SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 282/2016-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňaspravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Piovarčím ml.,Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnavav konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tk 1/2015 a jeho uznesením z 25. júna 2015 a postupomKrajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tos 107/2015 a jeho uznesenímz 9. júla 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušeniesvojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tk 1/2015 (ďalej len „konanie okresnéhosúdu“) a jeho uznesením z 25. júna 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“)a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom podsp. zn. 6 Tos 107/2015 (ďalej len „konanie krajského súdu“) a jeho uznesením z 9. júla 2015(ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že vyšetrovateľ Prezídia Policajného zboru,národnej kriminálnej agentúry, národnej jednotky finančnej polície expozitúra,uznesením ČVS: PPZ-518/NKA-FP-ZA-2013 zo 17. marca 2014 podľa § 206 ods. 1Trestného poriadku vzniesol sťažovateľovi obvinenie za zločin skrátenia dane a poistnéhopodľa § 276 ods. 1, 2 písm. c) a ods. 4 Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. i)Trestného zákona.

Okresný súd uznesením sp. zn. Tp 29/2014 z 21. marca 2014 vzal sťažovateľa doväzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Väzba sťažovateľovizačala plynúť 17. marca 2014.

Sťažovateľ uvádza, že lehota väzby mu bola viackrát predlžovaná, a to uznesenímokresného súdu sp. zn. Tp 89/2014 z 9. septembra 2014, keď mu bola lehota väzbypredlžená do 31. decembra 2014, uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 128/2014zo 4. decembra 2014, keď mu bola lehota väzby predĺžená do 30. apríla 2015 a naposledyuznesením okresného súdu sp. zn. Tp 30/2015 zo 7. apríla 2015, keď mu bola lehota väzbypredĺžená do 15. júla 2015.

Dňa 16. júna 2015 podal prokurátor Krajskej prokuratúry vna sťažovateľaobžalobu na okresnom súde. Sťažovateľ zároveň podal okresnému súdu žiadosťo prepustenie z väzby. Okresný súd 25. júna 2015 po výsluchu sťažovateľa o väzbe konala rozhodoval o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, ako aj o dôvodnostiväzby samotnej vzhľadom na aktuálne štádium trestného konania, t. j. po podaní obžaloby.Následne okresný súd napadnutým uznesením podľa § 72 ods. 1 písm. f) Trestnéhoporiadku rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe. Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadkuokresný súd zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, podľa § 80 ods. 1 písm. b)Trestného poriadku neprijal jeho písomný sľub a podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestnéhoporiadku nenahradil jeho väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ ihneď po jehovyhlásení sťažnosť, ktorú neskôr písomne odôvodnil prostredníctvom svojho právnehozástupcu.

Krajský súd 9. júla 2015 na neverejnom zasadnutí napadnutým uznesením podľa§ 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zrušil uznesenie okresného súdu a podľa § 238ods. 3 s použitím § 72 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku sťažovateľa ponechal vo väzbe.Krajský súd zároveň podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol žiadosť sťažovateľao prepustenie z väzby, podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku neprijal jeho písomnýsľub a podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nenahradil jeho väzbu dohľadomprobačného a mediačného úradníka.

Sťažovateľ namieta, že k porušeniu označených práv v konaní okresného súdu a jehonapadnutým uznesením došlo z dôvodu nedodržania požiadavky náležitého odôvodneniasúdneho rozhodnutia. Okresný súd sa podľa sťažovateľa nedostatočne vysporiadals dôvodmi ďalšieho trvania väzby napriek tomu, že na nedôvodnosť vyčerpávajúcimspôsobom poukazoval prostredníctvom prednesov jeho právneho zástupcu. Sťažovateľuvádza, že okresný súd opomenul, že napriek jeho väzobnému stíhaniu jeho„obchodná spoločnosť Balanson s.r.o. naďalej vykonávala reálnu a legálnu obchodnú činnosť, pričom zo zisku z tejto činnosti som mohol uspokojovať materiálne potreby ako svoje, tak aj potreby svojej rodiny“. Sťažovateľ okresnému súde tiež deklaroval, že dlhodobo prenajíma časťrodinného domu, ktorý je v jeho osobnom vlastníctve, z čoho mu plynie pravidelnýmesačný príjem vo výške 700 €, ktorý postačuje na zabezpečenie jeho potrieb a potrieb jehorodiny. Podľa sťažovateľa však okresný súd tieto skutočnosti v celom rozsahu opomenula tieto zásadné argumenty nenašli žiadny odraz ani v odôvodnení jeho uznesenia. Rovnakodosiaľ nebolo v konaní preukázané, že mu z páchania trestnej činnosti mali plynúť nemalépríjmy, napriek tomu si tento záver okresný súd osvojil ako jedno z odôvodnení jehoväzobného stíhania. Podľa sťažovateľa okresný súd„nemal za potreby sa nijako rozsiahlo vysporiadať s mojou rozsiahlou argumentáciou a alibisticky poukázal na predošlé rozhodnutie súdu“. Okresný súd tiež pochybil,„keď vyslovil presvedčenie, že dospel k záveru, že dôvody väzby u oboch obžalovaných trvajú tak ako boli ustálené pri vzatí do väzby, pričom súd opomenul závažnú skutočnosť, že v priebehu prípravného konania rozhodnutím Krajského súdu Trnava sp. zn. 6 Tpo/21/2014 zo dňa 23.04.2015 odpadol väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, tzv. kolúzna väzba“. Namietatiež, že je neprípustné vzhľadom na dĺžku jeho väzobného stíhania„iba jednou vetou odkázať na predchádzajúce rozhodnutie súdu o väzbe a toto považovať za naplnenie zákonnej požiadavky na vyčerpávajúce a dôsledné odôvodnenie súdneho rozhodnutia“.

Rovnakým nedostatkom podľa sťažovateľa trpí aj konanie krajského súdu a jehonapadnuté uznesenie. Aj napriek tomu, že krajský súd v rámci svojej prieskumnejpovinnosti zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a vo veci sám rozhodol, jehoprieskum sa týkal viac procesného hľadiska namietaného konania ako jeho hmotnoprávnychdôvodov, ktorých nedostatkom tak významne trpelo uznesenie okresného súdu. Podľasťažovateľa krajský súd len potvrdil protiprávnosť jeho ďalšieho väzobného stíhania,pretože v odôvodnení jeho napadnutého uznesenia absentuje náležité odôvodnenienevyhnutnosti ďalšieho trvania väzby sťažovateľa, ktoré by bolo podporené konkrétnymiskutočnosťami a ktoré by v potrebnom rozsahu reflektovalo na jeho námietky a argumenty,ktoré predniesol v konaní pred okresným súdom a jeho písomnej sťažnosti. Domnieva sapreto, že aj uznesenie krajského súdu je arbitrárne.

Rozhodnutie tak okresného súdu, ako aj krajského súdu podľa sťažovateľa nenapĺňazákonnú požiadavku obsiahnutú v § 176 ods. 2 Trestného poriadku. V odôvodneniachrozhodnutí chýbajú akékoľvek vyjadrenia, ako sa okresný súd a krajský súd vysporiadalis argumentmi a dôkazmi, ktoré sťažovateľ predniesol, chýbajú tiež ich vlastné úvahy,ktorými by spoľahlivo a bez pochybností odôvodnili svoje rozhodnutia o jeho ponechanívo väzbe. Ich odôvodnenia väzby sú nejednoznačné a neprehľadné, odôvodnené ibavšeobecnými frázami a zákonnými citáciami, avšak nemajú žiadnu väzbu na reálnyskutkový stav, prednesené argumenty a nijako sa s nimi nevysporiadávajú. Zároveňnamieta, že odôvodnenie jeho väzby je v zásade vždy rovnaké. V nadväznosti na tosťažovateľ poukazuje aj na príslušnú judikatúru ústavného súdu, Ústavného súdu Českejrepubliky, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva.

Okresný súd a krajský súd sa tiež podľa sťažovateľa žiadnym spôsobomnevysporiadali s možnosťou využitia inštitútov nahrádzajúcich väzbu.

Podľa sťažovateľa napadnuté uznesenia nemožno považovať za ústavneakceptovateľné aj vzhľadom na fakt, že jeho väzba trvá už takmer 18 mesiacov.

Na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konaniea následne vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom pred Okresným súdom Trnava sp. zn. 5 Tk/1/2015 a jeho uznesením zo dňa 25. 06. 2015 v spojení s konaním vedeným pred Krajským súdom Trnava sp. zn. 6 Tos/107/2015 a jeho uznesením zo dňa 09. 07. 2015, porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 6 Tos/107/2015 zo dňa 07. 09. 2015 zrušuje a prikazuje mu, aby sťažovateľa prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000 € (slovom päťtisíc Eur), ktoré sú Okresný súd Trnava a Krajský súd Trnava povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Trnava a Krajský súd Trnava sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet jeho právneho zástupcu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní podľa § 25 zákona o ústavnom súdeodmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.O zjavne neopodstatnený návrh (sťažnosť) podľa judikatúry ústavného súdu ide vtedy, keďnamietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej mocinemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať závero zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávnaintenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovanípríslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťamiprípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stanev súlade s konaním ustanoveným zákonom: c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenieslobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozreniezo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebnézabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobodyv súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený predsudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a máprávo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môžepodmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodolo zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobodynezákonné.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie už uvedenýchzákladných práv postupom okresného súdu a krajského súdu v napadnutých konaniach a ichuzneseniami, ktorými rozhodovali o väzbe sťažovateľa. Za porušenie označených právsťažovateľ považuje predovšetkým skutočnosť, že v odôvodneniach napadnutých uzneseníabsentuje náležité odôvodnenie nevyhnutnosti ďalšieho trvania väzby sťažovateľa, ktoré bybolo podporené konkrétnymi skutočnosťami a ktoré by v potrebnom rozsahu reflektovalona jeho námietky a argumenty, ktoré predniesol v konaní pred okresným súdom, ako ajv jeho písomne odôvodnenej sťažnosti. Okresný súd, resp. krajský súd sa tiež žiadnymspôsobom nevysporiadali s možnosťou využitia inštitútov nahrádzajúcich väzbu. Napadnutéuznesenia sú preto nejednoznačné, neprehľadné, odôvodnené v zásade vždy rovnako ibavšeobecnými frázami a zákonnými citáciami, avšak nemajú žiadnu väzbu na reálnyskutkový stav, prednesené argumenty a nijako sa s nimi nevysporiadávajú.

1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým uznesením okresného súdu

Ústavný súd poukazuje na to, že jeho právomoc podľa čl. 127 ods. 1 ústavy konaťa rozhodovať o základných právach alebo slobodách alebo ľudských právach a základnýchslobodách vyplývajúcich z medzinárodných dohovorov je podmienená princípomsubsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochranytýmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1ústavy). Právomoc ústavného súdu preto nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomocvšeobecných súdov (IV. ÚS 236/07, II. ÚS 523/2014). Každá fyzická osoba alebo právnickáosoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, preto musí rešpektovaťpostupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorýje kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (napr. II. ÚS 148/02,IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04, II. ÚS 372/08).

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu bola prípustná sťažnosť ako riadnyopravný prostriedok. Právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľavo vzťahu k okresnému súdu mal preto krajský súd v rámci opravného konania (konaniao sťažnosti), čím je teda vylúčená právomoc ústavného súdu. Sťažovateľ právo podaťsťažnosť proti napadnutému uzneseniu okresného súdu využil, krajský súd o nej riadnerozhodol tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a sám rozhodol o žiadostisťažovateľa o prepustenie z väzby. Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnostiodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavnéhosúdu na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Ústavný súd ďalej posúdil tú časť sťažnosti sťažovateľa, v ktorej namieta porušenieoznačených práv napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzaljeho vydaniu.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okremtoho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľnés účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (m. m. II. ÚS 55/98,I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00). Požiadavka obsiahnutá v tomto článku sa nemôže definovaťin abstracto, ale musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci vrátane toho, čo v sťažnostiuviedol sťažovateľ (I. ÚS 109/03). Ústavný súd preto v prípade čl. 17 ústavy môže a musíuplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedlivšeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou akonezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je preskúmať zlučiteľnosťopatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo príslušnoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať akovšeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia,ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecnésúdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).

Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup či správnosťskutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existenciizákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnominštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu,súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitietakéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02,IV. ÚS 83/03). Právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdovvo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnejslobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutieo väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bolvzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe lenna čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺženíväzby.

Krajský súd na neverejnom zasadnutí 9. júla 2015 na podklade podanýcha odôvodnených sťažností sťažovateľa v súlade s § 192 ods. 1 Trestného poriadkupreskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia okresného súdu, ako aj konanie, ktorému predchádzalo, pričom dospel k záveru, že napadnuté uznesenie okresného súduje potrebné zrušiť. Krajský súd zároveň podotkol, že napadnuté uznesenie okresného súduje potrebné zrušiť, avšak z podstatne iných dôvodov, ako udávajú samotní obvinení(obžalovaní) v podaných sťažnostiach.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádza:„Odvolací súd na podklade podaných sťažnosti preskúmavajúc napadnuté uznesenie, ako i samotné konanie predchádzajúce vydaniu napadnutého uznesenia dospel k záveru, že súd I. stupňa v zásade postupoval zákonne súladným spôsobom, pokiaľ po podaní obžaloby na Okresný súd v Trnave ex lege rozhodoval o ďalšom trvaní väzby u obžalovaných a ⬛⬛⬛⬛, a to v zmysle § 238 ods. 3 Trestného poriadku. V tomto smere je však súčasne potrebné tomuto (okresnému súdu) vytknúť, že predmetné ustanovenie (§ 238 ods. 3 Trestného poriadku) neuviedol priamo vo výroku svojho uznesenia, keďže bolo zrejmé, že sa jedná o procesný postup naznačený v tomto (zákonnom ustanovení). Samotné toto (formálne pochybenie) však nie je takého charakteru, ktoré by znamenalo nezákonnosť rozhodnutia ako takého.“

Krajský súd v kontexte aktuálne pretrvávajúcich dôvodov väzby u sťažovateľapoukázal na svoje predchádzajúce uznesenie sp. zn. 6 Tpo 21/2015 z 23. apríla 2015. Podľakrajského súdu predmetné skutočnosti, ktoré vyplývali z tohto uznesenia, nenašli priamyodraz v napadnutom uznesení okresného súdu, čo podľa krajského súdu je tiež potrebnévytknúť procesnému postupu okresného súdu, keďže bližšie nešpecifikuje, aké konkrétnedôvody väzby majú v aktuálnom štádiu trestného konania u oboch obžalovaných (vrátanesťažovateľa, pozn.) pretrvávať.

Vo vzťahu k dôvodom väzby krajský súd v odôvodnení napadnutého uzneseniauvádza:«Objektivizovanie dôvodov väzby („útekových“ a „preventívnych“) u obžalovanej a dôvodov väzby „preventívnych“ u obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ v zmysle už citovaného uznesenia krajského súdu pod sp. zn. 6Tpo/21/2015 zo dňa 23.4.2015 je potrebné vykladať v priamej súvislosti so štádiom trestného konania majúceho sa realizovať v príslušnom (období) šetrenia trestnej veci nachádzajúcej sa bezprostredne pred skončením vyšetrovania. Podľa názoru tunajšieho (odvolacieho súdu) takto ustálené dôvody väzby je možné považovať za objektívne v čase rozhodovania okresného súdu nasledujúceho po podaní obžaloby proti obvineným ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ na okresný súd. Skutočnosť, že v osobe obvinenej (obžalovanej ) ide o cudziu štátnu občianku, ako aj s poukazom na charakter (šetrenej trestnej veci) majúcej sa spáchať kvalifikovaným spôsobom (organizovanou formou) podľa názoru odvolacieho súdu dôvody väzby „útekové“ u tejto (obžalovanej ) pretrvávajú v nezmenenej podobe, keďže hrozí reálne riziko, že v prípade prepustenia na slobodu by ušla alebo sa vyhýbala úkonom trestného konania pobytom na neznámom mieste. Rovnako s poukazom na časové hľadisko aktuálne šetrenej trestnej činnosti majúcej sa spáchať osobami obžalovanými ( a ⬛⬛⬛⬛ ), podľa názoru odvolacieho súdu pretrvávajú dôvody väzby „preventívne“, keďže hrozí obava, že v prípade prepustenia na slobodu by v trestnej činnosti obdobného charakteru pokračovali, a takto si zabezpečovali podstatný zdroj prostriedkov k obžive.

Na tejto konštatácii nič nemení skutočnosť obsiahnutá v sťažnosti obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ v tom smere, že v prípade prepustenia na slobodu má zabezpečený riadny zdroj príjmu z podnikateľskej činnosti, ktorá je naďalej realizovaná v jeho firme, resp. za prenájom nehnuteľností. S ohľadom konštatované, za zákonne súladné považuje odvolací súd aj výroky uznesenia okresného súdu, ktorými zamietol žiadosti obžalovaných

a ⬛⬛⬛⬛ o prepustenie z väzby na slobodu, resp. o neprijatí písomného sľubu a nenahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obžalovanými, keďže takéto väzbu nahradzujúce opatrenia by zrejme znamenali vážne riziko zmarenia účelu trestného konania realizovaného práve prostredníctvom obmedzenia osobnej slobody osôb dôvodne podozrivých vo väzbe.»

Keďže krajský súd v napadnutom uznesení vo vzťahu k dôvodu väzby sťažovateľaodkazuje na svoje predchádzajúce uznesenie č. k. 6 Tpo 21/2015-61 z 23. apríla 2015,pričom naplnenie dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vidíu sťažovateľa aj po podaní obžaloby, ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uzneseniaprihliadol aj na odôvodnenie tohto rozhodnutia krajského súdu.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 6 Tpo 21/2015-61 z 23. apríla 2015 vyplýva, žedôvod tzv. preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku jeu sťažovateľa podľa krajského súdu opodstatnený predovšetkým závažnosťou trestnejčinnosti, na ktorej sa podieľal sťažovateľ, ako aj tým, že ju mal páchať v dlhšom časovomobdobí. Rovnako tento väzobný dôvod podľa krajského súdu pretrváva aj v tom zmysle, že„doposiaľ realizované šetrenie veci nebolo možné pre obtiažnosť vecí ako aj z iných závažných dôvodov (v podobe zabezpečovania dôkazov cestou dožiadania cudzích štátnych orgánov) zabezpečiť v predchádzajúcich lehotách a súčasne hrozí, že prepustením obvinených na slobodu by došlo k zmareniu účelu trestného konania“.

Na podklade uvedeného krajský súd napokon v napadnutom uznesení uzatvoril,že u sťažovateľa pretrváva dôvod tzv. preventívnej väzby, pretože hrozí obava, že v prípadeprepustenia na slobodu by v trestnej činnosti obdobného charakteru pokračoval, a taktosi zabezpečoval podstatný zdroj prostriedkov na obživu.

Pokiaľ ide o inštitúty nahrádzajúce väzbu, vzhľadom na už uvádzané by podľakrajského súdu využitie týchto inštitútov znamenalo vážne riziko zmarenia účelu trestnéhokonania realizovaného prostredníctvom obmedzenia osobnej slobody osôb dôvodnepodozrivých vo väzbe.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť záver, že bysa krajský súd nevysporiadal s právne relevantnými argumentmi dôležitými na jehorozhodovanie o väzbe sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu sú právne záverykrajského súdu z ústavného hľadiska primeraným spôsobom odôvodnené, a pretoakceptovateľné a udržateľné. Vo vzťahu k odôvodneniu inštitútov nahrádzajúcich väzbukrajský súd odôvodnil neprijatie týchto záruk síce stručne, no jeho odôvodnenie je potrebnévnímať v kontexte celého odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu. Skutočnosť,že sťažovateľ má na vec odlišný právny názor, neznamená sama osebe porušenie jehooznačených práv.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa trvania dôvodov jeho väzby, ústavnýsúd vo svojej judikatúre už viackrát uviedol, že opakovanie skutočností, ktoré podľavšeobecného súdu odôvodňujú dôvod väzby v predošlých rozhodnutiach, neznižuje ichrelevanciu, pokiaľ súd preskúmaním všetkých okolností prípadu dospel k záveru o ichpretrvávajúcejexistencii.V súlades doterajšoujudikatúrouústavného súdua s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu, predovšetkým na skutočnosti, že dôvodväzby sťažovateľa bol v predmetnom konaní v dôsledku aktívneho prístupu sťažovateľak využívaniu jeho práv už preskúmavaný zo strany všeobecných súdov, ako aj skutočnosť,že v danom prípade ide o závažnú trestnú činnosť spáchanú organizovanou skupinou,odôvodnenie krajského súdu odkazujúce na predchádzajúce rozhodnutia v tej istej vecimožno považovať za síce krajnú, no ešte stále ústavnoprávne akceptovateľnú alternatívuodôvodnenia (napr. IV. ÚS 41/08, IV. ÚS 149/08, IV. ÚS 314/08).

Ústavný súd zároveň pripomína, že mu neprislúcha, aby v rámci konania o ústavnejsťažnosti skúmal, či dokonca posudzoval existenciu dôvodov väzby sťažovateľa.To prislúcha zásadne všeobecným súdom. Ako ústavný súd už viackrát uviedol, v rámcikonania o sťažnostiach vo väzobných veciach predovšetkým skúma, či sa v konaní predvšeobecnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy obmedzenia osobnej slobodyobvineného väzbou. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže preto zasiahnuť lenvtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maloza následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzinapadnutým uznesením krajského súdu a obsahom sťažovateľom označených základnýchpráv a slobôd podľa ústavy a práv podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálnemohol dospieť k záveru o jeho porušení, sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právnehovýznamu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2016