivosť o maloletých zvážiť možnosť ponechať si tie   časti   spisu,   ktoré   neboli   nevyhnutné   na   konanie   o   odvolaní,   prípadne   vytvoriť pre odvolací súd zberný spis a inak ďalej vo veci konať bez ohľadu na odvolacie konanie proti nemeritórnym rozhodnutiam, akými sú aj uznesenia o predbežnom opatrení. Takýto postup je zvlášť dôležitý v konaniach súdu o starostlivosti o maloletých, možno ho vyvodiť aj z viacerých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (najmä § 6, § 100, § 17 ods. 1).“ (...) V predmetnej veci nemožno súdu priznať ani to, že vo veci konal, pretože za štyri roky a 6 mesiacov vykonal vo veci dve pojednávania a rozhodol spôsobom, ktorý odvolací súd   vyhodnotil   ako   nesprávny   pre   nedostatočné   zistenie   skutkového   stavu.   Sťažovateľ podotýka, že zistenie skutkového stavu vo veciach starostlivosti o maloletých nie je závislé od dôkazov navrhovaných účastníkmi. V predmetnej veci však súd I. stupňa napriek tomu, že sťažovateľ dôkazy navrhoval, tieto nevykonal a zaťažil svoje rozhodnutie touto vadou. Vzhľadom na vyššie uvedenú považuje sťažovateľ svoju sťažnosť za opodstatnenú, navrhuje, aby ústavný súd jej v rozsahu, v ktorom bola prijatá na ďalšie konanie vyhovel, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 70. 000,- Sk, zakázal Okresnému súdu Košice II pokračovať v porušovaní jeho právach a priznal mu náhradu trov konania vo výške 10. 332,- Sk...»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má právo,   aby sa   jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom   a   cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03),   pričom   „tento   účel   možno   dosiahnuť   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“   (II. ÚS 157/02,   I. ÚS 76/03). K vytvoreniu „stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, I. ÚS 54/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je úprava práv a povinností rodičov k maloletému   dieťaťu.   Pokiaľ   ide   o   právnu   a   faktickú   zložitosť   veci,   podľa   názoru ústavného súdu nejde o konanie, ktoré je právne zložité. Na doterajšiu dĺžku konania mali určitý   vplyv   opakované   návrhy   rodičov   maloletého   dieťaťa   na   nariadenie   predbežných opatrení a podávanie odvolaní proti týmto rozhodnutiam, tak ako na to poukázal okresný súd vo svojom vyjadrení, ale ústavný súd konštatuje, že pri účinnejšom a dôraznejšom postupe okresného súdu sa mohlo konanie vo veci samej urýchliť. Z hľadiska povahy veci ide pritom o takú vec, ktorá si vyžaduje mimoriadnu pozornosť aj pokiaľ ide o rýchlosť konania.

2. V konaní o sťažnosti namietajúcej porušenie označených práv ústavný súd okrem zložitosti veci skúma aj to, akým spôsobom sa na prieťahoch konania podieľal sťažovateľ. Ústavný súd z obsahu súdneho   spisu   nezistil,   že by sa   sťažovateľ výrazným spôsobom podieľal   na   zbytočných   prieťahoch   v konaní   pred   okresným   súdom.   Ani   okresný   súd vo svojom   vyjadrení   k sťažnosti   nepoukázal   na   to,   že   by   sa   sťažovateľ   podieľal na prieťahoch v konaní.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Nc 1015/02. Zistil, že okresný súd bol nečinný bez akejkoľvek zákonnej prekážky už od 9. apríla 2002, keď bol okresnému súdu doručený návrh na začatie konania, do   25. septembra 2002,   keď   ustanovil   maloletému   dieťaťu   kolízneho   opatrovníka (nečinnosť viac ako 5 mesiacov) a v období od 3. januára 2006, keď okresný súd doručoval rozhodnutie   krajského   súdu   účastníkom   a   požiadal   o   správu   zo   základnej   školy, do 14. augusta 2006, keď určil termín pojednávania na 8. november 2006 (nečinnosť viac ako 7 mesiacov).

Ústavný   súd   ďalej   zistil,   že   činnosť   okresného   súdu   bola   i   nesústredená, o čom svedčí najmä to, že prvé pojednávanie vo veci okresný súd nariadil až po takmer 21 mesiacoch   od   podania   návrhu   (19. január 2004)   a tiež   to,   že   nevypracoval   uznesenie o prerušení konania. Hoci okresný súd 11. marca 2005 vo veci rozhodol rozsudkom, jeho rozhodnutie bolo zrušené odvolacím súdom z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu, teda do dnešného dňa stav právnej neistoty odstránený nebol.

Okresný   súd   v   rámci   konania   síce   rozhodoval   o   troch   návrhoch   sťažovateľa na nariadenie   predbežných   opatrení,   ale   tieto   skutočnosti   ústavný   súd   podrobne nevyhodnocoval, pretože sťažovateľ v sťažnosti nenamietal porušenie jeho označených práv vo   vzťahu   k rozhodovaniu   okresného   súdu   o jeho   návrhoch   na   vydanie   predbežných opatrení. Ústavný súd opierajúc sa o svoju judikatúru však k tomu poznamenáva, že také procesné   návrhy   sú   procesným   právom   účastníka   konania,   ale   nemôžu   byť   dôvodom pre nekonanie   v merite   veci   (podobne   napr.   IV. ÚS 111/03,   II. ÚS 52/06),   ako   to   bolo zistené v predmetnom konaní.

Ústavný súd pri hodnotení postupu okresného súdu   bral do   úvahy predovšetkým povahu predmetnej veci týkajúcej sa ochrany záujmov maloletého dieťaťa a jeho neistého osobného statusu, ktorá si vo všeobecnosti vyžaduje postup súdu s osobitnou starostlivosťou v súlade s rozhodovaním Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. H. v. Spojené kráľovstvo z 8. júla 1987) a judikatúru ústavného súdu (m. m. II. ÚS 33/99, I. ÚS 53/02, IV. ÚS 59/03, II. ÚS 52/06). Povaha tohto konania preto podmieňovala chápanie zbytočných prieťahov v prísnejšom meradle.

Vychádzajúc z týchto skutkových poznatkov ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd v doterajšom priebehu posudzovaného konania vedeného pod sp. zn. 23 Nc 1015/02 porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov v súlade s normami Občianskeho súdneho poriadku [§ 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127 ods. 1 ústavy boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Z citovaného textu ústavy a zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd môže, avšak nemusí priznať primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   považoval   v tomto   prípade   konanie   a nález   ústavného   súdu,   najmä výrok o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ako   aj   výrok,   ktorým   prikázal   okresnému   súdu   v predmetnej   veci   konať bez zbytočných   prieťahov,   a výrok   o úhrade   trov   konania   za   dostatočnú   ochranu označených   práv   sťažovateľa.   Preto   rozhodol,   že   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie, ktoré si uplatnil v sume 70 000 Sk, nepriznáva.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom   advokátkou JUDr. I. R. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 16   ods.   3   a   §   18   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 10 238 Sk (za 3 úkony po 2 730 Sk, k   tomu   19 %   DPH   v   sume   1 556,10 Sk   a 3 x   164 Sk   režijný   paušál),   pretože   právna zástupkyňa je platiteľkou dane z pridanej hodnoty.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2006